André Brie:„Najvyššie pravdy sú jednoduché a prosté.“
Mahátma Gándhí: „Ty a ja sme jedno. Nemôžem ti ublížiť bez toho, že by som neranil aj seba.“
Platón:„Do spoločnosti bohov však môže prísť iba ten, koho duša ostáva čistá a je milovníkom múdrosti.“

Obsah

Úvod ...str.2
Človekom (náboženstvami) vytvorený „dokonalý“ Boh ..str.5
Dokonalý rodič – protagonista nezávislosti ...str.7
Poznanie a filozofia – najväčšia komplikácia náboženstiev ...str.8
Univerzálna pravda a spravodlivosť ...str.10
Otázka Boha a racionálna myseľ ...str.13
Dokonalá príroda ...str.15
„Nedokonalosť“ stvoriteľa pri stvorení človeka ...str.16
Môžeme pripustiť, že existuje vo vesmírne život? ...str.16
Vysoká vedomosť – podmienka prežitia civilizácie ...str.17
Humanitné disciplíny – kľúč k vedomosti ...str.20
Dôležité otázky života ...str.21
Mozaika život ...str.23
Princíp prevteľovania ...str.24
Božia spravodlivosť a jedna šanca života ...str.24
Fyzický život ako prezentácia športového výkonu (kto je najväčšia hviezda?) ...str.25
Paradoxný maratónsky závod ...str.25

strana 1

Úvod
Ťažko môžeme o sebe povedať, že racionálne a realisticky pozeráme na svet, keď k otázke Boha pristupujeme vlažne, bez dostatočnej  pozornosti. Pri akceptovaní existencie Boha, ako dokonalého stvoriteľa, musí mať fyzický život jednotlivca a celej civilizácie určitý zmysel. Pokiaľ pripustíme, že náboženstvá nám nedokážu dať dostatočnú odpoveď na zmysel života, musíme sa od nich odpojiť, aby sme mohli preskúmať Boha sami. Aj keď sa to zdá na prvý pohľad ako riskantná záležitosť, má to obrovskú výhodu v tom, že ku všetkému k čomu sa dopracujeme, vznikne podrobná dôkladná analýza.
Predchádzajúce kapitoly, ktoré som vytvoril, neboli poskladané náhodne. Najskôr som ukázal, ako si očistiť zrak, ako nezaujato pristupovať k novým informáciám, potom nasledovala analýza nedokonalej mysle  a chamtivého ega,  nasledovalo vyobrazenie vyspelej bytosti a nakoniec som ukázal, na akej úrovni funguje politika, ekonómia a náboženstvá. Teraz prichádza na rad najťažšia téma, v ktorej sa predchádzajúce kapitoly môžu využiť.
Filozofia nie náhodne tvrdí, že pokiaľ chceme poznať život, najprv musíme poznať seba. Má to svoju logiku – keď nespoznáme svoje schopnosti a nepriznáme si svoje nedokonalosti, prípadne omyly, živíme vlastnú falošnú realitu, ktorá je krajšia ako skutočnosť. Falošná realita, v ktorej žije väčšina ľudí, potom logicky bráni poznať najvyššie pravdy života, pretože  skrýva nepríjemnú realitu a na slnko vytiahne iba to, čo sa hodí do pekného obrazu. Nielen antická filozofia, ale aj sám Ježiš upozorňoval na toto krivé zrkadlo, ktoré bráni poznať najvyššiu realitu.
Tomášova kniha: Spasiteľ povedal: „Pokiaľ sú vám viditeľné veci skryté, ako by ste mohli počuť o veciach, ktoré viditeľné nie sú? Pokiaľ je pre vás ťažké robiť skutky pravdy, ktoré sú svetu viditeľné, ako budete konať tie skutky, ktoré patria k výsostnej veľkosti a plnosti, a ktoré viditeľné nie sú?
K najvyššej realite (poznaniu Boha) sa potom má šancu priblížiť iba minimum ľudí, pretože ostatní nespĺňajú základné podmienky mentálnej zrelosti (napr. nevedia si priznať pravdu). Pokiaľ máme ambíciu na život pozerať z veľkej výšky, musíme svoju perspektívu (uhol pohľadu) na vrchol hory v prvom rade dostať.

strana 2

Horolezci, ktorí sa rozhodnú zdolať najvyššie hory sveta, nikdy nemôžu prísť do Himalájí bez dôkladnej prípravy, ktorá myslí na všetky detaily. V príprave nedebatujú o tom, aké pohľady sa im naskytnú, ale rozoberajú svoje fyzické schopnosti, materiálne zabezpečenie, počasie, atď.. Najskôr sú zameraní na seba, až potom riešia všetky ostatné záležitosti. Keď sa teda rozhodneme, že ideme vystúpiť na Mount Everest poznania, tak dôležitú prípravu predstavujú na prvý pohľad nepodstatné omáčky, ktoré majú za cieľ ukázať, aké vysoké mentálne nároky potrebuje dosiahnuť jednotlivec a aké úskalia sú spojené s týmto veľkým výkonom.
Akú to má súvislosť s touto kapitolou, v ktorej budem rozoberať pre bežného človeka nepoznané skutočnosti? Pre nepripravenú a nevedomú myseľ je to stará klasika – slepému o farbách rozprávať. Gnostici boli uzavretou kresťanskou komunitou, do ktorej púšťali iba tých, ktorí presahovali myseľ priemerného človeka. Dobre si uvedomovali, že najvyššie pravdy nie sú pre každého. Sám Ježiš na to upozorňoval:
Koptské evanjelium Tomášovo: 93. Nedávajte sväté psom, aby to nehodili na hnojisko. Nehádžte perly pred svine, aby ich [nepošliapali]...
Už v prvých kapitolách som naznačil, že existuje určité neviditeľné sito, cez ktoré prejdú iba mentálne vyspelí ľudia, v ktorých funguje sloboda. Sito zadrží všetkých, ktorí sa držia určitých ateistických alebo náboženských právd bez toho, aby ich podrobne preskúmali. Slobodná a samostatná myseľ sa k nikomu nepotrebuje pripájať, pretože všetko dokáže analyzovať sama. Kritické myslenie, o ktorom sa verejne hovorí ako o chýbajúcom faktore, nemá byť zamerané na aické spochybnenie všetkého, ale jeho funkciou je v prvom rade prehodnocovať všetko, čo neprináša dobré výsledky, prípadne čo ide proti zdravému rozumu (logike). Dnešný svet je plný rôznych nelogických, protichodných a paradoxných záležitostí, preto kritická a analytická myseľ bude mať prácu až do konca svojho života. Tieto veci spomínam preto, aby ste svoju kritickú a analytickú myseľ využili aj pri mojej snahe vyobraziť dokonalý stvoriteľov systém. Nie je potrebné, aby ste aicky uverili všetkému, čo budete čítať, dôležité je, aby ste si tieto informácie neustále overovali z iných zdrojov a zároveň pustili uzdu svojej predstavivosti, ktorá sa bude snažiť pochopiť dokonalosť. Mojim cieľom je, aby sa myšlienky starovekej mystiky a filozofie spolu s vedeckým poznaním už konečne dali do správnych súvislostí, po ktorých by život začal dávať hlbší zmysel. Schopnosť myslieť v širších súvislostiach znamená, že rozum dokáže mať v jednom čase otvorených niekoľko tém, na ktorých neustále pracuje. Uzávierka názorov prichádza až v samom závere, keď informácie z mnohých oblastí prešli overovaním a zároveň je možné nájsť dôležité súvislosti života. Až potom, keď sa náš uhol pohľadu dostane do veľkej výšky, môžeme vyhlásiť, že všetko so všetkým súvisí, pretože týmto súvislostiam rozumieme.

strana 3

Pokiaľ sedíme na určitých názoroch (vlastnej filozofii) a nemienime ich za žiadnu cenu prehodnotiť, nemáme šancu dostať sa k novým pohľadom. Hľadanie pravdy a hľadanie vlastnej pravdy (vyhovujúcej, príjemnej, atď.), to sú dve rozdielne cesty. Prvá je ťažká, druhá je príjemná a jednoduchá. Jedna vedie na slepú koľaj, druhá má pred sebou neustále samé výhybky, pred ktorými sa treba vždy zastaviť. Vysoká rýchlosť mysle, ktorá potrebuje mať vo všetkom čo najskôr jasno, skôr, či neskôr zablúdi. Pomalá myseľ, ktorá si nepotrebuje nič dokazovať, na druhej strane má čas všetky dôležité indície precízne analyzovať. Pomaly ďalej zájdeš – to nie ľudová fráza, ale základná podmienka pri pozorovaní a vyhodnocovaní najvyšších aspektov života. Všetky pozitívne vlastnosti, ktoré si vieme len predstaviť, potrebujeme k tomu, aby sme život dokázali rozšifrovať. Nepotrebujeme mať hlavu ako Einstein, všetko je to záležitosť slobodnej mysle, v ktorej funguje logika a predstavivosť. Einstein na rozdiel od iných intelektuálov to dobre pochopil:
Albert Einstein: „Predstavivosť je omnoho dôležitejšia, než vedomosti.“
Bez predstavivosti človek nedokáže byť kreatívny, nie je schopný improvizovať, ale hlavne nedokáže pripustiť, že môže exitovať množstvo vecí, ktoré ešte nevidel, prípadne ešte nepochopil. Keď človek, na základe svojich vedomostí nadobudne pocit, že všetkému dokonale rozumie, zamrazuje (umŕtvuje) svoju inteligenciu. Asi nie náhodou, sa všetci ľudia s týmto postojom stanú časom hlupákmi. Sokrates si týchto namyslených mudrlantov vychutnával, ako dezert ku káve. Pokiaľ teda nechceme zdegradovať a umŕtviť svoju inteligenciu, zanechajme radšej svoje názory (uzávierky) v úschovni, aby sme mohli zvýšiť svoju vnímavosť. Keď sa k nám nedostane nič lepšie, ako vlastníme, kedykoľvek si vlastné názory môžeme z tejto úschovne vyzdvihnúť. Z racionálneho hľadiska je to rozumné, pretože nemôžeme nič stratiť, môžeme iba niečo nové získať. Ešte dôležitejšie je zbaviť sa predsudkov, ktoré hovoria, že iný názor sa snaží vsugerovať vlastnú pravdu, ktorá má za cieľ ovládnuť dôverčivú myseľ. Keď niekto neustále hovorí, že používaj hlavu a pokladaj akékoľvek otázky, tak nikdy nemôže mať za cieľ ovládnuť myseľ druhého, pretože mu dráždi mozgové závity, ktoré musia podávať stále lepšie výkony. Pre zrelú myseľ sú to jasné fakty, ale priemerný človek posudzuje všetko podľa vlastnej skúsenosti.

