Platón: „Vladár by mal byť dobrým pastierom ľudského stáda, ktoré na rozdiel od skutočného treba viesť nie násilím, ale presvedčovaním a výchovou.“

Obsah

Úvod ...str.2
Veľké mestá a vidiecky život ...str.2 
Malé komunity ...str.2
Život vo veľkých mestách a ich perspektíva ...str.4
Životné tempo mesta a dopad na psychiku ...str.5
Vyhodnotenie ...str.5
Je bohatstvo cestou k ideálnemu životu (príklad Ameriky a antického Ríma)? ...str.6
Sociálne siete ...str.9
Kapitalizmus verzus socializmus - v ktorom politickom systéme sa bežným ľuďom lepšie žije? ...str.12
Socializmus ....str.12
Rozdielna životná úroveň v kapitalizme ...str.13
Sociálne štáty kapitalizmu ...str.15
Stručný historický vývoj socializmu Škandinávie ...str.16
Princípy sociálneho štátu ...str.17
Dominantná pozícia štátu ...str.18
Globálny kapitalizmus verzus sociálny štát ...str.19
Sociálne istoty pestujúce závislosť a rozmaznanosť ...str.19
Ako eliminovať závislosť ...str.21
Kto má niesť väčšiu zodpovednosť za výchovu detí a mládeže? ...str.22
Pozitívny príklad pre ľudstvo ...str.24
Sociálny („ideálny“) štát očami filozofie ...str.25
Záver a rekapitulácia ...str.28

strana 1

Úvod
Všetky živé tvory sa vyznačujú jednou dôležitou vlastnosťou, ktorá je dielom dokonalej prírody – schopnosťou prispôsobiť sa. Homo sapiens v tomto smere nie je výnimkou. Prostredie, do ktorého sa klasický človek narodí, zásadne (nie však stopercentne) ovplyvní jeho mentálnu úroveň, ku ktorej sa behom života dopracuje. Do akej miery je ovplyvniteľný prostredím, závisí od prirodzenosti, s ktorou sa na tento svet narodil. Nízka mentálna úroveň sa okamžite prispôsobuje prostrediu a preberá návyky ostatných, ako zviera; vysoká toto prostredie neustále kriticky analyzuje.
Skúsme aj my zanalyzovať všetky klady a zápory mesta a vidieka, pozrime sa ako politické a ekonomické systémy vytvárajú kvalitu života, ako technika ovplyvňuje rozumové a praktické schopnosti človeka, aby sme v konečnom dôsledku odokryli určité súvislosti a paradoxy, ktoré budú väčšinou v ostrom kontraste s bežne zaužívanými názormi.   
Pokiaľ budeme pozerať na túto problematiku z pohľadu mentálneho rastu človeka a dlhodobo stabilného prostredia spoločnosti a sveta, celú túto analýzu maximálne skomplikujeme, ale druhej strane sa priblížime k objektívnej (univerzálnej) pravde, ktorá sa iba ťažko spochybňuje.
Veľké mestá a vidiecky život
Poznáme všetky pozitívne a negatívne aspekty fungovania malých a veľkých komunít (výhody a nevýhody)? Akého človeka dokážu vyprofilovať? Aké spoločenské a sociálne pravidlá si vedia vytvoriť? Aké majú základné priority? Zodpovedaním týchto a podobných otázok sa nám možno ukážu dôležité faktory a súvislosti, ktoré väčšinou prehliadame a podceňujeme.
Malé komunity
Život v malej komunite, bol veľmi náročný po všetkých stránkach už v dávnej minulosti. Nebola to iba ťažká fyzická práca, ale aj vysoké nároky na používanie sedliackeho rozumu, ktorý musel riešiť množstvo neustálych problémov. Racionalita, prezieravosť, zodpovednosť, húževnatosť, skromnosť, schopnosť prispôsobiť sa – tieto vlastnosti sa nezrodili náhodne, boli iba reakciou na ťažké podmienky. Na druhej strane všetky formy egoizmu, separácie a povýšeneckého správania sa ocitli v defenzíve, pretože každý člen komunity plnil dôležitú funkciu, od ktorej boli ostatní závislí. Táto závislosť a prepojenosť nútila všetkých podávať čo najlepšie výkony, keďže každý člen malej komunity je jasne viditeľný.

strana 2

Vzájomná závislosť buduje prirodzené a zdravé sociálne vzťahy, kde si aj z egoistických dôvodov všetci navzájom musia pomáhať. Tieto fungujúce sociálne vzťahy dávajú človeku aj dôležitý pocit bezpečia, ktorý pozitívne ovplyvňuje nielen psychiku, ale celkovú klímu v komunite.
Do vedúcich funkcií si volia iba najlepších ľudí, ktorí musia neustále preukazovať svoje schopnosti. Neexitujú funkcie za protislužbu, neexistuje korupcia a rodinkárstvo, všetko sa podriaďuje záujmom komunity, ktorá má jasnú prioritu – prežiť, prípadne rozvíjať sa. Prirodzený rešpekt voči svojim vedúcim autoritám musí potom logicky fungovať. Rešpektujú sa aj zaužívané pravidlá, ktoré chránia záujem celku. Tie sa stávajú postupne tradíciami a určitým kultúrnym dedičstvom.
Malá komunita je niečo ako veľká rodina, alebo športový team, kde funguje solidarita (prirodzená pomoc druhému), transparentnosť (všetci sa navzájom dobre poznajú) a záujem riešiť všetky problémy komunity (spoločenská angažovanosť). Jedinec potom nemôže získať pocit apatie, odlúčenosti a zbytočnosti, svoj potenciál dáva do služieb kolektívu, aj keď nemusí patriť medzi najlepších.
Drsné podmienky človeka zocelia po mnohých stránkach. Pozná funkciu solidarity, súdržnosti, naučí sa komunikovať, nemá problém manuálne pracovať, rešpektuje zaužívané pravidlá, zaujíma sa o spoločenský život, dokáže sa uskromniť a hlavne vie, že nič nie zadarmo.
Toto všetko sú pozitívne faktory a výhody malej komunity, ktorá funguje v ťažkých podmienkach. Neexistuje ale ideálne prostredie, ktoré vyhovuje každému. Neexistuje ani spoločnosť, ktorá netrpí určitými chybami, nedostatkami a obmedzeniami. Práve v obmedzenosti a malých možnostiach sa ukrýva najväčšia slabina malej komunity. Ak by ľudia boli rovnakí, ako napr. mravce, život malej komunity môže dlhodobo bezproblémovo fungovať. U ľudí je to omnoho komplikovanejšie. Niekto je spokojný s tým čo má, iný potrebuje naplniť svoje ambície alebo mentálny potencionál v prostredí s oveľa lepšími možnosťami. Keď odchádzajú z akékoľvek kolektívu najlepší ľudia, vždy hrozia fatálne následky. Uzavrieť malú komunitu pred svetom a zabrániť migrácii je taktiež cestou do pekla. Menšia komunita preto má tendenciu kolabovať, ak stratí svojich najlepších ľudí. Kolaps, alebo slabá funkčnosť hrozí aj v prípade, ak v malej komunite vzniknú rozbroje medzi dvoma, prípadne viacerými stranami. Dusné prostredie potom podnecuje ďalšie neželané odchody aj priemerných členov.
Z týchto faktov vyplýva, že život malej komunity zásadným spôsobom ovplyvňuje iba zopár najsinejších jedincov, ktorí dokážu alebo nedokážu urovnávať spory, zjednocovať,  a celkovo vytvárať harmonické prostredie. Prosperita a dobré medziľudské vzťahy potom v malej komunite neprichádzajú aicky, podliehajú rôznej kolísavosti, ktorá závisí od toho, či sú, alebo nie sú  pri kormidle správny ľudia.

