T. S. Sawyer: „Inteligencia + charakter je cesta k veľkému víťazstvu.“
John T. Reed: „Keď začnete študovať nejaký odbor, zdá sa vám, že sa musíte naučiť naspamäť obrovské množstvo vecí. Nemusíte. Všetko, čo potrebujete, je identifikovať hlavné princípy - vo všeobecnosti tri až dvanásť z nich - ktoré pokrývajú danú oblasť. Milión vecí, o ktorých ste si mysleli, že sa ich musíte naučiť naspamäť, je len rôznou kombináciou základných princípov.“
Osho: „Ľudstvo nepotrebuje verejných služobníkov, misionárov a im podobných. Ľudstvo potrebuje viac rozumu.“
Mahátma Gándhí: „Tvoje myšlienky sa stávajú tvojimi slovami, tvoje slová sa stávajú tvojimi činmi, tvoje činy sa stávajú tvojimi zvykmi, tvoje zvyky sa stávajú tvojimi hodnotami, tvoje hodnoty sa stávajú tvojím osudom.“
Arthur Schopenhauer: „Prejavovať ducha a rozum je nepriamy spôsob ako vytýkať iným ich neschopnosť a tuposť.“

Obsah

Racionálne a pragmatické myslenie ..str.2
Racionálne myslenie a pokušenie ...str.4
Filozofia klasickej racionality - ateizmus ...str.5
Príbeh ateistu ...str.6
Prospechárska myseľ ...str.9
Odstavená myseľ ...str.10
Slobodná a otvorená myseľ...str.11
Einsteinova inteligencia ...str.13
Zvedavosť a otázky...str.14
Pokora.....str.14
Kritika priemerného človeka a politikov (verejný nepriateľ) ...str.15
Kritika vzdelávacieho systému ...str.16
Kritika náboženstiev a ich ovečiek ...str.16
Revolučné názory na inteligenciu ...str.17
Veda ohrozujúca civilizáciu (Einsteinova prognóza) ...str.17
Einsteinove mystické a filozofické myšlienky ...str.18
Samotár - samouk ...str.19
Záver ....str.21

strana 1

Racionálne a pragmatické myslenie
Na svoje racionálne a pragmatické myslenie sú ľudia rovnako hrdí, ako tí, čo sa považujú za konzervatívcov. Skôr ako budem rozoberať jeho aspekty, ukážem ich definíciu zakotvenú vo všetkých slovníkoch a učebniciach.
Racionalizmus- filozofický smer, ktorý pokladá rozum za jediný zdroj poznania.
Pragmatizmus- konanie založené na pragmatickom prístupe, ktoré určuje záujmy jednotlivca.
Vo Wikipédií má pragmatizmus o niečo rozsiahlejšiu definíciu, ktorá toho omnoho viac prezrádza, preto ju uvádzam celú:
Podľa pragmatizmu sú všetky naše pojmy, úsudky, názory len pravidlá pre naše správanie (pragma = konanie, činnosť). Ich pravda je zdôraznená a zdôvodnená len ich praktickým užívaním pre život. Kritériom pravdy je užitočnosť, prospech, úspech a nie zhoda s objektívnou realitou.
Pragmatizmus pozostáva z dvoch variantov - populárny pragmatizmus, ktorý vyjadruje záujmy americkej konzumnej spoločnosti („Je zbytočné sa niečím zaoberať, pokiaľ to neprináša zisk“), a filozofický pragmatizmus, ktorý rieši tri základné problémy - poznanie, pravda a význam. Presadzuje tvrdenie, že pravdivé je to, čo je pre človeka užitočné. Zároveň tvrdí, že všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je užitočné pre jedného človeka, môže škodiť druhému.
Racionalizmus a pragmatizmus sú ako matka a dcéra, pretože sú navzájom prepojený pupočnou šnúrou. Pragmatizmus je totiž  potomkom (dielom) racionalizmu, ktorý v tomto spojení odhalí svoju skutočnú inteligenčnú úroveň. Po jednoduchej analýze týchto pojmov sa nám opäť potvrdí, že človek naozaj funguje na desať percent svojich rozumových možností.
Aj keď som obmedzenosť rozumového poznávania reality už viac krát vysvetlil, tak nezaškodí si ho v stručnosti pripomenúť.
Rozum dostáva informácie (vnemy) na základe nedokonalých zmyslov, spolieha sa iba na  dynamickú vedu (dokázateľné informácie), a jeho úroveň, smerovanie, vyhodnocovanie (spôsob myslenia) je závislé a mnohých faktoroch (psychická stabilita, EQ, predstavivosť, atď.) Evidentne rozum nemožno považovať za stabilný a dokonalý nástroj poznávania reality, v ktorom môže excelovať ľudská inteligencia.
Úroveň a kvalitu racionalizmu najlepšie vystihuje pragmatizmus, ktorý nedokáže orientovať svoju pozornosť na záujem celku, ale iba na vlastný prospech. V Amerike vládne konzum a hlavne ego, preto je zbytočné za zaoberať všetkým, čo neprináša zisk (populárny pragmatizmus) – to netreba podrobne rozoberať.

strana 2

Zaujímavá je ale definícia filozofického pragmatizmu, pretože tam nie je možné vycítiť žiadnu vysokú úroveň filozofie, ale iba záujem ega, v ktorom je protichodnosť a paradox.  
Spájať užitočnosť pre človeka s pravdou je nelogické, pretože pre každého má užitočnosť iný význam. Na druhej strane sa popiera existencia všeobecnej (univerzálnej) pravdy, pretože to, čo je užitočné pre jedného, druhému môže škodiť. Pokiaľ na svete neexistuje  všeobecná pravda, tak sa logicky musí presadzovať pravda silnejšieho. To v definícií samozrejme chýba. Myseľ, ktorá nie je orientovaná na záujem celku, môže evidentne vytvoriť iba túto obmedzenú a nelogickú definíciu pravdy a pragmatizmu. Pragmatizmus je potom nástroj na využitie všetkých prostriedkov a možností k dosiahnutiu osobných cieľov a klasického profitu. Racionálna myseľ fungujúca na tomto princípe pragmatizmu musí potom priznať, že vďaka svojej opačnej orientácií (spôsobu myslenia), nie je určená k poznávaniu najvyššej reality, v ktorej sa preferuje záujem celku, všeobecná pravda a zmysel života. Zásadný problém je v tom, že keď takto orientovaná myseľ sa dostane k akejkoľvek moci, nemá k tomu prispôsobenú inteligenciu. Najskôr preferuje pomocou pragmatizmu vlastný záujem, potom svojej strany (inštitúcie) a nakoniec spoločnosti. Keď verejne deklaruje vybudovanie silnej krajiny, vždy myslí v prvom rade na profit svojho národa na úkor iného. Vykorisťovanie bývalých kolónií, zneužívanie chudoby, nacionalizmus, snaha byť veľmocou, atď., jasne ukazujú, že pri moci boli vždy pragmaticky orientovaní ľudia. Ich vládnutie neustále prinášalo konflikty rôzneho druhu, za ktoré platilo obyvateľstvo vlastnou krvou a chudobou. To je ovocie pragmatickej mysle, ktorá nechápe význam a zmysel harmonizácie, z ktorej by mohli profitovať všetky strany.
Myseľ klasického intelektuála ale tieto jednoduché súvislosti, zákon, či princíp, nedokáže  odhaliť, pretože je tiež jednosmerne pragmaticky orientovaná. Orientáciu inteligencie IQ (spôsob myslenia), najviac  ovplyvňuje EQ, aj keď stojí v tieni IQ. Človek, ktorý má vysoké EQ (veľkú empatiu) celkom odlišne vyhodnocuje realitu. Záujem a problém druhej strany dokáže omnoho lepšie pochopiť, ako pragmaticky orientovaný človek, pretože jeho rozhodnutia pramenia z inej priority (záujem iných, záujem celku).
Všetky tieto jednoduché súvislosti a pravidlá je nevyhnutné pochopiť, pretože takmer vo všetkom, čo budem ešte rozoberať, budú sa neustále objavovať.
Mojou ambíciou nie je všetkých intelektuálov ponížiť a hodiť do jedného koša, ale iba ukázať, akou obmedzenosťou trpí racionalita a pragmatizmus. Samozrejme, že aj medzi intelektuálmi sa  nájdu svetlé výnimky, ktoré  začínajú pomaly chápať obmedzenosť racionálnej inteligencie, ale ešte nechápu všetky súvislosti.

