Osho: „Celé ľudstvo žije v otroctve. Každá viera je otroctvo; každé náboženstvo, každý kostol, každá synagóga, každý chrám nie je nič iného, ako väzenie s otvorenými dverami. Dvere sú zámerne otvorené, aby vo vás vyvolali ilúziu, že nie ste vo väzení.“

Obsah

Zaujatosť pri analýze a hodnotení náboženstiev ...str.2

Kultúrne dedičstvo a kultúrna vyspelosť ...str.4

Jednoduchá myseľ – ideálny veriaci....str.5

Ateizmus – odpoveď na slabo fungujúce náboženstvá ...str.6

Sú náboženstvá založené na klamstve? ...str.7

Kde nie je vedomosť, tam je rituál ...str.8

Kde nie je pokora, tam nie je vedomosť ...str.9

Sú náboženstvá brzdou spoločenského vývoja?...str.10

Sloboda verzus náboženstvo ...str.11

strana 1

V predchádzajúcich kapitolách (hlavne Ego- najväčší nepriateľ človeka 2), som vyjasnil svoj postoj k ateizmu, teraz prichádzajú na rad organizované náboženstvá, ktoré potrebujú omnoho väčší priestor. Pre mnohých ateistov sú svetové náboženstvá nezaujímavé a zastaralé organizácie, ktorými sa nemá význam zaoberať. Zastávať tento zaužívaný postoj je však veľká chyba, pokiaľ máme za cieľ pochopiť tvár našej civilizácie komplexne a zároveň dokážeme uvažovať v širších súvislostiach.
Úvodný obrázok, ktorý môžete vidieť, som vytvoril tak, ako vnímam všetky svetové náboženstvá. Boh je iba jeden a náboženstvá predstavujú sprostredkovateľa alebo blokujúcu prekážku medzi človekom a stvoriteľom. Náš uhol pohľadu závisí samozrejme od toho, či potrebujeme sprostredkovateľa a radcu, alebo sa spoliehame na vlastnú analytickú myseľ, ktorá funguje na princípe samostatnej logiky, racionality, prípadne nezaujatosti. V tomto prípade nie možné nájsť kompromis, pretože od tejto priority závisí, kam sa v poznaní náboženstiev dostaneme.
Rôzny mystici a filozofi tvrdia, že pravý obraz Boha nie možné nájsť cez náboženstvá, pretože predstavujú určitý obmedzujúci blok, ktorý neumožňuje vlastným bádaním nájsť zmysel života, skutočnú pravdu a slobodu, prípadne obraz dokonalosti a harmónie. Tento názor je ale potrebné obhájiť racionálnym spôsobom a bez emócií, pretože vrhá zlý tieň (vážne obvinenie) na všetkých správcov, ktorí si myslia, že poznajú božiu vôľu.
Zaujatosť pri analýze a hodnotení náboženstiev
Náboženstvá nie je možné obísť, pokiaľ chceme pochopiť nielen tvár súčasného sveta, ale aj brzdu mentálneho pokroku človeka. Pochopením určitých súvislostí sa ukáže, aký veľký vplyv mali pri evolučnom procese ľudstva, preto je opäť nevyhnutné porozumieť celému vývoju. Analyzovať náboženstvá nie je možné, pokiaľ nepoznáme alebo nerešpektujeme dôležité historické body a zanechané texty. Zaujatosť (sympatia alebo odpor) je veľmi badateľná väčšinou u každého, kto sa rozhodne k náboženstvám zaujať určitý postoj, pretože cieľ je jednoznačný - vyobrazenie v ružových, alebo čiernych farbách (dobrý - zlý). Klasické debaty (väčšinou hádky) „odborníkov“ na túto tému najlepšie vystihuje nasledujúca myšlienka:
Robert Andrews Millikan: (1868-1953) americký fyzik; „Ľudia, ktorí sa málo vyznajú v prírodných vedách, a ľudia, ktorí sa málo vyznajú v náboženstve, sa môžu medzi sebou hádať a ich pozorovatelia si môžu myslieť, že sa to háda veda s vierou. V skutočnosti však tu narazili na seba iba dva druhy nevedomosti.“