strana 3

Život vo veľkých mestách a ich perspektíva
Mestský ľudia mali odjakživa inú mentalitu oproti vidiečanom. Vymoženosti veľkého mesta vyprofilovali úplne iného človeka, ktorý si potom zvolil logicky iné priority a iný životný štýl.
Najskôr sa pozrime na všetky pozitívne faktory mesta oproti vidieckemu životu.
Niektoré  sú všeobecne známe – lepšie kultúrne vyžitie, možnosti zábavy, športu, vzdelávania a hlavne pracovné príležitosti, ktoré prinášajú omnoho lepší finančný profit. Pre mnohých je vyhovujúce pozitívum aj anonymita, ktorá dokáže zakryť množstvo negatívnych vlastností, prípadne ktorá zaručuje určité súkromie.
Mesto ponúka obrovské možnosti v oblasti sebarealizácie aj napriek veľkej konkurencii. Nemá problém potom nahradiť akékoľvek schopného človeka. Táto stabilita je obrovská výhoda oproti malej vidieckej komunite.
Teraz sa pozrime na známe nevýhody a negatívne javy veľkého mesta.
Životné prostredie mesta už v antike a stredoveku čelilo mnohým problémom. Neexistujúca kanalizácia, hromadenie odpadkov, rýchle šírenie epidémií, obrovský zápach, hroziace požiare, stiesnené podmienky, hluk, problémy s dopravou a zásobovaním, neustály stres,  atď. – to všetko vydržali ľudia iba preto, aby uživili svoje rodiny.
V dnešnej dobe majú všetky mestá kanalizáciu, odvoz odpadkov, lepšiu hygienu, ale na druhej strane všetky ostatné problémy zostali a ešte niektoré pribudli.
Najväčší problém mešťana sa volá závislosť. Závislosť na energiách, vode, technológiách, potravinách, atď.. Tieto závislosti by sme mohli veľmi ľahko hodiť za hlavu s argumentom, že mestá boli vždy závislé na mnohých faktoroch. Lenže ak sa pozrieme na súčasné trendy vývoja, začína mať ľudstvo o jeden veľký problém viac.
Vidiek a mestá boli vždy od seba závislé. Potraviny dodával vidiek a mestá vyrábali stroje pre poľnohospodárstvo a spracovávateľov mäsa.
V roku 1950 žila polovica Američanov na vidieku, v roku 1990 iba 22%. Tento trend je v súčasnosti celosvetový a najlepšie ho demonštruje Čína, kde sa chudobní vidiečania masovo sťahujú do veľkých miest. Vidiek vymiera a s ním aj pracovná sila, ktorá sa nedá nahradiť technikou. Mestá a celý svet bude čeliť neustálemu zdražovaniu potravín, keďže poľnohospodárke regióny majú stále viac problémov.
Výhodnejšie je potraviny predávať, prípadne sprostredkovať, ako znášať všetky riziká spojené s počasím, s chorobami plodín,  koróziou pôdy a vydieračskými metódami výkupcov. Väčšina mladých vidiečanov súčasnosti chce študovať, alebo dobre zarábať bez ťažkej fyzickej práce. Starí farmári tým pádom strácajú mladú generáciu, ktorej už nemôžu odovzdať svoje know – how. To bude mať pre budúcnosť, keď staršie generácie vymrú, určite fatálne následky.