strana 3

Jeden kvantový fyzik z NASA dokázal vytvoriť túto myšlienku: „Vedec sa po úpornom snažení dostáva na vrchol hory poznania, a tam ho čakajú zakladatelia náboženstiev a mystici, ktorí ho vítajú slovami: Veď ja som ti to hovoril“.
Fyzik, obdarený pokorou a rešpektom, dokázal pochopiť, že ak sa rozhodneme v poznávaní reality dotknúť najvyšších aspektov a samotného princípu života, rozum a veda musí hľadať odpovede tam, kde inteligencia racionálnej mysle nesiaha. V podstate možno nechtiac naznačil, že na horu poznania sa dá vystúpiť aj iným, pre niekoho jednoduchším spôsobom.
Racionálne myslenie vedie človeka k preferovaniu profitu a materiálnym hodnotám, a tie zase človeka privádzajú ku konzumnému spôsobu života. Pokiaľ však chceme život pochopiť v globále, racionalizmus a pragmatizmus nemôžeme použiť, pretože  s pohľadu vlastných záujmov sa nám môže objaviť iba naša obmedzená a subjektívna pravda.
Pragmatizmus je teda najlepší spôsob myslenia pri napĺňaní vlastných individuálnych cieľov (sebarealizácie), ale paradoxne touto vlastnosťou označujú médiá „úspešných“ politikov obhajujúcich záujmy celej spoločnosti. Zrejme novinári si nedali tú námahu, aby si preštudovali presnú definíciu tohto pojmu.
Racionálne a pragmatické myslenie nemožno označiť len za extrémne negatívne. Tento spôsob myslenia je totiž veľmi dôležitý aj pri  dosahovaní veľmi ušľachtilých cieľov, ako je napr. zdokonaľovanie svojich schopností, riešenie rôznych problémov, vytváranie akejkoľvek materiálnej či duševnej hodnoty a pod.
Racionálne myslenie a pokušenie
Ľudia veľmi ľahko a rýchlo odsudzujú druhých za nemorálne a bezcharakterné konanie, v ktorom dominuje rôzna forma klamstva, pokrytectva a neserióznosti. Všetci ľudia, ktorí veľmi rýchlo súdia, nedokážu ale odhaliť príčinu tohto konania, ktoré sa premieta v bežnom živote ako korupcia, finančný podvod, nevera a atď..
Život sa točí u väčšiny ľudí, ako je všeobecne známe, okolo peňazí a sexu. Práve pri týchto aspektoch sa objavuje vzrušujúce pudové adrenalínové pokušenie a zároveň určité množstvo racionálneho myslenia.  Je známe, že sa mnohým pri stretnutí s náhodným sexuálnym dobrodružstvom alebo pri vidine rýchleho zbohatnutia myseľ úplne zastaví, to však nie je kategória ľudí o ktorých bude reč.

strana 4

Rozumovo (racionálne) vyvinutí jedinci sa dostávajú do omnoho komplikovanejšej situácie. Prichádzajú totiž ku konfrontácií, v ktorej na jednej strane stojí pokušenie,  na druhej pocity a na tretej vlastné racionálne myslenie. Pokušenie zvádza myseľ k neserióznemu konaniu a myseľ musí riešiť dilemu. Argumenty pokušenia zvádzajú boj s dušou, ktorá sa ozýva cez svedomie a pocity. Do mysle sa začínajú tlačiť myšlienky pokušenia približne v tomto znení: „Ak si neužiješ teraz, druhá šanca možno nepríde. Uži si kým si mladý, veď žiješ len raz! Toľko peňazí za trochu strachu predsa stojí, budeš si môcť kúpiť čo len chceš. Všetko dokážeš urobiť tak, že nikto sa nič nedozvie.“
Na druhej strane nemá duša vyvoláva nervozitu a z hlbokého podvedomia vyskočí pár myšlienok apelujúcich na pokojný spánok a morálnu čistotu. Všetko to musí v krátkom čase posúdiť myseľ pomocou svojej racionality a vypočítavosti. Argumenty pokušenia sú ale neodolateľné pokiaľ myseľ uverí, že premárnením príležitosti si telo odoprie skvelý zážitok. Ešte ťažšie je odolať rýchlym a veľkým peniazom, ktoré môžu definitívne vyriešiť finančnú situáciu aj do budúcna. Myseľ musí ešte posúdiť mieru rizika odhalenia a všetky možnosti zakrývacích manévrov, aby sa v krátkom čase mohlo pristúpiť s trochou adrenalínu a strachu k samotnému aktu nevery, podvodu či korupcie.
Racionalita zvažuje mieru rizika v porovnaní s možným ziskom a pôžitkom, duša naopak ukáže svoju skrytú úroveň cez pocity a vyskakujúce myšlienky. Pokiaľ človek išiel vo svojom konaní pod svoju úroveň, duša vyvolá v psychike veľkú nervozitu, ktorá môže vyústiť do trvalých psychických problémov, preto z racionálneho hľadiska je dôležité ešte pred akomkoľvek podvodom uvažovať nad vlastnou mentálnou úrovňou, ktorá vymedzuje hranice vlastného konania (toto môžem, toto je pod moju úroveň).
Filozofia klasickej racionality – ateizmus
Dobre si uvedomujem, akej citlivej témy sa budem dotýkať, pretože väčšina ľudí sa hlási buď k ateizmu, alebo určitému náboženstvu. Je tu ešte malá  skupina neutrálnych, alebo veriacich  bez náboženstva. Citlivá téma je to hlavne preto, lebo budem nechtiac dráždiť ten najhlbší koreň ľudskej prirodzenosti, od ktorej sa odvíjajú všetky hodnoty a názory človeka.
Jednoduchá myseľ posudzuje všetko podľa seba – ak nie si s nami, tak si určite proti nám, pretože existujú iba dva protipóly bojujúce proti sebe – komunizmus proti kapitalizmu, náboženstvo proti ateizmu, atď. Dokonca aj americký prezident G. Bush tesne po teroristických útokoch 11. 9. 2001 prezentoval svoju jednoduchú myseľ, keď povedal: „Každý si môže vybrať, či sa chce postaviť na stranu dobra, alebo zla.“
Keď teraz začnem kriticky analyzovať  ateizmus, nemusím byť automaticky klasicky veriacim človekom, pretože tento istý kritický postup môžem uplatniť aj pri analýze všetkých náboženstiev. Určite túto možnosť využijem na inom mieste ešte  podrobnejším spôsobom ako ateizmus.

strana 5

Príbeh ateistu
Na internetovom portály ateizmus.sk, som objavil článok jedného člena s názvom: Prečo som ateistom? Budem z neho citovať podľa potreby, pretože tento človek vynikajúco vystihuje typické ateistické myslenie.
Každý človek sa upína k takej filozofii, ktorá je blízka jeho prirodzenej povahe, aby sa jeho myseľ nedostávala ihneď do chaosu a veľkých rozporov. Väčšinou to robí podvedome, bez veľkého premýšľania. V podstate si osvojí filozofiu, ktorá vyhovuje jeho vlastným záujmom a cieľom. Tento fakt by si mohli priznať stúpenci akéhokoľvek svetonázoru.
Nemenovaný ateista: „Ja, ako ateista, všetky svoje skutky beriem ako súčasť svojej prirodzenosti. Chovám sa homogénne, nie dichotomicky, pokrytecky. Netrpím teda za svoje činy alebo dokonca len myšlienkami žiadnymi pocitmi viny a chovám sa slobodne, úplne v súlade so svojím presvedčením.“
Chovať sa slobodne bez akýchkoľvek morálnych obmedzení a zároveň nikomu neubližovať (vrátane seba)– to je znakom vyspelého človeka. Keď človek do tejto fázy ešte nedorástol, musí sa zbaviť pocitov viny z egoistického správania, aby odľahčil svoju psychiku. Slobodná ateistická myseľ je k takémuto psychickému odľahčeniu ako stvorená, ale keď prečítame (odhalíme) skutočné zámery ateistu, s tým pokrytectvom, dichotómiou a homogénnosťou, to nebude až  také jednoduché a jednoznačné, hlavne ak začne postupne odokrývať svoje úmysly.
Slobodná myseľ (nielen ateistu), pokiaľ sa neskamaráti s pokorou, s určitosťou premôže pýcha. Pýcha konzervuje vlastné názory do betónu v presvedčení, že sa nemôže mýliť. Inteligencia v tomto prípade ide na dovolenku, pretože už nemusí nič zásadné prehodnocovať a riešiť.  
Klasický ateisti si túto skutočnosť neuvedomujú, a tento fakt potvrdzujú nasledujúce myšlienky nemenovaného ateistu.
Nemenovaný ateista: „Tam, kde nejde dokázať ani vyvrátiť, nezostáva než veriť. A ja som skalopevne presvedčený, že môj názor o neexistencii Boha je správny, a preto sa neustále nemusím o pravdivosti svojho názoru presviedčať. Skrátka, pre mňa je znakom normálnosti byť ateistom. Ja som sa rozhodol ísť po ceste pravdy, a preto som ateistom a budem ním až do smrti, ktorá je našou jedinou istotou.“
Náš ateista sa nám akosi názorovo zatvoril na základe svojej pevnej viery opierajúcej sa o nespochybniteľnú pravdu. Opantala ho pýcha, ktorá vidí určitú intelektuálnu prevahu nad náboženskými tézami, ale paradoxne sedí na svojich názoroch rovnako ako konzervatívny veriaci.

