Inteligentný človek dokáže vyriešiť problémy matematiky. Múdry človek dokáže vyriešiť problémy života.
Tomáš Garrique Masaryk: Ľudia vedia mnoho, veľmi mnoho, ale ich vedenie nemá na ich život zďaleka taký vplyv, aký by mať malo, a v tom je veľká chyba: učíme sa príliš veľa pre školu a neučíme sa dosť pre život.
Albert Einstein: „Potrebujeme podstatne iný spôsob myslenia, pokiaľ má ľudstvo prežiť.“
Albert Einstein: „Intelekt má ostré oko pre metódy a nástroje, ale je slepý voči cieľom a hodnotám.“
Obsah
Emocionálna inteligencia (EQ) ...str.4
Myseľ vo fitnescentre ....str..5
Vysoký intelekt a jeho veľká zbierka informácií ...str.8
Zaťažení intelektuáli - civilizačná pohroma ľudstva ...str.9
Aristoteles verzus Platón ...str.10
Uzavretí intelektuáli ...str.11
Konzervatívna a trvdohlavá myseľ ...str.12
Tradičné hodnoty a konzervatívnosť v praxi ...str.13
Konzervatívnosť a moc ...str.14
Pýcha konzervatívnosti ...str.14
 |
strana 1 |  |
Úvod
V predchádzajúcich kapitolách to bolo o pozorovaní, zaujatosti, neukojenom egu, atď. - všetko aspekty súvisiace s myslením človeka. V tejto kapitole mám za cieľ ukázať, akú „kvalitnú“ inteligenciu uznávame a preferujeme, aké spôsoby myslenia sú bežne rozšírené a aké parametre musí myseľ spĺňať, ak sa chce vyvíjať po celý život.
Ak by naša civilizácia dokázala objaviť, pochopiť a rešpektovať všetky dôležité aspekty ľudského myslenia, zmenilo by sa úplne všetko. Do najvyšších miest by sa vyberali ľudia podľa celkom iných kritérií, lepšie by sme poznali mentálnu úroveň človeka a na školách by sa vyučovalo úplne iným spôsobom. Problém pripomínajúci začarovaný kruh spočíva v tom, že inteligencia, ktorá dominuje súčasnému svetu nikdy neukáže, že môže exitovať vyššia mentálna úroveň, ktorá ju presahuje. Zatiaľ ju nemôže ukázať, pretože žije v presvedčení, že žiadna vyššia forma inteligencie a múdrosti (mentálnej úrovne) na zemi neexistuje.
Z intelektuálnych kruhov, v ktorých dominuje súťaživosť a nevraživosť (potreby ega), nikdy nemôžeme získať vedomosť, ktorá by celú problematiku jednoduchým spôsobom vysvetlila aj pre laickú verejnosť. Z tohto pohľadu je jasné, že pokiaľ chceme objaviť parametre vysokej mentálnej úrovne človeka, musíme prehodnotiť názory štandardných intelektuálov, aby sme mohli objaviť to, čo sami nevidia, alebo nechcú vidieť. Súčasná veda ešte napr. dostatočne nepochopila, že charakter a psychika rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje výkonnosť inteligencie a spôsob myslenia. Otvorenú myseľ teoreticky obhajujeme, ale paradoxne v praxi víťazí konzervatívnosť a zaujatosť, ktorá nechce počuť opačné názory. Ľudí s dobrou pamäťou, ktorý v sebe nosia encyklopedické znalosti, označujeme za múdrych a pritom nielen filozofia ale aj Biblia nás varuje, aby sme si tieto pojmy nezamieňali podľa vlastnej potreby. Vedecká kapacita, označovaná za stelesnenie múdrosti, nemôže sa logicky chovať v bežnom živote ako posledný primitív, pretože jeho vysoká inteligencia ho musí ochrániť. Pokiaľ vidíme, že sa to často stáva, evidentne tento druh inteligencie nemôžeme spájať s múdrosťou a mentálnou zrelosťou.
Je to zopár príkladov, ktoré dokazujú, že s inteligenciou a myslením máme problém.
Inteligencia, rovnako ako pravda, sloboda a láska trpí v našom svete iba preto, že ešte nie je verejne objavená a rešpektovaná jej najvyššia forma. Ak by ľudia poznali najvyšší level týchto pojmov, tak by ich používali v bežnom živote veľmi opatrne, alebo by našli iné výrazy vyjadrujúce ich obmedzenú (neúplnú) formu.
Keď sa nám podarí urobiť v tom všetkom aspoň základný poriadok a pochopíme dôležité súvislosti, tak veľkú intelektuálnu hrdosť nemusí v konečnom dôsledku vystriedať hanba, ale obyčajná pokora, ktorá je kľúčom k inému (filozofickému) spôsobu myslenia, pomocou ktorého sa môžeme dostať v poznaní veľmi ďaleko. Do tejto sféry sa môžeme dostať iba vtedy, keď dobre poznáme akými chorobami trpí súčasná inteligencia.
|
strana 2 | |
Každý človek by bol veľmi šťastný, ak dokázal zvýšiť výkonnosť vlastnej mysle na takú úroveň, ktorá by mu trvalo prinášala iba pozitívne výsledky. Vedci sa touto problematikou už dlho zaoberajú, ale žiadny prevratný objav, ktorý by enormne zvýšil inteligenciu, ešte nepriniesli. Podľa nich, človek využíva asi tak 10 percent svojho mozgového potenciálu, zbytok ostáva nevyužitý.
Položme si otázku; Ak by dokázal využiť pomocou určitej vedeckej metódy aj ďalšiu časť svojho rozumu, kým by sa stal? Bol by tak inteligenčne vyspelý, že by dokázal vyriešiť všetky svoje problémy? Žil by v blahobyte a v prostredí, kde vládne spravodlivosť a harmónia? Bol by schopný rozlúštiť všetky tajomstvá života? Stal by sa dobrým človekom, ktorý nepácha hriechy a potláča svoj egoizmus?
Najskôr je ale nutné odpovedať na sériu otázok, od ktorých sa bude všetko odvíjať. Čo je inteligencia? Aké parametre musí vykazovať? Kam by mala človeka priviesť? Budeme s inteligenciou spájať osobný profit (pragmatizmus), alebo riešenie globálnych problémov, porozumenie života, atď.? Z akého pohľadu ju budeme posudzovať? Z osobného je to samozrejme oveľa jednoduchšie, z globálneho omnoho náročnejšie.