strana 2

Najväčší „odborníci“ sú samozrejme tí, ktorí veľa rozprávajú, málo študujú (väčšinou vôbec) a nedokážu uvažovať v širších súvislostiach. Svet vidia čierno – bielo, preto nedokážu pri svojom hodnotení nachádzať rovnako pozitívne, ako aj negatívne aspekty. Náboženstvá svojou zložitosťou spadajú do rovnakej kategórie, ako politické a ekonomické systémy, preto u nich môžeme nájsť kvantum pozitívnych a negatívnych faktorov. Ten, kto ich obhajuje vytiahne pozitívne faktory, ten, kto ich nenávidí poukazuje na všetko negatívne, čo je s nimi spojené. Mojou ambíciou nie priniesť rýchle hodnotenia a súdy, ale budem skúmať, či „náhodou“ nebrzdia mentálny vývoj človeka a celkovú vedomostnú úroveň celej civilizácie, od ktorej sa odvíja kvalita života a celková úroveň uzákonenej spravodlivosti v najvyspelejších spoločnostiach sveta.
Iba veľmi malé percento ľudí má k otázke viery v Boha neutrálny názor, a ešte menšie percento vyvinie veľké úsilie, po ktorom by sa mohlo všetko dôležité objasniť. Skôr, ako v tomto smere začne rozumný človek prezentovať rôzne názorové stanoviská, mal by dôkladne preskúmať všetko, čo je verejne známe a všetkých, ktorí spravujú a prezentujú najvyššie pravdy. V tejto kapitole nebudem teda rozoberať Boha a jeho úmysly, ale zameriam sa na všetko, čo ponúkajú náboženstvá pre myseľ bežného človeka a ako ovplyvňujú život našej civilizácie. Nie je to teda klasická kritika náboženstiev a ich predstaviteľov, akú je možné často pozorovať v médiách (pedofília, homosexualita, tutlanie káuz, korupčné škandály, atď.), ale rád by som analyzoval a konfrontoval ich vedomostnú (teologickú) úroveň s logikou, racionalitou, nezaujatosťou, slobodou, atď.. Zameriam sa aj na ich funkčnosť pri budovaní lepšieho človeka a spravodlivej spoločnosti. Najväčšiu pozornosť budem ale venovať ich svätému písmu a dogmám, ktoré prezentujú ako nespochybniteľné pravdy.
Kompendium katechizmu, vytvorený Benediktom XVI, najlepšie vystihuje výklad Biblie laickej verejnosti, pretože sväté písmo na všetky dôležité otázky nemá odpovede. Tento dokument budem brať ako východiskovú platformu (filozofiu) Vatikánu, s ktorou budem konfrontovať niektoré myšlienky Biblie a starovekej filozofie.