strana 4

Pri snahe poznať Boha si musíme v prvom rade uvedomiť, že všetky najvyššie pravdy nemôžeme rozšifrovať pre vlastnú inteligenčnú a informačnú obmedzenosť. Ďalšia vec je fakt, že k odhaleniu princípu a zmyslu života nie možné dospieť iba cez vedu, ktorá uznáva iba overené dôkazy. Napriek všetkým obmedzeniam a hendikepom sa môžeme dostať v poznaní života veľmi ďaleko. Ak ste prečítali Bibliu a niektoré gnostické apokryfy, tak sú tam jasné odkazy, ktoré hovoria, že pokiaľ chce človek naozaj poznať pravdu a dokonalosť Boha, vydáva sa na správnu cestu, ktorá mu prinesie úplnosť. Z toho vyplýva, že zmyslom života je odhaliť život a žiadne Bohom stanovené tajomstvá neexistujú. Všetko v rámci našich možností je možné odhaliť, neexistujú žiadne dvere kam človek nemôže vstúpiť, záleží len na jeho mentálnej kvalite a silnom odhodlaní poznať pravdu. Náboženstvá na to samozrejme pozerajú inak, pretože ak by so mnou súhlasili, nemohli by existovať dogmy, ktoré ukončujú pátranie po Stvoriteľovom obraze a jeho zámeroch.
Informácie, z ktorých som poskladal stvoriteľov obraz pochádzajú z rôznych zdrojov, nie sú teda produktom určitej autority alebo komunity.
Človekom (náboženstvami) vytvorený „dokonalý“ Boh
V kapitolách – Náboženstvá – správcovia a majitelia najvyššej pravdy, som podrobne rozoberal vedomostnú úroveň náboženstiev. K náboženstvám sa musím ešte raz vrátiť, pretože si uvedomujem, že práve oni vytvorili všetky predstavy (predsudky) o Bohu, ktoré sa udomácnili nielen v mysli nábožensky založeného človeka a ateistu, ale aj toho, kto sa rozhodne poznať stvoriteľa vlastnou cestou.  
Z môjho pohľadu neponúkajú náboženstvá určitú light (jednoduchú) verziu božieho obrazu, skôr mi to pripomína pokus štvorročného dieťaťa v detskom domove charakterizovať svojich rodičov, ktorých vôbec nevidel. Nedostatok informácií a ešte nevyvinutý rozum môže splodiť iba vymyslené predstavy, ktoré sú veľmi vzdialené realite. Či je toto prirovnanie príliš pritiahnuté za vlasy, sami o chvíľu môžete posúdiť.
Náboženstvá často stvoriteľa označujú za dokonalú  a všemohúcu nadprirodzenú bytosť, ktorá je matkou a otcom celého vesmíru. To označenie je samozrejme správne, ale ten vytvorený obraz má veľmi ďaleko nielen k všemohúcej dokonalosti, ale aj k obrazu vyspelého človeka, ktorý je dobrým rodičom. 
Najskôr nezaškodí pár citátov na túto tému:
Voltaire: „Pokiaľ nás Boh stvoril k obrazu svojmu, tak sme mu to viac než oplatili.“
Fjodor Michajlovič Dostojevskij: „Myslím, že diabol neexistuje, avšak človek ho vytvoril, vytvoril ho ako svoj obraz a podobu.“

strana 5

Pozrime sa najskôr, či náboženský Boh netrpí určitými obmedzeniami, aj keď mu prisudzujú nadprirodzené schopnosti. Veriaci začínajú svoju modlitbu týmito slovami: „Otče náš, ktorý si na nebesiach ....“ Náš otec (stvoriteľ) je niekde na nebesiach, odkiaľ nás zrejme pozoruje, aby nás po smrti odmenil, alebo potrestal. Za pozornosť stojí fakt, že to nie je iba kresťanská dogma, ale rozšírený názor skoro všetkých svetových náboženstiev. Moslimovia musia vystúpiť na horu Ararat, aby boli lepšie vypočuté ich prosby k Alahovi, zároveň nemusia dodržiavať pôst po zotmení vo svojich domoch, pretože tam božie oko nevidí.
Boh je teda podľa náboženstiev najvyššia autorita, ktorá všetko pozoruje a hodnotí z nebeskej výšky. Tento pohľad aj so sokolím (maximálne ostrým) okom nikdy nemôže priniesť dokonalý prehľad na rôzne zložité situácie, ktorým musí človek čeliť. Perspektíva z výšky je veľmi dôležitá, ale pokiaľ nie sú k dispozícií detailné zábery z rôznych iných uhlov (aj s nízkych), pohľad nemôže byť v žiadnom prípade kompletný a objektívny. Samotná predstava oddelenosti človeka od Boha vytvára priestor pre špekulácie, ktorými sa človek snaží Boha obalamutiť, aby mu odpustil hriechy, prípadne aby dostal určitú odmenu. Toto balamutenie Boha nie je nič iné, ako uctievanie s veľkou, väčšinou verejnou demonštráciou pokory. Veriaci žije v presvedčení, že Boh potrebuje vidieť vlastné uctievanie, ako dôkaz lásky a vernosti. Často sa snaží s Bohom platonicky komunikovať, aby našiel cestu, či získal odpustenie. V biblií je ale táto myšlienka:
Matúš (6:7-8) 7 Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 8 Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.
Pre veriacich je to len jedna z mnohých Ježišových myšlienok, ktoré veľmi nepútajú pozornosť. V skutočnosti ale prezrádza, že stvoriteľ presne vie, čo sa v našej hlave (myšlienky) a v našom srdci nachádza a odohráva. Položme si otázku: Vstupuje do nášho mozgu, zmyslov a duše v určitých chvíľach, alebo je tam neustále? Pozor, teraz ide do tuhého, preto zbystrite pozornosť. Pokiaľ pripustíme, že Boh sa nachádza v každom ľudskom stvorení v akýkoľvek čas, náboženské smernice a dogmy nemôžu dávať logiku a zmysel. Náš Otec nie je potom nadprirodzená bytosť, ktorá od nás čokoľvek vyžaduje (očakáva), pretože nás dokonale pozná. V každom človeku musia podľa tejto logickej postupnosti sídliť určité prvky dokonalosti Boha, ktoré myseľ a zmysli nemôžu odhaliť.

strana 6

Dokonalosť a maximálne sebavedomie nemôže mať akúkoľvek túžbu, pretože všetky jeho potreby musia byť uspokojené. Iba neúplnosť, nedokonalosť a obmedzenosť môže niečo potrebovať a vyžadovať, preto musí bažiť po tom, čo mu ešte chýba. Keď Boha definujeme ako stvoriteľa vesmíru, zároveň ho považujeme za dokonalého a všemohúceho, nemôžeme mu prisúdiť akúkoľvek emóciu (radosť, hnev, nenávisť, atď.) a obmedzenosť. Pokiaľ urobil akúkoľvek chybu pri stvorení človeka, môže sa hnevať iba na seba. Keď ale pripustíme, že dokonalosť nerobí chyby a všetko má premyslené do najmenšieho detailu, nemôže ho prekvapiť akákoľvek situácia. Z toho vyplýva, že dokonalosť nemôže žiť v akomkoľvek očakávaní, pretože všetko vníma ako určitý proces svojho stvoreného diela. Veriaci potom nemusí stvoriteľovi nič dokazovať, pretože stvoriteľ veľmi dobre vie, aké sú veriaceho úmysly a schopnosti. Uctievanie a dokazovanie vernosti je potom pre veriaceho nezmyselná a zbytočná záležitosť.
Dokonalý rodič – protagonista nezávislosti
Každý rodič, ktorý správne pochopil svoju funkciu, musí potvrdiť, že jeho úlohou je vychovať deti takým spôsobom, aby boli v dospelosti schopné samostatne fungovať bez pomoci svojich rodičov. Keď dokážu ísť pozitívnym príkladom pre svoje okolie, rodičia splnili svoju funkciu. Teraz ale prichádza rozhodujúca otázka a odpoveď, ktorá môže veľa odokryť. Pokiaľ máte možnosť voľby, ktorú z nasledujúcich dvoch možností si vyberie? Dôležité je dokazovanie vernosti a lásky (opätovanie citov) detí ku svojim rodičom, alebo je dôležitejšie vidieť svojich potomkov, ako úspešne zvládajú všetky nástrahy života? Rodič, ktorý nie je egocentricky zameraný a pochopil svoju základnú funkciu života, určite pozná správnu odpoveď. Úloha rodiča je podobná ako u zvierat – vychovať potomkov k samostatnosti a nezávislosti. Veriaci ale Boha (svojho otca) potrebuje celý život a Boh túto závislosť cez svoje náboženstvá iba posilňuje. Potrebuje Boh (dokonalý rodič) mať závislých veriacich, keď má podľa logiky viesť svoje deti k slobode (nezávislosti), samostatnosti a mentálnej zrelosti? Keď odpovieme, že nie, jedinými protagonistami tejto závislosti môžu byť iba náboženstvá. Okrem toho, že majú z tejto závislosti zaručený neustáli profit, nemusia viesť svojich veriacich k poznaniu a pravde, ktorá dokáže z človeka urobiť samostatne logicky uvažujúcu bytosť. Táto priorita závislosti potom vytvorila funkciu náboženstiev, ktorá je obmedzená iba na uctievanie Boha a dodržiavanie nesplniteľných (maximálne prísnych) morálnych zásad. Náboženstvá, ktoré veriacich vedú k uctievaniu Boha určite nikdy nepriznajú, že vytvorili Boha, ktorý má všetky vlastnosti egocentrickej bytosti. Akonáhle pripustíme možnosť, že stvoriteľ si potrebuje niečo dokazovať, tak dokonalý Boh nemôže byť v žiadnom prípade vyspelý rodič. Veriaci ale nie je v žiadnom prípade vedený k tomu, aby rozmýšľal nad touto jednoduchou logikou, pretože jeho povinnosťou je iba prijímať pravdy náboženských autorít.