Inteligentnú myseľ, ako ju poznáme, by som prirovnal k vysoko výkonnému počítaču, ktorý má za úlohu zbierať, ukladať, triediť a vyhodnocovať všetky dostupné informácie. Je viac než jasné, že výkon je rozhodujúcim faktorom počítača (inteligencie). Inteligentný človek sa veľmi často pýši aj svojou racionalitou a vypočítavosťou, ktoré majú za cieľ odhadnúť sled budúcich udalostí. Vysoká racionalita musí byť najvyššia forma inteligencie, pretože dostupné informácie dokáže použiť tak, aby priniesli osoh aj vo vzdialenej budúcnosti. Vysokú racionalitu by som prirovnal k obchodníkovi, ktorí svoju stratégiu prispôsobí potrebe vytvárať stabilný zisk aj niekoľko desaťročí. Táto priorita spôsobuje, že dokáže obetovať svoje možnosti v súčasnosti pre potreby budúcnosti – inými slovami – nepreje si svoju budúcnosť. Nepozerá len na krátkodobý momentálny vysoký zisk, ale zaujíma ho dlhodobý profit. Táto priorita sa musí evidentne prejaviť v strategických rozhodnutiach a orientácií samotnej inteligencie.
Vysoká inteligencia musí byť teda evidentne racionálna, ktorá je schopná robiť strategické rozhodnutia na základe dobrých pozorovacích a vyhodnocovacích schopností, na ktoré sa nebude doplácať v blízkej ani v vzdialenej budúcnosti.
Všetky tieto faktory potom logicky zvyšujú nároky na inteligenciu, ktorá sa už nemôže pýšiť iba svojou výkonnosťou pri ukladaní, triedení a vyhodnocovaní informácií, ale nevyhnutne musí vedieť tieto informácie aj správne využiť. Keď k spomínaným vlastnostiam ešte pridáme nároky na logiku, kreativitu, predstavivosť, intuíciu, empatiu, otvorenú a slobodnú myseľ, inteligencia ako ju poznáme, už nemôže vyjadrovať vysokú mentálnu úroveň človeka.
|
strana 3 | |
Emocionálna inteligencia (EQ)
V poslednom čase sa začína spomínať pojem emocionálna inteligencia (EQ), pretože už je zrejmé, že samotný intelekt (IQ) nemôže vystihnúť celkovú mentálnu úroveň človeka. V rôznych definíciách sa uvádza, že je to schopnosť ovládať svoje emócie a vžívať sa do kože druhého (empatia). Evidentne táto inteligencia viac súvisí s charakterom (duševnou vyspelosťou), ako s rozumovými schopnosťami človeka.
Emocionálna inteligencia nie je iba doplnok klasickej inteligencie, ale jej úlohou je aj správne využiť a ochrániť celý mozgový potenciál. Paradoxne aj keď stojí v tieni IQ, je to v postate riadiaca jednotka inteligencie, pretože určuje priority a samotné smerovanie mysle. EQ zahŕňa všetky dôležité vlastnosti človeka, ktoré ovplyvňujú psychiku. Určite sa nedá spochybniť fakt, že iba dobrá psychika dokáže zo svojej inteligencie vyťažiť maximum. Iba pokojná myseľ sa dokáže maximálne sústrediť a zároveň zvýšiť svoju vnímavosť. Psychiku ale ovplyvňuje množstvo rôznych faktorov, preto sa zdá, že odhaliť jej všetky súvislosti je veľmi zložitá a náročná úloha. Určite je to veľmi náročné hlavne pre človeka, ktorý má jednosmerne orientovanú myseľ, bez schopnosti vnímať a chápať aj iné aspekty života (nemá široký pohľad). Význam a funkciu EQ, teda nemôže pochopiť človek, u ktorého sa tento druh inteligencie nevyvinul.
Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí význam EQ dobre chápu a majú úplne iné nároky na inteligenciu.
Albert Einstein: „Väčšina ľudí si myslí, že intelekt robí veľkého vedca. Nemajú pravdu. Robí to charakter.“
Okrem mystikov a filozofov sú to aj niektorí vedci a umelci, u ktorých sa EQ nadpriemerne vyvinulo.
IQ má oproti EQ jednu dôležitú výhodu, ktorú logicky využíva. Výsledky IQ sú jasne viditeľné, pretože inteligencia dokáže produkovať rôzne hodnoty. Na druhej strane význam a funkcia EQ je pre priemerného človeka neviditeľná. Stojí v tieni svojho IQ, ale pritom od jej úrovne závisí produkcia samotného intelektu. EQ je neznámym a neviditeľným autorom hudby a textu, IQ je iba interpret. Slávu a obdiv žne potom iba IQ, pritom bez EQ by žiadna oslnivá produkcia neexistovala.
Pokiaľ budeme rešpektovať tento princíp a chceli by sme hlbšie preniknúť do tejto problematiky, tak nevyhnutne musíme skúmať čo produkuje myseľ pri rôznych úrovniach IQ a EQ.
Emocionálna inteligencia pramení teda evidentne z charakteru človeka. Charakter v najväčšej miere, ako som už podrobne opísal, ovplyvňuje ego. Emocionálny kvocient môže pokojne nahradiť aj výraz - ego kvocient, iba stým rozdielom, že čím je menšie ego, tým je vyššia hodnota EQ (emocionálnej inteligencie).
|
strana 4 | |
Nebezbečná myseľ
Keď človek prekročí určitú hranicu mentálnej úrovne, začne nad všetkým hlboko uvažovať a neustále si pokladať rôzne otázky. Tá chvíľa nastáva vtedy, ak ho prestanú baviť rôzne svetské radovánky a pohltí ho túžba po poznaní. Aj keď je táto cesta jediná, ktorá ho dokáže vymaniť z nevedomosti a utrpenia, určite ho nečaká jednoduchý a bezproblémový život.
Keď sa rodí samostatné logické myslenie, začínajú sa v mysli prehodnocovať rôzne zaužívané názory a dostupné informácie. Myseľ už dokáže odhaľovať klam a pokrytectvo, ale ešte nenachádza takú filozofiu a zdroj informácií, ktorý by dokázal odpovedať na dôležité otázky života. Je to niečo podobné, keď telo vyrastie zo starého kabáta, ale ten nový je ešte priveľký. Je to ťažká situácia, pretože keď nevedomosť ešte nemôže nahradiť vedomosť, ostáva iba pochybnosť.