strana 4

Slabý záujem o remeslá aj v mestách spôsobuje problémy. Kvalifikovaných pracovníkov, ktorí dokážu urobiť kvalitnú prácu je stále menej. Klasický sedliacky rozum, ktorý si dokáže poradiť pomocou logiky s akýmkoľvek problémom bude hlavne v mestách veľmi výnimočný. Hlavne zodpovednosť, potreba šetriť na zlé časy a určitá prezieravosť, bude u mladých doslova podpultový tovar. Fyzická práca spojená s logickým myslením, ktorá je pre mnohých podradná, bude určite v mestách naberať na cene. Tento trend už potvrdzujú Spojené štáty, kde mnohí odborníci (fachmani) zarábajú lepšie, ako intelektuáli.
Životné tempo mesta a dopad na psychiku
Za ďalší veľký problém mesta, ktorý negatívne vplýva na človeka, považujem rýchle životné tempo zapríčinené honbou za peniazmi, honbou za rôznymi aktivitami a nefungujúce medziľudské vzťahy. Rozšírený názor, že iba veľa peňazí dokáže urobiť človeka šťastným, podporuje kapitalizmus cez rôzne druhy biznisu, ktoré pomocou prepracovanej reklamy jednoduchého človeka vrhajú ešte do väčšej mentálnej biedy a závislosti. Absencia klasického sedliackeho rozumu robí z mešťana otroka materializmu a maximálneho egoistu, ktorý sa nedokáže nad ničím podstatným zamyslieť. Nedokáže racionálne narábať zo zarobenými peniazmi (neustále sa zadlžuje) a veľký egoizmus mu neumožní vytvoriť fungujúce partnerské vzťahy, v ktorých sa musí prispôsobovať druhým. Neustáli zhon a stres, kde nie priestor pre pokojnú analýzu, mestského človeka psychicky najskôr vyšťaví a potom úplne mentálne položí. Psychicky narušených jedincov má mesto oproti vidieku percentuálne omnoho viac.
Vyhodnotenie
Pri posudzovaní pozitívnych a negatívnych faktorov mestského a vidieckeho života, z pohľadu ľudského progresu, jasne zvíťazil vidiek. Súčasný trend migrácie do veľkých miest z tohto pohľadu vedie ľudstvo do veľkých problémov, ktoré v budúcnosti určite nedokáže zvládnuť. Nie je to problém iba veľkého znečistenia životného prostredia, závislosti a zraniteľnosti veľkých miest, ale je tu aj problém znečistenia klasickej ľudskej mentality, ktorá bude stále viac závislá a zraniteľná. To všetko samozrejme bude negatívne ovplyvňovať medziľudské vzťahy. Ideálne riešenie z môjho pohľadu je existencia veľkého počtu menších a stredne veľkých komunít, ktoré medzi sebou budú neustále spolupracovať. Žiadna uzavretosť, ale neustála výmena know –how, ľudí, tovaru, atď.. Tento princíp je veľmi náročný po harmonizačnej stránke, ale na druhej strane vytvorí priestor pre väčšiu zodpovednosť vedúcich predstaviteľov a zároveň aj väčšiu angažovanosť obyvateľstva pre spoločenské problémy. Za povšimnutie stojí fakt, že negatívne trendy v tejto oblasti nerieši žiadna organizácia, aj keď fakty hovoria jasnou rečou.

strana 5

Je bohatstvo cestou k ideálnemu životu (príklad Ameriky a starovekého Ríma)?
Pre duševne zrelých táto otázka má jasnú odpoveď, ale nezaškodí sa lepšie pozrieť, ako sa vyvíjala mentalita národa, ktorý zarábanie peňazí povýšil za najväčšie božstvo (dobro).
Všeobecne platí pravidlo, že kde je vysoká životná úroveň a určitá kultúrna vyspelosť, tam je kvalita medziľudských vzťahov najlepšia a kriminalita naopak najmenšia.
Vezmime si ako príklad najbohatšiu a najslobodnejšiu krajinu USA a pozrime sa kam bohatstvo a pohodlný život ľudí privedie.
O Amerike je známe, že je krajina mnohých tvárí, kde je možné nájsť úplne všetko. Bohatstvo, biedu, vysokú inteligenciu, nízku vzdelanosť, atď. - všetko, ako názorné príklady protipólov Jin – Jang. Nebudem teraz rozoberať rozšírenú veľkú biedu a kriminalitu, ktorá je dôsledkom neexistujúcej sociálnej politiky, sústredím sa na tých, ktorí mali šťastie a narodili sa do bohatších rodín.  
V Amerike začali obyčajný ľudia prvý krát bohatnúť pred prvou hospodárskou krízou, keď dostávali peniaze v postate zadarmo, vďaka burze a rastúcim cenným papierom. Už vtedy sa začal zásadne meniť životný štýl väčšiny americkej populácie. Kam so zarobenými peniazmi? Výlety, dovolenky, zábava, alkohol, drogy, sex – to všetko ponúkala krajina neobmedzených možností, bez akýchkoľvek morálnych obmedzení. Rodiaci sa show – biznis naučil Američanov snívať nereálny sen o šťastí a večnom blahobyte. Aj keď finančná kríza z roku 1929 (krach burzy) väčšinu národa uvrhla na niekoľko rokov opäť do chudoby,  americké sny a životný štýl nevymreli.
Po druhej svetovej vojne sa ekonomika naštartovala a ľudia opäť bohatli. K show – biznisu pribudla televízia, ktorá ponúkala všetko, o čo ľudia prejavovali záujem. Okrem zábavy sa začali objavovať filmy plné násilia, strachu (horory), sexu, atď. – všetko čo ľudí priťahovalo a fascinovalo. Maximálna sloboda hrala do karát biznisu, ktorý nepoznal žiadne morálne a etické obmedzenia, aké Európania mali cez svoje náboženstvá zaužívané.
Keď jednoduchý človek získa bezstarostný život  a maximálnu slobodu, tak otvorí dvere najprimitívnejším pudom. Dobre to bolo vidieť už v starovekom Ríme, kde okrem obžerstva a promiskuity národ miloval primitívne krvavé gladiátorské predstavenia. Najlepší gladiátori boli celebrity, ktoré boli zbožňované jednoduchým ľudom.

strana 6

Bežný ľudia „vyspelej“ Ameriky sa v mnohých aspektoch vôbec nelíšia od obyvateľstva starovekého Ríma. Keď ľudia dostávajú chlieb a hry, nemali by robiť problémy vládnej moci. Stačí im ešte vtĺcť do hlavy, že sú najkultivovanejší a technicky najvyspelejší  národ na svete, a primitívna inteligencia premení svoju hrdosť do arogancie a falošného pocitu bezpečia. Vtedy sa prestáva zaujímať o okolitý svet a uzavrie sa do svojich neukojených potrieb, čím sa v podstate dobrovoľne zotročí a mentálne zabrzdí. Pre vládcov je tento trend vyhovujúci z krátkodobého hľadiska (jednoduché masy sa ľahko ovládajú), ale generačne ľudia strácajú dôležité schopnosti a návyky, hlavne však skromnosť a súdnosť (správne vyhodnotenie reality).  V prostredí, kde každý chce byť hviezda a zároveň mentálna úroveň obyvateľstva postupne opadáva, veľmi ťažko sa hľadajú autority, ktoré tento úpadok dokážu zastaviť. Pád veľmoci, v ktorej sa k moci dostáva primitívna inteligencia a zároveň jednoduchý človek degeneruje svoje schopnosti a racionálne myslenie, je logicky iba otázkou času, pretože ak ju nepremôže iná veľmoc, sama sa rozloží svojimi vnútornými šarvátkami.
Treba ale pochopiť základné detaily úpadku mentálnych schopností obyčajného človeka, ktorý sa ocitol v pozícií, keď už nepotrebuje svoj rozum namáhať, pretože všetko potrebné ku svojmu životu dostáva aicky, bez akýchkoľvek zásluh.
V starovekom Ríme nemali techniku, ale na druhej strane mali otrokov, ktorí plnili funkciu práčky, umývačky riadu, kuchárky, atď.; muži z „lepších“ rodín zase nemuseli vykonávať žiadne manuálne práce. Nie každý Riman si ale mohol dovoliť vlastniť otrokov, väčšina obyvateľstva musela svoje schopnosti neustále rozvíjať, ako klasický remeselník v konkurenčnom prostredí.  Deti z bohatých rodín boli ale neustále rozmaznávané a po rozume im chodili iba večierky plné alkoholu, jedla, sexu a nespútanej zábavy. Toto prostredie im zabránilo poznať zodpovednosť a získať mnohé potrebné vlastnosti (húževnatosť, trpezlivosť, pokoru, atď.).
Keď sa vrátime späť do Ameriky 20-teho storočia, tak uvidíme iba niekoľko malých rozdielov. Otrokov nahradila technika a väčšina obyvateľstva mohla zažiť životný štýl bohatých rímskych rodín.