strana 7

• Poznanie a filozofia–najväčšia komplikácia náboženstiev
  Na náboženskom princípe Božej odmeny a trestu (nebo a peklo) je jasne badať, že predstavivosť nízkej ľudskej mentality je značne obmedzená. Priemerný človek si logicky nedokáže predstaviť sofistikovaný stvoriteľov systém, ktorý je spravodlivý ku každému a zároveň odmeňuje a trestá celkom odlišným spôsobom.
  Všetko sa začne odokrývať a zároveň komplikovať, keď do viery v Boha zakomponujeme poznanie a logické myslenie, ktoré dokáže nezaujato pozorovať a analyzovať. Odporuje toto tvrdenie Biblii?
  Lukáš (11:52) Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.
  Tá istá myšlienka, len mierne pozmenená:
  Matúš (23:13) Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.
  Jediný dôležitý rozdiel je len - kľúč poznania (Lukáš) a nebeské kráľovstvo (Matúš).
  Tento rozdiel si neodporuje pokiaľ pripustíme, že poznanie je kľúčom do nebeského kráľovstva. Kto drží kľúče poznania sám nevchádza, a tým čo chcú vstúpiť zavára dvere do nebeského kráľovstva?
  Kompendium katechizmu: 19. Ako sa má čítať Sväté písmo? Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať s pomocou Ducha Svätého a pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi podľa troch kritérií: 1. venovať pozornosť obsahu a jednote celého Písma; 2. čítať písmo v živej tradícií Cirkvi; 3. brať do úvahy analógiu viery, čiže spojitosť právd viery medzi sebou.
  Z tejto myšlienky pána Ratzingera je jasné, že keď veriaci bude čítať Bibliu pod vedením cirkvi a v živej tradícií cirkvi, určite neobjaví nové pravdy a žiadny rozpor medzi Bibliou a náboženskými dogmami. Maximálne sebavedomie, ktoré sa prezentuje ako neomylné, nikdy nemôže splodiť takúto myšlienku, pretože nepozná strach z niečoho lepšieho. Keď niekto verejne demonštruje svoju neomylnosť v otázkach najvyššej pravdy, ľahko obháji svoje názory pred akýmikoľvek inými teóriami a nemusí nikoho obmedzovať (viesť) v poznaní. To netvrdí len vysoká filozofia, ale aj jednoduchá logika.
  Majú náboženstvá strach z nového poznania? Majú a vždy mali. Každý nový vedecký objav dostával cirkev pod ohromný stres, pretože sa často objavili skutočnosti, ktoré rozbíjali dogmy vytvorené náboženskými autoritami.
  

strana 8

Boh preferujúci poznanie ako cestu do nebeského kráľovstva, začína sa vzďaľovať od náboženských dogiem a zároveň sa bude blížiť k filozofii, ktorá preferuje pravdu, rozum a slobodu. Človek, ktorý nerozumie základným filozofickým myšlienkam, nedokáže pojednávať o najvyšších pravdách života. Nemôžeme sa potom diviť, že egoisticky založený človek môže vytvoriť iba egoistického Boha, ktorý si potrebuje pestovať svoj kult osobnosti.
Ako ďaleko má náboženstvo k filozofii dokazuje aj táto myšlienka.
Kompendium katechizmu: 444. Ako človek uplatňuje svoje právo vzdávať kult Bohu v pravde a slobode? Každý človek má právo a morálnu povinnosť hľadať pravdu, najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznal, prijať ju a pevne zachovávať, vzdávajúc Bohu pravý kult...
Prečítajte si ešte pár krát túto myšlienku pána Ratzingera a možno objavíte to, čo ja. Veriaci má právo a povinnosť objaviť a zachovávať takú pravdu, ktorú už dávno objavila cirkev. Tá pravda má vzdávať hold Bohu, čo nie nič iné, ako uctievanie. Cirkev ale samozrejme nemôže verejne prezentovať, že nie je nutné a vhodné hľadať pravdu, ktorá by sa nezhodovala s ideológiou Vatikánu. Hľadanie pravdy sa teda obmedzuje iba na uctievanie a zdielanie vytvorených dogiem, čo s poznávaním pravdy nemá nič spoločného. Ideológia náboženstiev potom logicky nemá nič spoločné s filozofiou, ktorá preferuje poznanie. Každý človek si potom musí vybrať, či si osvojí už vytvorenú náboženskú pravdu, alebo sa rozhodne ísť vlastnou cestou. Ak sa rozhodne pre druhú možnosť, musí sa maximálne oslobodiť od všetkých náboženských dogiem a spoliehať sa iba na svoj rozum. Zavrhnutá a porazená gnostická komunita kresťanstva spájala Ježišove výroky s filozofiou a poznaním, ako cestu k spravodlivosti a večnej spáse. Gnostici museli byť odstránení, pretože poznanie a filozofia všetko nielen komplikuje, ale zároveň aj odhaľuje všetky črty primitívnej inteligencie, ktorá sa snaží dostať k moci. Primitívna a obmedzená inteligencia mala potom otvorenú cestu k vysnívanej moci, ktorú už z rúk nikdy nepustila. Táto neúplná inteligencia potom produkovala podobných vládcov a podobnú nespravodlivosť, ako predkresťanská éra.
Aj keď gnostici so svojimi tézami určite neboli dokonalí, ich filozofická verzia kresťanstva bola najbližšie k pravde v porovnaní s ostatnými kresťanskými komunitami, pretože len cez poznanie a múdrosť (filozofia), dá sa dostať k stvoriteľovi.
Človek nemusí skúmať, či je filozoficky založený, keď rozumie základným a jednoduchým myšlienkam nespochybniteľnej pravdy. Vtedy už mentálne prekračuje o niekoľko tried bežný priemer a blíži sa k Platónovi, Sokratesovi, Budhovi, atď.. Keď dokáže pochopiť význam univerzálnej pravdy, ktorá je čisto teoretická záležitosť, tak potom sa mu všetko môže otvoriť.

strana 9

Univerzálna pravda a spravodlivosť
Čo je pravda? Pravda neexistuje, je len tvoja a moja pravda – klasický názor mnohých ľudí. Na druhej strane sa nedá spochybniť fakt, že pravda je len jedna a nemá ambíciu komukoľvek pomáhať. Čistá pravda nie je nič iné, ako nepokrivené a čisté zrkadlo, ktoré zobrazuje objektívnu realitu. Holú pravdu ale môžeme pokojne prirovnať aj k studenej sprche, ktorá je nepríjemná ale zároveň aj osviežujúca, očisťujúca alebo dokonca prebudzujúca. Samozrejme je veľký rozdiel, či sa s ňou budeme oblievať sami, alebo ju na nás niekto iný vyleje. Čo urobí priemerný človek, ak ho iný nepríjemnou pravdou obleje? Určite to bude brať ako útok (poníženie), ktorý vyžaduje pomstu. Nadpriemerný ale studenú sprchu (holú pravdu) vníma inak. Najskôr sa zamyslí koľko pravdy obsahuje studená sprcha a potom reaguje. Keď zistí, že studená voda obsahuje veľa pravdy, ktorú ešte nevidel, nemá dôvod vracať úder, pretože je rád, že sa k nemu dostali nepoznané informácie. Keď priemerným ľuďom budeme chcieť rozprávať niečo o vlastnostiach univerzálnej pravdy, ťažko vydráždime ich zvedavosť, pretože filozofovanie zo srdca nenávidia. Pre väčšinu ľudí je filozofia doslova strašiakom, do ktorého sa radšej nechcú zbytočne zaplietať. Akoby to bola veda iba pre určitú uzavretú intelektuálnu skupinu, ktorá hovorí iným, nezrozumiteľným jazykom. V skutočnosti je to omnoho jednoduchšie. Filozofia nie je len vedná disciplína intelektuálov, je to prvom rade spôsob myslenia, ktorý nehľadá vlastné záujmy, ale pravdu, ktorá funguje a prináša pozitívne výsledky. Keď myseľ človeka už nehľadá svoj osobný prospech za každú cenu (nemá to v hlave nastavenú ako prioritu), jeho mentálna úroveň už vykazuje najvyššie znaky vyspelosti, pretože sa stáva slobodným. Táto sloboda vytvára všetky predpoklady pre pochopenie významu univerzálnej pravdy, ktorá je vstupenkou nielen do filozofie, ale aj k poznaniu Boha. Zanechaj všetky potreby svojho ja (ega) a spoznáš základné piliere najvyššej reality – základ mystiky a filozofie. Filozofickú slobodu je teda nutné chápať v tomto zmysle.
Na univerzálnu pravdu sa dá pozerať ako na verejné financie. Sú všetkých, ale zároveň nikoho. Je všeobecne známe, že keď sa zodpovedne verejné financie spravujú, kvalita života v spoločnosti musí zákonite rastie. Pre dosiahnutie tohto cieľa musia byť vytvorené kvalitné zákony, musí dobre fungovať polícia, súdnictvo a celá verejná správa. Aj univerzálna pravda potrebuje mať pre svoj život vytvorené základné podmienky. Keď ju bude spravovať egoistická inteligencia, nikdy nemôže úspešne a spoľahlivo zapustiť svoje korene.
Každý, kto má ambíciu skvalitňovať úroveň verejnej správy a chrániť verejné financie a nehľadá v tom osobný profit, začína hájiť záujmy univerzálnej pravdy, aj keď si to neuvedomuje. Univerzálna pravda nemôže trpieť krátkozrakosťou, pretože pozerá do budúcna a chápe, že všetko so všetkým súvisí.