Johann Wolfgang Goethe: „Človek vlastne vie, iba keď vie málo. Čím viac vie, tím väčšie sú jeho pochybnosti.“
Po určitom čase sa ho môže zmocniť pocit, že žije na planéte do ktorej nepatrí, prípadne že rozpráva rečou, ktorej nikto nerozumie.
Erich Maria Remarque: „Nikdy toho nechci moc vedieť. Čím menej toho človek vie, tím ľahšie sa mu žije. Vedomosť robí človeka slobodným – ale nešťastným.“
Každý si môže vybrať či je lepšie byť šťastným hlupákom, alebo byť nespokojným slobodným človekom. Rozvinutá myseľ už ale nedokáže urobiť krok späť a vrátiť sa k primitívnym zábavám, tá už potrebuje neustálu potravu vo forme nových informácií, názorov a pohľadov. V tejto chvíli je dôležité nezastaviť sa a nekompromisne ísť za svojim cieľom (novou vedomosťou).
Samozrejme, že aj na tejto ceste číha veľké nebezpečenstvo, ktoré človeka môže priviesť na slepú koľaj. Táto situácia nastáva vtedy, ak zahodí svoje samostatné logické myslenie a upne sa k myšlienkam určitej komunity. V takom prípade už môže iba prebrať vytvorené názory a filozofiu, čo evidentne zastaví alebo pribrzdí jeho mentálny rast.
Myseľ vo fitnescentre
Všetci vieme, že pokiaľ chceme svoje telo držať v dobrej kondícií, musíme ho neustále namáhať primeraným tréningom alebo určitou telesnou aktivitou. Svaly rastú, alebo odumierajú iba v závislosti od toho, či ich chceme vytrápiť, alebo im dáme večný pokoj prameniaci z pohodlia a lenivosti. Dobrý pocit po fyzickej námahe a lepšie fungujúcu myseľ poznajú všetci, čo pravidelne niekedy športovali. Pohyb evidentne posilňuje myseľ, pretože tá podáva najlepšie výkony vtedy, ak sa telo poriadne prekrvilo. Toto všetko sú všeobecne známe a ťažko spochybniteľné fakty.
|
strana 5 | |
Mozog tiež podlieha rovnakému princípu ako telo, pretože ak ho chceme dostať do dobrej kondície, musíme ho neustále zaťažovať. Myseľ sa nesmie dostať do stereotypu, v ktorom lenivie pri jednoduchých a príjemných činnostiach, pretože stratí a zahodí svoj potenciál. Každý človek má rozdielny mozgový potenciál, len u niekoho sa vyvíja celý život, niekto ho začne strácať už po tridsiatke.
Ako sa dá rozoznať myseľ, ktorá má potenciál spoľahlivo fungovať, prípadne sa vyvíjať do neskorej staroby od priemernej, ktorej hrozí senilita a iné mentálne poruchy? Odpoveď je veľmi jednoduchá – rovnaký rozumný prístup ako k telu, ktoré chce byť čo najdlhšie v kondícií. Namáhať sa, ale iba v rámci svojich možností, aby sme to enormne neprehnali. Telo podlieha fyzikálnym zákonom, ktoré v neskoršom veku aj pri veľkej snahe, nemôže podávať rovnaké alebo lepšie výkony. Myseľ tomuto zákonu nepodlieha a ešte aj v neskoršom veku môže pracovať na plný výkon. Ľudia čo používajú hlavu ako svoj pracovný nástroj to môžu potvrdiť. Lenže aj fyzicky pracujúci človek môže svoju mentalitu rozvíjať, ak si nájde činnosť, v ktorej bude neustále zaťažovať svoje mozgové závity. Starého psa novým kúskom nenaučíš, preto ak sa pravidelné zaťažovanie mysle nezačne v mladosti, v neskoršom veku sa myseľ môže posunúť iba minimálne.
Aby sme myseľ neustále držali v kondícií, musíme neustále rozvíjať logiku a zároveň zbierať nové informácie. Logiku potrebujeme neustále, preto z racionálneho hľadiska je potrebné riešiť rôzne rébusy a logické hádanky, ktoré sú ukryté v rôznych hrách. Nové informácie sa dajú neustále objavovať, hlavne ak sa začneme zaujímať o politiku, ekonómiu, históriu, prírodu, atď.. Týmto spôsobom nielen zaťažujeme rozum, ale získame všeobecný prehľad, ktorý sa nám bude ešte veľmi hodiť. Veľmi dôležité je ešte učiť sa stále novým schopnostiam aj keď to vyžaduje čas a trpezlivosť. Myseľ teda môže ostať dlhodobo v dobrej kondícií iba v tom prípade, ak sa začne viac zaujímať o rôzne problémy, ktoré sa bytostne nedotýkajú vlastnej osoby (ega), a zároveň dokáže si nájsť činnosť, v ktorej sa dá neustále napredovať.
Psychická pohoda je samozrejme základ k tomu, aby sa myseľ dokázala sústrediť čo najdlhšiu dobu, ak to vyžaduje situácia. Dobrú výkonnosť mozgu môže potom logicky dosiahnuť iba ten, kto nie je zaťažený akýmkoľvek psychickým problémom.
Ľudí so slabou mysľou, ktorých čaká mentálny pád sa dá veľmi ľahko odhaliť – nepotrebujú sa vzdelávať, nedokážu zotrvať dlhší čas v ťažkej debate alebo pri činnosti, v ktorej musia namáhať mozog.
Logické myslenie
Funkciu logiky pozná každý, ale možno iba dvadsať percent ľudí ju dokáže využívať. Nedá sa naučiť tradičným spôsobom, ako ju vyučujú naše školy, pretože matematika založená na rovniciach a číslach, je pre mnohých nudný predmet, ktorý sa podľa nich v praxi iba minimálne využíva. Život ale prináša množstvo zložitých a problémových situácií, v ktorých je nevyhnutné použiť logiku. Logika by sa mala vyučovať bez čísiel, aby sa hravou formou vysvetlil jej princíp, po ktorom by sa zaťažoval rozum a zároveň budovala trpezlivosť.
|
strana 6 | |
Už malé deti pri skladaní stavebnice musia používať logiku. Logika je teda obyčajná stavebnica, kde sa na základný diel môže postaviť ďalší, atď. Pokiaľ sa dá neustále napredovať (spájať) ďalšie diely, všetko je v poriadku a nič sa nemusí meniť. Lenže ak zistíme, že ďalej už nedokážeme ísť, niekde sme museli urobiť chybu a niektoré dielce je nevyhnutné rozobrať. Problém nastáva vtedy, keď už máme veľa dielcov pospájaných a ďalej nám nepasuje žiadny. Budeme mať dostatok trpezlivosti aby sme svoju stavebnicu z veľkej časti rozobrali? Bez trpezlivosti a schopnosti meniť nesprávne dielce nemôže logika fungovať. Systém trpezlivosti, pokus – omyl, dokážu praktizovať iba tí, ktorí majú veľkú snahu niečo vytvoriť, alebo sa niekam dostať. Trpezlivosť musí byť evidentne spojená s húževnatosťou, ktorá sa nezlomí pri prvých neúspechoch.