strana 3

Kultúrne dedičstvo a kultúrna vyspelosť
Všeobecne známy fakt – každá spoločnosť a civilizácia je postavená na svojom kultúrnom dedičstve. Väčšina európskych krajín vyrástla na kresťanských hodnotách, ktoré nedokazujú iba rôzne tradície (Vianoce, Veľká noc, a pod.), ale aj všeobecne zaužívané názory na morálku a inteligenciu človeka. (Ne)vedomosť, zákony a rôzne pravidlá o ktoré sa dodnes opierame, je dielom kultúrneho dedičstva, ktoré ovplyvnilo najviac nespochybniteľne kresťanstvo. V kultúrnom dedičstve je ale ukrytých množstvo predsudkov a jednoduchých pohľadov na človeka a život, ktoré neprinášajú žiadne pozitívne výsledky. Tento fakt nevidia nielen kresťania, ale aj väčšina ateistov.
Kultúrnu vyspelosť určitého národa rozhodujúcim spôsobom ovplyvnilo všetko, k čomu sa za dlhé storočia prepracoval a čím všetkým musel prejsť. Panovníci, politický, ekonomický a vzdelávací systém, náboženstvo, miera slobody, atď. – to všetko dosahovalo behom storočí určitú úroveň. Máme tu ešte rôzne dávne krivdy a spory (prípadne vojny) s inými národmi, ktoré sa nezabudli. Toto všetko ovplyvnilo kultúrnu úroveň konkrétneho národa alebo celého regiónu. Európsky región má najpestrejšiu históriu, preto Európania vlastnia najviac skúseností s náboženskými vojnami, nacionalizmom, rôznymi politickými a ekonomickými systémami. Tieto konflikty, vojny, revolúcie, politické turbulencie a rôzne ďalšie udalosti iné regióny sveta nezažili, preto ich nemajú ani v učebniciach dejepisu. Napríklad v arabskom svete vládne stále cenzúra a obmedzený prístup k informáciám. Tento fakt zapríčinil neschopnosť poučiť sa s chýb a historického vývoja Európy. Neschopnosť spoznať historický vývoj Európy potom logicky zaručuje, že musia prejsť podobným (krvavým) vývojom, ako Európa.
Kultúrna vyspelosť národa alebo väčšieho regiónu sa vyvíja pomaly a postupne, podobne ako technická a vedecká úroveň. Ak si niekto myslí, že arabský národ dokáže za pár rokov prijať západnú kultúru a západný spôsob života, evidentne nepozná históriu. Od jednoduchého človeka to nemožno očakávať, ale keď to nevidia najmocnejší európsky politici – to je už fatálna záležitosť s tragickými následkami. Snaha niektorých krajín západu zaviesť otvorenú a kultúrne tolerantnú (multi – kulti) spoločnosť, odhaľuje v celej „nádhere“ neschopnosť pochopiť historický vývoj vlastnej kultúry a vlastného náboženstva v širších súvislostiach. Je to niečo podobné, ako keby sme chceli zharmonizovať spolunažívanie nášho predka vychovaného stredovekou európskou kultúrou (zákony, tradície), s európskym človekom súčasnosti.
Väčšina ľudí tvrdí, že kresťanstvo je tolerantné voči iným náboženstvám, ale na druhej strane nespomínajú, že tolerantným sa nestalo vďaka svojej kultúrnej vyspelosti, ale iba po krvavých vojnách, ktoré vyústili k náboženskej slobode.
Voltaire: „Zo všetkých náboženstiev, kresťanstvo by malo najviac nabádať k tolerancii, aj keď dosiaľ bolo najviac netolerantné.“
Voltaire žil v dobe (1694-1778), keď sa kresťanstvo nemohlo pýšiť svojou náboženskou toleranciou. Opäť sa ukazuje, že pokiaľ chceme niečo hodnotiť a súdiť, musíme to v prvom rade dobre poznať, najideálnejšie v širších a historických súvislostiach.

strana 4

Jednoduchá myseľ – ideálny veriaci
Všetko, čo priemerný človek o živote vie alebo nevie, najviac ovplyvňujú náboženstvá, pretože jednoduchá myseľ nemá záujem a väčšinou ani schopnosť hlbšie analyzovať zmysel života samostatným štúdiom. Svoju životnú filozofiu potom preberá od zaužívaných názorov väčšiny, ako hotovú a nespochybniteľnú pravdu. Posvätené (dobre zabezpečené) pravdy potom skvele vyhovujú nielen náboženstvám, ale aj jednoduchým ľuďom, ktorí nemusia namáhať svoju hlavu.
Henri Troyat: „Pre mnohých ľudí žiť podľa cirkvi, znamená dôkladne sa zabezpečiť proti nebezpečenstvám vyplývajúcich z myslenia.“
Náboženstvá nás ochraňujú proti všetkým nebezpečenstvám samostatného logického myslenia z jednoduchých dôvodov – môžeme sa dostať k zavádzajúcej a pomýlenej pravde (ich oficiálne stanovisko), ale zároveň môžeme aj odhaliť množstvo faktov a súvislostí, ktoré sa nesmú dostať na verejnosť.
V predchádzajúcich kapitolách som často spomenul fakt, že jednoduchý človek je pozitívny faktor pre kapitalizmus (obchodníkov) a politický populizmus. Všetky svetové náboženstvá (možno okrem budhizmu) potrebujú pre svoju dlhú životnosť tiež naivnú a poslušnú myseľ, ktorá nedáva zložité a nepríjemné otázky presahujúce teologickú úroveň svätých písiem. Pre náboženstvá nie je prípustné, aby sa veriaci dostal v poznaní Boha k iným záverom, pretože všetko je dávno jasné a uzavreté. Podráždené reakcie duchovných učiteľov na rôzne náročné otázky a neschopnosť vysvetľovať rôzne aspekty života dokazujú, že „odborníci“ poznajúci Boha musia úporne zakrývať svoju nevedomosť. Zakonzervované náboženstvá a pohodlná myseľ jednoduchých ľudí potom logicky zaručujú, že žiadne zásadné zmeny v otázke viery, zmyslu života, stvorenia vesmíru, obrazu Boha, atď., sa nemôžu očakávať, pretože jednoduchej mysli silne veriaceho človeka a náboženstvám, súčasný stav vyhovuje. Kvalita náboženských téz a schopnosť vysvetliť ich masám racionálnym spôsobom, v najväčšej miere rozhoduje, či ich veriaci dokážu rešpektovať a uplatňovať v praktickom živote. Pre náboženstvá smutná a nepríjemná realita – veriaci nedokážu žiť podľa náboženských zákonov, ale vždy sa chytia svojej viery, ak niečo od Boha potrebujú (osobná rovina), alebo ak chcú bojovať s inou kultúrou (náboženstvom), prípadne s ateizmom.
Georg Christoph Lichtenberg (1742-1799): „Zvláštne, že ľudia tak radi bojujú za svoje náboženstvo, a tak neradi podľa neho žijú.“
Ďalšia smutná realita, ktorú si náboženstvá nikdy nepriznajú – ich vedomostná úroveň ((ne)schopnosť prezentovať svoju filozofiu) a prehnane tvrdé morálne princípy spôsobili, že nedokážu osloviť nielen mladú generáciu, ale aj najlepšie intelektuálne mozgy. Nárast ateizmu v sekulárnych (nábožensky slobodných) krajinách je iba odpoveďou na nefungujúce náboženské dogmy, ktoré sa nedajú prispôsobiť súčasnej dobe.
Elton John: „Páči sa mi myšlienka Kristovho učenia a všetky tie nádherné príbehy. Ale realita je taká, že organizované náboženstvá, zdá sa, nefungujú. Ľudí menia na nerozmýšľajúcich tvorov plných nenávisti.“