strana 10

Niektoré intelektuálne kruhy sa otázkou potreby univerzálnej pravdy vážne zaoberajú. Mám ale veľké pochybnosti o tom, či dokážu chápať nielen spomínané zákonitosti a súvislosti, ale že vedia túto pravdu aj správne definovať a jednoducho prezentovať verejnosti.
„Veľký“ intelektuáli ešte zrejme nepochopili, že ak by sa na zásadných myšlienkach zhodli, vytvorili by hlavné tézy všeobecnej pravdy, z ktorej by profitovalo celé ľudstvo. Lenže vytvoriť univerzálnu pravdu, ktorá sa nedá spochybniť je možné iba vtedy, ak sa stanoví jasná perspektíva, z ktorej budú určené jasné priority. Napríklad: pravda musí vyhovovať celej civilizácií, musí budovať fungujúcu demokraciu, musí podporovať vzdelanosť, mentálny rast a zdravie človeka, nesmie ničiť prírodu, život budúcich generácií, atď.. Keď sa stanovia jasné priority, hľadá sa taká pravda, ktorá ich dokáže naplniť. Harmonizovať záujmy rôznych spoločenských skupín nie je možné, pokiaľ sa neobjaví rešpektovaná a nespochybniteľná pravda, ktorá je rovnako prísna ku každému. Je to ako jednotný a rovný zákon, ktorému sa musí každý člen akejkoľvek spoločenskej vrstvy podriadiť. Demokracia má túto prioritu právne zakotvenú, len sa z mnohých dôvodov nedodržiava. Keď silní zneužívajú zákon (právo) pre svoj prospech, spravodlivosť a univerzálnu pravdu prestanú rešpektovať všetky vrstvy obyvateľstva. Je to znak pokrivenej pravdy a spravodlivosti, ktorou sa vyznačuje ešte nezrelá (nevedomá) spoločnosť a civilizácia, v ktorej sa ešte neudomácnila prezieravá racionalita.
Univerzálna (všeobecná) pravda má teda jasne stanovené priority, len je veľmi ťažké ju vybudovať, pretože prekáža mnohým egoistickým záujmom. Snaha vybudovať imperiálnu (dominantnú) veľmoc je v rozpore s univerzálnou pravdou, pretože hľadá iba vlastný záujem. Rovnako to platí aj v osobnej rovine, kde sa buduje kariéra za každú cenu.
Ako súvisí univerzálna pravda s Bohom, ktorý podľa náboženstiev vyžaduje iba našu poslušnosť a morálnu čistotu? Je v evanjeliách málo myšlienok, v ktorých sa spomína božie kráľovstvo na Zemi a zopár dôležitých rád ako ju dosiahnuť? Cirkev budovaniu božieho kráľovstva nikdy nevenovala veľkú pozornosť, pretože budovať spravodlivosť znamená eliminovať nespravodlivé vykorisťovanie a hľadanie pravdy (vedomosti), ktorá ju dokáže postupne vytvoriť. Tam, kde sa kladú vysoké nároky na čistú (univerzálnu) pravdu a spravodlivosť, musí evidentne nastúpiť filozofia, ktorá sa vyznačuje vedomosťou a nezaujatosťou, pretože náboženstvá sa tejto úlohy vôbec nezhostili. Keď súčasní intelektuáli budú jedného dňa tvrdiť, že univerzálna pravda musí preferovať globálny život a zároveň je schopná vytvoriť spravodlivosť, alebo aspoň položiť jej základy, až potom sa môžu začať kamarátiť s najvyššou vedomosťou.

strana 11

Univerzálna pravda otvára dvere k najvyšším tajomstvám života, ktoré môže človek napriek všetkým inteligenčným obmedzeniam odhaliť. Aby sme univerzálnu pravdu vôbec mohli začať hľadať, musíme v prvom rade pochopiť, že naozaj existuje a prináša pozitívne výsledky. Táto pravda má za úlohu spájať, harmonizovať, rešpektovať, atď., zároveň eliminuje ambície jednotlivca. Ego a jeho egoizmus bude túto teóriu samozrejme blokovať, pretože ak na život začneme pozerať bez toho, aby sme hľadali vlastné záujmy, môžeme dospieť k informáciám, ktoré nám na prvý pohľad a z krátkodobého hľadiska nevyhovujú (krutá realita). Pokiaľ však ego odstránime zo svojho pozorovania, oslobodzujeme sa od poslednej prekážky, ktorá blokuje poznanie princípov univerzálnej pravdy. Ak prestaneme hodnotiť, súdiť, porovnávať, atď., tak vypíname nielen vlastné ego, ale aj rozum, ktorý produkuje väčšinou hlúpe (egoistické) myšlienky. V gnostických evanjeliách sú jasné myšlienky, ktoré naznačujú, že až keď dokážeme spájať (harmonizovať) rôzne rozdielne záujmy, vstúpime do božieho kráľovstva.
Koptské evanjelium Tomášovo 22: ...Ježiš im povedal: "Keď urobíte dve jedným a keď urobíte vnútro ako vonkajšok a vonkajšok ako vnútro a to, čo je hore, ako to, čo je dole, a keď urobíte to, čo je mužské, a to, čo je ženské, jedným jediným, aby nebolo mužské mužským a ženské ženským; keď urobíte oči namiesto oka a ruku namiesto ruky a nohu namiesto nohy, obraz namiesto obrazu - vtedy vojdete do kráľovstva."
Táto myšlienka jasne naznačuje, že keď dokážeme byť univerzálny (všestranní) flexibilný a kreatívny, nemôžeme už obhajovať konzervatívne názory, ktoré jasne vytyčujú rôzne pozície a úlohy muža, ženy, rodiča, atď..
Pokiaľ iba univerzálna dokáže spájať a harmonizovať, tak musíme pochopiť, že k stvoriteľovi sa môžu priblížiť iba tí, ktorí dokážu skvalitňovať globálny život na svojej planéte vďaka svojim mentálnym schopnostiam.
Keď nájdeme základné príčiny, z ktorých sa rodia všetky konflikty medzi ľuďmi, krajinami, náboženstvami, atď., potom už dokážeme postupne prinášať tézy, ktoré sú schopné harmonizovať rôzne záujmy rozdielne vyvinutých ľudí, národov, kultúr, organizácií, atď.. Univerzálna pravda teda nie je abstraktná záležitosť, je to schopnosť vidieť život celej civilizácie komplexne vo všetkých súvislostiach. Pokiaľ teda človek vidí najhlbšie korene všetkých dôležitých problémov ľudstva, dotýka sa už univerzálnej pravdy, aj keď si to ešte nemusí uvedomovať. Perspektíva z ktorej pozoruje svet je už tak vysoká, že slobodná myseľ je schopná odhaľovať informácie pravdy, ktoré sú bežnému človeku neviditeľné. Lenže tento pohľad sa nedá získať zadarmo. Pozorovaniu a analýze života musí človek obetovať veľkú mentálnu námahu, ktorá je pre myseľ prioritou. Myseľ, ktorá baží po pravde a nie je otrokom svojho tela a ega, musí vyriešiť z racionálneho pohľadu jednu zásadnú otázku života.

strana 12

Otázka Boha a racionálna myseľ
Človek, ktorý sa vyznačuje nadpriemernou racionalitou musí vyriešiť otázku Boha z logického dôvodu. Pokiaľ Boh existuje, fyzický život bude mať určite hlbší zmysel, v ktorom slobodné ľudské konanie podlieha určitému vyššiemu princípu. Na druhej strane, ak všetky teórie okolo Boha sú vymyslené, život je len jednorázová príležitosť využiť všetky ponúkané možnosti. Lenže pre racionálnu myseľ sa objavuje zásadný problém, ktorý je opäť ako začarovaný kruh. Ak si dá tú námahu a preštuduje náboženstvá, tak musí zistiť, že neponúkajú kompletné a presné informácie o stvoriteľovi. Nájsť iné dôležité informácie znamená obetovať množstvo duševnej energie a veľa času. Čas je ale vzácny a racionálna myseľ si musí vybrať, ako naloží so svojim mentálnym potenciálom. Keď človek potrebuje naplniť svoje osobné šťastie a rôzne ambície, jeho myseľ bude hľadať iba také informácie, ktoré tieto priority umožnia dosiahnuť. Ako môže potom uspokojivo vyriešiť otázku Boha, keď to nebola nikdy jeho priorita?
Každý človek sa túži dostať k relevantným informáciám čo najjednoduchšie a najrýchlejšie, ale určite je nespravodlivé a zároveň aj nelogické, ak by odhalil a pochopil najvyššie pravdy bez toho, aby bol na pripravený po všetkých stránkach. Lenže veľká túžba poznať pravdu spojená s trpezlivosťou a odvahou prináša väčšinou vždy sladké ovocie. Nie náhodou Ježiš povedal: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám“.
Treba ešte dodať, že pri poznávaní života musí človek používať klasický vedecký princíp založený na štúdiu (pozorovaní), analýze a vyhodnocovaní, ktorý má za úlohu odhaľovať stále nové súvislosti.
Racionálna myseľ sa pri otázke Boha dostáva do zložitej situácie, pretože nemá dostatok jasných vodítok a informácií, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby upriamila pozornosť týmto smerom. Evidentne je potrebný šiesty zmysel, alebo vynikajúce pozorovacie vlastnosti vedca, ktoré prírodu a vesmír vnímajú v podrobných detailoch.
Detailný pohľad vedcov do vesmíru alebo prírody priniesol nasledujúce výroky:
Izaac Newton: „Nádherné usporiadanie a harmónia vesmíru mohli vzniknúť len podľa plánu všemohúcej bytosti. To je a zostane mojim posledným poznatkom.“

