Johann Wolfgang Goethe: „Človek pozná sám seba len do tej miery, do akej pozná svet."
Albert Einstein: „Skutočná hodnota človeka je v prvom rade určovaná tým, nakoľko a v akom zmysle sa dokázal oslobodiť od svojho ja.“
Jack London: „Zabudni  sám na seba, potom si ťa svet bude pamätať.“
Platón: „Aj vzťah k sebe samému má človek chápať ako vzťah k nepriateľovi. Víťaziť sám nad sebou je najcennejším a najlepším víťazstvom, no podľahnúť premožený samým sebou je zo všetkého najhanebnejšie a zároveň najhoršie. Znamená to, že v každom z nás zúri vojna proti nám samým.“

Obsah

Úvod....str.2

Čo je ego ...str.3 

Ego a nové informácie ...str.4

Ego - neviditeľný otrokár ...str.5

Ego a vedecké poznanie života ...str.7

Charakter rozhoduje ...str.8

Ego, ateizmus a filozofia ...str.9

Veľký mozog ...str.9

Ego a jeho vypočítavosť ...str.10

Ego- neschopný harmonizátor ...str.11

Nerešpektované princípy harmonizácie ...str.12

Urážlivé ego ...str.13

Malé ego - veľký duch ...str.13

Veľké ego - malý duch ...str.13

strana 1

Úvod
Na začiatok môžem povedať iba to, že všetko čo bude môcť v tejto kapitole čítať, viac zaťaží váš charakter (vašu prirodzenosť), ako samotnú inteligenciu.
Všetci čo túžia po osobnom úspechu v akejkoľvek oblasti a radi demonštrujú svoju múdrosť, určite nikdy nepripustia, že sa nechali nalákať na najväčší chyták života.
Pavol; Prvý list Korinťanom (3:18-19):  „18 Nech nik neklame sám seba! Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom, aby bol múdry. 19 Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom. Veď je napísané: „On chytá múdrych v ich chytráctve“.“.
Nie je to zákerný chyták od stvoriteľa, ale je to poznanie, ktoré dokáže odhaliť a rozlúsknuť iba určitý vysoký stupeň vedomosti a celkovej mentálnej úrovne človeka. Pre laika dokázať túto myšlienku jednoducho a rýchlo nie je možné, pretože to vyvracia všetko, čo nám nevedomá inteligencia po stáročia vtĺka do hlavy. Nepochopená Biblia nie je celkom osamotená, sú tu známi spisovatelia a je tu ešte filozofia, ktorá vznikla omnoho skôr, ako prišiel Ježiš na svet.
Ako vidno z citátov, ktoré sú v tejto kapitole hneď na začiatku viditeľné,  človek musí bojovať sám so sebou, aby sa mohol niekam mentálne posunúť. Ten boj ale nemusí trvať večne, alebo veľmi dlho, stačí ak sa odohrá jedna rozhodujúca bitka, po ktorej zavládne mier. Mier bez ďalšej hrozby konfliktu nastáva iba vtedy, ak slabší sa podriadi silnejšiemu z vlastnej vôle, alebo ak sa rozdelia sféry vplyvu, ktoré každá strana rešpektuje. V bežnej ľudskej mysli sa tiež odohráva množstvo nekonečných konfliktov  s fatálnymi následkami iba preto, lebo slabšia strana nevidí svojho mocnejšieho protivníka. Teraz sa tlačia otázky – Kto bojuje s kým? A vlastne prečo? Kedy zavládne mier?
Zrejme to všetko vyžaduje dostatočné poznanie, pretože ak  nedokážeme pravdivo analyzovať svoje najhlbšie vnútro, evidentne žiadnych súperov nemôžeme identifikovať.
Možno sa bude niekedy zdať, že vo svojej argumentácií sa pohybujem v kruhu a občas použijem rovnaké myšlienky, ale má to určitý význam a logiku. Prirovnal by som to k ostreľovaniu veľmi dobre opevneného hradu, ktorý za svojimi vysokými múrmi skrýva kráľovstvo pokrytectva a  falošnej krásy. Mojim zámerom nebude rozstrieľať a zničiť toto kráľovstvo, ale ukázať, čo v skutočnosti ukrýva za svojimi hradbami.  Zameriam sa na jeho úroveň vedomosti (inteligencie), prezentované hodnoty a filozofiu, povahové črty, úroveň racionality a jeho správanie v určitých situáciách. Rád by som iba zbúral jeho hradby, aby odhalilo svoju pravú tvár a skutočné úmysly.   
Pod lampou býva najväčšia tma a zlodej kričí, chyťte zlodeja. Toto je typické pre naše ego, ktoré potrebuje a miluje skoro všetko čo život ponúka, len jednej veci sa veľmi obáva. Je to upriamenie pozornosti na svoju charakteristiku (sebareflexia, sebapoznanie), v ktorej by sa podrobne rozoberali jeho skutočné potreby, ambície a ciele.