Aby sme každý dielec nemuseli vymieňať týmto systémom (pokus - omyl) a ušetrili čas, dôležité je poriadne ho preskúmať ešte pred tým, ako ho zasunieme do stavebnice. Precízna kontrola každého dielca pred zasunutím je teda veľmi dôležitá. Základné dielce, ktoré fungujú a sú jasné, overené a nespochybniteľné, sú stabilným základom, na ktorom bude všetko postavené.Čím máme širší uhol pohľadu, prípadne perspektívu z výšky, tým lepšie vidíme, koľko dielcov nám ešte chýba, prípadne či nám naša stavebnica vytvára správny symetrický tvar (vytvára určitý obraz), alebo sa niekde nakláňa a hrozí zrútenie. Systém stavebnice môžeme pokojne nahradiť mozaikou, ktorú predstavujú obyčajné puzzle.
Teraz vysvetlím prečo ľudia nedokážu svoju myseľ skamarátiť s logikou.
V prvom rade rozum nesmie uhýbať pred vlastnou námahou, pretože ľudia do namáhavých činností vstupujú iba v prípade, keď sú k tomu donútený vonkajšími okolnostiami, prípadne ak je s tým spojený jasný osobný profit. Trpezlivosť a húževnatosť sa tiež nedá v škole naučiť, tie si musí vypestovať každý sám. Najdôležitejšia je ale pozornosť mysle, ktorá ak je upriamená iba na malý počet dielcov, nemôže ostatné vnímať ako potrebné a dôležité. Človek, ktorý sa drží určitých aspektov života a nechce sa ich za žiadnych okolností vzdať (klasický závislý otrok), nemôže logiku vo všetkých smeroch využívať, pretože je upriamený iba na tie dielce, ktoré považuje zo svojho egoistického pohľadu za dôležité. Široký a vysoký pohľad, v ktorom by sa dali odhadnúť budúce udalosti na základe logickej postupnosti, je teda nemožný pre všetkých, ktorí vidia iba tie dielce, ktoré sa ich bytostne dotýkajú.
Logika vo všetkých smeroch môže spoľahlivo fungovať iba vtedy, ak sa dokáže zbaviť osobnej roviny (ega), pretože ak myseľ chce pomocou logiky pochopiť iných, prípadne veľký globálny problém, nemôže vložiť do toho svoje osobné potreby a vlastný profit (vlastné vyhovujúce dielce). Z toho vyplýva, že klasicky egoisticky zameraný človek dokáže výborne logicky rozmýšľať v jednej oblasti (väčšinou vlastný profit), ale v inej sa nedokáže pohnúť z miesta (napr. globálne problémy, medziľudské vzťahy, atď.).
Logika aj v osobnej rovine môže fungovať správne a prinášať pozitívne výsledky, ale pozornosť mysle musí byť upriamená na vlastný pokrok, prípadne na vytváranie harmonického a pokojného prostredia (rodina, práca, atď.). Nesmieme zabudnúť ani na to, že logika nesmie podliehať akémukoľvek časovému či inému tlaku, ktoré väčšinou vytvára netrpezlivé a neukojené ego. Dobre vyvinuté logické myslenie vytvára priestor k samostatnému a slobodnému mysleniu, ktoré sa nedá ovládať a balamutiť jednoduchými zaužívanými frázami.
Je až zarážajúce, že v dnešnej dobe sa nevyučuje logické myslenie na školách, ako samostatný predmet, pri ktorom by sa u detí mohla rozvíjať ešte aj tvorivosť a predstavivosť. Aj to má však svoju logiku – deti by mohli pomocou logiky prísť k iným záverom, ako im vtĺka rodina alebo spoločnosť do hlavy.
|
strana 7 | |
Vysoký intelekt a jeho veľká zbierka informácií
V jednej nemenovanej knihe som objavil zaujímavá myšlienku: „Ten kto veľa vie, tomu sú jeho vedomosti často na škodu.“ Keď človek túto myšlienku nepodrobí hlbšej analýze, nemôže ju samozrejme pochopiť.
Logika hovorí, že bez veľkého množstva informácií sa myseľ nemôže orientovať a rozvíjať. To je samozrejme pravda, ale je tu niekoľko nástrah, ktoré číhajú na tých, ktorí majú hlavu ako veľkokapacitný pamäťový disk a zároveň sa považujú za všestranne vedomostne vzdelaných.
Pokiaľ veľké množstvo dát má splniť určitý účel, musia byť vysoké nároky na spracovanie, triedenie a vyhodnocovanie. V opačnom prípade hrozí veľký neporiadok a ťažkopádnosť pri spomínaných činnostiach. Informácie potrebujú systém a princíp ktoré majú viesť k určitému cieľu.
Konfucius: „Cii, ty ma zrejme považuješ za toho, kto veľa študuje a potom si to proste ukladá do pamäti, že áno?“ Zigong odpovedal: „Správne! A nie je tomu tak?“ Majster povedal: „Nie je, ja to všetko prepájam jedným princípom.“
Aké informácie vyhľadávať a čo je ich účelom? – to je zásadná otázka, ktorú od nás život vyžaduje.
Ľudia, ktorí nosia v sebe veľa informácií, často sa vyznačujú ťažkopádnym až zbytočne zložitým myslením, nezrozumiteľným jazykovým prejavom a zároveň tvrdohlavo sedia na vlastných názoroch. Keďže rôzne náročné informácie nedokážu správne vyhodnotiť a zaradiť (nechápu ich význam), väčšinou ich iba opakujú bez toho, aby ich dokázali správne vysvetliť.
Konfucius: „Povedzme, že niekto dokáže odrecitovať všetkých tristo veršov Knihy piesní, ale keď mu budú zverené vládne úlohy, nebude schopný sa ich zhostiť, alebo ako posol vyslaný do rôznych krajín nedokáže pohotovo čeliť rôznym situáciám – k čomu mu bude, že sa ich toľko naučil?“
Zaťažená myseľ často nedokáže pružne fungovať, pretože je zahltená množstvom informácií, z ktorých si musí vybrať v krátkom čase tú najlepšiu. Keďže informácie nedokáže prepájať princípom, väčšinou vytiahne takú, ktorá by sa k danej situácií mohla hodiť (odvoláva sa na niekoho konanie alebo cudzie myšlienky).