strana 13

H.P.Yockey: „Pokiaľ niekto číta moju knihu, nikdy nemôže prísť k záveru, že by prírodné procesy mohli vyprodukovať čo i len najjednoduchší organizmus. Nie je najmenšia šanca, že by náš svet vďačil za svoju existenciu prírodným dejom. A tak jediný racionálny záver je, že tu musel byť nadprirodzený zásah.“
Arno Penzias - držitel Nobelovy ceny: „Astronómia nás vedie k jedinečnej udalosti. Vesmír bol stvorený s veľmi delikátnou rovnováhou, ktorá vytvára podmienky pre život. Je to iste výsledok nadprirodzeného plánu. Taký poriadok nemohol vzniknúť z chaosu, všetky dôkazy nás vedú k nadprirodzenému designu.“
Stephen William Hawking, britský matematik a kosmolog z Cambridge: „Nie je žiadne vysvetlenie pre pôvod vesmíru okrem predpokladu najvyššej inteligencie. Veda nemôže vysvetliť pôvod všetkých vecí: Odkiaľ pochádza hmota, priestor, čas a energia pre Veľký tresk? A čo bolo pred tým?“
Charles Darwin: „Nemôžem pochopiť, ako by tento nádherný a veľký svet mohol povstať náhodou. Tento fakt sa mi zdá byť hlavným argumentom pre existenciu Boha. Nikdy som nepopieral jeho jestvovanie.“
Ateizmus dostáva veľké facky, ak sa inteligencia vedca začne nad všetkým hlboko zamýšľať a má snahu dielo prírody označiť za zhodu náhod. V prírode a vo vesmíre je evidentná akási rovnováha a dokonalosť, ktorá presahuje náš rozum. Z toho logicky vyplýva, že ak vylúčime náhodu, ako príčinu vzniku vesmíru, prírodných zákonov, atď., musíme pripustiť, že sme pod vplyvom akejsi vyššej inteligencie, ktorá stvorila vesmír a inteligentnú formu života s určitým zámerom.
V oblasti astronómie a molekulárnej fyziky sa môže napriek veľkému pokroku zdať, že všetky tajomstvá života a vesmíru nikdy neodhalíme. Niektorí vedci ale pochopili, že ak veda nedokáže dať dostatočné odpovede, je tu ešte mystická cesta poznávania života a vesmíru.
Aby sme mohli odhaliť určitú prírodnú dokonalosť, nemusíme hľadieť iba do vesmíru, prípadne bádať kvantovú fyziku, v ktorej fungujú do dnešnej doby nepochopiteľné zákony, stačí ak sa pozrieme na prírodu a genetickú vybavenosť človeka.

strana 14

Dokonalá príroda
Všetci ľudia (až na výnimky) sa rodia na svet s rovnakým telom (dve ruky, nohy, oči, uši, atď.), ale zároveň tento genetický materiál má veľa odlišností. Máme mierne odlišné postavy, rozdielne tváre a špecifické hlasy, ktoré nám umožňujú jednoduchú identifikáciu. Okrem toho sa rodíme s rozdielnou prirodzenosťou, ktorá je badateľná už v detskom veku. Sme rovnaký, ale zároveň veľmi rozdielny. Ak by príroda (najvyššia inteligencia) zabudla na niečo podstatné, človek by sa dostal do obrovských problémov, ktoré by nemal šancu vyriešiť.
Pri pohľade na živočíšnu ríšu je zrejmé, že v prírode funguje určitá rovnováha, aj keď sa potravinový reťazec zvierat zdá byť krutý. Predstava, že nádherné zvieratá (tiger, lev, orol, veľryba, atď.), stvorila príroda iba náhodným prirodzeným výberom, je pre mňa absurdná.
Pozorovaním zvierat v prirodzenom prostredí môžeme vidieť, že každé zviera má šancu uniknúť svojmu nepriateľovi, okrem ranených, starých a mladých jedincov. Príroda má svoje dravce, obete a čističe (mrchožrúty), aby sa nešírili smrteľné vírusy. Akonáhle by vypadol jeden dôležitý druh, život v prérii, v lese alebo v mori, začne pomaly vymierať. Fungovanie tak rozmanitej živočíšnej ríše potrebuje množstvo faktorov, ktoré na seba nadväzujú a zároveň udržujú určitú rovnováhu. Náhoda nedokáže vytvoriť tak dokonalý ekosystém, ktorý je schopný prežiť tisícročia, pretože jedna zabudnutá maličkosť prírody môže postupne zredukovať živočíšnu ríšu, aj keď sa mnohé zvieratá dokážu prispôsobiť novým podmienkam.
Pozrime sa na našu flóru a skúsme nájsť určité chyby a nedostatky prírody. Opäť je tu obrovská rozmanitosť, ktorú ovplyvňuje podnebie určitej oblasti. Niektoré časti zeme majú extrémne chladnú, či teplú klímu, väčšina sveta ale zažíva ročné obdobia, kde sa striedajú teplé a studené mesiace. Tam, kde je väčšinou iba teplo alebo zima je rozmanitosť prírody chudobná. Na druhej strane kolobeh leta a zimy umožňuje rastlinám a pôde dokonalý život, pretože systém pravidelného cyklu dáva možnosť pôde a stromom odpočívať, aby každoročne prinášali svoje ovocie. V takomto prostredí je rozmanitosť flóry a fauny veľmi pestrá.
Príroda teda dáva človeku, zvieratám a flóre všetko, čo pre svoju existenciu potrebujú. Na nič dôležité nezabudla a nič zbytočné nevytvorila. Okrem spomínanej premyslenej funkčnosti a schopnosti prispôsobiť sa, môžeme v prírode neustále pozorovať dokonalú krásu, ktorá je ako dielo esteticky založeného architekta. V prírode človek teda ťažko nájde chyby krásy a nedomyslené procesy.

strana 15

„Nedokonalosť“ stvoriteľa pri stvorení človeka
Dokonalosť architekta začne ateista spochybňovať, ak sa zameria na ľudskú rasu.
Johann Wolfgang Goethe: „Pokiaľ Boh stvoril tento svet, urobil by dobre, ak by svoje dielo poopravil“.
Friedrich Nietzsche: „Je človek omylom Boha alebo Boh omylom človeka?“
Teraz je nevyhnutné zvýšiť pozornosť, pretože sa začneme dotýkať samej podstaty života.
Ako som už uviedol, vesmír a príroda vykazuje všetky znaky krásy, harmónie a rovnováhy. V tomto dokonalom prostredí sa na jednej planéte vyskytne človek (homo sapiens), ktorý od počiatku svojej evolúcie vykazuje všetky znaky primitívnosti a nedokonalosti. Najskôr vedie primitívne a zákerné prepady, ako tlupa šimpanzov, neskôr zorganizuje veľké dobyvačné výpravy v mene Boha a nakoniec sa snaží ovládnuť svet jadrovými zbraňami. Počas celej svojej histórie seje smrť, chaos, utrpenie a zároveň neúspešné buduje spravodlivosť a harmóniu. Stvoriteľ sa musí celé tisícročia smutne pozerať na svoj nepodarený experiment s človekom. Takto to nevnímajú iba intelektuáli (Goethe, Nietzsche, atď.), ale aj väčšina veriacich. Lenže pri tejto rozšírenej teórií niečo nesedí. Ako môže Boh, stvoriteľ dokonalého vesmíru, vytvoriť omyl prírody, ktorý je schopný používať mozog a zmysly takým spôsobom, že dokáže zároveň aj objavovať vesmír a budovať fantastické veci? Pozitívny pohľad na človeka, ktorý dokáže milovať, odpúšťať, atď., maže omyl prírody na celej čiare. Keď budeme tvrdiť, že iba zlý ľudia sú omyl prírody, tak sa začneme vo svojich teóriách poriadne zamotávať, pretože budeme riešiť to, čomu absolútne nerozumieme.
Pre tých, ktorí túto kapitolu dokážu celú prečítať, je na konci oddiel Jin – Jang. Tam sa tejto téme venujem podrobne, aby sa odokryl zmysel všetkého negatívneho.
Môžeme pripustiť, že existuje vo vesmírne život?
Keď si myslíte, že vlastníte nadpriemernú mieru fantázie, tak si len skúste predstaviť, čo by sa stalo, ak by určitá veľká krajina (napr. USA) zverejnila všetky potvrdené svedectvá výskytu UFO. Kto by bol prvý a najsilnejší spochybňovateľ týchto informácií? Rusko? Čína? Európska únia? Podľa môjho názoru ten najmenší štát sveta – Vatikán. Má to jednoduchú logiku - náboženské dogmy by okamžite prestali fungovať, ak by sa verejnosť z oficiálnych zdrojov dozvedela, že vo vesmíre existuje inteligentný život mimo našej planéty. Napr. teórie o vyvolenom národe (židia – Mojžiš), rozprávky o Adamovi a Eve,