strana 5

Ateizmus – odpoveď na slabo fungujúce náboženstvá

Ľudia veľmi nechápu, že ateizmus je odpoveďou iba na náboženské dogmy, ktoré sa veľmi nekamarátia s racionálnym a logickým myslením. Racionálna myseľ ateistu neberie do úvahy fakt, že odmietavý postoj k viere pramení iba s množstva rozporov a nelogických téz náboženstiev. Nepozná mystické, ezoterické a filozofické videnie Boha, ktoré predstavuje určitú alternatívu a vyššiu úroveň myslenia, pretože ich dáva do tej istej kategórie, ako náboženstvá – všetky teórie okolo Boha sú hlúposť. Lenže to je opäť alibistický prístup, ktorým sa ateista chráni proti všetkým nebezpečenstvám vyplývajúcich z myslenia, rovnako, ako zaslepený veriaci.
Medzi ateistami, ako je známe, prevláda materializmus, egoizmus a konzumný spôsob života. Na tomto fakte majú náboženstvá veľkú zásluhu, pretože nedokážu ponúknuť inú alternatívu, ktorá by viedla k hodnotnému a tvorivému životu, v ktorom by sa nepotláčali všetky formy slobody. O väčšine veriacich sa ale nedá povedať, že majú iné hodnoty a iný spôsob života, ako ateisti.
Ateizmus je filozofia založená nielen na popieraní náboženského Boha, ale aj na potrebe mať všetko vedecky dokázané. Mystický a filozofický názor, že Boha sa nikdy nepodarí objaviť a dokázať vedeckou cestou nikdy ateista nepochopí. Populárny názor mladého ateistu: „Žijeme len raz, preto si užívaj každý deň ako by bol tvoj posledný.“, pramení z neschopnosti kresťanstva a všetkých náboženstiev vysvetliť racionálnej mysli zmysel života. Ateista potom logicky vyhodnotí život bez hlbšieho zmyslu, a k tomu prispôsobí svoj spôsob života. V kapitole Myseľ, inteligencia, mentálna úroveň 2, oddiel - Filozofia klasickej racionality – ateizmus, som na jednom konkrétnom príklade detailnejšie rozobral myseľ ateistu, ktorý chce žiť v realite, ale nemá schopnosť priznať si nepríjemnú pravdu.