strana 7

• Technika a dostatok peňazí spôsobuje, že človek stráca klasické praktické schopnosti svojich predkov. Ženy už nevedia variť, žehliť, pliesť, atď., muži nedokážu opraviť vodovodný kohútik, vyvŕtať dieru do steny, vymeniť zásuvku, zámok na dverách, atď.. Amerika je známa tým, že ľudia vedia dobre robiť iba jednu vec, ktorá je väčšinou ich zamestnaním. V ostatných veciach sú doslova slepí a nemohúci, zároveň vo všeobecnosti sa dá povedať, že im chýba všeobecný prehľad. Maximálne pohodlie zabíja potrebu všestrannosti, neumožňuje rozvíjať kreatívnosť,  predstavivosť a všetky dôležité rozumové a charakterové vlastnosti. Pohodlie a falošný pocit bezpečia vedie k maximálnej rozmaznanosti,  otupelosti a apatii, hlavne ak sa neobjaví potreba niečo vytvoriť, prípadne sa niečo naučiť. Nízka rozumová úroveň potom vyhľadáva iba jednoduchú zábavu. U žien sú to hlavne sitcomy, telenovely, reality show, superstar, atď.; u mužov vládne násilie a erotika – všetko produkty komerčných televízií.
  Láska k zbraniam a násiliu vytvorili nielen akčné filmy a hlúpe show napr. wrestling, ale aj počítačové hry, v ktorých sa zabíjajú obyčajný nevinný ľudia. Mladý človek bez výchovy odchovaný na počítačových hrách potom ľahko vyvraždí svojich spolužiakov, prípadne nevinných ľudí na ulici z obyčajnej túžby po dobrodružstve, získaní slávy (jeho meno bude na titulných stránkach), alebo z pomsty (ukrivdený jedinec), či z obyčajnej životnej frustrácie.
  Komerčné médiá a celý show biznis kapitalizmu potom logicky živí nízku mentálnu úroveň väčšiny obyvateľstva a žiadna „autorita“ to nevidí ako zásadný problém. Nízku mentálnu úroveň neživí iba show biznis a komerčné médiá, ale aj mnohé iné druhy biznisu. Ako príklad uvediem zbrojársky priemysel, ktorému by veľmi vadila zmena zákona o držbe zbraní. Americká láska ku zbraniam a potreba ochrániť svoj život, prípadne svoj majetok pred kriminálnymi živlami, je omnoho dôležitejšia, ako vražiaci teanegeri a psychopati. Aj keď je nad slnko jasnejšie, že treba urobiť zmenu, žiadny prezident sa nepostaví proti záujmom zbrojného loby a ľuďom s potrebou vlastniť zbraň (prvá skupina financuje stranu, druhá dáva hlas vo voľbách). Toto je iba jeden príklad toho, ako záujem mocného biznisu ovplyvňuje vývoj človeka a kvalitu medziľudských vzťahov. Nemôžeme sa tomu ale čudovať, pretože biznis je v Amerike najväčšie božstvo, ku ktorému sa všetko prispôsobuje.  

strana 8

Sociálne siete
Odborných analýz zaoberajúcich sa negatívnymi javmi sociálnych sietí je neúrekom. Každý analytik upriamuje pozornosť tam, kde vidí najväčšie nebezpečenstvá fenoména dnešnej doby. Mojim cieľom bude ukázať, ako degeneruje jednoduchých ľudí v masovom meradle, postupne odokryjem rôzne súvislosti a na záver ukážem, aká šanca je zvrátiť určité negatívne trendy.
Sociálne siete ponúkajú množstvo skvelých vymožeností pre rôzne komunity (školské, športové, odborné, atď.), pre organizáciu rôznych podujatí, protestov, inzerciu, šírenie dôležitých informácií, atď., preto odsúdiť ich v globále ako škodlivé je veľmi primitívne. Skôr mi pripomínajú príklad peňazí alebo slobody, kde človeku dokážu veľmi pomôcť, alebo naopak veľmi ublížiť. Všetko to samozrejme záleží na tom, kto sa k nim dostane a na aké účely ich bude využívať.
Autori sociálnych sietí nikdy nemysleli na to, aké negatívne následky budú mať ich vynálezy pre budúce generácie, oni na všetko pozerali vždy iba cez komerčný úspech. Vynašli atómovú bombu, ktorá je schopná zničiť, prípadne zdegradovať ľudskú mentalitu a tradičné fungujúce medziľudské vzťahy, ale svet ich paradoxne označuje za  IT géniov. Nemal by som proti nim žiadne výhrady, pokiaľ by na svojich sieťach viedli určitú osvetu, ktorá by ukázala na zmysluplné užívanie a zároveň aj na netolerované nízke chovanie, ktoré je spojené s prezentovaním citlivých a nevhodných informácií osobného charakteru. Môj, možno nie najideálnejší názor hovorí, že pokiaľ niekto niečo vytvorí a dá to do užívania širokej verejnosti, musí vytvoriť niečo ako manuál, prípadne kódex, ktorým sa majú užívatelia riadiť. Každý by mal niesť zodpovednosť za svoje dielo a nemal sa by nečinne pozerať, kam jeho neriadená strela smeruje (ako si žije svoj nespútaný život).
Zoberme si príklad najrozšírenejšieho Facebooku, aby sme zistili určité faktory, ktoré jeho zakladateľ Mark Zuckerberg a jeho družina nedomyslela.
Facebook bol pôvodne určený pre univerzity, neskôr ho začali využívať rôzne odborné kruhy, až sa stal dostupný úplne každému. Ľudia môžu zdielať a prezentovať  fotografie, videá, nadväzujú nové známosti, atď. - to všetko samozrejme vyzerá veľmi ušľachtilo.