strana 2

Kvalitné svetlo má odokrývať pravdivé informácie, ktoré dávajú zmysel (pointu), pevný základ vedomosti (poznania) a zároveň človeka posúvajú vpred po každej stránke. Všetkým, ktorým spomínané svetlo vyhovuje a majú pocit, že sa pomocou tohto osvetlenia dostali k pravdivým informáciám a ku svojim vysnívaným cieľom,  ťažko vysvetlíme, že táto „dokonalá“ lampa osvetľuje iba to, čo chce aby sme videli.  Pokiaľ tejto lampe zadám úlohu osvetliť príliš náročnú tému, lampa začne mať veľké problémy a začne sa rôznym spôsobom vykrúcať. Zrejme treba vymeniť žiarovku, ktorá by bola výkonnejšia, aby dokázala osvetliť práve to, čo potrebujem vedieť. Lenže je tu opäť veľký problém, žiarovka je veľmi rozpálená a lampa odmieta akúkoľvek výmenu. Lampa je moja myseľ a rozpálená žiarovka so slabým výkonom je moje ego. Moja myseľ (lampa) hovorí – pozor, popáliš sa a nezaručujem ti také svetlo aké si doteraz dostával. Mne to ale nevadí, pretože si uvedomujem jeden dôležitý fakt, ak nenájdem lepšie svetlo, stará žiarovka (ego) bude s veľkým potešením osvetľovať moju inteligenciu aj naďalej.  Zatiaľ ešte žiadne žiarovky  nechcem meniť, skôr ako sa rozhodnem osvetliť náročnú tému, kde moja slabá žiarovka nesiaha, najprv sa pozriem, aký zdroj svetla mi ponúka to „dokonalé“ osvetlenie, na základe ktorého si zbieram informácie a vytváram svoje názory.
Čo je ego
Všetci vieme, že ego predstavuje našu identitu a individualitu pomocou ktorej sa oddeľujeme a zároveň líšime od ostatných ľudí. Ego vytyčuje hranice medzi mojim - tvojim, našim – vašim, atď., a zároveň núti myseľ, aby svoje fungovanie tomu prispôsobila. Ego chce pre seba a svoje telo to najlepšie a dobrý pocit získava vtedy, keď má čohokoľvek viac, ako väčšina. Neustále porovnáva a hodnotí seba voči ostatným, zároveň viditeľne alebo skryto súťaží, aby získalo čo najlepšiu pozíciu. Ambície, ctižiadosť, budovanie kariéry, úspech - to sú hlavné priority a túžby ega, ktoré potrebuje neustále rásť.
Egoizmus najlepšie vystihuje ego, ktoré neustále potrebuje uspokojiť svoje túžby a zároveň veľmi nepozerá na záujmy iných. Bezohľadnosť, vypočítavosť a množstvo ďalších negatívnych vlastností je dielom ega, ktoré ide nekompromisne za svojim cieľom. My ale bezohľadnosť a sebeckú vypočítavosť považujeme za negatívne vlastnosti, takže ego sa dostáva do paradoxnej až konfliktnej situácie. Paradox, protichodnosť a konflikt vytvára chaos, v ktorom sa nedá orientovať. Aby sme vedeli identifikovať ego aj s jeho všetkými paradoxmi, musíme okrem jeho základného popisu a definície, poznať aj  všetky jeho skrýše a falošné kabáty. Ego sa kritiky nebojí, pretože žije v presvedčení, že je najdôležitejšie (najväčší šéf) a zároveň je nenahraditeľné. To platí len do chvíle, keď myseľ uvidí, že je tu ešte lepší šéf, ktorý ego prevyšuje  svojimi schopnosťami. Ego túto výmenu len tak ľahko nedopustí a myseľ začne bombardovať svojimi „silnými“ argumentmi. Každému prajem, aby sa raz mohol priblížiť k tejto situácií, v ktorej sa bude vymieňať šéf ovládajúci naše názory, ale bez pokojnej mysle, ktorá sa nikam neponáhľa a všetko precízne zvažuje to určite nebude možné.  Pozrime sa teda lepšie, aký šéf je naše ego a na konci posúďme jeho kvalitu.

strana 3

Ego a nové informácie
Obmedzenosť ega je najlepšie vidieť vo chvíli, keď sa stretáva s novými informáciami, ktoré sa dotýkajú jeho vlastnej osoby. Toto je jeden z najväčších a najzákladnejších nedostatkov ega, pretože blokuje myseľ posunúť na vyššiu úroveň pochopením širších súvislostí. Na vyššiu úroveň sa myseľ dostáva hlavne vtedy, keď dokáže pochopiť to, čo ešte v minulosti nedokázala. Myseľ sa dostáva na inú úroveň iba v tom prípade, keď je schopná prehodnotiť svoje názory – inými slovami povedané – zbaviť sa nesprávnych názorov. Priemerný človek sa ich zbavuje väčšinou iba na základe vlastných životných skúseností. Pokiaľ myseľ má ambíciu pochopiť život vo všeobecnosti (v širších súvislostiach), nemôže sa spoliehať iba na svoju skúsenosť, ale musí dať priestor predstavivosti, logike a intuícií. Ku svojej mysli musí pustiť aj nové informácie, ktoré môžu byť v ostrom kontraste so starými, pretože tie staré nemusia byť najlepšie. Pravdivosť tejto teórie netreba podrobne rozoberať, každému je jasné, že je to postavené na logickej postupnosti. Paradox je v tom, že náš „veľký“ šéf – ego, túto jasnú logiku uznáva iba vtedy, ak sa týka niekoho iného. Celá pravda a logika sa začne rýchlo meniť, keď sa spomínaný postup má uplatniť na vlastnú osobu, ktorá je držiteľom vlastných názorov a vlastnej filozofie. Vtedy už nové informácie nemajú až taký ľahký prístup k mysli, pretože ego začne brániť svoj ťažko nadobudnutý intelektuálny majetok (názory, filozofia). Ego si ešte viac začne ochraňovať svoje názory, ak sa v debate stretne s človekom, ktorý ich má iné, alebo opačné. Celú situáciu ego vyhodnotí ako boj o intelektuálnu dominanciu, preto čas a priestor na skúmanie nových (nepoznaných) informácií je minimálny. Myseľ totiž v tej chvíli nemá čas precízne pozorovať a vyhodnocovať nové informácie,  je zaujatá práve prebiehajúcim intelektuálnym bojom. Ego bez toho aby sa pokúsilo pochopiť hlbšie pointu, zmysel a súvislosti, okamžite nové informácie vzťahuje k sebe a začína ich vyhodnocovať podľa toho, či sú pre neho vyhovujúce, alebo nie. Pokiaľ im dostatočne nerozumie alebo sa javia ako nevýhodné, myseľ sa začína brániť a zatvárať, pretože ego cíti útok na svoje hodnoty a dosiahnutú pozíciu. Informácie teda vyhodnocuje zaujatým spôsobom, ktorý neumožňuje vidieť jednoduchú pravdu a skutočnú objektívnosť
Z týchto argumentov vyplýva, že ľudia s vysokou inteligenciou a so schopnosťou rýchlo vyhodnocovať informácie, majú dva základné problémy, ktoré obmedzujú a brzdia vlastný mentálny pokrok. V prvom rade je to intelektuálne majetníctvo (tvrdohlavé obhajovanie svojich názorov) a v druhom rade je to rýchle zaujímanie stanoviska, aj keď dostatočne nepreskúmali nové informácie a nepochopili  celú pointu.