strana 16

stvorení sveta za pár dní, atď. - to všetko by nemohlo dávať logiku a zmysel ani pre priemerného človeka. Okrem toho, by vznikla veľká panika z ovládnutia ľudstva inou civilizáciou, ktorá má omnoho vyspelejšiu techniku. Nemožno sa tomu čudovať – ľudia všetko posudzujú iba podľa seba.
Naša konzervatívnosť, nevedomosť a strach z paniky sú najlepšie argumenty pre vlády, ktoré tutlajú všetky dôkazy o návšteve UFO. Ja osobne nepotrebujem hmatateľný dôkaz o existencií mimozemských civilizácií. Domnievať sa, že v tak veľkom priestore s miliardami planét exituje iba jedna civilizácia, odporuje logike.
Obrovské vesmírne vzdialenosti medzi galaxiami umožňuje žiť nezávislý a nerušený život tisíckam civilizácií, ktoré o sebe nemusia vedieť. Každá civilizácia môže potom prejsť nezávislým evolučným vývojom, podobne ako naša. Pri tejto teórií stvoriteľ môže nechať každú civilizáciu vyvíjať sa s maximálnou mierou slobody. Po veľmi dlhom čase sa prepracuje na technickú úroveň, ktorú môže využiť pre vlastné dobro a poznávanie iných častí vesmíru, alebo sa môže zničiť, pokiaľ nenastolí harmóniu a spravodlivosť na svojej planéte.
Vysoká vedomosť – podmienka prežitia civilizácie
Väčšina ľudí vidí, ako sa naša civilizácia rúti do záhuby. Pokiaľ to nebude svetová vojna, môže to byť ešte ekonomický kolaps globálneho kapitalizmu. Intelektuáli sa snažia potápajúcu loď zachraňovať zúfalými riešeniami skorumpovaného systému, ktoré sú iba jasné záplaty na potápajúcej sa lodi. Tieto intelektuálne špičky nevidia, že koreň problému je ukrytý v chýbajúcej vedomosti života a nepoznanej mentálnej úrovni (charakter + inteligencia), ktorú je potrebné v záujme všeobecného blaha dostať k moci. Bez objavenia a rešpektovania tejto mentálnej úrovne je ľudstvo, ako aj iné civilizácie vo vesmíre odsúdené k zániku. Tento kritický bod nastáva vtedy, ak veda a technika dokáže vyvinúť zbrane hromadného ničenia a zároveň u moci zostáva egoistická (neúplná) inteligencia. Pokiaľ vo vesmíre žije veľa civilizácií, prečo by mal stvoriteľ zachrániť priamym zásahom ľudskú, v ktorej sa po stáročia zabíjali a zosmiešňovali najlepšie mozgy? Lenže mnohí nielen nábožensky veriaci si neuvedomujú, že ak by sa aj stvoriteľ rozhodol zachrániť ľudstvo, aké možnosti vlastne má? Má k nám poslať mimozemšťanov z vyspelej civilizácie, aby nám ukázali, ako to u nich funguje? Má sa stvoriteľ zhmotniť do určitej podoby, aby nám dával rôzne rady, prípadne aby každému pridal veľkú dávku inteligencie? Čo by ste urobili vy, ak by ste boli všemohúci a dokonalý, a zároveň by ste chceli odvrátiť nevyhnutný kolaps? Všetky aj tie najlepšie nápady musia zaváňať absurdnosťou a neprirodzenosťou.

strana 17

Priamy zásah do existencie civilizácie je niečo podobné, ako keby nám pán profesor pomohol úspešne ukončiť školu vypracovaním maturitnej alebo diplomovej práce. Pre mnohých je to určite prijateľné, ale rozhodne to nemôže byť prirodzené a spravodlivé. Tento priamy zásah by nás zbavil slobody, zodpovednosti a možnosti budovať civilizáciu vlastnou inteligenciou. Na druhej strane musí byť jasné, že osud našej civilizácie nemôže byť stvoriteľovi ukradnutý, pretože je tu investované veľké mentálne úsilie vytvoriť prírodu v takej forme, ako ju poznáme.
Všetky tieto fakty si bežný človek nemôže uvedomovať, pretože vedomostná úroveň ľudskej civilizácie tieto súvislosti nevidí. Prežitie civilizácie teda priamo súvisí s poznaním (vedomostnou úrovňou), ku ktorému sa počas celej histórie dopracovala. Pokiaľ sa ale veda určí, ako jediný pravdivý zdroj informácií, ktorý má odhaliť pôvod a zmysel života, civilizácia sa evidentne bude spoliehať iba na obmedzenú formu inteligencie, ktorá nedokáže odhadnúť sled budúcich udalostí. Evolučný proces civilizácie sa potom logicky musí vyvíjať nepredvídateľným spôsobom. Tam, kde nie je priorita zachovanie a skvalitnenie života pre budúce generácie, tam nemožno očakávať lepšiu budúcnosť. Okrem toho je nutné harmonizovať rôzne záujmy spravodlivým princípom, aby sa predišlo vojnám, revolúciám, hladomoru, atď.. Lenže keď konzumný spôsob života, ktorý nepozerá na budúcnosť, je rozšírený nielen v bežných rodinách ale aj v riadení spoločnosti, tak civilizácia sa nemôže vyhlásiť sa racionálnu (inteligentnú).
Vyspelá civilizácia si musí priznať všetky problémy, ktoré treba čo najskôr vyriešiť. Pokiaľ ale najmocnejšie autority sveta tieto problémy nechcú vidieť, evidentne žiadna vonkajšia pomoc vyspelej inteligencie mimo našej civilizácie neprichádza do úvahy.
Vedomostná úroveň civilizácie je vždy spojená s kultúrnym dedičstvom. Keď toto dedičstvo nemá v sebe obsiahnuté nespochybniteľné a fungujúce pravdy (vysokú vedomosť), prestanú sa rešpektovať. Za tento fakt vďačí naša civilizácia svojim konzervatívnym náboženstvám, ktoré zjednodušili a zároveň uzavreli najvyššie poznanie. „Beda vám, zákonníci a farizeji, lebo zavreli ste dvere poznania, sami nevchádzate a tí čo chcú vstúpiť, tým bránite.“, je jasná obžaloba pre všetkých, ktorí zamkli najvyššie pravdy. Náboženstvá ich uzavreli hlavne preto, aby nová a vyspelejšia pravda nemohla ohroziť vybudovanú štruktúru moci.
Kolaps akejkoľvek civilizácie je vo vesmíre vždy veľká udalosť, ale na druhej strane musia exitovať planéty, kde sa cez kritický bod úspešne preniesli. Niektoré civilizácie úspešne zvládli a pochopili svoju najťažšiu úlohu (priorita zachovať život), iným sa to nepodarilo a zlikvidovali sa, prípadne zdegradovali svoj fyzický život.

strana 18

Treba sa zamyslieť aj nad tým, že pokiaľ by každá civilizácia úspešne prekonala svoj kritický bod, kritický bod by vlastne ani neexistoval. Zápas vedomosti s ľahko ovplyvniteľnou masou nevedomosti sa zdá z nášho pohľadu ako beznádejná záležitosť, ale vždy je šanca tento boj vyhrať. Z toho vyplýva, že latka je postavená úmyselne vysoko, aby inteligentná forma života (civilizácia) musela využiť maximálne svoj potenciál pre vlastné prežitie. Spravodlivosť nikomu nenadržiava a sloboda vytvára možnosť voľby, ktorá umožní akýkoľvek vývoj udalostí. Ľudia sú zvyknutí, že všetky príbehy končia happy- endom, kde dobro zvíťazí nad zlom. Mohol by byť život náročný a zaujímavý, ak by všetky príbehy fyzického života vyústili do lepšej budúcnosti?
Z týchto dôvodov je jasné, že aj keď vo vesmíre vládne najvyššia milosrdná láska stvoriteľa, nemusí civilizáciám priamo pomáhať, pretože pravidlá sú pre každého vopred rovnako stanovené a sloboda vytvára možnosť vzniku akejkoľvek situácie.
Skúsme svoju fantáziu posunúť o krok ďalej. Aké sa ponúkajú možnosti civilizáciám, ktoré si dokázali osvojiť najvyššiu vedomosť (prekonali kritický bod) a do najvyšších funkcií dosadili najlepších ľudí? Svoju techniku môžu použiť pre nekonečné cesty vesmírom, aby objavili podobne vyspelé civilizácie, s ktorými môžu nadviazať kontakt. Určite to nebudú civilizácie, kde ešte zúria vojny a kde základný princíp života nebol objavený. Rozumný človek nikdy nezaklope do domácnosti, v ktorej práve prebieha konflikt, aby nevytvoril ešte väčší chaos – rozhádaná rodina nikdy nebude pripravená prijať neznámu návštevu. Táto jednoduchá logika potom vysvetľuje, prečo ešte žiadna civilizácia s nami nenadviazala oficiálny kontakt, aj keď nás s najväčšou pravdepodobnosťou pozoruje. Pozorovať civilizáciu, ktorá stojí pred svojim kritickým bodom má svoj zmysel, podobne ako rodinu pred fatálnym kolapsom. Vážiť si svoj vybudovaný systém a pochopiť všetky aspekty vedúce k disharmónií je možné iba vtedy, ak je vidieť, na akom princípe funguje ešte nevedomá inteligencia a primitívna civilizácia. Svojej domovskej planéte potom môžu pozorovania mimozemšťanov priniesť cenné informácie, ktoré slúžia ako memento pre všetky menej chápavé bytosti. Vo svojich školách si môžu ľudskú civilizáciu premietať ako odstrašujúci príklad, prípadne ako tému pre analýzu určitého životného štýlu. Predstava, že nás určitá civilizácia pozoruje, podobne ako my sledujeme zvieratá v prirodzenom prostredí, musí byť pre mnohých „zodpovedných“ politikov a náboženské elity silne ponižujúca.