strana 6

Sú náboženstvá založené na klamstve?
Mnohí tvrdia, že náboženstvá sú postavené na klamstve, ale k tomto názoru sa na sto percent nepripájam, pretože je to omnoho zložitejšie. Moja základná verzia znie – sú založené na polopravde (prekrútenej pravde) a na nevedomosti. Okrem toho u nich dominuje pýcha a konzervatívnosť – vlastnosti, ktoré zaručujú, že sa nedokážu reformovať a vyvíjať. V ďalších kapitolách sa budem venovať vo veľkej miere práve dokazovaniu týchto skutočností.
Keď je základná platforma akejkoľvek organizácie postavená na týchto vlastnostiach, jej funkcia nemôže prinášať veľa pozitívnych a stabilných výsledkov pre praktický život, pretože zákonite musí potláčať pravdu, slobodu a hlavne vedomosť. Komunizmus, fašizmus a iné totalitné ideológie sa náboženstvám v mnohých aspektoch podobajú. Niektoré náboženstvá v súčasnosti majú ešte primitívnejšie metódy vládnutia (propaganda, teror voči oponentom, šírenie svojich záujmov), ako akákoľvek známa diktatúra, aj keď prezentujú lásku k blížnemu a solidárnosť so slabšími vrstvami spoločnosti. Politické strany v demokratických krajinách sa tiež veľmi neodlišujú od náboženstiev, aj keď s nimi vedú rôzne spory (napr. reštitúcie). Hlavne strany, ktoré sú ľavicovo orientované si môžu s náboženstvami podať ruku, napriek ideologicky opačnej orientácií. Svoje nové verné ovečky nachádzajú u jednoduchých ľudí, ktorý sa dajú veľmi ľahko manipulovať primitívnou propagandou. Táto propaganda sa snaží nahovoriť, že sa usilujú priniesť lepší život, spravodlivosť pre chudobných a chorých, ale pritom sa musia tajne kamarátiť s tými, ktorí na vykorisťovaní a nespravodlivosti najviac profitujú. Vlastné záujmy (existencia vlastnej organizácie, vlastnej kariéry) bola a je vždy prioritou. Náboženstvá museli pre svoju existenciu vždy spolupracovať so svetskou mocou a bohatými oligarchami. Pravda a spravodlivosť sa potom logicky musela prispôsobovať tejto priorite. Keď sa pravda musí prispôsobovať tým, ktorí myslia iba na svoje záujmy (bohatstvo, moc), logicky už nemôže byť pravdou. Vytvorené zákony a systém, na ktorom je spoločnosť postavená, nemôže sa potom vôbec približovať k spravodlivosti. Kooperácia náboženstiev a svetskej moci bola veľmi uľahčená tým, že ľudia, ktorí mali v rukách moc (náboženskú a svetskú) sa v charakterových a inteligenčných vlastnostiach veľmi nelíšili.
Svetská moc už veľmi dávno pochopila, že náboženstvá sú ideálne nielen pre budovanie mravnosti a etiky obyvateľstva, ale hlavne na potláčanie rôznych rebélií vyplývajúcich z ťažkých životných podmienok a nespravodlivého útlaku. V stredoveku cirkev nemala problém verejne deklarovať, že Boh rozdelil ľudí na bohatých a chudobných a každý musí s pokorou prijať svoj ťažký osud. Je to iba jeden z mnohých príkladov, ako sa dajú egoistické záujmy a nespravodlivosť zabaliť do božej vôle, ktorej má uveriť naivná myseľ.
Z týchto riadkov vyplýva, že náboženstvá pre svoje fungovanie boli schopné požívať veľa lži, ale to ešte neznamená, že ich celá ideológia je kompletne vymyslená a postavená na klamstve. Samozrejme, že ľudia tomu, kto často zavádza a manipuluje nedôverujú v ničom, ale náboženstvá môžu ukrývať vedomostný poklad, ktorý dobre nepochopili, prípadne ho mylne prezentujú. Nad touto možnosťou sa ateisti veľmi nezamýšľajú, pretože iba minimálne percento z nich si dá tú námahu, aby si tieto sväté písma preštudovali a podrobili určitej analýze.