strana 4

Keďže ego má veľký problém priznať svoju nevedomosť, vždy bude demonštrovať svoje vedomosti a svoje správne názory, aj keď bude rozoberať tie najťažšie témy života. Mystici a filozofi však tvrdia, že myseľ (ego), ktorá nadobudne pocit, že všetko vie a všetkému rozumie, stáva sa mŕtvou. Nevyhnutná pokora v tomto prípade nie je iba frázou, ale logickou a racionálnou potrebou. Človek, ktorý neúprosne sedí na svojich „overených“ informáciách a názoroch stáva sa konzervou, ktorá nemá šancu mentálne a vedomostne napredovať. Problém intelektuálne založeného človeka, ktorý disponuje veľkým množstvom informácií spočíva teda v tom, že uverí falošnej predstave ega, že dokáže na všetko okamžite reagovať na základe svojich rozsiahlych „overených“ vedomostí. Potom musíme priznať, že myseľ  ovplyvňuje ego, ktoré sa chce pýšiť svojimi vlastnými názormi. Ego ale ťažko prizná fakt, že svoje „overené“ informácie získalo zaujatým spôsobom, to znamená, že si osvojilo iba tie, ktoré sú vyhovujúce.
Rýchlo pracujúca myseľ rozbíja pozornosť, vnímavosť a precíznosť, ktoré sú najdôležitejšie vlastnosti pri skúmaní nových informácií, dupľovane to platí ak sú ťažšieho kalibru, prípadne sa týkajú najvyššieho poznania.
Myseľ nemôže sedieť na svojich názoroch, musí byť neustále otvorená, zvedavá, pokojná, pomalá, trpezlivá, aby mohla fungovať na princípe precíznosti, nie rýchlo fungujúceho mechanizmu, ktorý čo najskôr musí priniesť závery. Vyspelá myseľ nové informácie nevzťahuje okamžite k sebe (ku svojmu egu), ale hľadá hlbší zmysel a pointu pre osoh celku (spoločnosť, svet). Toto všetko ego samozrejme nedokáže, pretože ako som už vysvetlil, funguje s úplne opačnými a s inými prioritami, čím vlastnú myseľ okráda o nové informácie, ktoré by v konečnom dôsledku mohli byť veľmi užitočné. Ego teda zjednodušene povedané, okráda myseľ o nové informácie a pohľady, čím  iba dokazuje svoju hlúposť a obmedzenosť.
Ego - neviditeľný otrokár
Keď človek miluje slobodu, otrokom môže byť iba proti svojej vôli (iní ho zotročili).
Filipovo Evanjelium 84: „Ten, kto je otrokom proti svojej vôli, môže sa stať slobodným. Ten, kto sa stal slobodným z milosti svojho pána a sám seba predal do otroctva, už sa slobodným stať nemôže.“
Lenže ten, kto dlhodobo žije vo vlastnom otroctve, nedokáže vidieť a pochopiť skutočnú slobodu. Radosť mi prináša fakt, že sa občas objavia ľudia, ktorí mylnú definíciu slobody dokážu aspoň sčasti napraviť touto myšlienkou – sloboda nie je to, že všetko môžeš, ale to, že nič nemusíš a nič nepotrebuješ.
Teraz skúsme odhaliť, kedy sa človek sám zotročuje a pritom si to nedokáže uvedomiť. To, čo budete teraz čítať bude vyzerať možno ako paradox, ale je to asi najväčší chyták života, ktorý odhalia iba tí, ktorí si to zaslúžia.

strana 5

Život ponúka množstvo krásnych vecí a rôznych zážitkov, pri ktorých  sa zažívajú nádherné chvíle radosti, šťastia, eufórie, a pod.. Keď človek zažije niečo nádherné, vzrušujúce, chutné, atď., logicky tieto pekné zážitky chce pritiahnuť k sebe, aby sa pravidelne opakovali. Začne sa rodiť túžba, ku ktorej sa človek tak upne, až sa vypestuje taká závislosť, ktorú nie je možné rozumom ovládať.
Budha: „Príčinou utrpenia je túžba – s koncom túžby končí utrpenie“.
V Ázií chytajú opice zaujímavým spôsobom. Na koniec asi polmetrovej rúry pripevnia košík, do ktorého dajú banán. Opica prestrčí ruku, banán chytí a nedokáže ho pustiť. Neuvedomuje si, že ak by ho pustila, bola by slobodnou.
Človek, ktorý sa považuje za inteligentnú bytosť pochádza podľa antropológov z opice.  Podľa môjho názoru to nie je celkom pravda, ale mentálne od nej nemá ďaleko. Všetky dostupné slasti života (jedlo, alkohol, sex, hazard, atď.) sa stanú tak mocnými magnetmi, že aj keď ich rozum  vyhodnotí ako škodlivé alebo nebezpečné,  nedokáže sa ich pustiť, rovnako ako chytená opica. Inteligentný, vzdelaný a disciplinovaný človek s pevnou vôľou sa takto chyteným otrokom iba smeje, pretože fungujú ako potrava pre biznis, politiku, náboženstvá, atď..
Pozrime sa ale na to, či hrdý intelektuál zbavený týchto svetských radovánok, je skutočne slobodným človekom. Podľa tejto logiky môže byť slobodný iba vtedy, ak sa ničoho úporne nedrží, alebo ak sa v pravý čas dokáže pustiť akéhokoľvek banánu. Pre klasického intelektuála je spomínaný banán práve to, na čo je najviac hrdý a na čom si najviac zakladá. Okrem titulov a postavenia sú to jeho vedomosti, nadobudnuté názory, skúsenosti a pod.. Všetko sú to nemateriálne záležitosti, ktoré sa logicky nedajú na prvý pohľad odhaliť. Skúsme mu ale vziať tento banán, alebo len spochybnime jeho kvalitu (vedomosti, názory) a veľmi rýchlo uvidíme, či sa inteligent nezačne chovať ako opica. Určite sa bude chovať, ako chytená opica, ktorá sa drží svojho banánu a zároveň cerí zuby na toho, kto ju chce oslobodiť. S veľkou pravdepodobnosťou vycerí zuby (rozčúli sa) na každého, kto nemá jeho postavenie a vzdelanie, a pritom sa opováži prezentovať opačný názor, prípadne logicky vyvráti jeho argumenty.
Človek zaťažený akoukoľvek formou a spôsobom, nemôže nikdy okúsiť slobodu, pretože sa musí neustále niečoho držať. To klasické – ja chcem, ja musím mať, ja chcem byť,  ja očakávam – spôsobuje otroctvo iba preto, že je tam to ja (ego).
Tvrdohlavé obhajovanie svojich názorov je klasická konzervatívnosť mysle, ktorá je zavretá a uväznená vo svojej konzerve (uzavretom svete) a pritom si neuvedomuje, že nemá šancu, vďaka svojmu postoju, nič lepšie objaviť. Pojem – zaťažený intelektuál najlepšie vystihuje zotročenú inteligenciu, ktorú dokáže prekonať obyčajný sedliacky rozum pracujúci na princípe funkčnosti.
S týchto riadkov vyplýva, že otroctvo nemusí byť iba materiálne a telesné, ale môže zasiahnuť aj maximálne vysoký intelekt. Zotročený rozum (intelekt) sa samozrejme nedokáže nikam posunúť, pretože sa úporne drží svojho intelektuálneho majetku (banánu).