strana 6

V nasledujúcej myšlienke nám odhalí samotnú podstatu a zmysel svojho svetonázoru.
Nemenovaný ateista: „Mnoho ľudí sa neuspokojí s jednoduchým prežívaním, konzumným spôsobom života, a hľadá jeho zmysel. Som presvedčený, že život žiadny zmysel nemá. Zmysel svojmu životu dáva každý človek sám svojím rozhodnutím, po akej ceste pôjde.“ 
Z tejto myšlienky som vyrozumel, že pokiaľ ľudský život nemá žiadny zmysel, človek si musí vytvoriť vlastný zmysel existencie, aby sa mohol vydať na určitú cestu, kde by mohol nájsť určité uspokojenie vo vlastnej sebarealizácií. Lenže keď sa v živote nenájde hlbší zmysel, ostáva iba prežívanie a konzumný spôsob života. Platí to hlavne vtedy, ak nemá potrebu sa neustále presviedčať o pravdivosti svojich názorov, ako to sám priznal v predchádzajúcej myšlienke. Presviedčať sa o pravdivosti svojich názorov vyžaduje okrem sebareflexie aj veľké množstvo duševnej energie a  veľký časový priestor. Život je krátky, času je málo, a preto nemá zmysel zaťažovať svoj rozum neustálim hľadaním a spochybňovaním, veď všetko je úplne jasné. Človeka predsa čakajú v živote nenaplnené osobné ambície a pôžitky rôzneho druhu – tieto myšlienky sa objavujú iba v hlave ateistu, na verejnosti by sa k nim veľmi nepriznával, hlavne  ak by sa stretol v konfrontácií s opačným svetonázorom. Každý človek ktorý nemôže prezentovať svoje myšlienky zo strachu či z vypočítavosti, musí byť v určitej miere pokrytcom. Je však pravda, že ateistov v pokrytectve prekonáva veľké množstvo veriacich   žijúcich vo veľkých rozporoch (dichotómií) vlastnej mysle a vlastných činov. Pri tomto argumente sa ateista vidí ako čistá bytosť žijúca v pravde.
Nemenovaný ateista: „Prehnané nároky kladené vierou nie je bežný smrteľník schopný zvládnuť. To vedie k pokryteckému dvojitému životu. Mal som tú možnosť spoznať v blízkom kontakte s niektorými kresťanmi - navrch žijú počestne, ale v kútiku konajú skutky, ktoré sú podľa ich viery hriechy. Tie sa potom snažia pred svojím mravokárnym okolím úzkostlivo tajiť.“
V tomto prípade má ateista úplnú pravdu: Dodržiavať do bodky prísne kresťanské pravidlá v dnešnej dobe dokáže iba svätec. Každý človek, ktorý zatajuje svoje pravé úmysly a skutočné priority je pokrytec. Môže ale ateista smelo vyhlásiť, že žije v pravde bez veľkej dávky pokrytectva? Akú veľkú dávku pokrytectva odhalil v sebe náš ateista bude zrejmé z nasledujúcich riadkov.
Vypočítavá racionálna myseľ ateistu sa snaží vyťažiť maximálny prospech v medziľudských vzťahoch, a k tomuto cieľu je ochotný na určitý čas zahodiť svoju filozofiu na ktorú je tak hrdý. V nasledujúcich myšlienkach sa nám ukáže určitá rozpoltenosť, ktorú nedokáže vo svojej mysli správne analyzovať.
Nemenovaný ateista: „Jedným z dôvodov prečo som išiel na pätnásti- dennú rekolekciu  (modlitby, meditácie) kresťanskej mládeže zvanej Oáza Nového života bolo, ako som vo svojom článku „Prečo som išiel na Oázu“ uviedol, rozlúštiť svoju motiváciu, ktorá ma viedla k tomu, že mám tendenciu sa zamilovať do veriacich dievčat. Úprimne povedané, celkom som tento fenomén v sebe neanalyzoval, avšak som prežitkovou formou došiel ku katarzií (očiste, odľahčeniu) k výsledku, s akým som na Oázu išiel – nechať sa vašimi každodennými modlitbami  zaplaviť a podobne, ako keď sa niekto niečoho preje, a potom to jedlo nemôže ani vidieť, aj ja som sa akosi takto očkoval proti veriacim dievčatám.“

strana 7

Vypočítavá racionálna myseľ ateistu sa snaží vyťažiť maximálny prospech v medziľudských vzťahoch, a k tomuto cieľu je ochotný na určitý čas zahodiť svoju filozofiu, na ktorú je tak hrdý. V tomto kresťanskom tábore nielenže poprel svoju filozofiu, ale nechal sa zaplaviť modlitbami, ktoré v duchu neznáša. 
Som presvedčený o tom, že náš ateista veľmi dobre vie, prečo ho priťahujú veriace dievčatá, len to akosi nechce, alebo nevie vysvetliť. Čím sú mladé kresťanky také zaujímavé a príťažlivé objekty pre ateistu? Tento „fenomén“, ako ho nazval, nie je až tak ťažké vysvetliť. Veriace dievčatá sú určitý „prežitok“ minulosti, v ktorom sa žene prikazovalo verne milovať svojho manžela a okrem toho prísne dodržiavať určité morálne zásady. Musia sa vyvarovať  promiskuite, alkoholu a všetkým svetským radovánkam, aby mohli zodpovedne plniť úlohu ženy a matky v manželstve. V podstate je to určitý sen každého muža, ktorý chce byť totálne milovaný s úplným servisom, aký môže žena mužovi poskytnúť. V takomto vzťahu muž ovláda svoju citlivú a naivnú ženu, ktorá mu dokáže skoro všetko odpustiť. Aký je to veľký kontrast voči bežným dievčatám súčasnosti si dobre uvedomuje aj vypočítavý ateista. No neber to, keď to tak dobre vyzerá. Lenže získať takúto ženu môže iba ten, kto dokáže dlhší čas tolerovať rôzne modlitby a meditácie, a okrem toho predstierať svoju oddanosť kresťanským myšlienkam. S týmto náš ateista mal veľký problém, preto od svojich úmyslov rozumne odstúpil.
Nemenovaný ateista: „Ten intenzívny zážitok mi úplne jasne ukázal dlhodobú nezlučiteľnosť môjho a kresťanského svetonázorového postoja, teda dlhodobú nezlučiteľnosť ateizmu s vierou v mnohoročnom partnerskom, alebo manželskom zväzku. Som za túto katarziu rád a pevne dúfam, že už sa mi tá nehoda nestane a do žiadnej kresťanky sa nezamilujem. A ak áno, čo najskôr s ňou pôjdem na nejaké jej sústredenie, aby som sa tam opäť nechal zaplaviť tým, čo mi je bytostne cudzie, a mohol z takého problematického vzťahu s čistým svedomím odísť.“
Zrejme neulovil žiadnu zaujímavú kresťanku, preto našiel vinu v bytostne cudzom náboženstve. Keby sa do neho zamilovala atraktívna veriaca, nemal by problém s ňou absolvovať  opäť celé sústredenie, aby sa s ňou mohol potom rozísť z „čistým svedomím“.
Najväčší problém a zároveň nevýhoda ateizmu, ktorý sa snaží vyzerať pred sebou a svojim okolím čo najdôveryhodnejšie, je fakt, že nedokáže logicky vysvetliť svoje sebecké a vypočítavé konanie svojmu okoliu, pokiaľ podľahne akémukoľvek pokušeniu. Ateista, ktorý by odolával všetkým pokušeniam vedúcich k rôznym  pôžitkom života, musel by si svoje odolávanie odôvodniť určitou filozofiou postavenou na racionálnom základe. Ateizmus je však filozofia postavená iba na popieraní Boha, ktorá sa nemusí držať akejkoľvek morálnej a etickej normy pojednávajúcej o medziľudských a spoločenských vzťahoch. Je to filozofia bez filozofie, ktorá potom dovoľuje človeku všetko, čo zákon vyslovene nezakazuje a  netrestá. Keďže táto filozofia neobsahuje žiadne morálne pravidlá a obmedzenia, veľmi ľahko sa dá podľa racionálnej potreby na určitý čas zahodiť. Morálna neobmedzenosť dáva vypočítavej racionálnej mysli  maximálnu slobodu, ktorá sa potom vyvíja v osobnom prospechárstve k dokonalosti. Získanie pre seba rôznych výhod je potom zmyslom a cieľom fungovania racionálnej mysli. Je tento spôsob myslenia znakom vyspelého človeka? Odpoveď poskytuje filozofia.