Pre tých, čo veľa vedia, ďalší problém spočíva v tom, že k nadobudnutým informáciám pristupujú majetnícky. Logika pri vymieňaní nefungujúcich názorov (stavených dielcov) nefunguje, pretože majetnícky založený človek je hrdý na to, že ich vlastní veľké množstvo. Vedomosť a múdrosť spočíva hlavne pre intelektuálov v množstve nazbieraných informácií. Lenže je tu množstvo výrokov, ktoré upozorňujú, že to môže byť úplne inak.
Platón: „Nik ti nepovie, čo by si sa mal naučiť, aby si bol múdry. Ani najväčšie znalosti ťa neurobia múdrym. Ľahko sa učiť a naučené zapamätať je prirodzeným nadaním. Túto schopnosť však ešte nemožno nazvať múdrosťou.“
|
strana 8 | |
Jan Amos Komenský: „Pokiaľ nechápeš veciam, ktoré sa za slovami skrývajú, nie si múdry, ale si stále papagáj.“
Lev Nikolajevič Tolstoj: „Neboj sa ani tak neznalosti, ako falošných znalostí. Lepšie je nevedieť nič, ako mať za pravdu to, čo pravda nie je.“
Veľké množstvo informácií môže človeka zaviesť v labyrinte života do veľmi vzdialenej slepej uličky, ak ich dostatočne nepreveril. Ten, kto ich nemá sa samozrejme nikam nedostal, ale nemusí vynaložiť veľkú námahu, aby sa dostal späť, ako ten, ktorý sa na základe falošných indícií drží pomýlenej pravdy. Z racionálneho hľadiska je zbierka veľkého množstva informácií veľmi riziková záležitosť, pretože môžeme si priniesť domov veľký bodrel, ktorý nám neumožní kreatívne a flexibilne využívať myseľ - nebudeme mať v hlave dostatok miesta a veľmi problematicky, vďaka svojej hrdosti, dokážeme staré informácie a názory meniť za nové.
Zaťažení intelektuáli – civilizačná pohroma ľudstva
Karel Čapek: „Jednou z najväčších civilizačných pohrôm, je učený hlupák.“
Schopnosť rozumne pracovať s informáciami a názormi (vymieňať nesprávne za fungujúce) nedokáže v praxi uplatňovať myseľ, ktorá sa rada pýši svojimi vedomosťami.
Rozpoznať študovaného hlupáka (zaťaženého intelektuála) ovenčeného rôznymi titulmi, nie je vôbec zložitá záležitosť (ako pre koho), pretože stačí iba pozorne sledovať jeho jazykový alebo písomný prejav. Tento prejav totiž ukrýva určitú prioritu, ktorej je aj prispôsobená rétorika. Je to buď demonštrácia vlastných vedomostí, alebo je to snaha jednoduchým a stručným spôsobom vysvetliť pointu a princíp aj pre sedliacky fungujúci rozum.
Johann Wolfgang Goethe: „Niektoré knihy boli, ako sa zdá, napísané nie preto, aby sa z nich človek poučil, ale aby sa dozvedel, že autor niečo vie“.
Zaťažený intelektuál sa väčšinou stráca v nepodstatných detailoch, pretože jeho prejav nemá fungujúci princíp a os, po ktorej by viedol poslucháča (čitateľa) k pointe alebo určitému poučeniu. Sype iba veľké množstvo informácií, v ktorých sa nielen veľmi ťažko orientuje, ale aj hľadá hlbší zmysel.
Johann Wolfgang Goethe: „Slová sú ako listy na strome - kde je ich najviac, tam je najmenej ovocia.“
Keď zistí, že mu nikto nerozumie, nemá problém všetkých označiť za hlupákov. Absencia empatie a sebareflexie (EQ), mu neumožňuje pochopiť, že chyba je na jeho strane. Množstvo informácií je možné povedať aj jednoduchším a stručnejším spôsobom bez zbytočných odborných výrazov a cudzích slov.
Anton Pavlovič Čechov: „Stručnosť je sestra talentu.“
|
strana 9 | |
Aristoteles verzus Platón
Antoine de Saint-Exupéry: „Tu je to moje tajomstvo, úplne prostunké: správne vidíme iba srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné.“
Ak si prečítate niektoré knihy Aristotela a Platóna, tak zistíte, že Platón sa dá oveľa jednoduchšie pochopiť ako Aristoteles, ktorého myšlienky už v staroveku potrebovali určitého človeka na preklad do sedliackeho rozumu. Platónov žiak Aristoteles, aj keď bol vybavený výnimočnou inteligenciou, mal úplne inak orientovanú myseľ, preto jeho pozornosť bola najviac upriamená na budovanie funkčného spoločenského systému. Naproti tomu Platón jasne pochopil, že pokiaľ človek neprejde určitým duševným vývojom, žiadny funkčný systém nemôže vybudovať, pretože bude nútený riešiť stále rovnaké problémy.
Aristoteles zavrhol po smrti Platóna jeho myšlienkovú platformu a urobil z neho utopistu. Sám vyhlásil rozum a zmysly za jediné zdroje poznávania reality, ktoré predtým Platón jasne dokázal, že sú nespoľahlivé a obmedzené. Týmto spôsobom položil základy vedeckého poznávania reality, ale zároveň zatvoril dvere inému poznaniu, na ktoré rozum a zmysly nestačia.
Tieto fakty vysvetľujú, prečo všetci intelektuáli majú svoje názory blízke k Aristotelesovi, prečo je dnes ešte stále Platón utopista a zároveň prečo sa súčasná veda dostala do slepej uličky nielen na kvantovej úrovni (rozum a veda sa zastavili). Táto víťazná intelektuálna platforma poznávania reality vysvetľuje aj to, prečo veľké mozgy nedokážu chápať hlboké myšlienky a súvislosti mystikov, filozofov a náboženstiev. Veľký technický a vedecký pokrok, a zároveň zabrzdený duševný vývoj človeka a ľudstva jasne ukazuje, že naše poznanie sa vyvíjalo iba v jednom smere. Ten druhý nemal kto rozvíjať, pretože ak sa o to niekto pokúsil, nebol označený iba za utopistu, ale väčšinou prišiel o život.