strana 6

Ego a vedecké poznanie života

Ako tak sledujem vedcov, ktorí sa snažia vysvetliť vznik života na základe  pozorovania, experimentu a dôkazu, vidím jasnú snahu vysokej inteligencie a sofistikovanej techniky objasniť zákony prírody vedeckou cestou. Aj keď ponúkajú rôzne teórie, nakoniec ale vždy prídu do bodu, kde je ich inteligencia a technika v koncoch. Existuje určitý neviditeľný bod poznania, cez ktorý sa nedokážu preniesť, takže im ostáva iba nádej, že jedného dňa ich inteligencia všetko prelomí a zároveň všetko jasne vysvetlí a vedecky dokáže. Niektorí z nich si dávajú za cieľ zosúladiť vedecké a náboženské teórie, aby už konečne vyriešili otázku Boha a jeho vesmír. Zosúladiť dve silné a protichodné teórie vyzerá ako veľká výzva pre rozvoj mentálnej úrovne človeka, ale predsa len sa na niečo, alebo niekoho zabudlo. Kde je filozofia? Kde sú myšlienky múdrych ľudí, ktorí nepopierali Boha, a neboli zároveň vyznávači akéhokoľvek náboženstva? Zosúladiť tieto myšlienky filozofie s vedou, by bolo skutočné terno celého ľudstva, pretože naša civilizácia trpí hlavne duševnou zaostalosťou a primitívnou filozofiou. Primitívna filozofia produkuje plytké hodnoty, ktoré sa jedného dňa rozplynú a zároveň človeka psychicky rozložia.
Ak by vedec dokázal pochopiť tieto jasné súvislosti, musel by zdroj informácií hľadať nielen  v náboženských dogmách, ale hlavne vo filozofií, ktorá pojednáva o profile múdrosti,  skutočného mentálneho rastu a nezaujatého pohľadu. V týchto informáciách filozofie je ukrytý nielen  koreň duševnej stagnácie, ale aj príčina obmedzenej rozumovej inteligencie, ktorá sa nedokáže posunúť cez spomínaný bod. Filozofia  v tomto prípade hovorí, že iba cez rozum a vedecky overené pokusy sa k najvyššiemu poznaniu nikdy nedostanú. To nie je moja myšlienka, ale tvrdia ju všetci pokročilí mystici a filozofi už veľmi dlho.
David Bohm, jeden z najznámejších kvantových fyzikov, vyhľadal známeho indického mystika a filozofa (Jiddu Krishnamurti), aby pochopil problém ega, mysle, času, pohybu, atď. Celý rozhovor si môžete prečítať tu. Podľa môjho názoru ale pochopiť viaceré myšlienky bude pre laika veľmi ťažké, keďže rozhovor je ladený až veľmi intelektuálne. Mojim zámerom bude teda objasniť pointu toho, čo má Krishnamurti naozaj na mysli a zároveň  to podrobne rozobrať jednoduchým spôsobom.
Vedci, ktorí skúmajú a polemizujú o vzniku vesmíru a života si neuvedomujú, že práve ich ego je poslednou prekážkou k najvyššiemu poznaniu. Ego nedokáže byť pri pozorovaní slobodné a nezaujaté, pretože očakáva určitý výsledok, ktorý v prípade úspechu, okamžite premení na profit. Očakávanie pozitívneho výsledku a určitého objavu ale kazí kvalitu pozorovania, pretože na scéne sa objavuje netrpezlivosť, ktorá tlačí pozorovateľa k rýchlim záverom. Najvyspelejší pozorovateľ si môže vždy povedať - nič nechcem, nič nepotrebujem, nič neočakávam, na nič netlačím, len sa dívam a čo uvidím, to skonštatujem.  Ani jedno s toho si ale ego nemôže povedať, pretože to „ja“ musí mať aspoň jednu potrebu, alebo jeden cieľ.

strana 7

• Mať cieľ a byť cieľavedomí považujeme za ušľachtilé a potrebné, ale pri pozorovaní globálnych aspektov života, v ktorých sa ukážu všetky jeho súvislosti, je prítomnosť vlastného ja (ega) veľký problém (veľká prekážka). Pokiaľ však záujmy ega (osobného profitu) maximálne potlačíme, pozorovanie sa svojou kvalitou dostáva do inej dimenzie,  ktorá už bude mať parametre vysokej objektívnosti. Objektívny pohľad potom logicky súvisí s vysokými parametrami slobody (nič nepotrebujem, pretože už všetko potrebné mám). Keďže sloboda nič nepotrebuje, môže myseľ spolu so zmyslami v pozorovaní zvýšiť vnímavosť a citlivosť. Pre obmedzené schopnosti mysle, nie je možné pozorne vnímať a zároveň vyhodnocovať výsledky pozorovania súčasne. Roztrieštenú a nesústredenú myseľ  má na svedomí ego, ktoré sa tlačí k mysli so svojimi požiadavkami. Vyspelá myseľ ale vlastné netrpezlivé ego okamžite odstaví na vedľajšiu koľaj, ako malé dieťa, ktoré dáva hlúpe otázky.
  Mystici a jogíni svoju myseľ odstavujú pravidelne nielen pre duševnú extázu, v ktorej splynú s univerzom, ale aj kvôli egu, ktoré vnímajú, ako hlavnú prekážku vlastnej vedomosti.
  Život ponúka množstvo indícií, na základe ktorých sa môže človek dostať z bludného kruhu (labyrintu) nevedomosti. Má šancu tieto indície rozlúštiť, ak všetko potrebuje vedecky dokázať, opiera sa len o svoje skúsenosti, zmysli a očakáva určitý výsledok?
  Krishnamurti vo svojich knihách tvrdí, že aj naše skúsenosti a vedomosti uložené v mysli predstavujú problém pri pozorovaní života. Na prvý pohľad absurdná záležitosť má predsa len svoju logiku.
  Ak sa očakáva určitý výsledok pozorovania, ktorý má za cieľ potvrdiť či vyvrátiť určitú teóriu, za týchto podmienok nie je možné objaviť nič nové a nepoznané, pretože sa riešia iba dve známe cesty. Naše vedomosti a skúsenosti (väčšinou mylné a obmedzené), potom logicky pozorovanie uzatvárajú do priestoru, ktorý z veľkej časti poznáme. Napríklad sa snažíme vyvrátiť, alebo potvrdiť existenciu Boha, na základe určitých známych teórií, ale do ďalšieho pozorovania nedokážeme vstúpiť. To naše Ja (ego), sa potrebuje iba utvrdiť v názore, ktorý skryto, alebo otvorene preferuje. Pri vnímaní najvyššej reality  potom musí myseľ so svojimi zmyslami, inteligenciou a skúsenosťami, zohrávať minimálnu, alebo žiadnu úlohu, pretože krivý a zároveň uzatvára pozorovanie. Tento princíp pozorovania, v ktorom je nevyhnutné zvýšiť citlivosť vnímania na maximum,  je samozrejme vhodné využívať iba pri najvyšších témach života. Aj fotograf (kapitola - Optika, ktorou pozorujeme svet), zvyšuje citlivosť senzora iba v krajnom prípade, ak nemá iné možnosti. Myseľ pozorovateľa sa pri náročnom pozorovaní môže bezpečne odpojiť iba vtedy, ak je dostatočne zrelá. V opačnom prípade nedokáže svoje mimozmyslové vnímanie správne vyhodnotiť.
  Známa myšlienka – pozorovateľ kazí a ovplyvňuje pozorovanie, je logická a dáva  zmysel, ale zároveň by mala nenasledovať ďalšia, ktorá poukazuje na slabé parametre pozorovateľa.
  Charakter rozhoduje
  Albert Einstein: „Väčšina ľudí si myslí, že intelekt robí veľkého vedca. Nemajú pravdu. Robí to charakter.“
  „Predstavivosť je omnoho dôležitejšia, než vedomosti.“
  Charakter je dôležitejší ako intelekt, pretože vlastnosti ako trpezlivosť, húževnatosť, precíznosť, predstavivosť a pod., sa dostanú omnoho ďalej ako špičková inteligencia (vysoká výkonnosť mozgu), bez spomínaných vlastností. Tieto charakterové vlastnosti posúvajú pomaly ale isto vpred celú mentálnu úroveň človeka,  pretože  mozog sa pohybuje ako pomalý buldozér, ktorý prekoná aj tie najťažšie prekážky.