strana 7

• Kde nie je vedomosť, tam je rituál
  
  Na svete existujú dobre známe náboženstvá, ale aj veľké množstvo ich sestier, ktoré sa postupne oddelili od svojich prvotných organizácií. Všetky sa vyznačujú tým, že nerozoberajú podrobne svoje dogmy, ale väčšinou sa upínajú k uctievaniu relikvií, spevu, modleniu a k vykonávaniu rôznych ďalších rituálov. Evidentne im chýbajú ľudia, ktorí by dokázali interpretovať sväté písmo, aby plnilo určitú funkciu pre bežného človeka a pre praktický život. Tento problém najlepšie demonštruje islam. Korán napísaný prorokom Mohamedom je vo veršoch a nikto z moslimov nemá odvahu hľadať pointu, ktorá by všetko podstatné objasnila. Aby sa zabránilo nesprávnemu výkladu, všetko sa musí brať doslovne a na žiadne filozofické úvahy, v ktorých sa hľadá pravda, nezostáva priestor. „Dobrý“ veriaci moslim potom nepotrebuje rozumieť pointe koránu, ale musí ho vedieť odrecitovať bez akejkoľvek chyby. Madrasy (školy Koránu), potom ľahko vyprodukujú náboženských fanatikov, ktorí sú ochotný zomrieť za svoje náboženstvo. Ani kresťanstvo nie je spojené s vedomosťou, preto od islamu sa líši iba formou uctievania Boha a inými tradíciami. Je to veľký rozdiel oproti starovekému Grécku, kde sa myšlienky Sokratesa, Platóna, Aristotela, atď. rozoberali v dlhých diskusiách, aby sa pochopila určitá pointa hlbokej myšlienky.
  

strana 8

Kde nie je pokora, tam nie je vedomosť
Základ skutočnej filozofie - viem, že nič neviem, ktorá otvára myseľ k novým a nepoznaným pravdám je v ostrom kontraste so všetkými náboženstvami, pretože náboženstvá svoju nevedomosť a omylnosť nikdy nemôžu prezentovať (veriaci o pravde náboženstiev nesmie pochybovať). Hlboké myšlienky starých filozofov sa potom logicky nemôžu kamarátiť so žiadnym náboženstvom, pretože dominantnú pýchu a neomylnosť považujú (Sokrates, Platón, Konfucius, atď.) za najväčšiu prekážku mentálneho rozvoja. Tento fakt vysvetľuje, prečo sa náboženstvá nemôžu napojiť na filozofiu (múdrosť), ktorá vznikla dávno pred narodením známych prorokov a mesiášov.
Skúsme použiť malú dávku predstavivosti a vyobrazme hypotetickú verziu, ktorá sa ešte nestala, ale teoreticky mohla nastať, ak by sa náboženstvá začali opierať o myšlienky spomínaných filozofov už vo svojich začiatkoch. Ako by musela fungovať napr. cirkev, ak by pripustila svoju omylnosť a neprezentovala svoje priame prepojenie s Bohom (Ježišom)? Mala by taký rešpekt? Mohli by vôbec exitovať dogmy, ktoré sa nesmú meniť? Mohla by existovať konzervatívnosť? Mohli by sa ľudia ovládať strachom? Môžeme položiť ešte niekoľko ďalších otázok, ale s určitosťou môžeme povedať, že by to mala veľmi náročné a komplikované po všetkých stránkach. Určite by sa objavili vysoké mentálne nároky (inteligencia + charakter) na všetkých biskupov a ostatných kňazov. Prezentovanie neomylnosti „dokonalého“ človeka alebo organizácie je znakom veľkej pýchy a arogancie. Absentujúca pokora potom logicky zatvára dvere k poznaniu, s ktorého pramení múdrosť schopná riešiť akékoľvek problémy.
Exupéry: „Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoroval, ale aby si sa otvoril. Práve ona je kľúčom k zmene. Až potom môžeš dávať a prijímať.“
Z pokory pramení nielen vedomosť, ale aj skromnosť, rozvážnosť, striedmosť a umiernenosť. Pokiaľ nie je preferovaná vedomosť a vysoká mentálna úroveň, ako základná platforma ideológie, nemôže logicky vládnuť ani čistá a sebavedomá pravda, ale všetko musí byť postavené na klamstve a nevedomosti. Dobrý človek je pre náboženstvo iba morálne bezúhonný, dobrý človek pre filozofiu je jasne spojený s pravdou, logikou a vedomosťou, pretože vedomosť už nemá problém s morálkou (vie čo je dobré a čo zlé - známy Platónov výrok). Pohľad na dobro je teda medzi náboženstvami a filozofiou veľmi rozdielny, pretože na dobro filozofia kladie omnoho väčšie nároky (vedomosť a charakter), ako náboženstvá, ktoré potrebujú iba slepo veriaceho (poslušného, lojálneho) a morálne čistého človeka.