V dobe keď Aristoteles žil, nikto nepoukazoval na potrebu vysokého EQ, ktorá je vstupenkou do sféry najvyššieho poznania. Ani dnes to intelektuáli samozrejme nevedia, vedia iba to, že EQ zohráva určitú úlohu v mentálnej úrovni človeka.
|
strana 10 | |
Tak, ako na svete narastá rozdiel medzi skupinou bohatých a chudobných, rovnako narastá aj rozdiel medzi vzdelaním (inteligenciou) a nízkou vedomosťou. Aj keď jedno predstavuje materiálne bohatstvo a druhé intelektuálne, obe spolu úzko súvisia, pretože tam kde vládne chudoba, tam je aj najmenej vzdelania.
Máme tu ešte ďalšiu paralelu – bohatí, rovnako ako vzdelaní, nemajú veľkú snahu zmeniť tento negatívne narastajúci trend, pretože si užívajú skvelí pocit elitnej kategórie ľudstva. Celá história ľudstva ukazuje skutočnosť, že nikdy nebol veľký záujem šíriť vzdelanie tam, kde vládla chudoba a zaostalosť. Z kolónií sa dovážali iba suroviny a otroci, žiadna potreba budovať inteligenciu domorodého obyvateľstva nebola. Za tento „nepodstatný detail“ platí a bude platiť „vyspelý“ svet vysokú daň. Záplavy utečencov a terorizmus pohlcujúci Európu je iba vracajúci sa bumerang k arogantnej a málo racionálnej inteligencií, ktorá hľadala vždy iba vlastný profit. Ani dnes sa tento fakt veľmi nespomína, pretože by to vrhlo zlé svetlo na bohaté demokratické krajiny.
Politici nemajú ani dnes veľkú snahu zvyšovať úroveň vzdelania svojho obyvateľstva, pretože to nepovažujú za prioritu (nevedomé masy sa ľahko ovládajú). Demokracia ale môže spoľahlivo fungovať iba vtedy, ak nadpolovičná časť obyvateľstva dokáže samostatne, logicky a kriticky rozmýšľať. Každá spoločnosť má svoju intelektuálnu elitu, ktorá by na jasné fakty a negatívne trendy mala verejne upozorňovať, pretože od nej závisí vedomostná úroveň obyvateľstva. Prečo sa tak nedeje? Pretože nevedia, nevidia, prípadne nemôžu a nechcú.
Intelektuálna obec na celom svete sa uzavrela do svojho sveta a nevidí žiadny spôsob, ako by zvýšila vzdelanosť a inteligenciu svojho národa, aj keď sa na vysoké školy hlási stále viac ľudí.
Určite je v mnohých vedách nutné používať odborné výrazy, ale intelektuáli prefíkane už dávno zistili, že keď si vytvoria vlastnú, pre laikov nezrozumiteľnú reč a vlastný vzdelávací systém, dokážu z toho ľahko profitovať. Hlavne právnici to skvele aplikujú v praxi, pretože ak rôznym formuláciám v zmluvách nerozumie obyčajný človek, je potrebný odborník. Už na právnických fakultách učia svojich žiakov zámerne vytvárať zložité a nepriehľadné formulácie, ktorým môžu rozumieť iba oni. Vedných disciplín, v ktorých tento systém funguje je samozrejme viac. Tento princíp má teda za úlohu vytvoriť veľkú priepasť medzi schopnosťami a vedomosťami študovanej inteligencie a obyčajným sedliackym rozumom, aby sa intelektuáli dostali do pozície múdrych a vzdelaných, ktorým plebs pre svoju nevzdelanosť nemôže rozumieť.
Pokiaľ intelektuáli hrdo prezentujú svoju úlohu a zmysel, ako pokrok spoločnosti a sveta, ich uzavretosť, komplikovanosť, vytvorený vzdelávací systém a jazykový prejav, paradoxne vytvára brzdu mentálneho rozvoja obyčajného človeka, ktorý nepotrebuje zbierať tituly.
Intelektuáli vo všeobecnosti, majú teda veľký problém zosúladiť svoje záujmy so záujmami celku (spoločnosti a sveta). Neschopnosť riešiť rôzne globálne problémy má na svedomí slabo racionálna inteligencia, ktorá sa vyznačuje okrem egoizmu a pýchy, aj konzervatívnosťou a slabou flexibilitou. V ďalších kapitolách rozoberiem „skvelý“ politický a ekonomický systém, ktorý vytvorili a umelo dodnes udržiavajú pri živote.
|
strana 11 | |
Keby jedného dňa vyplávali na verejnosť myšlienky skutočnej pravdy a vedomosti, ktoré sa pre svoju jednoduchú logiku nedajú spochybniť, určite by konzervatívnosť bola vyhlásená za najväčšiu brzdu mentálneho rozvoja človeka. V takom prípade by museli všetci hrdí zástancovia konzervatívnosti a tvrdohlavosti zostať v ponižujúcej hanbe, pretože by sa v celej nádhere odhalil tento primitívny spôsob myslenia.
Konzervatívnosť z racionálneho hľadiska logicky zastavuje akýkoľvek vývoj a vytvára podmienky k deštruktívnemu stereotypu, ktorý neumožňuje dlhodobo a spoľahlivo fungovať v akejkoľvek oblasti. Manželský a pracovný stereotyp je ubíjajúci iba preto, že v ňom chýba kreativita, fantázia a flexibilita, ale pritom ponúka veľké možnosti sebarealizácie. Túžba po pohodlí, v ktorom sa veľmi nemusí zaťažovať myseľ, samozrejme buduje otravný stereotyp, ktorý je v jednej rodine s tvrdohlavosťou a konzervatívnosťou. Človek, ktorý nadáva na ubíjajúci stereotyp a nefunkčný vzťah, evidentne nevidí, že si ho privodil vlastnou zásluhou, pretože nemal veľký záujem nič zásadné meniť, prípadne nedokázal do neho nič pozitívne prinášať.
Zabrzdení a zakomplexovaný ľudia sa nedokážu mentálne vyvíjať, pretože ich tvrdohlavá myseľ nie je schopná kriticky prehodnotiť vlastné názory. Toto jednoduché a nespochybniteľné pravidlo platí samozrejme aj pre akýkoľvek systém, či inštitúciu.