strana 19

Humanitné disciplíny – kľúč k vedomosti
Ďalší fakt, ktorý ľuďom uniká - vedomostnú úroveň a vyspelosť civilizácie určujú hlavne všetky humanitné disciplíny (filozofia, psychológia, sociológia, politológia, atď.). Počuli ste niekedy názor rešpektovanej autority, že tieto vedy sú ešte v plienkach, pretože nevedia vytvoriť model vyspelého človeka s odolnou psychikou a čistým charakterom, ktorý dokáže vytvoriť lepší svet? Ja zatiaľ nie, ale možno nemám dokonalý prehľad.
Humanitné vedy majú omnoho zložitejšiu pozíciu oproti ostatným vedám z jednoduchého dôvodu – nedokážu priniesť okamžité dôkazy potvrdzujúce správne teórie.
Slávny Einstein mal ambíciu vysvetliť život a vesmír pomocou matematických vzorcov, ktoré sa budú dať dokázať. Vedu chcel postaviť do pozície najvyššej vedomosti, ktorá je schopná odpovedať na všetky otázky života. Aj keď okrem svojich téz časopriestoru dokázal vyrieknuť množstvo filozofických výrokov, možno celkom dobre nepochopil, že technická veda a humanita sú položené na rozdielnych základoch. Vedec má inak nastavenú myseľ, ako mystik a filozof, ktorý z pokoja mysle zvyšuje svoju vnímavosť a zároveň prichádza k rôznym nekonvenčným myšlienkam. Humanitné vedy ale spravujú ľudia, ktorí majú klasickú vedeckú (intelektuálnu) myseľ. Keď v humanite dominuje psychika a charakter, tak meradlom vedomosti nemôže byť len holá inteligencia, ktorá je nabitá informáciami. Z tejto teórie vyplýva, že namyslená inteligencia so slabým, nečistým a nevyvinutým charakterom, nemá právo dotýkať sa humanitných vied. Keď sa tento princíp nerešpektuje, humanitné vedy musia ísť zákonite do kolien. Práve z tohto dôvodu pramení množstvo až protichodných ideológii a filozofií, ktoré v týchto vedných oblastiach vytvárajú doslova anarchiu. Z môjho pohľadu to má dve dôležité príčiny. V prvom rade sa vo svojich teóriách nedokážu odstrihnúť od náboženstiev (jedna skupina od nich svoje teórie odvádza, druhá naopak všetko vyvracia), v druhom rade nehľadajú myšlienky univerzálnej pravdy, ktorá prináša z dlhodobého pohľadu pozitívny efekt pre ľudstvo.
Pre mňa, ako nestranného pozorovateľa je úplne jedno, či pravdivé a hlboké myšlienky prinesie intelektuál z tábora ateistov alebo veriacich, dôležité je, či majú logiku, či sú zrozumiteľné a či dávajú zmysel.
Pokiaľ by intelektuáli z týchto vedných disciplín vlastnili skutočnú vysokú inteligenciu, určite by pochopili, že nemá zmysel neustále medzi sebou bojovať rôznymi argumentmi, ale že je potrebné nájsť pravdy (myšlienky), v ktorých je možné nájsť zhodu. Nespochybniteľná pravda sa totiž medzi dvoma stranami často nachádza niekde v strede, to znamená, že každá strana môže vlastniť vyspelé a zároveň aj pomýlené názory.  

strana 20

Keď v humanitných vedách prevláda priemerná (neúplná)  inteligencia, ktorá nechápe svoju funkciu, následky musia byť logicky fatálne. V technickej oblasti sa musia vytvoriť štandardy (rôzne typizované zásuvky, žiarovky, atď.), v humanitných vedách táto potreba ešte nenastala. Moja otázka znie – naozaj sa nepotrebujeme na ničom dôležitom dohodnúť? Nechýbajú nám náhodou nestranné autority, ktoré dokážu hájiť záujem civilizácie (univerzálnu pravdu) a zároveň nehľadajú vlastnú slávu? Kríza autorít, ktorú je sporadicky počuť z intelektuálnych kruhov, súvisí práve s uvedenými skutočnosťami.  
Keď teoreticky vylúčime náboženstvá od poznania Boha a života, aký druh vedy má poskytnúť uspokojivé odpovede? Veda, ktorá rieši fyzikálne zákony, alebo humanita, ktorá sa nedá vedecky dokázať? Správna odpoveď je ukrytá (nie náhodou) v tej náročnejšej verzii. Úplné vedomostné terno je ale ukryté v zosúladení fyzikálnej vedy a nedokázateľnej humanity. Ľudstvo zo svojimi intelektuálnymi špičkami zatiaľ nepochopilo, že tento cieľ vedie do vyššej civilizačnej ligy,  v ktorej sa otvárajú nepredstaviteľné možnosti.
Dôležité otázky života
Mentálnu úroveň človeka veľmi dobre odhaľujú hlavne najťažšie otázky, ktoré sa v mysli dokážu vynoriť z hlbokého podvedomia, ako impulzy túžob samotnej duše. Myseľ tieto neukojené otázky musí zahnať (väčšinou výhovorkou), alebo ich musí uspokojiť určitými odpoveďami. Čím viac myseľ ustupuje potrebám duše, tým výkonnejšie musia začať fungovať mozgové závity. Silná myseľ sa potom pozná podľa toho, že nedokáže uhnúť pred závažnými otázkami, ktoré sa pre pokoj duše musia riešiť. Je všeobecne známe, že vyspelý ľudia si dávajú pred seba nielen náročné úlohy, ale pokladajú si aj otázky, na ktoré ľudstvo nemá uspokojivé odpovede.
Dostať okamžite jednoduchú a stručnú odpoveď, ktorá všetko odhalí a vyrieši nie je samozrejme možné. Najskôr je nevyhnutné položiť množstvo otázok, ktorých správne odpovede poodhalia najvyššiu realitu a zároveň vyvolajú ďalšie, ešte náročnejšie. Kam sa v poznaní života dostaneme záleží hlavne na tom, aké otázky dokážeme položiť a či máme vôľu neustále pokračovať. „Keď chceš dostať dostatočne kvalitnú odpoveď, musí vedieť položiť kvalitnú otázku - aká otázka, taká odpoveď“, toto pravidlo platí, aj keď otázky smerujú k vlastnej mysli.

strana 21

Teraz položím zopár otázok, ktoré sa v bežnej mysli neobjavujú:
Pokiaľ by existoval Boh, ktorý by bol veľmi jednoducho odhaliteľný aj pre priemernú myseľ, akú veľkú hodnotu by malo jeho dielo? Ak by bol extrémne zložitý a neprípustný, mal by človek šancu vôbec pochopiť aspoň z malej časti jeho princíp života? Keby stvoril iba človeka, ako jedinú inteligentnú bytosť vo vesmíre, bol by spokojný so svojim výtvorom? Keby nás neustále usmerňoval, akú hodnotu by mala ľudská sloboda? Spĺňal by najvyššie parametre spravodlivosti, ak by jedných posielal do neba a druhých do pekla? Keby mal človek iba jeden fyzický život (jednu šancu), podľa akého kľúča (princípu) by nadeľoval ľuďom určitý talent a rozumové schopnosti? Môže exitovať vo vesmíre niečo, čo by mohlo uniknúť jeho pozornosti? Môže aj ten najdokonalejší klamár oklamať Boha? Existuje možnosť, že Boh je v určitom smere obmedzený a nedokonalý? Môže dokonalý stvoriteľ na niečo zabudnúť, nedomyslieť, alebo sa mu určité udalosti môžu vymknúť spod kontroly? Boh otvára alebo zatvára dvere do komnaty, kde má uložené všetky svoje najvyššie pravdy? Existuje možnosť, že dvere sú neustále otvorené, iba sa k nim nevieme dostať?
Tieto otázky si ale nepokladá priemerná myseľ, pretože tá je spojená s otázkami nespravodlivosti a utrpenia tohto typu:
Prečo musia trpieť aj nevinní ľudia, ktorí nikomu neublížili? Prečo musia deti trpieť smrteľnými chorobami? Prečo je život plný bolesti a nespravodlivosti? Prečo sa niekto narodí do bohatej, iný do chudobnej rodiny? Prečo Boh dopúšťa toľko utrpenia, násilia a nespravodlivosti?
Ako je vidieť, už aj kvalita otázok prezrádza, kam sa človek v poznaní prepracoval a kam smeruje jeho pozornosť.  
Kvalitu otázok ovplyvňuje aj to, ako veľmi sme spojený s vlastným egom, ktoré pozerá na všetko cez svoje potreby. Otázky, ktoré dokáže vyprodukovať takto spútaná myseľ, sú vždy egoisticky zamerané. „Pôjdem po smrti do pekla, alebo do neba? Budú mi odpustené hriechy?“
Takto orientovaný človek nikdy nedokáže pochopiť, že na svoje otázky nemá šancu dostať odpovede nielen od náboženstiev, ale ani vlastným poznaním, pretože sa zaujíma iba o vlastný život. Ak si nábožensky veriaci človek myslí, že môže dostať definitívne a uspokojivé odpovede, ktoré mu budú stačiť pre odokrytie božej vôle a pochopenie vlastného života, určite sa mýli. Tento všeobecne rozšírený názor veľmi podceňuje Boha, aj keď si to veriaci neuvedomuje. Paradoxne tí, ktorí dokonalosti Boha aspoň s časti rozumejú, nikdy nehlásia, že majú zodpovedané všetky otázky, prípadne, že všetky získané odpovede sú definitívne (dogmy).