strana 8

Trpezlivosť môže priniesť veľké výsledky iba vtedy, ak sa spojí s húževnatosťou (srdcom leva), pretože zdolanie každého veľkého problému potrebuje okrem iných, hlavne túto vlastnosť. Pomocou silného charakteru je potom človek schopný naučiť sa aj to, na čo nemá prirodzené nadanie, prípadne má schopnosť prekonávať veľké úlohy a problémy, ktoré potrebujú analýzu z viacerých strán.
Predstavivosť je zas priamo úmerná slobode, pretože nové myšlienky a vízie sa rodia iba vtedy, ak je myseľ maximálne pokojná (oslobodená od akéhokoľvek tlaku ega).
Tieto vysoké nároky veľké ego aj pri najvyššej snahe nikdy nedokáže naplniť, pretože kam vstúpia jeho záujmy, tam myseľ nedosiahne pokoja (stabilty).
Ego, ateizmus a filozofia
„Veľký mozog“ vedca väčšinou je hrdý na svoj ateizmus, pretože dokáže ľahko vyvrátiť rôzne náboženské dogmy, ktoré vznikli pred mnohými storočiami. Keďže je vedec, nemá veľký záujem študovať a bádať rôzne súvislosti vzniku týchto dogiem. S určitosťou nevidí, že jeho neschopnosť prelomiť „tajomstvo“ života súvisí práve s úrovňou a vyspelosťou náboženstiev, ktoré si berie ako svojho súpera. Ego si berie za súpera vždy slabšieho, pretože výhra ja vždy zaručená.
Pýcha je dielom ega, ktoré zároveň vylučuje a potláča pokoru. Pokora je základným kameňom vysokej filozofie, do ktorej hrdé ego aj s najvyššou inteligenciou nemôže vstúpiť. Tu podvedome ego (veľký mozog) vie, že filozofia môže predstavovať ťažkú váhu, preto sa otvorenej konfrontácií vyhýba - dominancia a intelektuálna prevaha nie je zaručená.
Často sa stáva, že veľký mozog chce pochopiť určitú knihu  patriacu do oblasti ezotericky, mysticky a filozofie, ale aj keď vyvinie veľké úsilie a knihu prečíta niekoľko krát, stále nedokáže pochopiť súvislosti a samozrejme aj pointa nedáva zmysel. Veľký mozog so svojou inteligenciou nedokáže vstúpiť do dvier skutočného poznania a nepoznanej inteligencie, pretože nemá nasledujúce parametre -objektivitu (nezaujatosť), slobodu (nič nepotrebujem), trpezlivosť (čas), - a najviac pokoru (viem, že nič neviem).
Teraz musí byť každému jasné, prečo aj tie najväčšie vedecké kapacity s veľkými mozgami nemôžu dospieť k najvyššiemu poznaniu, ktoré by vedecké objavy dokázali zosúladiť s filozofiou, mystikou, prípadne náboženstvom. Zároveň musím smutne skonštatovať, že vedecké kapacity sú označované za najmúdrejších ľudí iba preto, že parametrom vysokej filozofie (múdrosti a poznaniu) rozumie iba malá hŕstka ľudí.
Veľký mozog
Pozrime sa ešte ako funguje myseľ talentovaného vedca, ktorý je zameraný na určitú úlohu. Jeho mozog neustále zbiera a vyhodnocuje informácie ako výkonný počítač. Má stanovenú úlohu (cieľ) a pokiaľ ju nesplní, nedokáže sa vypnúť. Je pravda, že mnohým takto fungujúcim vedcom vďačíme za rôzne objavy, ale pozrime sa na to, aké to má následky pre nich samotných a či ich môžeme označiť za vysoko inteligentné bytosti.
Keď si pozriete dva životopisné filmy s názvom Čistá duša a Kód Enigmy, tak uvidíte veľmi podobné príbehy matematikov, ktorí mali rozlúštiť pre tajné služby kódy nepriateľských šifrantov. Boli to veľké mozgy, ktoré dosiahli za svoju prácu veľké uznanie. Lenže ten ich večne fungujúci mozog bežiaci vo veľkých otáčkach zanechal na ich psychike trvalé následky. John Nash skončil na psychiatrií a Alan Turing spáchal sebevraždu. Prečo sa im poškodila psychika a aké mali spoločné črty?
Veľká snaha vyriešiť problém (určitá posadnutosť), neumožňuje mozgu vypnúť sa ani len na pár minút. Vypínanie považuje za stratu času, pretože je tu tlak ega, ktoré chce dosiahnuť svoj cieľ čo najrýchlejšie. Psychika nemá šancu načerpať energiu, pretože