strana 9

Sú náboženstvá brzdou spoločenského vývoja?
Najlepší spôsob, ako zabrániť akejkoľvek zmene, ktorá sa môže vymknúť spod kontroly je zamraziť súčasný stav. Vôbec nie je dôležité, že spoločnosť stagnuje, alebo sa iba minimálne posúva vpred, hlavne že sa neohrozia zaužívané názory, tradície, zabehaný systém a samozrejme hierarchia moci. K tomuto účelu dobre slúži konzervatívnosť, ktorú náboženský predstavitelia používajú ako ochranu tradičných hodnôt pred všetkými negatívnymi javmi slobodného ateizmu, alebo zblúdilosť rôznych siekt. Táto poistka ochrany morálky veriacich a kultúrneho dedičstva by mohla dobre plniť svoju funkciu, ak by nepotláčala slobodu a individuálne (hlavne rozumové) schopnosti človeka, ktoré dokážu meniť spoločnosť k lepšiemu. Ak by náboženstvá vlastnili naozaj najvyššiu pravdu a vedomosť, určite by sa nemuseli obávať, že príde niečo lepšie, čo spochybní ich videnie Boha.
Odstrašujúci príklad Islamu
Pozrime sa súčasné moslimské krajiny, v ktorých islam riadi politiku, ekonómiu, vedu a celý spoločenský život. S určitosťou môžem povedať, že pokiaľ by výdobytky západného sveta nedorazili do týchto regiónov, obyvatelia týchto krajín by ešte aj dnes žili tak, ako pred päťsto rokmi (žiadne autá, mobily, internet, atď.). V mnohých vidieckych regiónoch moslimského sveta, v ktorých vládne veľká chudoba, aj dnes život pripomína európsky stredovek. Za veľkú chudobu, nestabilnú politickú situáciu, korupciu, atď., vysoký náboženský predstavitelia vinia západný svet, ktorý im nedovolí otvoriť cestu k prosperite. Samozrejme, že v mnohých názoroch majú pravdu (napr. konzumný zhýralí spôsob života), ale zároveň si neuvedomujú, že práve ich náboženské obmedzenia im nedovoľujú prijať nové a pozitívne prvky do spoločnosti. Napríklad v Iráne vládne úzka skupina náboženských vodcov, ktorí rozhodujú o všetkom (politika, ekonómia, atď.), preto všetky rozhodnutia v týchto oblastiach sú orientované tak, aby žiadne vplyvy západného sveta nemohli do ich krajiny preniknúť. Ochrana islamu je dôležitejšia, ako akýkoľvek rozvoj vedy, techniky, vzdelanosti, ekonomickej prosperity, atď.. Ropa je jediná komodita, ktorá drží arabský svet nad vodou, všetky najlepšie intelektuálne mozgy, s týchto krajín unikli na západ, kde hľadajú uplatnenie. Islam evidentne zablokoval svoj vlastný pokrok, aby ochránil svojich veriacich pred skazeným západom, na druhej strane ale pyká za svoj tvrdohlavý postoj k slobodnému podnikaniu a celkovej slobode. Islamský vodcovia evidentne nechápu, že pokiaľ budú používať rovnaký prístup, ako bývalé komunistické krajiny (minimum slobody), nemôžu západ nikdy ekonomicky dohoniť a hrozí im rovnaký kolaps (revolúcie), ako zastihol nefungujúci komunizmus. Tieto fakty si mnohé moslimské krajiny uvedomujú, preto ich jedinou záchranou môže byť vyvolanie globálneho konfliktu, po ktorom by západný svet stratil všetky aspekty pohodlného života. Moslimské krajiny si taktiež dobre uvedomujú, že náboženská sloboda môže islam priviesť k pomalej záhube, podobne ako klesajúca popularita kresťanstva v západnom svete.