strana 22

Mozaika život
Život je niečo ako mozaika, prípadne stavebnica, ktorej dielce sa musia ocitnúť na svojom mieste, aby stavba začala dávať zmysluplný obraz. Vyskladaním tejto mozaiky sa môže zodpovedať množstvo otázok života, na ktoré ľudstvo nemá odpovede. Zároveň sa ale môže ukázať aj realita, ktorá nemusí byť veľmi príjemná a optimistická.
Ježiš v evanjeliách jasne hovorí, že na rozdiel od nás pozná zmysel a cestu života.
Ján (8:14) Ježiš im odpovedal: „Hoci vydávam svedectvo o sebe iba ja sám, moje svedectvo je pravdivé, lebo viem, odkiaľ som prišiel a kam idem. Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem.“
Aby človek mohol zistiť odkiaľ prišiel a kam smeruje jeho existencia, musí byť schopný mozaiku života sám vyskladať. Keď sa mu určitý dielec (aspekt života) ocitne v ruke, musí vedieť kde má svoje miesto a žiadnu vonkajšiu pomoc už nepotrebuje. Žiadna silná viera a nekonečná láska k Bohu mu nepomôže. Buď princípu života rozumie, alebo je spojený iba s vierou, ktorá je bez poznania slepá. Vedomosť (dostatok informácií) a schopnosť pozorovať a analyzovať život, sú potom jasnou podmienkou pre pochopenie všetkých dôležitých súvislostí. Zvedavosť a nekonečná snaha (húževnatosť + trpezlivosť) pochopiť všetko, čo na prvý pohľad nedáva zmysel, má potom omnoho väčšiu hodnotu, ako náboženská viera.
Iba veľmi málo mystikov a filozofov našlo odvahu vyskladať túto mozaiku kompletne, pretože nezasvätená verejnosť nemá pochopenie pre neoverené teórie. Neoverená teória je sci-fi iba do toho času, pokiaľ jej súvislosti nezačnú dávať logiku a zmysel. Ako je známe, racionálnym spôsobom nie je možné pochopiť Boha, ale na druhej strane je možné teoreticky vymodelovať systém a princíp, ktoré vytvoril. Mojou snahou je vyskladanie tejto mozaiky do takej miery, aby sa ukázal určitý obraz a nepoznané súvislosti.
Keď si vo svojej fantázií vieme predstaviť, že môže existovať systém, ktorý je dokonale nastavený, tak všetko môže fungovať bez akýchkoľvek priamych zásahov, pretože na všetky situácie sa dopredu myslelo. Život potom môže byť niečo ako hra, ktorá má vytvorené dokonalé podmienky.

strana 23

Princíp prevteľovania
Princíp prevteľovania a posmrtný život je pre bežného človeka taká temná ulička, pretože oficiálne zdroje sa tejto téme väčšinou vyhýbajú. Veda túto teóriu nikdy nepotvrdí alebo nevyvráti (rovnako aj existenciu Boha), takže pre laickú verejnosť zostávajú iba pochybnosti.
Nebudem teraz strácať čas dokazovaním existencie posmrtného života, pretože túto tému rozoberajú mnohí autori nielen ezoterickej literatúry. Na rozdiel od iných autorov svoju verziu Boha postavím práve na tejto teórií prevteľovania a zároveň ju dám rôznych súvislostí fyzického a posmrtného života, aby sa postupne ukázali fakty a princípy, ktorým doteraz rozumie iba promile ľudí. Pokiaľ patríte medzi tých, čo o týchto veciach niečo viete, môžete svoju verziu porovnať s mojou.
Božia spravodlivosť a jedna šanca života  
Náboženstvá sa snažia vysvetliť božiu spravodlivosť pomocou neba a pekla. Okrem toho, že táto teória pripomína detskú verziu dobra a zla, jednoduchá logická analýza veľmi rýchlo ukáže, že to nemôže dávať zmysel.
Aj keď náboženstvá spomínajú nesmrteľnú dušu a cestu k dokonalosti, nemajú odvahu vyhlásiť, že človek nemá iba jednu šancu fyzického života.
Tieto dva výroky pána Ratzingera naznačujú, že cirkev toho môže vedieť omnoho viac, ako svojim ovečkám prezentuje.
Kompendium Katechizmu: 70. Aký pôvod má ľudská duša?
Ľudská duchovná duša nepochádza od rodičov, ale je bezprostredne stvorená Bohom a je nesmrteľná. Keď sa pri smrti odlúči od tela nezaniká. Znova sa spojí s telom pri vzkriesení na konci sveta.
55. V čom spočíva Božia prozreteľnosť?
Božia prozreteľnosť spočíva v opatreniach, ktorými Boh vedie svoje stvorenia ku konečnej dokonalosti, na ktorú ich povolal. Boh je zvrchovaným pôvodcom svojho plánu. Ale na jeho uskutočnenie používa aj spolupôsobenie svojich stvorení. Zároveň dáva svojim stvoreniam dôstojnosť, aby konali samy, aby jedny boli príčinou druhých.
Máme tu uvedenú nesmrteľnú dušu a cestu k dokonalosti. Cesta k dokonalosti sa veľmi rýchlo ukončí, ak sa hriešnici ocitnú vo večnom pekle, s ktorého niet úniku. Spravodlivý Boh musí podľa tejto logiky jedným dokonalosť umožniť, druhým naopak zakázať. A to všetko na základe jedného fyzického života, v ktorom sa človek nemôže vyhnúť omylom a rôznym závislostiam.

strana 24

Nie je možné vysvetliť božiu spravodlivosť, ak človek dostane iba jednu šancu fyzického života. Aby spravodlivosť pri tejto teórii mohla byť naozaj férová, musel by každý človek dostať rovnakú šancu (rovnako dlhý život, rovnaké podmienky, rovnaké životné skúšky, atď.). Nepotrebovali by sme iba rovnaké životné podmienky, museli by sme sa rodiť úplne rovnaký, bez akýchkoľvek odlišností charakteru, inteligencie, talentu, atď.. Dosiahnuť túto situáciu nie je možné ani teoreticky, preto hovoriť o božej spravodlivosti a zároveň prezentovať šancu jedného života odporuje zdravému rozumu.
Možnosť prevteľovania a život v inej duchovnej dimenzii otvára dvere nielen spravodlivosti, ale aj ceste k dokonalosti. Je tu ešte možnosť vysvetliť princíp a zmysel života každej inteligentnej bytosti.
Fyzický život ako prezentácia športového výkonu (kto je najväčšia hviezda?)
Pozemský život je niečo podobné, ako keď športovec nastúpi na svoj súťažný zápas, v ktorom musí preukázať svoje nadobudnuté schopnosti. Športovec verejne prezentuje svoju šikovnosť a fyzické schopnosti, človek vo fyzickom svete svoju mentálnu úroveň. Prestávka medzi smrťou a narodením, v duchovnom svete potom slúži ako príprava na budúce ťažké zápasy fyzického života. Aj keď nevedomosť túto šancu väčšinou vždy premrháva (nevie o čo ide), duševný progres môže fungovať.
Pri konfrontácií z rôznymi ťažkými situáciami človek oficiálne prezentuje svoju tvár nielen v spoločnosti, v ktorej žije, ale zároveň dokazuje aj vesmíru, kam patrí na základe svojich skutkov a svojho zmýšľania.
Paradoxný maratónsky závod
Ak vnímame život ako dlhú cestu, ktorá má svoj začiatok a cieľ, podobne ako maratónsky závod, je tu jeden zásadný rozdiel. Športovec chce dobehnúť do cieľa čo najskôr a ostatní bežci, prípadne určité udalosti na trati za jeho chrbtom, ho nezaujímajú. Vo vesmírnom maratóne je to inak. Do neviditeľného cieľa sa jedinec približuje iba vtedy, ak ho zaujíma všetko a zároveň pomáha iným (dezorientovaným, slabým, frustrovaným a pod.). Kde je cieľ a kedy sa tam dostane, nepotrebuje vôbec vnímať. Myseľ a vedomie už neriadi vypočítavé ego, ktoré neustále baží po individuálnom úspechu, ale mentálny progres vyspelá duša využíva pre záujem celku, bez očakávania akejkoľvek odmeny.

strana 25

Vesmírny inteligentný zákon (princíp) nepreferuje individuálnu slávu, úspech a všetky túžby ega, ale prospešnosť pre kolektív. Keď uvediem opäť prirovnanie zo športu, tak najlepší hráč vo vesmírnom princípe je ten, kto sa najviac nadrie za ostatných (napravuje chyby spoluhráčov, pripravuje šance na skórovanie, atď.) a pritom nepotrebuje pútať na seba pozornosť rôznymi fintami a parádičkami. V športovej terminológií je označovaný ako najužitočnejší hráč. Označujú ho ešte ako nosiča vody, ktorý je veľmi dôležitý, ale iba výnimočne sa stáva najväčšou hviezdou svojho tímu.
Kto je nosič vody a kto líže smotanu v pozemskom živote? Smotanu lížu celebrity, skorumpovaní politici, bezohľadní obchodníci, atď. a vodu nosia tí, ktorí tvoria, zachraňujú (opravujú chyby iných), kritizujú nespravodlivosť (odokrývajú pravdu), šíria vedomosť a inak posúvajú civilizáciu na vyššiu úroveň. Slávu, úspech a rôzne iné klasické individuálne ocenenia vesmírny princíp neuznáva, pretože dokonalý systém veľmi dobre vie, kto sa najviac obetoval pre kolektívny úspech celej civilizácie a kto mal ambíciu získať hlavne osobný profit.
Ján (5:41,44): 41 Slávu od ľudí neprijímam. 44 Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!
Ľudská sláva a individuálne úspechy sa dajú vždy spochybniť, pokiaľ sa začnú skúmať všetky okolnosti, ktoré k nim viedli, hlavne ak spochybníme aj pomýlené ľudské hodnoty.
Stvoriteľova finta, či tajomstvo spočíva v tom, že z bludného kruhu nevedomosti umožní vystúpiť iba tím, ktorí sa o svoju slávu vôbec nezaujímajú. Nepotrebujú demonštrovať svoje vedomosti a schopnosti, ich priorita je celok (univerzum), pre ktorý sa dobrovoľne obetujú. Staroveká mystika a filozofia všetky tieto jednoduché súvislosti pochopila. Keď poznáte výroky Budhu, Sokratesa, Konfucia, Platóna, atď., tak žiadny z nich nevyzdvihuje individuálnu slávu, pretože prezieravá a racionálna múdrosť dobre vie, aké to má negatívne následky pre duševný vývoj. []
Pokračovanie – Nepoznaný a tajomný stvoriteľ 2

strana 26