strana 9

mozog neustále beží vo vysokých otáčkach. Takto fungujúci mozog sa nemá šancu ani len priblížiť k duševnej pohode a rovnováhe, pretože ego hovorí neustále – musíš, máš málo času. Zotročená a jednosmerne zameraná myseľ nemá v sebe ani kúsok empatie, pomocou ktorej by mohla pochopiť potreby sveta alebo druhých ľudí. Žije vo svojom uzavretom svete a v medziľudských vzťahoch ide z problému do problému - medziľudské vzťahy nie sú dôležité.
Z toho jasne vyplýva, že samotný mozog nemá v sebe policajta, ktorý by ho ochránil, prípadne mu dobre poradil. Napriek tomu, že mozog dokáže vyprodukovať rôzne hodnoty, sám o sebe je tak primitívny, ako naprogramovaný počítač. Bezcitný a bezohľadný stroj, ktorý nemá v sebe zabudovanú sebareflexiu, pomocou ktorej by mohol analyzovať a opravovať svoje  chybné nastavenie. Keďže ho zaujímajú iba vlastné výsledky, dobrý pocit môže získať iba pri splnenej úlohe. Pokiaľ však nemá pred sebou jasný cieľ (určité zadanie), začne sa vysokootáčkový mozog rúcať, pretože stráca zmysel života. Oslabenú psychiku vedca má na svedomí nečinnosť mysle, ktorá je iba jednosmerne (napr. matematicky) zameraná a nič iné nedokáže riešiť. Obmedzený mozog totiž nechápe, že psychika je rozhodujúci faktor, ktorý ovplyvňuje pozitívnym alebo negatívnym spôsobom nielen telo (zdravie), ale aj myseľ. Ego je najväčší a nerozlučný kamarát s mysľou, ale zároveň jej nedokáže dobre poradiť, ako sa dostať z vlastných problémov. Ego nikdy nepripustí, že je slabšie (druhoradé) a zároveň závislé na psychike, ktorá má úplne iné a opačné potreby ako mozog.
Psychika zase priamo súvisí s povahovými vlastnosťami (s charakterom), nie s výkonnosťou mozgu. Preto Einstein povedal, že charakter je dôležitejší ako intelekt.
Ego a jeho vypočítavosť
Vypočítavosť (pragmatizmus) by mala byť podľa všetkého silná a obľúbená disciplína ega. Samozrejme, že aj je, ale záleží na tom, z akého pohľadu a dosiahnutého cieľa ju vnímame. Máme tu časovo obmedzený osobný profit, máme tu dlhodobý časový horizont a máme tu ešte prostredie (klímu), v ktorom človek žije.
Ľudia s veľkým egom dokázali často získať veľkú slávu, moc, úspech, majetok, atď., preto každý človek bažiaci po osobnom profite a pôžitkárstve dobre urobí, ak sa bude držať (počúvať) svojho vypočítavého ega. Na druhej strane musí počítať aj s tým, že tieto vymoženosti sú časovo obmedzené a jedného dňa bude treba za všetko určitou formou zaplatiť. Iný cieľ a uhol pohľadu si musí človek zvoliť, keď má vypočítavosť priniesť plnohodnotný tvorivý život, ktorý nebude mať negatívny dopad na psychiku a myseľ v neskoršom veku. Tento druh vypočítavosti, okrem vysokej produktivity a spoločenskej prospešnosti, umožňuje neustáli mentálny rast.
Keď človek s týmito prioritami zostarne, ešte stále mentálne pracuje a nemusí si vyčítať premárnený život. Veľká osobnosť sa v staršom veku pozná podľa toho, že má stále dobre fungujúci mozog a silnú psychiku. Lenže tento druh vypočítavosti si nedokáže v mladosti stanoviť nepokojná myseľ pod vplyvom svojho ega, je to vec prirodzenosti a charakteru, ktorý sa začne postupne vekom prejavovať. Tento zvolený spôsob života nie je potom dielom vypočítavosti, je to len akceptovanie potrieb svojho vyvinutého charakteru (prirodzenosti).

strana 10

Najvyššia forma racionality človeka dobre chápe, že prostredie v ktorom žije, rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje aj kvalitu jeho života. Pozitívna ďalekozraká vypočítavosť prinášajúca pohodu a istotu, nemôže byť potom zameraná iba na seba a  svoju rodinu, ale musí byť upriamená na všetkých ľudí, medzi ktorými sa pohybuje. Pozerať na potreby druhých a zároveň harmonizovať rôzne záujmy s vlastnými, to už vypočítavé ego nedokáže.
Vypočítavosť ega zameraná iba na svoje dobro (profit), je potom logicky obmedzená a krátkozraká.
Ego – neschopný harmonizátor
Nič si nenahovárajme a priznajme si skutočnosť, že aj tí najinteligentnejší ľudia nemusia mať v sebe schopnosť zladiť záujmy poctivých a pracovitých ľudí so záujmami spoločnosti tak, aby to prinieslo pozitívny globálny efekt. Každý si háji vlastné záujmy, pretože neexistuje rešpektovaná vedomosť a inteligencia, ktorá by dokázala ukázať, aký princíp je nutný dodržať, aký naopak zanechať, pri harmonizácií rôznych záujmov. Záujem celku, o ktorom radi rozprávajú politici, je potom logicky iba pokrytecká fraška, ktorá je jasne viditeľná aj pre priemerného človeka. Keď sa prospechárke a obmedzené ego rozhodne harmonizovať záujmy spoločnosti, alebo dokonca sveta, nikdy nemôže dospieť k takým záverom a rozhodnutiam, ktoré by mali základné parametre spravodlivosti. Vysoko postavené a úspešné ego si nemôže stanoviť prioritu - hájenie záujmov celku, pretože by išlo proti vlastným záujmom. Pokiaľ chce ego patriť do elitnej (vyvolenej) skupiny ľudstva, nedokáže logicky preferovať záujem všetkých spoločenských tried, ktoré stoja väčšinou vždy proti sebe. Ego rieši túto ťažkú situáciu tak, že najprv musia byť uspokojené alebo nenarušené jeho záujmy (alebo jeho skupiny), až potom pozerá na záujem iných. V praxi to vyzerá asi tak, že chudobu a kriminalitu sa snaží riešiť takým spôsobom, aby sa nenarušili záujmy silných elít biznisu a politiky. Tento postoj samozrejme nikdy nemôže priniesť pozitívne výsledky, pretože ak sa jedna nádoba začne plniť, druhá sa musí logicky vyprázdňovať. Prefíkanosť a pokrytectvo ega spočíva v tom, že svoj vlastný záujem rafinovane skrýva sa záujem celku (spoločenský alebo celosvetový prospech). Pokrytectvo spoľahlivo funguje, pretože nevedomé masy obyvateľstva tejto jednoduchej logike nerozumejú. Zosúladiť záujmy rôznych spoločenských skupín samozrejme nie možné, pokiaľ sa ľudia budú deliť na úspešných (víťazov) a neúspešných (porazených), medzi ktorými bude prebiehať neustála súťaž alebo boj. Keď sa v akejkoľvek oblasti vyhlási súťaž, zrejme nikdy nenastane situácia, v ktorej by si súťažiaci navzájom pomáhali prísť do cieľa a zároveň by boli schopní zladiť svoje záujmy. Úspešní dostanú za svoje schopnosti sladkú odmenu a porazením zostáva iba závisť a oči pre plač, ktoré sa veľmi ľahko premenia na nevraživosť.
Budha: „Víťazstvo plodí nenávisť, pretože ten kto je  porazený je, nešťastný.“
Dokáže ego harmonizovať rôzne záujmy, ak má všetko postavené na súťaživosti a nemá v sebe zabudovanú empatiu pre pochopenie druhej strany? Primitívnosť (nevedomosť) ega je ukrytá v tom, že nedokáže pochopiť, že pokiaľ nezmení tento svoj princíp a zvolené priority, nikdy nemôže dosiahnuť harmóniu, v ktorej budú ťahať všetci za jedno lano. O prostredí, v ktorom bude vládnuť stabilita, mier a prosperita, môže potom iba naivne snívať.