strana 8

Prospechárska myseľ
Konfucius: „Pravému aristokratovi záleží na mravných hodnotách, malý človek prahne po pôde. Pravému aristokratovi záleží na zákonoch, malému človekovi na získaní rôznych výhod. Pravý aristokrat sa vyzná v tom, čo je správne, malý človek sa vyzná v tom, z čoho ide prospech. “
Získať pre seba prospech a rôzne výhody je  znakom malého človeka iba vtedy, ak sa jeho konanie vyznačuje bezohľadnosťou, ignorantstvom, aroganciou, chamtivosťou, a pod., s ktorým druhú stranu určitým spôsobom znevýhodní alebo poškodí. Konfucius ešte naznačil, že malý človek sa veľmi nezaujíma o mravné hodnoty, zákony a spravodlivosť, keďže z tejto činnosti nedokáže nič vyťažiť. V spoločnosti kde vládne prospechárstvo sa múdrosť označuje asi takto:
Platón: „Čoraz väčšmi prevláda názor, že múdry človek má byť predovšetkým chytrý pre seba, že najlepší je ten, kto si zarobí najviac peňazí.“
V antickom Grécku vládla sloboda a demokracia, a možno práve preto označovali prospechárstvo a osobný úspech za najväčšiu múdrosť,  rovnako ako dnes.
Ako súvisia tieto myšlienky starých filozofov z témou ateizmu?
Dokázať, že racionálna vypočítavosť je vlajkovou loďou ateizmu nie je vôbec ťažké. Ak sa pozrieme sa národy z najväčším percentom ateizmu, tak môžeme zistiť, že sa vyznačujú nadpriemernou vypočítavosťou, prefíkanosťou a vynaliezavosťou svojich občanov. Známi sú nielen tým, že dokážu nájsť rôzne diery v zákonoch, ale snažia sa prechytračiť rôznymi podvodmi všetky poisťovne, ako aj samotné štátne inštitúcie.  Oproti silne veriacim národom sú ešte viac náchylný k pôžitkárstvu a promiskuite, čo má veľký vplyv na vysokú rozvodovosť manželstiev. Z týchto faktov vyplýva, že kde sú vytvorené dobré podmienky pre bujarý sladký život, tam sú rodinné zväzky a harmonické medziľudské vzťahy v dezolátnom stave. Hrdý ateizmus zo známych dôvodov tieto fakty veľmi nerád priznáva.
Prečo je racionálna myseľ zo svojej podstaty tak prilepená k ateistickej filozofii? Okrem toho, že všetko musí mať potvrdené svojimi zmyslami a vedeckým poznaním, samotná predstava, že Boh existuje, ateistickú racionalitu zákonite nahlodáva a znepokojuje. Niesť zodpovednosť za svoje klamstvá a neférové konanie racionálnej mysli nevyhovuje. Skúste dať túto otázku zarytému ateistovi: „Ak by sa oficiálne preukázala existencia spravodlivého Boha, bol by si rád, alebo nie?“ Pri tejto otázke by výnimočne rýchlo neodpovedal. V jeho mysli by začala na plný plyn fungovať vypočítavosť, ktorá by myseľ priviedla k zmiešaným pocitom. Vypočítavá myseľ by na jednej strane bola rada, že všetci nepotrestaný zločinci budú niesť za svoje činy zodpovednosť, na druhej strane sa myseľ zarmúti pri pohľade na svoj nie príliš čistý osobný život. Racionálna myseľ si musí dať teda najprv jednoznačnú odpoveď na otázku – vyhovuje, alebo nevyhovuje?, až potom zodpovie otázku. 

strana 9

Racionálne založený ateista teda nemôže nezaujato spoznávať skutočnú realitu, keďže život môže spoznávať iba cez svoje prvotné otázky typu - (ne)potrebujem? a (ne)vyhovuje? Môže teda smelo vyhlásiť, že žije v skutočnej realite bez toho aby oklamal vlastnú myseľ? Dokáže si priznať, že realita ktorej verí je subjektívny pohľad odvodený od svojich vlastných potrieb vyhovujúcich jeho cieľom a spôsobu života?
Treba ale podotknúť, že nie všetci ateisti rovnako laxne a zaujato pristupujú k spoznávaniu reality. Množstvo ľudí s ateistickou filozofiou skúma a pozoruje život s veľkým záujmom. Zaujímajú sa o nové informácie a nové pohľady s otvorenou mysľou. Potrebujú však svoju racionalitu oprieť o skutočné a pravdivé informácie, aby si pomocou logiky mohli vytvoriť svoje vlastné názory.
Odstavená myseľ
Ľudia sa málo zaoberajú zaujímavým javom, keď sa myseľ začne pri plnom vedomí utlmovať alebo úplne zastavovať.  Bežnému človeku sa to stáva iba veľmi vzácne, ale ten, kto praktizuje meditáciu, jogu a pod., dobre vie, aké účinky pre psychiku a myseľ to prináša. Keď zmysly nedávajú mysli informácie a žiadne myšlienky sa nevynárajú, vnímanie reality naberá iný rozmer. Tento vstup do iného sveta má samozrejme niekoľko úrovní, ktoré závisia na tom, na akú vibračnú úroveň sa myseľ dostane a ako dlho v nej dokáže zotrvať.
Narkomani po užití svojej dávky pri plnom vedomí otupujú (odstavujú) rozum a zmysly, aby sa dostavila eufória z iného vnímania reality, ktorá ale často pripomína nepredvídateľný chaos. Za chvíle nespútanej slobody a zábavy musia telu tvrdo zaplatiť, pretože do tejto fázy blaženosti sa dostali umelo a neférovo.
Psychiater naopak svojim pacientom prepisuje lieky na utlmenie myslenia, ktoré ich majú vrátiť aspoň obmedzene a dočasne do skutočnej reality. Zlomená psychika zlomila aj myseľ, ktorá už nedokáže správne vyhodnocovať realitu a dostupné informácie. Nemyslieť, alebo myslieť iba obmedzene, je jediný spôsob, ako môže psychicky chorí človek fungovať. Chémia v podobe liekov a narkotík dokáže teda otupovaním myseľ a zmysly dočasne ovplyvňovať, ale trvalú psychickú pohodu a rovnováhu nedokáže nastoliť, pretože chýba spolupráca troch zdravých faktorov (telo, myseľ a psychika).
Človek nemusí byť fakírom, jogínom, askétom, atď., aby poznal, že keď myseľ prestáva fungovať, psychika sa uvoľňuje čerpaním energie z neviditeľného zdroja, stačí ak si vytvorí podmienky na maximálny relax. Keď sa myseľ začne prebúdzať po psychickom uvoľnení, prichádzajú tie najlepšie a najpravdivejšie myšlienky, niekedy aj ideálne riešenia a nápady, ktoré myseľ veľmi potrebuje.
Čo z toho vyplýva? Naplno fungujúca myseľ nielen blokuje psychické uvoľnenie, ale zabraňuje vytiahnuť z hĺbky duše to najlepšie, k čomu sa môže človek dostať. Mystici a filozofi tento jednoduchý princíp dobre poznajú, preto myseľ označujú za obmedzenú, klamlivú a rozbíjačskú. My však považujeme tento nedokonalý nástroj za jediný a najsprávnejší spôsob poznávania reality a pritom nevidíme, že ak ho nedokážeme v určitých intervaloch  odľahčiť, či zastaviť, bude časom pripomínať iba vylágrovaný motor.