strana 9

Prezentácia určitých schopností a vedomostí dáva určite zmysel, pokiaľ ostatným užívateľom sociálnej siete tieto informácie ponúkajú určitú službu, dokážu pomôcť s určitou činnosťou (rôzne rady), rozširujú  vedomosť,  riešia rôzne problémy, atď.. Ten, kto dokáže ponúkať niektorú z týchto možností, určite Facebook využíva rozumne. Lenže väčšina mladých ľudí na sociálnej sieti potrebuje hlavne zaujať, pretože žiadnu so spomínaných možností nedokáže ponúknuť. Absencia všeobecného prehľadu a rôznych zmysluplných hoby je nahradená prezentovaním všetkého možného, čím sa len človek môže pochváliť. Ženy dávajú na obdiv svoju fyzickú príťažlivosť (erotické foto, selfie, atď.), ostatní často zavesia na svoj profil fotky z exotickej dovolenky, svoje milované deti, domácich maznáčikov (napr. psov), atď.. Mnohí zdielajú so svojimi priateľmi každý krok vo svojom živote (návštevu reštaurácie, rôzne výlety atď.). Fotky a videá dostávajú svoje lajky a komentáre, čím užívateľ dostáva veľmi potrebnú spätnú väzbu. Táto spätná väzba od svojich priateľov býva  väčšinou veľmi vzdialená od skutočnej reality, keďže iba výnimočne si niekto  dovolí ohodnotiť negatívne pokazenú alebo nevkusnú fotku. Mladý človek potom často získa krivé zrkadlo, ktorým vníma sám seba. Keď  sa potom ocitne v  prostredí bežného života, kde nie sú iba jeho priatelia, dostáva väčšinou celkom opačnú spätnú väzbu. Túto ale nevníma ako reálnu, keďže potrebuje vidieť seba v lepšom  svetle. Ak si všímame, že mladí ľudia sú často odtrhnutý od reality, tieto spomínané faktory zohrávajú dôležitú úlohu.
Ďalšiu veľkú skupinu na sociálnej sieti tvoria ľudia, ktorí sa nedokážu pýšiť svojim vzhľadom, luxusným životom, dosiahnutými úspechmi, bujarým životom, atď.. Okrem závisti a frustrácie sa v nich udomácňuje pocit menejcennosti, a to všetko môže viesť k rôznym psychický problémom.
Facebook sa prezentuje hlavne snahou o nadväzovanie nových známostí a celkovou komunikáciou medzi ľuďmi. Mladý človek ale svoju komunikáciu používa väčšinou iba na rôzne jednoduché komentáre, ktoré sa s plnohodnotnou komunikáciou nemôžu porovnávať. Často sa stáva, že keď sa facebookoví priatelia prvý krát stretnú pri určitej príležitosti (rodinná oslava, svadba, spoločenské podujatie a pod.), nedokážu si nájsť k sebe cestu, pretože nevedia, ako sa začína komunikácia s relatívne „cudzím“ človekom. Sociálna sieť je určená hlavne na komunikáciu, ale paradoxne komunikáciu v bežnom živote degeneruje. Veľa rôznych analytikov preto hovorí, že ľudia na sociálnych sieťach žijú svoj virtuálny život, ktorý je veľmi vzdialený od reality. V praxi sa to prejavuje tak, že mladý človek má na sieti desiatky až stovky priateľov, ale v reálnom živote ich má minimum.

strana 10

Prečo nastala táto situácia, ktorú staršie generácie nedokážu pochopiť? Odpoveď je veľmi jednoduchá – mladý človek má skutočných priateľov, ktorým venuje svoju pozornosť - a to je smartfón sociálna sieť. Priatelia v tejto sieti sú ako herci vo filme, alebo ako postavy v hre Playstation, ktoré slúžia ako zábava.
Sociálne siete a ich vymoženosti vytvorili závislosť, ktorá mladého človeka nenúti ísť medzi ľudí, keďže svoju nudu vie zahnať najjednoduchším spôsobom v teplom pohodlí svojho domova. K sociálnym sieťam môžeme v tomto smere priradiť aj počítačové hry, ktoré okrem nudy zabíjajú aj drahocenný čas, ktorý sa môže využiť oveľa hodnotnejším spôsobom. 
Staršie generácie boli nútené tráviť voľný čas mimo svojho domova v kolektíve svojich rovesníkov. Nemali také problémy s komunikáciou, jednoduchšie  nadväzovali známosti, dokázali športovať, vymýšľali rôzne aktivity, atď. – to všetko iba kvôli obmedzeným možnostiam v porovnaní so súčasným svetom. Ľudia dokážu získať určité sociálne návyky a spoločenské pravidlá iba v priamom osobnom kontakte. Mladý človek odchovaný na smartfónoch a počítačoch nevie ako má reagovať  v bežných situáciách pri kontakte s cudzími ľuďmi a zároveň v medziľudských vzťahoch tápe. Ako sa bude vyvíjať jeho mentalita, ako bude zvládať ťažké problémy vo svojej budúcnosti, ako sa skamaráti so zodpovednosťou – to všetko sa dá ľahko odhadnúť pozorným okom dobrého pozorovateľa. 
Sociálne siete podporujú rast neukojeného ega v mnohých smeroch a zároveň v celej nádhere odhaľujú všetky detaily a formy  jeho primitívneho správania.
Môžeme brať na zodpovednosť napr. Marka Zuckerberga, keď Amerika považuje potreby ega za pozitívne faktory individuálneho rozvoja? Z psychologického a filozofického pohľadu, ktorý dokáže pozerať do ďalekej budúcnosti a pozná súvislosti, to vyzerá samozrejme celkom inak. Veľká komplikácia pri závere z tejto problematiky začne sa vynárať, keď si uvedomíme, že technické vymoženosti ľudstvo potrebuje, ale zároveň je potrebné mladých ľudí viesť ku zdravým návykom minulých generácií. Človek dokáže prekonať akýkoľvek problém, pokiaľ má pred sebou jasný cieľ. Dávajú médiá priestor ľuďom, ktorý majú víziu, ako nás technika mentálne nezdegeneruje a zároveň ju budeme vedieť rozumne využívať? Ak by bola vyhlásená verejná polemika na túto tému, riešenia by sa určite objavili. Pokiaľ neexistuje táto potreba, nemáme šancu zvrátiť nepriaznivé trendy.