Neschopnosť učiť sa na novým schopnostiam okrem tvrdohlavosti spôsobuje aj strach uvidieť vlastnú nemohúcnosť. Vtedy prichádzajú na scénu výhovorky, ktoré majú za cieľ oklamať myseľ. „Veď to nepotrebujem k bežnému životu, dá sa žiť aj bez toho“, hovorí často človek, ktorému by technika (internet, počítač, atď.) uľahčila život, ale zároveň nemá k tomu vzťah (bunky).
Ako má ale človek získať sebavedomie a radosť zo života, ak sa nedokáže vyvíjať?
Albert Camus: „Pravé šťastie spočíva v radostiach z vlastnej povahy.“
Môže človek budovať svoju telesnú schránku a mentálnu úroveň, ak nie je ochotný obetovať svoje pohodlie, ak nepotrebuje nič zásadné meniť a zároveň nemá odvahu vidieť skutočnú úroveň svojich schopností? Práve tam, kde sa objavia slabiny a nedostatky, treba vyvinúť najväčšie úsilie.
Človek ku svojmu správnemu fungovaniu potrebuje stabilné a pevné názory, o ktoré sa môže vždy spoľahlivo oprieť. Pokiaľ však neprinášajú požadovaný efekt a je nevyhnutné stále zápasiť s rovnakými problémami, tak konzervatívna myseľ musí byť evidentne brzdou, pretože je nevyhnutná zmena. Zmena, ktorej dopad sa nedokáže odhadnúť na základe slabej racionality a predstavivosti, hrá do karát konzervatívnosti, ktorá nechce nič meniť. Konzervatívnosť je potom logicky znakom jednoduchej (nevyvinutej) mysle, ktorá nemá požadované vlastnosti vyspelosti.
Na posilnenie tohto faktu uvádzam, že konzervatívne založení ľudia veľmi jednoducho a rýchlo hodnotia rôzne aspekty života, aj keď verejne preferujú otvorenú myseľ. Všetko zovšeobecňujú (nemajú schopnosť rozlišovať) a vidia svet čierno – bielo (existuje iba dobro a zlo, múdrosť a hlúposť, atď.). Konzervatívna myseľ musí mať teda vo všetkom čo najskôr jasno, aby mohla zaujať okamžite pevné stanovisko. S dobrými pozorovacími vlastnosťami, ktoré som už rozoberal predchádzajúcej kapitole, nemajú evidentne nič spoločné. Od skrytej, alebo verejne hlásanej konzervatívnosti, potom nikdy nemôžeme očakávať prevratné zmeny, ktoré tento svet potrebuje
|
strana 12 | |
„Návrat k tradičným hodnotám!“, volajú všetky konzervatívne politické strany a náboženstvá, aby ochránili človeka od všetkých negatívnych javov súčasného konzumného života. Toto volanie dokáže osloviť iba staršie generácie, ktoré nechápu, že tak, ako komunizmus už sa nedá vrátiť späť, tak ani tradičný spôsob života nemožno znova oživiť v takej forme, ako fungoval. Doba sa zmenila a sloboda, demokracia a technika zo sebou priniesli aj iný spôsob života, ktorý už nepodlieha žiadnym etickým a náboženským normám. Pokiaľ nie je možné zadupať do zeme slobodu a techniku, staré časy sa už nemôžu vrátiť späť. Niektoré náboženské komunity (napr. Mormóni) na to pozerajú inak.. Odtrhli sa od súčasného sveta a žijú tak, ako ich predkovia. Z racionálneho hľadiska je jasné, že tadiaľto cesta nevedie a je nutné nájsť riešenie, ktoré techniku a slobodu nezabije. Návrat k tradičným hodnotám je síce na prvý pohľad pekný projekt konzervatívnych síl, ale stredoveké praktiky a spôsob života, už moderný človek nikdy nebude preferovať. Lenže schopnosť prispôsobiť sa novým podmienkam a priniesť určité riešenie (napr. kompromis), je najväčší nedostatok konzervatívcov, ktorí vidia všetko pozitívne v minulosti. Tradičné hodnoty potom logiky trpia skostnatenosťou, ktoré nedokážu pre svoju uzavretosť a nekompromisnosť prinášať niečo nové, čo dokáže zaujať mladé generácie a vyriešiť súčasné problémy. Každý, kto chcel aj minulosti priniesť nové a revolučné myšlienky do bežného života, najskôr narazil na konzervatívne sily, ktoré našli podporu u ľudí, ktorým súčasný stav vyhovoval, prípadne u ľudí, ktorí nedôverovali novinkám, podobne ako súčasné staré generácie vymoženostiam techniky.
Kultúrne dedičstvo so svojimi tradíciami, morálnymi kódexmi a pod. by bolo účinné iba vtedy, ak by svoje hodnotné poklady dokázalo prispôsobiť novej dobe, podobne ako dobre zavedená stará firma s dobrou filozofiou, serióznym prístupom a pod., ktorá dokáže aplikovať nové technológie do svojho biznisu. Najlepší príklad je napríklad je viac ako storočný automobilový a letecký priemysel, bankovníctvo, atď., ktoré okamžite využívali všetky technické novinky a zároveň si zachovali svoj princíp obchodovania.
Mnohé obchodné spoločnosti a rôzne organizácie zažívajú veľký úpadok hlavne vtedy, ak sú vo vedení konzervatívny ľudia, ktorí nechcú robiť radikálne zmeny v žiadnej oblasti. Novinky sú vždy spojené s finančnou investíciou a potrebou rozhýbať flexibilitu a kreatívnosť, prípadne so strachom z nepoznaného. So skostnatenou konzervatívnosťou nie sú spojené iba tradičné náboženstvá, ale aj štátna správa, ktorá veľmi ťažkopádne a pomaly reaguje na meniacu sa situáciu v spoločnosti.
Konzervatívci a ich priaznivci si neuvedomujú, že uzavretý a tvrdohlaví postoj bráni nielen svoje „pozitívne“ tradičné hodnoty, ale blokuje aj akúkoľvek pozitívnu radikálnu zmenu ovplyvňujúcu kvalitu života. Temný stredovek sa dlhé storočia nedokázal pohnúť z miesta, pretože konzervatívnosť založená na tradíciách valcovala slobodu a novinky vo všetkých smeroch.
|
strana 13 | |
Konzervatívnosť a moc
Karel Čapek: „Všetci vladári sveta sa najviac desia toho, že by to mali skúsiť inak, neslýchane a obrátene; nič nie konzervatívnejšie, ako ľudské vládnutie.“
Všetky politické systémy minulosti a súčasnosti (okrem demokracie) ovládala konzervatívnosť. Tieto systémy sa vyznačujú tým, že sa nedajú reformovať, preto museli padnúť po veľkej nespokojnosti vlastného ľudu. Tie, čo ešte nepadli, určite stoja pred svojim kolapsom, aj keď žijú stáročia.