strana 10

Slobodná a otvorená myseľ
Poznajú ľudia základné parametre slobodnej a otvorenej mysle? Podľa môjho názor veľmi nie, pretože sa s ňou pýšia mnohí, ktorí ju nevlastnia ani z polovice, aj keď sa dištancujú od konzervatívnosti a zároveň verejne deklarujú svoju liberálnosť, nezávislosť a otvorenosť. Tento druh mysle totiž vlastní iba vyspelá prirodzenosť, ktorá musí mať v sebe tie najlepšie charakterové a pozorovacie vlastnosti. Tieto vlastnosti som podrobne rozoberal v predchádzajúcich kapitolách, ale nezaškodí si ich v stručnosti pripomenúť, aby sme zobrazili obraz najlepšej mysle a zároveň odhalili tých, ktorí sa iba domnievajú, že ju vlastnia.
Najskôr začnem základnými parametrami slobodnej mysle a postupne sa ukáže jej najvyššia forma.
Slobodná myseľ sa musí v prvom rade vyznačovať maximálnou slobodou a samostatnosťou pri vytváraní vlastných názorov. To znamená, že nemôže automaticky a slepo zdielať už vytvorené názory určitej komunity alebo autority, ktorá mu je sympatická, pretože to zaváňa jasnou zaujatosťou a pohodlnosťou. Zaujatosť prináša so sebou skreslený pohľad do vlastných radov, bez precízneho sebapoznania a sebareflexie. Aj znepriatelené, alebo opačné komunity, autority, názory, atď., vnímajú často „slobodní“ liberáli zaujato, pretože predstavujú súpera, ktorého treba zdolať, prípadne ponížiť. Samostatnosť a nezaujatosť sú teda prvé vlastnosti slobodnej mysle.
Ďalší problém predstavuje pojem otvorená myseľ. Majú dnešní liberáli skutočne otvorenú myseľ? Pri porovnaní s konzervatívnymi silami určite áno, ale to ešte neznamená, že ju majú tak otvorenú, aby sa s ňou mohli pýšiť. Otvorenosť sa totiž vyznačuje ďalšími vlastnosťami, ktoré môžem smelo nazvať podpultový tovar. Otvorená myseľ v prvom rade znamená, že musí byť neustále otvorená pre všetko lepšie, čo ešte neuzrelo alebo nepochopilo. Hlad po nových informáciách táto myseľ neustále stupňuje, podobne ako nenásytný boháč svoj majetok. Môže vlastniť nadpriemerné vedomosti a poznanie, nikdy sa však nezastaví a nebude ani očakávať vavríny úspechu, ktoré často zabrzdia tento nekonečný proces poznávania. Túžba po nových informáciách a fungujúcej pravde musí byť jasnou prioritou otvorenosti. Otvorenosť potom logicky nemôže robiť rýchle závery týkajúce sa globálnych problémov a tvrdohlavo ich obhajovať za každú cenu, pokiaľ nevlastní vyšší princíp globálnej pravdy, ktorý dokáže tieto problémy riešiť. Kategorické názory, hodnotenia, nálepkovanie, prezentovanie svojej „múdrosti“, atď., nemôže byť potom znakom otvorenej mysle. Pokiaľ si otvorená myseľ uvedomuje, že život a svet je plný paradoxov a nevyriešených záhad, tak sa musí riadiť touto myšlienkou:    

strana 11

Konfucius: „Štyrom veciam sa majster snažil vyhnúť: nepodložených dohadov, kategorických tvrdení, tvrdohlavosti a uznávanie iba seba samého."
Maximálna otvorenosť teda musí obsahovať aj maximálnu pokoru, ktorá si uvedomuje svoju nevedomosť, omylnosť a názorovú nestabilitu. 
Platón: „Byť rozumný neznamená iba vedieť, čo vieš a čo nevieš, ale vedieť, že nič nevieš.“
„Keď kolíšeš vo svojich výpovediach o tom, čo je spravodlivé a nespravodlivé, krásne a ošklivé, zlé a dobré, užitočné a neužitočné, potom je zrejmé, že dôvod tvojej nerozhodnosti je v tvojej nevedomosti o týchto veciach“.
Keď ešte nezrelá otvorená myseľ túži prijať to, čo ju presahuje, musí byť schopná viac počúvať a vnímať iné pravdy, ako prezentovať vlastné názory. Dobrá vnímavosť aj opačných a nepoznaných názorov je znakom vyspelej komunikačnej kultúry, v ktorej ego nepotrebuje dominovať a nič si dokazovať. Keď sa stretnú dve slobodné myslenia, nikdy medzi sebou nesúťažia, ale snažia sa vo svojej konverzácií dostať na vyššiu úroveň, aby sa mohli navzájom obohacovať o nové poznatky a pohľady. Až potom ich debata môže byť pokojná a zbavená akýchkoľvek negatívnych emócií. Komunikácia bez emócií a akýchkoľvek tlakov dáva priestor pochopiť druhú stranu. Pripomína to vedeckú debatu, v ktorej sa rieši ešte nevyriešený problém, prípadne sa rešpektuje fakt, že druhá strana má lepšie vedomosti. Rešpektovanie kvality lepšieho musí byť ďalšou vlastnosťou otvorenosti, pokiaľ má v sebe jednoznačnú prioritu – poznanie.
Slobodná myseľ nemôže byť naivná, musí využívať princíp logického myslenia. Fakty ukladá do svojej stavebnice iba vtedy, ak ich má dostatočne preverené z viacerých strán. Keďže je zbavená pýchy a tvrdohlavosti, nemá problém vymeniť svoj uložený názor ak prestane správne fungovať. Kategorické vyhlásenia sú zabetónované dielce, ktoré sa iba z veľkou námahou vymieňajú. Práve z toho dôvodu je rozumné v maximálnej miere sa im vyhýbať, ako nám Konfucius radí. Pokiaľ dokážeme pracovať z informáciami bez tohto betónu, vytvára si naša myseľ aj určitú flexibilitu (pružnosť).
Teda ďalšími dôležitými vlastnosťami sú húževnatosť, trpezlivosť, zvedavosť a  odvaha.
Ak to mám teraz zhrnúť, tak najskôr musím vymenovať všetko čomu sa slobodná a otvorená myseľ vyhýba a čo si musí priznať;

strana 12

- priznanie si vlastnej obmedzenosti a nedokonalosti
- pýchy a tvrdohlavosti (hrdosti zo svojich vedomostí)
- nepodložených (neoverených) dohadov a faktov
- kategorických vyhlásení (predčasných a rýchlych uzáverov)
- vytváranie zabetónovaných dogiem
- zaujatosti a pohodlnosti
Slobodná a otvorená myseľ sa vyznačuje;
- pokorou (viem, že nič neviem) - samostatnosťou
- logickým myslením - flexibilitou
- kreativitou
- odvahou spochybniť všetko a každého
- húževnatosťou a trpezlivosťou
- komunikačnou kultúrou
- rešpektovaním lepšieho
- hladom po nových informáciách
- neustálim pokladaním si otázok (zvedavosť)
Možno nároky na slobodnú a otvorenú myseľ sú veľmi vysoké, ale pokiaľ nevidíme určitý ideál, nemôžeme ani odstraňovať svoje nedostatky. Aby tieto moje teórie neostali iba v teoretickej rovine, zoberiem si na pomoc inteligenciu Einsteina a pomocou jeho vlastných výrokov sa nám ukáže, či spĺňa všetky vlastnosti slobodnej a otvorenej mysle.
Einsteinova inteligencia
Pozrime sa ale detailnejším spôsobom, či samotný Einstein predstavuje iba klasickú geniálnu inteligenciu vedca, alebo či náhodou nespĺňa aj všetky podmienky slobodnej a otvorenej mysle, ktorú ľudstvo tak potrebuje. Možno sa nám postupne ukáže obrovský rozdiel medzi ním a klasickým veľkým mozgom špičkového vedca. Na jeho príklade sa dá skvelo ukázať, ako sa rodí a vyvíja geniálna myseľ nielen vedca, ale aj humanitného mysliteľa. Všetky jeho geniálne myšlienky, ktoré som vyhodnotil ako nadčasové si môžete stiahnuť tu.