strana 11

Kapitalizmus verzus socializmus - v ktorom politickom systéme sa bežným ľuďom lepšie žije?
Pomaly sa dostávame k otázke, aký politický a ekonomický systém je najideálnejší pre harmonické ľudské spolunažívanie. Na túto otázku majú ľudia veľmi rozdielne názory. Iba staršie generácie môžu porovnávať, keďže zažili oba systémy. Minimálne 80% z nich odpovie jednoznačne – starý socialistický systém bol lepší, ako súčasný kapitalizmus, napriek menším možnostiam, obmedzenej slobode pohybu a nízkej kúpyschopnosti obyvateľstva. Je zaujímavé, že tento názor neobhajujú iba sociálne slabší jedinci, ktorým chýba sociálny systém minulého režimu. Na druhej strane na komunistický systém nespomínajú dobre tí, ktorým tento režim určitým spôsobom ublížil.
Hodnotiť politický systém s pohľadu vlastných potrieb (vyhovuje- nevyhovuje, ublížil- neublížil) zaváňa jasnou zaujatosťou. Preto hneď nehodnoťme a  neporovnávajme, iba konštatujme, čo si pamätáme z minulosti a čo vidíme v súčasnosti. Všetko dobré a zlé nie je iba relatívne, ale aj poriadne zmixované. Mix dobra a zla predstavujú aj politické systémy, ktoré prežili do súčasnosti.
Politické a ekonomické systémy som rozoberal na inom mieste, teraz sa zameriam na to, aké prostredie pre medziľudské vzťahy prináša kapitalizmus a solidárny socializmus.
Socializmus
Tento politický systém založený na Marxových ideáloch má okrem rôznych nedostatkov aj množstvo pozitív, ale politici ho nedokázali zreformovať do takej podoby, v ktorej by mohol dlhodobo spoľahlivo fungovať a hlavne ekonomicky konkurovať kapitalizmu.
Socializmus v mnohých aspektoch pripomína malú komunitu, ktorej existenciu ovplyvňuje hlavne solidarita, jednota a prepracovaný sociálny systém. Eliminovanie konkurenčného prostredia vytvára určitú sociálnu rovnosť,  ktorá sa premieta aj do rovnakej, alebo podobnej životnej úrovne väčšiny obyvateľstva. Rovnaká životná úroveň nepozná závisť, ktorá je jednou z najväčších negatív ovplyvňujúcich medziľudské vzťahy. Sociálny systém dáva ľuďom istotu, že spoločnosť sa o nich postará počas celého života v každej kritickej situácií. Táto sociálna sieť potom človeka zbavuje strachu a vytvára určitú psychickú pohodu, ktorá je základným kameňom všetkého hodnotného a pozitívneho.

strana 12

Spolunažívanie bez závisti a sociálne zabezpečenie sa javí na prvý pohľad ako ideálne prostredie pre harmonický život celej spoločnosti, má to ale samozrejme niekoľko háčikov. V prvom rade je nevyhnutné dôverovať celému systému a jeho autoritám, aby drvivá väčšina spoločnosti mohla ťahať za jedno lano. Keď si ale systém a jeho vodcovia vynucujú lojálnosť násilnou formou, klamstvom a primitívnou propagandou, ako stredoveká cirkev, prirodzený rešpekt obyvateľstva nikdy nemôže fungovať.
Ďalším problémom pre vytvorenie spravodlivého a harmonického prostredia v sociálnej, alebo v socialistickej spoločnosti, je rozdielna mentálna úroveň  každého človeka. Schopnejší, usilovnejší a šikovnejší musia zákonite zažívať pocit krivdy, ak nie sú dostatočne ohodnotení a zároveň ich vytvorené hodnoty sú plošne prerozdeľované medzi ostatných. Ak by socialistický systém dokázal vyriešiť túto problematiku nespravodlivej dotácie, tak by musel vytvoriť vrstvy obyvateľstva s rozdielnou kvalitou života. To však odporuje Marxovým myšlienkam, ktoré sa snažia vytvoriť beztriednu spoločnosť, v ktorej všetci vlastnia všetko. Život v spoločnosti, kde majú všetci rovnakú životnú úroveň a zároveň si užívajú spokojnosť, je potom logicky iba utópia, ktorá nemôže fungovať. Keď šikovnejší vidia, že ich snaha a schopnosti nie sú dostatočne ohodnotené, logicky poľavia a stratia svoju výkonnosť, alebo hľadajú cestu úniku. Pre spoločnosť to musí mať z dlhodobého pohľadu fatálne následky, pretože ak sa talent a snaha dostatočne neohodnotí, zabrzdí sa pokrok vo všetkých oblastiach. Aj keď ideály socializmu a komunizmu možno označiť za humánne a pokrokové, dôležité aspekty, trendy a súvislosti, jeho zakladatelia nedomysleli.
Rozdielna životná úroveň v kapitalizme
Bolo iba otázkou času, kedy kapitalizmus ekonomicky zvalcuje slabo výkonný komunizmus. Individuálnym schopnostiam tento systém dáva maximálnu priestor, čo sa ekonomicky musí prejaviť - veľké pozitívum tohto systému. Príliš voľné ruky individualizmu ale prinášajú so sebou aj maximálnu mieru egoizmu a arogancie, ktorá vidí iba svoje vlastné záujmy. Pre smerovanie spoločnosti a pre medziľudské vzťahyje je to cesta do záhuby.
Klasický kapitalizmus diametrálne komplikuje spolunažívanie, keďže rozdiely v materiálnom zabezpečení jednotlivých rodín sú veľmi výrazné. Už na základnej škole začínajú problémy, keď sa deti z bohatších rodín chvália svojim značkovým oblečením, či najdrahším smartfónom. Nevraživosť a závisť teda začína už v škole a postupne sa vlečie počas celého života. Možno vyčítať deťom, že sa radi predvádzajú všetkým, čo majú k dispozícií, aj keď sa o to sami nezaslúžili? Alebo máme materiálne založeným rodičom dohovárať, aby svoje deti viedli ku skromnosti? Ani jedna z týchto možností nie je reálna, keďže samotných rodičov teší, ak im druhí závidia. Je na vine snáď kapitalizmus, v ktorom sa ľudia delia na úspešných, priemerných a podpriemerných?