strana 10

Sloboda verzus náboženstvo

Laikovi sa môže zdať, že kresťanstvo je omnoho vyspelejšie ako súčasný islam. Kresťanstvo má oproti islamu tri dôležité prednosti. Prvou je zrozumiteľnejšie sväté písmo, druhá je existencia pápeža (najvyššia autorita), ktorý usmerňuje veriacich a vydáva rôzne prehlásenia k súčasnému svetu a tretia je sekularizácia (odluka náboženstva od politiky) Tretia prednosť ale nie je dielom kresťanstva, ale dôsledkom historického vývoja. Za povšimnutie stojí fakt, že priemyselná revolúcia a kapitalizmus vznikol po Francúzskej revolúcií, keď sa cirkev musela spokojiť s tým, že môže vôbec ďalej fungovať. Ústup cirkvi od svojich nekompromisných a tvrdých postojov (tresty) a náboženskú slobodu ovplyvnil aj vznik osvietenstva v polovici 18. storočia, keď sa rôzny intelektuáli rozhodli otvorene kritizovať cirkev.
Za pokrok, ktorý otvoril dvere vede a slobode vďačí západný svet paradoxne Napoleonovi, ktorý ako jediný mal odvahu odstaviť náboženstvo od štátnych záležitostí a zároveň povolil ľuďom obísť cirkev v bežnom živote (sobáše, pohreby, atď.) Arabské krajiny sú potom logicky minimálne dvesto rokov za západnou kultúrou, pretože sa k tomuto kroku ešte neodhodlali. V prvých storočiach nášho letopočtu (pred vznikom islamu) bola ale situácia opačná. Centrum vzdelanosti a vedy bol Bagdad, kde sa rozoberali myšlienky Aristotela a kde vznikali nové vedecké objavy v rôznych oblastiach. Po páde Ríma (ranný stredovek) bola Európa oproti arabom iba zmes nevzdelaných národov bez písma a kultúry. Arabský

strana 11

svet ale svoj náskok zahodil, keď zabil slobodu, ktorá je nevyhnutná pre rozvoj vo všetkých oblastiach života. Mieru slobody priťahovali a povoľovali vždy rôzny panovníci, ale nástupom islamu a jeho tvrdých zákonov, si arabské štáty sami zabrzdili svoj spoločenský, humanitný a vedný pokrok.
Umožniť slobodu nevzdelaným masám, akú pozná západný svet je samozrejme šialenstvo, pretože by to malo tragické následky (Američania v Iraku to neskoro pochopili), ale na druhej strane zakonzervovať súčasný stav a postupne nepúšťať slobodu a vzdelanosť do spoločnosti je taktiež neracionálne, pretože tlak v spoločnosti bude iba narastať. Arabská jar (revolúcie v roku 2010 – Líbya, Sýria, Tunisko, Egypt, Alžírsko) jasne ukázala moslimskému svetu, že radikálne zmeny sú nevyhnutné. Náboženský fanatici ale nikdy neumožnia, aby sa mohol objaviť človek podobný Napoleonovi, ktorý dokáže odstaviť islam od štátu. Moslimský obyvatelia potom môžu márne čakať, že sa im zlepší kvalita života. Milióny ľudí to samozrejme už dávno pochopili a vytiahli ako utečenci do Európy, ale na druhej strane si paradoxne zobrali zo sebou aj islam, ktorý je jasnou príčinou ich utrpenia. Tieto fakty sú ťažko spochybniteľné, ale paradoxne sa o nich v médiách a na najvyššej politickej úrovni nediskutuje. Každý „dôležitý“ a vysoko postavený človek sa bojí povedať pravdu, aby náhodou nerozvíril náboženské vášne a ešte väčšiu nenávisť, aká panuje medzi západným svetom a islamom (arabské krajiny). Je určite veľmi naivné očakávať, že sa vysoký predstavitelia islamu vzdajú moci, aby otvorili ľuďom dvere k slobode, pokiaľ nebudú vystavený veľkému tlaku vlastného obyvateľstva.
Iba hlupák môže povedať, že náboženstvá neovplyvňujú tvár (civilizačnú úroveň) súčasného sveta. Nikto ale verejne zo strachu sa neodváži povedať, že okrem toho, že sa snažia pozitívne ovplyvňovať morálku a budovať určitú solidaritu, vždy boli aj príčinou veľkého krviprelievania a zároveň brzdou technického a humanitného pokroku. Na príklade kresťanstva sa vynasnažím ukázať, že svetové náboženstvá fungovali a fungujú na rovnakom princípe, ako všetky ostatné režimy a politické organizácie minulého a súčasného sveta. Podobný ľudia s podobnými prioritami nemôžu prinášať diametrálne rozdielne výsledky. []

strana 12