strana 13

Zvedavosť a otázky
Na začiatku každého bádania, ktoré môže končiť prevratnými objavmi, sú nezodpovedané otázky.
Einstein: „Najkrajšia vec, ktorú môžeme objaviť, je záhada.“
Už len tým, že objavíme záhady a problémy, ktoré ľudstvo ešte nerozlúsklo a zároveň by to bolo prospešné, začíname dávať svojmu životu hlbší význam, aj keď je hneď na začiatku zrejmé, že to nebude jednoduché. Nikto sa na svet nerodí ako génius, ale už mladosti sa dá poznať výnimočná ľudská prirodzenosť, ktorá chce pochopiť tie najťažšie tajomstvá života. Stanovené ciele a veľké odhodlanie teda prezrádzajú, že mladý človek neprišiel si na svet užiť, ale niečo pochopiť a vytvoriť. Hladná myseľ si pokladá neustále otázky až do konca života, pretože nevyriešených záhad je neúrekom.
Einstein: „Dôležitá vec je neprestať sa pýtať.“ Einstein už v mladosti pochopil, že metódy starej školy a konzervatívne autority sú najväčšími prekážkami pri napĺňaní vlastných cieľov (snov) a využitia vlastného mozgového potenciálu.
Jeho známe pohŕdanie autoritami a rozbíjanie zaužívaných predsudkov pramení práve z tejto doby.
Einstein: „Aby ma Osud potrestal za moje pohŕdanie autoritou, urobil zo mňa samého autoritu.“
Dokáže si zaťažený intelektuál túžiaci po uznaní a úspechu zo seba verejne uťahovať? Odpoveď je viac než jasná, ale zamyslime sa nad tým, či táto odľahčenosť „náhodou“ nesúvisí so zmyslom pre humor a s pokorou, ktorá dokáže skloniť hlavu pred všetkým, čo ju presahuje.
Pokora
Einstein: „Rozdiel medzi mnou a väčšinou takzvaných ateistov je pocit naprostej pokory pred neuchopiteľným tajomstvom a harmóniou kozmu.“ „Známkou skutočného poznávania je vždy prirodzená pokora. Človek zmĺkne v úžase pred skutočnosťou, cíti sa ako nepatrná súčasť dokonalého rádu...“
Aký to paradox, najlepšia hlava sa dokáže ukloniť pred vesmírom a verejne priznáva, že všetky záhady nedokáže vyriešiť. To už sa blíži k antickej filozofii Platóna a Sokratesa a pritom nepotrebuje nikoho kopírovať. Táto podobnosť samozrejme nie je náhodná, pretože pokorou uzemnené ego nedokáže rásť do veľkých rozmerov a myseľ si tým pádom zachováva stále čistý pohľad a stabilnú výkonnosť, ku ktorej väčšina intelektuálov nedopracuje.

strana 14

Kritika priemerného človeka a politikov (verejný nepriateľ)
Einstein: „Málokto je schopný nevzrušene a nahlas prejaviť názor, ktorý je v protiklade s predsudkami ostatných: väčšina ľudí sa k takémuto názoru ani nedopracuje.“
Odvážna kritika systému, autorít a pätolízačov je znakom vysokého sebavedomia, ktoré sa dokáže postaviť komukoľvek. Einstein mal problémy a nepriateľov vo vedeckých a politických kruhoch, pretože sa nespojil so žiadnou komunitou a otvorene vyjadroval svoje názory.
Einstein: „Veľké osobnosti vždy narážali na odpor priemerných ľudí. Priemerná osobnosť nie je schopná rozumieť človeku ktorý odmietol slepo sa držať konvenčných zvyklostí a namiesto toho sa rozhodol vyjadrovať svoj názor odvážne a úprimne.“
Veľká osobnosť vyjadrujúca svoje kritické názory bola vždy považovaná za rebela, ktorý podrýva „autority“ a základ samotného (väčšinou nespravodlivého) spoločenského systému.
Einstein: „Politický vodcovia i vlády vďačia za svoje postavenie z časti proste moci, z časti tomu, že si ich ľudia zvolili. Nedajú sa považovať za predstaviteľov duchovne a morálne vyššie postavenej časti národa.“
„Viera, že bezpečnosť národa sa dá dosiahnuť zbrojením, je osudnou iróniou.“
„Nacionalizmus je detská choroba. Sú to osýpky ľudského rodu.“
„Toto hrdinstvo na povel, toto nezmyselné násilie, táto prekliata nadutosť vlastenectva - ako intenzívne nimi pohŕdam.“
V tomto nespravodlivom systéme potom logicky Einstein nepotreboval získať vysoké spoločenské postavenie, pretože by musel byť súčasťou toho, čo kritizuje.
Nezávislá autorita, ktorá niečo veľké dokázala, je z tohto faktu najväčším postrachom vládnej moci, pretože médiá jej dávajú z komerčných dôvodov dostatok priestoru pre vyjadrenie vlastného názoru. Často je vyhlásená za nepriateľa štátu a vládna moc v lepšom prípade využíva všetky prostriedky k tomu, aby spochybnila a zosmiešnila svojho kritika. Nielen Hitler, ale aj „najslobodnejšia“ krajina (USA) považovala slobodnú myseľ Einsteina za verejného nepriateľa.
Táto veľká osobnosť, aj keď prezentuje nespochybniteľnú pravdu a obhajuje záujem celku, musí mať teda viac nepriateľov, ako tých, ktorí sú jej schopní porozumieť.
Einstein nepotreboval za každú cenu získať slávu a uznanie u ľudí a organizácií, ktorých si nevážil, pretože dobre vedel, že jeho práca a objavy hovoria za všetko.
Einstein: „Majetok, viditeľný úspech, popularita, luxus - pre mňa boli tieto veci vždy hodné opovrhnutia. Som presvedčený, že jednoduchý, nenáročný spôsob života je najlepší pre každého, najlepší pre telo a myseľ.“

strana 15

Kritika vzdelávacieho systému
Jeho výroky na tému vzdelávacieho systému, hodnôt človeka a úspechu sú rovnako revolučné, ako jeho relativita.
Einstein: „Prehnane súťaživý postoj je vštepovaný do študenta, ktorý je vychovávaný k uctievaniu zištného úspechu ako príprava na jeho budúcu kariéru. Náš celý vzdelávací systém týmto zlom stráda.“
„Je takmer zázrak, že dnešné vyučovacie metódy doposiaľ nezadusili svätú zvedavosť.“
„Radšej podstúpim hocijaký trest, len nech sa nemusím učiť naspamäť.“
„[Nenosím] vo svojej hlave takéto informácie nakoľko ich možno ľahko vyčítať z kníh. [... ] Hodnota vysokoškolského vzdelania nespočíva v naučení sa mnohých faktov, ale vo vycvičení mysle myslieť.“
„Študent nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale fakľa, ktorú treba zapáliť.“
„Zo školy by mal vychádzať mladý človek ako harmonická osobnosť, nie ako špecialista.“
„Výchova by mala podporovať pocit zodpovednosti, a nie oslavovať moc a úspech.“
„Je veľmi vážnou chybou domnievať sa, že radosť z pochopenia a skúmania môže byť presadzovaná prostriedkami, ako je nátlak alebo pocit povinnosti.“
Kritika náboženstiev a ich ovečiek
Aby toho nebolo málo, Einstein svojou kritikou neobišiel ani tradičné náboženstvá, pretože zabíjajú zvedavú a tvorivú myseľ.
Einstein: „Zdá sa mi, že idea osobného boha je antropologický koncept, ktorý nemôžem brať vážne. Takisto si neviem predstaviť nejakú vôľu alebo cieľ mimo ľudskej sféry... Veda bola obvinená z podrývania morálky, ale toto obvinenie je nespravodlivé. Ľudské etické správanie by malo byť založené na pochopení, vzdelaní a sociálnych väzbách a potrebách; žiadny náboženský základ nie je potrebný. Človek by na tom bol dosť biedne, keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou na odmenu po smrti.“
„Duchovný život mnohých stroskotáva preto, lebo nehľadajú Boha pre neho samého, ale aby od neho niečo dostali. Tak nám Božie dary často prekážajú, aby sme došli k samému Bohu, stavajú sa ako múr medzi nás a Boha. Človeka nemáme hodnotiť podľa toho, čo získal, ale čo dal.“
„Len ten, kto sa odváži pozrieť za horizont poznania povoleného ortodoxnými autoritami, môže rozšíriť svoj vlastný horizont na úroveň poznania bohov.“
Kritizuje nielen náboženstvá za nespravodlivé obvinenie vedy z podrývania morálky, ale aj samotných veriacich, ktorých vypočítavosť má priniesť odmenu v nebi. Einsteinových nepriateľov aj týmito výrokmi ešte viac pribúda, až sa kým ocitne celkom osamotený a ktorému skoro nikto nerozumie.
Einstein: „Otázka, ktorá ma niekedy doháňa k popletenosti: Som ja alebo ostatní šialení?“
Otvorená úprimnosť vidiaca za horizont nemôže mať veľa priateľov, pretože málokto za horizont vidí a každého nepríjemná pravda zraňuje.
Einstein si dobre uvedomoval, že zmeniť spôsob myslenia väčšiny a rozbiť ich predsudky je omnoho náročnejšie, ako dokázať akýkoľvek revolučný vedecký objav.
Einstein: „Je to ale smutná epocha, keď je ľahšie rozbiť atóm, než zničiť predsudky.“