strana 13

Snaha odpovedať na tieto otázky všetko komplikuje, ale zároveň môžeme vidieť, že zaujať jednoznačné stanovisko nie je vôbec jednoduché, pokiaľ nevidíme všetky dôsledky a súvislosti.
Američania považujú závisť za najlepší motivačný prostriedok ľudskej snahy, ktorá má za úlohu dosiahnuť individuálny úspech v akejkoľvek oblasti. S týmto názorom možno súhlasiť, ale na druhej strane ak sa nevytvoria spravodlivé podmienky pre rast slabších a menej talentovaných, závisť prerastá do nevraživosti. Práve túto „maličkosť“, Američania a všetci protagonisti kapitalizmu, nevidia, alebo nechcú vidieť.
Deti zo slabších rodín v kapitalizme si veľmi rýchlo začnú uvedomovať, že nemajú rovnaké podmienky na rast, ako ich bohatší rovesníci. Nemôžu si dovoliť náročné športy na financie (tenis, hokej, atď.), nemôžu si dovoliť ani štúdium na najlepších univerzitách.
Keď niekto začne hovoriť o spravodlivosti a rovnosti šancí pre všetkých v kapitalizme, evidentne mu súčasný stav vyhovuje. Lenže ak sa začneme pozerať na nelichotivé trendy vývoja, kde sa stredná trieda nerozrastá, ale padá k hraniciam chudoby, bezohľadný kapitalizmus nemôže byť pre ľudstvo ideálny.
Vo vrstvách obyvateľstva so slabším ekonomickým a sociálnym zázemím logicky prekvitá kriminalita. Tá ohrozuje nielen nižšie vrstvy, ale aj „úspešnú“ elitu. Uzavreté kolónie bohatých s rampami, plotmi a kamerovým systémom dokazujú, že všetci, ktorí sú za „vodou“ musia žiť v strachu. Separácia bohatých je zúfalým pokusom, ktorý má zabezpečiť bezpečnosť a bezstarostný život. Je to ale iba ilúzia, ktorá nemôže dlhodobo fungovať.
Musím opäť vytiahnuť Platónovu myšlienku, pretože jasne dokazuje, že história sa opakuje iba preto, že ľudia a priority demokracie sa vôbec nezmenili:
Platón: „Kde má v štáte vážnosť bohatstvo a boháči, tam sa cnosť a dobrí ľudia menej cenia. Z výbojných a ctižiadostivých mužov sa stávajú nakoniec ziskuchtivci a chamtivci, a tí vychvaľujú a obdivujú boháča, dosadzujú ho do úradov, chudáka však znevažujú. Takíto muži budú žiadostiví peňazí a potajomky budú vášnivými ctiteľmi zlata a striebra, pretože budú mať vlastné pokladnice a klenotnice, kde to môžu bezpečne ukryť, a tiež domy ohraničené plotmi, celkom ako vlastné hniezda, kde si môžu nákladne žiť, vydržiavať si ženy i kohokoľvek, koho by chceli. Takýto štát nie je jeden, ale nevyhnutne dva, jeden štát chudákov a druhý boháčov, ktorí žijú v tom istom štáte, ale ustavične sa navzájom nedôverčivo pozorujú.“
Nedôverčivé pozorovanie prerastá veľmi ľahko do otvoreného boja. Celosvetové demonštrácie proti korupcií a chudobe sú zúfalými pokusmi nespokojnej väčšiny nastoliť spravodlivosť a sociálnu bezpečnosť.

strana 14

Sociálne štáty kapitalizmu
Existujú demokratické štáty, kde sa demonštrácie a rôzna občianska neposlušnosť vyskytujú veľmi vzácne. Nezaškodí sa pozrieť, ako u nich funguje život, a s akými problémami musia zápasiť známe škandinávske krajiny, ktoré sa rozhodli skĺbiť solidárny socializmus a trhový kapitalizmus.
Po prečítaní niektorých článkov z internetu, ktoré sa venovali problematike sociálnemu štátu, som dospel k záveru, že aj keď sa väčšinou snažili autori vystupovať ako nezaujatí pozorovatelia, všetky názory boli tendenčne orientované. Možno aj môj názor bude smrdieť určitým tendenčným pohľadom, ktorý sa prikláňa na určitú stranu, ale nebude to v skutočnosti až tak jednoznačné. Po výhodách a pozitívach sa zameriam aj na neviditeľné nástrahy a negatívne dopady, ktoré prináša so sebou systém maximálneho sociálneho zabezpečenia, ak sa nedomyslia všetky dôležité faktory.
V predchádzajúcich kapitolách som často rozoberal obraz mentálne vyspelého človeka, ktorý nerobí predčasné závery, preferuje univerzálnu pravdu (záujem celku), kamaráti sa s pokorou a zároveň je schopný harmonizovať rôzne záujmy na princípe spravodlivosti. Okrem toho všetkého nie je materiálne založený  a vníma všetky dôležité súvislosti okom nezaujatého pozorovateľa. Teraz prichádza na rad téma kapitalistického sociálneho štátu, v ktorom sa ukáže, či naozaj patrí do top kategórie, ktorá má tieto parametre, pomocou ktorých sa dajú riešiť tie najväčšie problémy a výzvy ľudstva.
Zamyslite sa iba nad touto otázkou: Čo je jednoduchšie, ukázať cestu k individuálnemu úspechu, alebo riešiť globálne problémy ľudstva, ktoré sa zdajú na byť prvý pohľad beznádejné? Dám ruku do ohňa za to, že pokiaľ ste neprešli moje úvodné kapitoly, v ktorých sa často objavovala aj ľudstvom nepochopená filozofia, na túto tému určite nie ste dostatočne pripravený.
Ľudia si odjakživa vyberajú jednoduchšiu a rýchlejšiu cestu nielen k riešeniu akýchkoľvek problémov, ale aj na budovanie fungujúceho politického a ekonomického systému. Nič hodnotné a náročné sa ale nerodí ľahko, vždy sú s tým spojené obrovské problémy. Vytvorenie spravodlivého sociálneho prostredia, ktoré potrebuje harmonizovať záujmy všetkých vrstiev obyvateľstva, je obrovská výzva pre intelektuálny potencionál najlepších ľudí, ktorí nepozerajú iba svoj vlastný prospech. Už len z tohto pohľadu si škandinávske sociálne systémy zaslúžia určitý obdiv, aj keď ich mnohí politici a ekonómovia sveta označujú za utopistické a dlhodobo neudržateľné projekty. Či ukazujú severské sociálne štáty skutočne cestu, po ktorej sa treba vydať, musia ukázať hlavne relevantné argumenty, ktoré svojou argumentáciou dávajú zmysel.