strana 11

Nerešpektované princípy harmonizácie
Základný princíp pri harmonizácií akýkoľvek záujmov celku, ktorý musia všetci rešpektovať, je jednoduchý – to, čo je dobré pre mňa, musí byť dobré aj pre celok. Ďalší princíp hovorí o maximálnej otvorenosti a úprimnosti jednotlivých členov, aby sa nezatajili dôležité informácie, ktoré by mohli ohroziť fungovanie celku. Otvorenosť umožňuje neustálu kontrolu a odstraňovanie chýb, ktoré sa logicky musia v dôsledku ľudskej nedokonalosti objaviť. Na uplatňovanie spravodlivého princípu v akomkoľvek kolektíve je teda nevyhnutná určitá kultúrna vyspelosť každého člena, ktorý rešpektuje všetky stanovené pravidlá celku.  Veľkú komplikáciu spôsobuje fakt, že v žiadnom celku nie sú rovnako vyspelí a silní jedinci, preto určité kritériá na fungovanie niektorí zvládajú lepšie, iní horšie. Silní majú pocit, že doplácajú na neschopnosť a slabú úroveň slabších, slabší sú zase nespokojní z dominanciou silných. Najväčší problém je ale ukrytý v egoizme jednotlivých členov, ktorí vidia iba svoje záujmy (cítia sa byť vždy ukrivdení) a nemajú v sebe empatiu a racionalitu, pomocou ktorých by pochopili, že iba v jednote je sila.
Keď do akéhokoľvek spolku vstupuje egoisticky zameraný jedinec, logicky musí narušiť svojim správaním jednotu a záujem celku. Pokiaľ v určitom spolku prevládajú egoistické záujmy viacerých členov, spolok funguje od začiatku s veľkými problémami, až nakoniec nastane jeho zánik. Vo väčšine veľkých rodín a rôznych kolektívoch fungujú tie isté problémy, ako napr. v Európskej únií. Nedodržujú sa jednoduché pravidlá (často nie sú ani vytvorené), vo veľkom sa klame a zatajujú sa informácie a hlavne sa presadzujú záujmy silnejšieho.
Ako vidno, harmonizovať rôzne záujmy nie vôbec jednoduchá záležitosť. Nároky na spoľahlivo fungujúci celok s demokratickým princípom, evidentne musia dospieť k určitej spravodlivosti a vyššej forme vedomosti.
V prostredí, v ktorom vládnu egoistické záujmy a potreba určitej dominancie mocných, nikdy nemôže fungovať spoľahlivý a stabilný demokratický (spravodlivý) systém. Záujmy ega potom logicky neumožňujú harmonizovať akýkoľvek celok so spravodlivým princípom.
Na príklade Európskej únie a Eurozóny sa dá veľmi jednoducho demonštrovať, že „vysoká“ inteligencia politikov nemá v sebe schopnosť prezieravo naplánovať projekt, ktorý musí fungovať na spomínaných princípoch. Evidentne mi to pripomína uzatváranie manželstva na základe krátkozrakej vypočítavosti (vidiny profitu) a bez jasného vzájomného poznania charakteru mladomanželov. Veľká optimistická naivita vždy hovorí, že všetko pôjde po ako masle a keď sa vyskytnú náhodou problémy, všetko spolu zvládneme a prekonáme. Na konkrétne situácie, ktoré môžu ohroziť životnosť spoločného fungovania sa samozrejme nemyslí, nie je preto potrebné vytvárať žiadny plán B. Na túto ľahkovážnu naivnosť sa musí zákonite doplatiť.