strana 16

Revolučné názory na inteligenciu
Najväčší génius s mimoriadnou inteligenciou nedokázal rozbiť ani tradičné nesprávne názory na inteligenciu svojimi opäť originálnymi výrokmi.
Einstein: „Väčšina ľudí si myslí, že intelekt robí veľkého vedca. Nemajú pravdu. Robí to charakter.“
„Intelekt má ostré oko pre metódy a nástroje, ale je slepý voči cieľom a hodnotám.“
„Predstavivosť je omnoho dôležitejšia, než vedomosti.“
„Logika ťa dostane z bodu A do bodu B. Predstavivosť ťa dostane všade.“
„Základné zákony nie je možné objaviť logickou cestou. Existuje len intuícia, ktorej pomáha cit pre chápanie zákonitostí, ktoré sa za určitým javom skrývajú.“
„Na ceste k poznaniu má rozum málo čo hľadať. Príde okamih uvedomenia, nazvi to intuíciou alebo čímkoľvek, čo chceš a riešenie príde k tebe a nevieš ako alebo prečo.“
Fungovala u Einsteina intuícia, ktorá dokáže predvídať budúcnosť? Evidentne veľmi spoľahlivo, pretože dokázal odhadnúť zlo nacionalizmu a veľké riziko atómovovej energie, ktorá sa ocitne v rukách nezodpovedných politikov.
Veda ohrozujúca civilizáciu (Einsteinova prognóza)
Einstein:  „Uvoľnenie sily atómu zmenilo všetko okrem spôsobu nášho myslenia. Riešenie tohto problému drieme v ľudských srdciach. Keby som to len vedel, vyučil by som sa na hodinára.“
Ak by videl súčasný svet závislý na technike a masy zotročených  mladých ľudí hrami, sociálnymi sieťami, atď., prehodnotil by tieto svoje výroky?
Einstein: „Prečo nám skvelá technika, ktorá šetrí prácu a uľahčuje život priniesla doteraz tak málo šťastia? Odpoveď je jednoduchá: pretože sme sa ju nenaučili rozumne používať.“
„Technický pokrok je ako sekera v rukách patologického zločinca.“
Einstein po vynájdení atómovej bomby volal po zriadení celosvetovej vlády, ktorá by dokázala eliminovať všetky hrozby súvisiace so zbraňami hromadného ničenia. Na prvý pohľad utopistická myšlienka dáva logiku a zmysel, pretože sa ukazuje ako jediná možná alternatíva nielen pre urovnávanie politických sporov, ale aj pre živelnú globálnu ekonomiku, ktorej negatívne následky nikto nedokáže odhadnúť.
Určite nie je náhoda, že slobodná a odvážna myseľ dokáže predvídať budúcnosť a prinášať originálne nápady, ktoré sú schopné riešiť globálne problémy. Lenže na rozdiel od vedeckých objavov sa nedajú okamžite dokázať a zároveň nevyhovujú tým, ktorí sa starajú iba o svoj profit (majetok, moc, sláva, atď.). V riešení globálnych problémov Einstein nenašiel žiadneho silného partnera, preto sa vo svojich názoroch cítil osamotený a nepochopený.

strana 17

Einsteinove mystické a filozofické myšlienky
Keby sa Einstein nevenoval vede, ale niektorej humanitnej disciplíne, s určitosťou by dospel k podobným názorom a záverom, ako staroveký filozofi, alebo iní známi (pre laickú verejnosť neznámi) myslitelia. Tieto výroky to jasne potvrdzujú:
Einstein: „Skutočná hodnota človeka je v prvom rade určovaná tým, nakoľko a v akom zmysle sa dokázal oslobodiť od svojho ja.“
„Ľudská bytosť je súčasťou celku, ktorý nazývame "vesmír", súčasť ohraničená v čase a priestore. Prežíva seba samú, svoje myšlienky a pocity, ako niečo oddelené od zbytku – je to druh optického klamu vlastného vedomia. Tento klam pre nás predstavuje akési väzenie, obmedzuje nás na naše vlastné túžby a vzťah k niekoľkým blízkym osobám. Našou úlohou musí byť oslobodiť sa z tohto väzenia tým, že rozšírime okruh svojho súcitu tak, aby zahrnul všetky živé stvorenia a prírodu v celej jej kráse.“
„Je celkom možné, že za našim zmyslovým vnímaním sa skrývajú celé svety, o ktorých nemáme ani potuchy.“
Náš známy génius odhalil klamy nášho vedomia, ktoré nás obmedzujú vo všetkých smeroch a zároveň pripustil realitu, o ktorej nemáme ani tušenia. Obmedzenosť, ktorá blokuje poznať najvyššie pravdy, je pre neslobodných neviditeľná. Slobodná Einsteinova myseľ ale túto obmedzenosť vidí vo vlastných túžbach, ktoré smerujú k naplneniu osobného egoistického šťastia. Na šťastie a zmysel života má tiež nekonvenčný názor:
Einstein: „Aby sme išli po tomto svete správnou cestou, treba sa obetovať až do konca. Poslanie človeka nespočíva v tom, aby bol šťastný. Človek musí pre ľudstvo objaviť niečo veľké.“
„Človek môže v živote, krátkom a plnom nebezpečenstva, nájsť zmysel len vtedy, keď sa venuje práci pre spoločnosť.“
Einstein je svetu známi ako geniálny vedec, ale jeho myšlienky prezrádzajú, že sa dokáže dotýkať najvyššej filozofie, ktorá je iným vedcom a bežným intelektuálom cudzia. Jeho inteligencia potom logicky spadá do tej kategórie, ktorá dokáže spasiť ľudstvo svojimi netradičnými riešeniami.
Einstein: „Potrebujeme podstatne nový spôsob myslenia, pokiaľ má ľudstvo prežiť.“
Einstein samozrejme nie je jediný na svete s iným spôsobom myslenia. Človek nemusí objaviť geniálny vynález a nemusí nič mimoriadne v živote dokázať, aby mohol patriť do kategórie spasiteľov ľudstva. Do tejto kategórie spadajú všetci dobrý pozorovatelia života so všetkými vlastnosťami, ktoré som už spomenul. Preto Einstein povedal, že sa v názore na ľudskú inteligenciu mýlime, prípadne že trpíme určitou obmedzenosťou. Táto obmedzenosť nám neumožňuje pochopiť, že získať veľkú predstavivosť, intuíciu a kreativitu môžeme iba vtedy, ak sa dokážeme oslobodiť od osobných (egoistických) túžob a potrieb materiálneho sveta.

strana 18

Samotár - samouk
Keď nie je podmienka dosiahnuť verejný úspech pre získanie vyššej inteligencie (iný spôsob myslenia), každý sa k nej môže dopracovať vlastným úsilím a vlastným štúdiom aj bez skostnateného vzdelávacieho systému. K tejto inteligencií sa ale nedá dopracovať tak, že si ju stanovíme ako cieľ. Ona sa môže dostaviť len ako vedľajší bonus za správne orientovanú čistú myseľ, ktorá chce poznať život v širších súvislostiach. Poznanie psychológie človeka, hľadanie pravdy a spravodlivosti, budovanie lepšej spoločnosti, odhaľovanie prefíkaného egoizmu a pokrytectva, to všetko sú méty, ktoré si nestavia klasická inteligencia. Človek, ktorý sa po tejto ceste vydá, postupom času sa ocitne v určitej izolácií, ktorá vedie k samote. Tento druh samoty je špecifický v tom, že človek môže žiť v početnej rodine, nevyhýba sa spoločnosti a pritom je názorovo osamotený a nepochopený, aj keď sa neuzatvára do seba. Preto si Einstein dal otázku, či on, alebo ostatní sú šialení.
Skúsme teraz posúdiť, či rozumové schopnosti, vlastnosti a životný štýl usilovného samotára nepripomínajú Einsteinovu cestu, z ktorej bude profitovať nielen on sám, ale aj celý svet.
Správny samotár je klasický samouk, ktorý si všetky úlohy a méty stanovuje podľa toho, čo chce poznať, prípadne vytvoriť. Vychádza so svojej prirodzenosti, nenechá sa obmedzovať a preto nepociťuje žiadny vonkajší tlak. Vyhľadáva informácie podľa vlastnej potreby, čo šetrí čas, nezaťažuje zbytočne pamäť, rozvíja samostatné logické myslenie, predstavivosť a kreativitu. Maximálna sloboda a veľký časový priestor potom umožňujú nekonečne snívať (predstavivosť) a využívať systém pokus – omyl s ohromnou trpezlivosťou. Samotár sa nepotrebuje predvádzať a väčšinou je oslobodený od klasických svetských túžob. Pokiaľ je pohltený určitým pozorovaním (analýzou), má ideálne predpoklady k dosiahnutiu nezaujatého pohľadu. Všetky tieto argumenty Einstein dobre chápal, preto vyslovil tieto myšlienky:
Einstein: „Samotári majú čas premýšľať, hľadať pravdu, poddávať sa zvedavosti. Buďte samotár a váš život bude mať význam.“
Einstein: „Ten, kto nasleduje dav, sa obvykle ďalej než ostatní nedostane. Ten, kto chodí sám, sa pravdepodobne ocitne i v miestach, kde ešte nikto nikdy nebol.“
Samozrejme nebol jediný, kto výhody samoty dokázal oceniť.
Laurence Sterne (írsky spisovateľ 1713 – 1768): „Samota je najlepšia vychovávateľka múdrosti.“
Johann Wolfgang von Goethe: „Samota je najvyššie dobro, najvyšší dar.“
„Samota je dobrá vec, pokiaľ žije človek sám so sebou v mieri a pokiaľ má niečo určitého na práci.“
Richard Wagner (nemecký skladateľ, dirigent 1813 – 1883): „Mojim osudom je samota, mojim životom je práca.“
George Bernard Shaw: „Duša potrebuje samotu, ako telo potrebuje lásku.“