Za povšimnutie stojí fakt, že ostro pristupujú k vlastnej kritike, čím strácajú schopnosť sebareflexie. Bez nej, ako je známe, nedá sa napredovať.
Zabetónované myšlienky, ktoré sa nesmú spochybňovať a prehodnocovať najviac vyhovujú tým, ktorí sa pasovali za ich správcov a ochrancov. Títo správcovia sa boja akejkoľvek zmeny, ktorá by ich prinútila inak a hlavne viac premýšľať a pracovať. Pre nich je ideálne niečo sa naučiť a praktizovať to celý život. Logicky musia potom spochybňovať všetky nové myšlienky a postupy, ktorým nerozumejú. Všetko čo človek nechápe a nedokáže domyslieť, automaticky (podvedome) odmieta. Ak drží v rukách moc, bojí sa zmeny, pretože pokiaľ tejto zmene nerozumie, môže sa vymknúť jeho kontrole, ktorá by s veľkou pravdepodobnosťou privodila pád systému a tým aj vlastnej moci.
Pýcha konzervatívnosti
Hrdosť konzervatívcov pramení hlavne z toho, že nemenia na rozdiel od ostatných svoje názory. Tento ich názor však nerozlišuje príčinu zmeny. Odsudzujú tých, ktorí v záujme svojho kariérneho postupu, alebo získania inej výhody prehodia kabát, ale nevidia, alebo nechcú vidieť, že človek sa môže rozísť zo svojimi názormi aj z iných dôvodov.
Konfucius: „Iba tí najchytrejší a tí najhlúpejší sa nemenia.“
Iba ten, kto sa dokáže vyhlásiť za dokonalého, môže povedať, že už sa nepotrebuje meniť k lepšiemu. Je úplne prirodzené, že človek v mladosti má celkom iné názory, ako keď mentálne dozreje. Aj v neskoršom veku môžu prísť radikálne zmeny myslenia, keď sa prehodnotia názory a rozšíri sa uhol pohľadu. Pre hrdých konzervatívcov je to ale ponižujúca hanba. V tom si môžu podať ruky so zaťaženými intelektuálmi a hlavne s politikmi.
Každý človek musí sám zistiť, či mu hrdé konzervatívne myslenie slúži k vlastnému prospechu. Je skutočná ponižujúca hanba spochybniť a prehodnotiť svoje názory? Pýcha sa bojí urobiť chybu aby neostala v hanbe, preto v názoroch ostáva tam kde je a zároveň blokuje zmenu, ale najväčšia chyba a hanba je –
Konfucius: „Dopustiť sa chyby a nenapraviť ju, až to sa dá nazvať pravou chybou.“
Ešte jedna „maličkosť“ na záver. Konzervatívne myslenie nie je doménou iba konzervatívcov. Myslieť konzervatívne môžu aj zástancovia liberálnych hodnôt, ak tvrdohlavo sedia na svojich názoroch.
|
strana 14 | |
- pýchou a majetníctvom
- zaujatosťou
- tvrdohlavosťou (nemennosťou svojich názorov)
- rýchlym tvorením vlastných názorov (nálepkovanie, videnie čierno – bieleho sveta, exituje iba dobro a zlo)
- nedotknuteľnosťou (odpor voči revizionizmu)
- odkazom na tradičné hodnoty (obhajovanie dogiem, starých tradícií, morálky, atď.)
- chýbajúcou sebareflexiou a sebakritikou (nevie si priznať chyby)
- slabou flexibilitou (skostnatenosťou), kreativitou a predstavivosťou mysle
- túžbou ovládať a vládnuť
Myšlienky a názory, ktoré naopak umožňujú mentálny rozvoj (otvorenosť, samostatné myslenie, sebareflexia, kreatívnosť, predstavivosť, pružnosť, pokora, atď.) sú znakom nielen vyspelej mysle, ale aj silného charakteru. K tejto úrovni má mechanická a pyšná konzervatívna myseľ ďaleko.
Pokiaľ sa človek hlási ku konzervatívnemu spôsobu myslenia a tvrdohlavo obhajuje svoje názory, evidentne nemôže prekročiť desať percent svojho mozgového potenciálu, pretože vlastnú myseľ uzavrel do dobrovoľného a pohodlného väzenia, v ktorom sa netreba mentálne namáhať. Informácie vyhodnocuje iba takým spôsobom, aby priniesli očakávaný pozitívny výsledok potvrdzujúci už dávno vytvorené pravdy (jasná zaujatosť, žiadne vlastné originálne názory).
Týmto štýlom sa uzatvára začarovaný kruh konzervatívnosti, ktorá bude trpieť až kým neprehodnotí svoje názory.
Pre konzervatívcov s jednoduchou mysľou, je aj nasledujúca myšlienka určite neriešiteľný problém.
Konfucius: „Pravý aristokrat je morálne pevný, nie je však skostnatený.“
Morálka a etika nemôže logicky prameniť z uzavretej dogmy, ale z vnútorného presvedčenia a silnej povahy, ktorá pozná pravdu a neustále premýšľa (všetko prehodnocuje). Táto vlastnosť sa nedá predstierať, pretože súvisí s mentálnou vyspelosťou a prirodzenosťou, ktorá je spojená s určitým poznaním a dobrými pozorovacími vlastnosťami. Tento druh myslenia automaticky nelikviduje staré, aby ho mohol nahradiť novým, alebo sa za každú cenu nedrží starého, aby sa ochránil pred nespútaným živlom mladých, ale vidí všetky negatíva a pozitíva každej strany.
Karel Čapek: „Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará garda má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza.“
Kam sa kloní konzervatívna myseľ, je viac než jasné, ale ktorú stranu preferuje vyspelý rozum dobrého pozorovateľa? Vzhľadom k tomu, že vidí omnoho ďalej a pozná súvislosti omnoho lepšie, ako obe strany dohromady, tak evidentne žiadnu. To je však pre konzervatívnu myseľ veľká komplikácia, pretože jednoduchý rozum musí rýchlo vedieť, či je s nami, alebo je proti nám.
Nemáte „náhodou“ pocit, že v tej konzervatívnosti je príliš veľa potrieb primitívneho ega?(pokračovanie - Myseľ, inteligencia, mentálna úroveň 2)
|
strana 15 | |