strana 12

Urážlivé ego
Asi netreba úporne hľadať a dokazovať skutočného autora ľudskej urazenosti. Ego v tejto situácií trpí a zároveň ukazuje svoju primitívnosť, ako malé dieťa, ktoré niekto ponížil.
Možno by nezaškodilo ukázať, v čom spočíva táto primitívnosť  a krátkozrakosť, pretože väčšina ľudí ani netuší, že keď sa na niekoho nahnevajú a urazia, väčšinou vytrestajú sami seba, aj keď sa snažia druhým vrátiť úder.
Budha: „Udržovať v sebe zlosť, je ako chytiť rozpálený uhlík s tým, že ho chcete po niekom hodiť. Spálite sa iba vy.“
Človek asi nemôže prežiť život, v ktorom by sa nedostával do konfliktu s inými ľuďmi a zároveň neprejavil určitú negatívnu emóciu. Všetko podstatné sa odohráva vo chvíli, keď konflikt skončí a rozum začne prehodnocovať situáciu. V týchto chvíľach sa ukáže, či našu myseľ a správanie ovláda veľký duch (charakter), alebo veľké ego. Na tejto situácií sa dá jasne dokázať, že človek nemôže mať veľkého ducha (byť duševne vyspelý) a veľké ego zároveň, pretože čím je väčší duch, tým je menšie ego - opačne to platí tiež.
Malé ego - veľký duch
Duševne vyspelý človek s malým (uväzneným) egom dobre chápe, že urazenosť, nenávisť a ďalšie negatívne emócie musí v čo najkratšom čase vypustiť zo svojho vedomia, pretože negatívnym spôsobom ovplyvňujú psychiku. Má to svoju logiku – duševný pokoj považuje za prioritu. Po tejto nepríjemnej situácií nemá problém druhému odpustiť a snaží sa spor čo najrýchlejšie urovnať, alebo aspoň neprilievať olej do ohňa. V praxi sa to prejavuje tak, že dokáže pozdraviť a podať ruku aj tomu, kto mu v minulosti ublížil. Nemožno to nazvať pokrytectvom, pretože od druhej strany nič neočakáva, iba nechce ďalej fungovať v dusnej atmosfére (pozdrav a podanie ruky nie je iba symbol priateľstva, je to hlavne prejav rešpektu). Dobrá atmosféra je totiž veľmi dôležitá pre duševnú pohodu, v ktorej nemá miesto strach z neočakávaného úderu  druhej strany. Duševne vyspelý človek teda rozmýšľa racionálne, pretože vie, čo mu ubližuje a snaží sa vyhnúť zbytočným problémom. Väčšinou si uvedomuje, že konflikt nemá až taký význam, tak sa jednoducho nad neho povznesie a prekročí ho. Skutočná racionalita (múdrosť) duševne vyspelého je ukrytá aj v tom, že vidí, ako veľmi súvisí atmosféra medziľudských vzťahov s  jeho psychikou pohodou.
Veľké ego - malý duch
George Bernard Shaw: „Morálka národa i charakter ľudí sa podobajú zubom. Čím sú skazenejší, tím viac bolí, keď sa ich niekto dotkne.“ Skazený charakter je jednoduchý výraz, ktorý dobre nevystihuje celkovú úroveň duševnej vyspelosti.
Skazený charakter je jednoduchý výraz, ktorý dobre nevystihuje celkovú nízku  úroveň duševnej vyspelosti. Lepšie by sa hodil výraz – nevyvinutý, primitívny alebo skôr  zaťažený a spútaný charakter.
Keď ego uverí falošnej predstave, že sa stáva úspešným, múdrim, výnimočným, atď., rýchlo začne naberať na svojej veľkosti. Tento nárast spôsobuje, že sa stáva citlivejším, zraniteľnejším, zaslepenejším a zároveň aj hlúpejším (menej racionálnym), ako v minulosti. Jeho zaslepenosť nedokáže odhaliť, že si uplietlo bič, ktorým bude seba trestať v budúcnosti.

strana 13

Keď sa niekto urazí a nedokáže zo svojej psychiky vypustiť negatívne emócie (nenávisť, zlosť, atď.), má v sebe nepriateľa, ktorý mu neustále ubližuje. Falošné a primitívne ego ale nikdy nebude hľadať problém u seba, preto myseľ bude neustále presviedčať, že za negatívnu situáciu môže niekto iný.
Konfucius: „Pravý aristokrat hľadá vinu u seba, malý človek u iných.“
V praktickom živote môžeme často pozorovať, že aj veľmi vzdelaní, „inteligentní“ a „úspešný“ ľudia sa prejavujú veľmi primitívne, ak sa dostanú do konfliktu, alebo keď ich niekto podrobí kritike. Negatívne emócie ich často ženú k správaniu alebo rozhodnutiam, ktoré budú v budúcnosti ľutovať. Nadhľad, prezieravosť a vysokú racionalitu vystriedajú negatívne emócie, ktoré nedovolia takto zasiahnutému človeku správne vyhodnotiť a vyriešiť nepríjemnú situáciu. Tu môže človek pochopiť, že má v sebe vnútorného nepriateľa, s ktorým musí bojovať, ale jeho vedomosti (nevedomosť) mu neumožňujú, aby ho mohol identifikovať a zároveň ho premôcť.
Publilius Syrus: „Ten, kto skrotí svoj hnev, porazí najväčšieho nepriateľa“.
To veľké Ja (ego) a všetko s ním spojené, považuje za veľmi dôležité, aj keď realita je úplne opačná. Ďalší nedostatok citlivého a urážlivého ega spočíva v tom, že mu ľudia nedokážu povedať pravdu (ukázať rovné zrkadlo), pretože sa nechcú dostať do zbytočných problémov. Pomstychtivosť veľké urazené ego využíva, ako ochranu svojej cti, ale v skutočnosti iba ukazuje svoj primitívny charakter. Veľké ego totiž nepozná pojem konštruktívna kritika, ktorá by mu dokázala pomôcť otvoriť oči a odstrániť vlastné chyby. Dobre známa myšlienka: „Počúvaj pozorne svojho nepriateľa, pretože nemá záujem dobre vyzerať v tvojich očiach (nemá s teba strach)“ – dáva logický význam, aj keď veľké ego si to vysvetlí ako útok na svoju osobu. Urážlivosť je teda nielen cesta k psychickým problémom a dusnej atmosfére, ale zároveň človeka necháva žiť vo falošnej realite.
Ešte uvediem jednu zaujímavú súvislosť. V niektorých krajinách zohráva ochrana cti vlastnej osoby a rodiny, veľmi dôležitú úlohu. Pomsta je potom legitímny prostriedok, ktorým sa očisťuje pošpinená česť. Táto zaužívaná tradícia odhaľuje kultúrnu vyspelosť celého národa. Asi nie je náhoda, že v tomto prostredí musí vládnuť nenávisť, násilie, kriminalita a chudoba. Ochrana vlastnej cti, nie ničím iným, ako ochrana primitívneho ega. Veľké ego spôsobuje duševnú slepotu, ktorá nedokáže riešiť nielen problémy v medziľudských vzťahoch, ale ani vo vlastnej psychike. Až keď myseľ poníži vlastné ego a pripustí svoju omylnosť, začnú sa diať zaujímavé veci. Prichádza citlivosť, pokora a určité psychické uvoľnenie. Ľudia, ktorí si zakladajú na svojom dobrom obraze a mene (na svojej cti), ťažko dospejú k psychickej pohode a zároveň nikdy nedokážu riešiť medziľudské vzťahy (problémy) chladnou hlavou. Keď sa teda nedokážeme povzniesť nad určitou nepríjemnou situáciou, poďakujme svojmu egu, ktoré nás drží pri zemi. []
Pokračovanie - Ego - najväčší nepriateľ človeka 2

strana 14