strana 19

Frédéric Beigbeder (francúzsky spisovateľ a literárny kritik 1965): „Prečo každý uteká pred samotou? Pretože samota núti k premýšľaniu. A čím viac človek myslí, tým je inteligentnejší a teda smutnejší.“
André Gide (francúzsky románopisec a esejista 1869 – 1951): „Iba v samote sa mi zjaví to podstatné a tu dospievam k istej hlbokej kontinuite.“
Platón: „Sebakázeň je spoločníčkou samoty.“
Po týchto myšlienkach môžeme pochopiť, že pokiaľ samotu nemilujeme, nemáme v sebe tvorivý potenciál a vnímavú analytickú myseľ, ktorá dokáže riešiť všetky problémy samostatne. Ten, kto dokáže dlhší čas ostať sám so svojimi myšlienkami a zároveň niečo dôležité objaví, alebo sa naučí, samotu musí logicky vyhľadávať, pretože mu dobre slúži. Do tejto kategórie nepatria ľudia, ktorý samotu využívajú iba na fyzickú prácu, šport, sledovanie televízie a pod., pretože myseľ pracuje mechanicky, prípadne sa dostáva do maximálneho pohodlia, v ktorom chce zotrvať čo najdlhšie. Správny samotár – samouk, využíva maximálny pokoj pre načerpanie duševnej energie a psychickej pohody, aby sa analytická a tvorivá myseľ mohla opäť dostať do vysokých otáčok. Z toho vyplýva, že nie je samotár ako samotár, pretože sebadisciplína, o ktorej Platón v poslednej myšlienke hovorí, je životabudič, ktorý vytvára hodnoty a nenechá človeka zapadnúť do otupelosti  a lenivosti.
Dnešná doba praje samotárom, pretože dostupnosť akýchkoľvek informácií je takmer neobmedzená. Môžu sa vzdelávať, pozorovať a analyzovať bez akýchkoľvek obmedzení. Títo ľudia, ktorí sa oddelili od stáda a zároveň ich pohltilo poznanie, sú pre ľudstvo najdôležitejší, aj keď im skoro nikto nerozumie. Lenže paradox spočíva v tom, že ich nikto nebude nepočúvať, pokiaľ sa nestanú autoritami, ktoré majú mozog Einsteina. Samotár – samouk, je potom so svojim mozgovým potenciálom nevyužitou inteligenciou, ktorú spoločnosť a svet potrebuje pre vyriešenie svojich civilizačných chorôb.
Ludwig von Mises: „Mnoho samoukov často predstihne doktorov, profesorov či bakalárov z najrenomovanejších univerzít.“
Život Einsteina nám v prvom rade môže ukázať, že slobodná a otvorená myseľ nemá v súčasnom svete skoro žiadnu podporu, pretože sa so žiadnou veľkou komunitou nespája a zároveň kriticky odhaľuje všetky nepríjemné pravdy. Einstein mal okolo seba tie najlepšie vedecké mozgy a predsa sa myšlienkovo cítil byť osamotený. Ktorú z jeho uvedených myšlienok môžeme označiť za mylnú a nezmyselnú? Dokázali by sa jeho vedecký kolegovia postaviť tak otvorene proti systému a zároveň by boli schopný vyprodukovať podobné výroky? Samozrejme, že sa podobné osobnosti vo vede nájdu, ale drvivá väčšina je orientovaná iba na svoj osobný úspech. Táto inteligencia, ktorá oslavuje úspech, sa s Einsteinovou inteligenciou a klasickou filozofiou nemôže ani porovnávať.

strana 20

Záver
K akým záverom sa môžeme prepracovať, ak vidíme všetky komplikácie a súvislosti ľudskej mysle a samotnej inteligencie? V prvom rade si musíme priznať bolestnú pravdu, ktorá hovorí, že ľudstvo nedokáže správne definovať najlepšiu myseľ, ktorá dokáže svoj potenciál pretaviť pre prospech celého sveta. Vedecký a technický pokrok vytvorila vysoká inteligencia, ale tento druh inteligencie je bezradný pri riešení globálnych problémov a vytváraní spravodlivého a harmonického sveta, v ktorom nebudú vznikať neustále konflikty. Evidentne klasickej inteligencii vďačíme za veľa, ale kvôli jednosmernej orientácií sa na ňu nemôžeme spoľahnúť vo všetkých smeroch.
Keď samotná inteligencia trpí rôznymi nedostatkami a obmedzeniami, tak ju musí niečo prevyšovať. Ako ale nazvať vysokú inteligenciu, ktorá má ešte dobre vyvinuté charakterové vlastnosti, pozorovací talent (vnímavosť), empatické schopnosti, atď.? Ja osobne som nenašiel nič lepšie, ako výraz - vysoká mentálna úroveň, ktorá má v sebe vysoký intelekt a relatívne čistý charakter. Charakter z pohľadu našej vedy predstavuje emocionálna inteligencia (EQ), ktorá ešte nie je verejne docenená a pochopená, pretože predstavivosť, tvorivosť, kreativita, flexibilita, intuícia, pokora, rešpekt, atď., sú dôležité vlastnosti, ktoré nepatria k inteligencii, ale zároveň zvyšujú potenciál mysle.
Ako označiť nezaujatú a slobodnú inteligenciu, ktorá háji záujem celku pomocou nespochybniteľnej univerzálnej pravdy? Nemáme na to správny výraz, keďže klasickú vysokú inteligenciu nabitú vedomosťami a určitými schopnosťami nazývame múdrosťou. Myslím klasickú inteligenciu, ktorá preferuje egoistický racionalizmus a pragmatizmus. Rozdielny spôsob myslenia a rozdielne priority mysle nemôžeme predsa označovať rovnakými pojmami, pretože sú to vlastne dve odlišné inteligencie, ktoré stoja proti sebe, keďže majú opačné záujmy. Táto rozdielnosť produkuje nepochopenie a konflikty, ktoré ale môžeme zjednodušiť ako boj egoizmu (obhajovanie vlastných záujmov - vlastného úspechu) s celosvetovým prospechom.
Všetko, čo sa týka definícií vysokej inteligencie, mentálnej úrovne a múdrosti, je evidentne vo veľkom neporiadku a chaose, pretože nám chýba vysoká vedomosť, ktorá túto problematiku dokáže osvetliť. Pokiaľ oceňujeme viac vlastníctvo informácií, ako kreatívnu, zvedavú a kritickú myseľ vo vzdelávacom procese, tak  musíme žiť v intelektuálnej prázdnote, ktorá plodí rovnako inteligenčne obmedzených ľudí, ako naša minulosť. Tento problém tiež najlepšie vystihol Einstein:
Einstein: „Ťaživé problémy, ktorým čelíme, nemôžu byť vyriešené na rovnakej úrovni myslenia, na akej vznikli.“
Úspešne vyriešiť globálne problémy ľudstva vytvorené obmedzenou a krátkozrakou inteligenciou teda dokáže iba nová inteligencia, ktorá svojimi schopnosťami prevyšuje vo všetkých smeroch klasicky orientovanú a do súčasnosti vyzdvihovanú inteligenciu. Dokážu klasické intelektuálne kapacity pochopiť význam tejto Einsteinovej jednoduchej filozofickej myšlienky? Bez pokory, ktorá hovorí, že môže existovať niečo lepšie, čo ma prevyšuje, asi sotva.
Nasledujúce kapitoly budú mať za cieľ ukázať, aký spoločenský, ekonomický a náboženský systém vybudovala pragmatická a vypočítavá inteligencia, aby sme mohli sami posúdiť, s akou mentálnou úrovňou disponujú všetky intelektuálne špičky, ktoré sa dostali do najvyšších pozícií rôznych inštitúcií. Iný spôsob myslenia nebude iba kriticky ukazovať našu bolestnú pravdu, ale ponúkne aj iné pohľady, z ktorých sa vynoria možné riešenia rôznych problémov.[]

strana 21