strana 15

Solidarita s chudobnými, mentálne slabšími, chorými a seniormi (dôchodcami) nie je záležitosťou iba dobrého srdca, ale aj racionality, ktorá hovorí, že sociálny systém musí mať zmysel, pokiaľ nechceme vidieť okolo seba zbedačených a opustených ľudí, o ktorých sa nemá kto postarať a zároveň pokiaľ poznáme priamu úmeru medzi chudobou a kriminalitou.
Historický vývoj sociálneho štátu a jeho vzťah k voľnému trhu kapitalizmu sa snažil vo svojej práci objasniť PhDr. Ľuboš Blaha, neomarxistický filozof a politológ, poslanec za stranu Smer. Aj keď zabudol, alebo zámerne vynechal dôležité faktory sociálneho štátu, ponúka historické fakty, názory rôznych známych intelektuálov a celkový širší a hlbší pohľad na túto tému. Môžete si ju prečítať tu.
Ako príklad budem uvádzať severské krajiny a hlavne Švédsko, kde sociálny štát má pozíciu posvätnej kravy, ktorej sa nikto nemôže dotknúť.
Najskôr ale treba odpovedať na tieto otázky: Čím všetkým sa líšia tieto národy od celej Európy a akým historickým vývojom prešli?
Stručný historický vývoj socializmu Škandinávie
Severské krajiny sú oddelené od Európy Baltským morom a zároveň sú tam omnoho drsnejšie podmienky na život (väčšia zima a tma). Tieto faktory spôsobili určitú izolovanosť pred migrujúcimi národmi už v dávnej minulosti. Záujem bol vždy len o úrodnú pôdu a nikomu sa nechcelo tiahnuť na sever cez veľké more do krutých podmienok. Zmes rôznych národov a kultúr v tejto časti Európy nemohol z týchto dôvodov logicky vzniknúť.
Určitá izolácia a drsné životné podmienky vyvolávajú potrebu jednoty, spolupráce, solidarity, budovanie infraštruktúry a rešpektovanie zákonov, hlavne ak spoločnosť nie je počtom obyvateľstva veľká a zároveň je roztrúsená do malých, ťažko prístupných komunít. Švédi, ako dominantný národ Škandinávie, si tieto skutočnosti veľmi dobre uvedomovali. Nie je potom asi náhoda, že v tejto krajine už v 19 –tom storočí zaviedli povinnú školskú dochádzku, zakázali detskú prácu a zaviedli systém starobných dôchodkov. Aj keď sa Švédsko nevyhlo hladomoru na prelome 19. a 20. storočia, ktoré zapríčinilo migráciu viac ako milióna ľudí do Ameriky, udržali sa základné myšlienky solidarity v spoločnosti, aj keď ekonomika upadala. Nový sociálny štát sa začal budovať až v 30 – tych rokoch 20. storočia (svetová hospodárskej kríza), keď sociológ (Gunnar Myrdal s manželkou Alvou) odpozeral od fašistického Talianska snahu posilniť úlohu štátu, ktorý ako jediný môže vyriešiť všetky problémy v spoločnosti. Dobre pochopili, že pokiaľ chcú vybodovať sociálny štát s trhovou ekonomikou, štát musí určovať všetky pravidlá a princípy, ktorým sa biznis a všetci občania dobrovoľne prispôsobia. Sociálny štát musí byť teda populárny vo všetkých vrstvách obyvateľstva.

strana 16

Princípy sociálneho štátu
Hlavným princípom švédskeho sociálneho štátu je starostlivosť o každého občana svojej krajiny – inými slovami povedané, stačí byť Švédom a štát garantuje určitú ochranu pred najhoršími dopadmi neúspechu, choroby, staroby, atď..  Švédi na to majú svoj výraz – „Folkhemmet“ (domov pre všetkých ľudí).
Ďalším je kompromis a konsenzus (sociálny zmier) medzi všetkými vrstvami obyvateľstva. Samozrejme má to svoju logiku, ak má štát spoľahlivo fungovať v globálnom svete, nemôže trpieť rôznymi vnútornými nepokojmi a konfliktami medzi bohatými a menej úspešnými (chudobnými). Spoločenská jednota je teda ďalšou podmienkou.
Ako som už uviedol, veľké materiálne rozdiely vedú k narušeniu medziľudských vzťahov, ktoré zapríčiňuje hlavne závisť. Švédi tento problém sa snažili vyriešiť tým, že sa pokúsili dorovnávať príjmy pracujúceho obyvateľstva v štátnej a súkromnej sfére, aby rozdiely príjmov neboli veľké. Intelektuáli majú na to svoj výraz – egalitarizmus (rovnostárstvo). Či je to správne, alebo nie, teraz vôbec nemusíme riešiť.
Najpodstatnejším faktorom, ktorý vplýva na životnosť sociálneho štátu je samotná dôvera a popularita hodnotám solidarity a istoty. Pokiaľ by hlavne stredná a vyššia vrstva nedôverovala sociálnemu štátu, sociálny štát by musel skolabovať. To sú práve tie vrstvy, ktoré do systému viac prispievajú, ako z neho berú. Progresívnu daň (čím viac zarábaš, tým viac platíš), nevnímajú potom podnikatelia ako krivdu, ale ako samozrejmosť. Úspešnosť sa potom meria podľa toho, koľko do systému vložili, nie koľko pribudlo podnikateľovi na vlastnom účte.
Dôvera v akýkoľvek, nielen sociálny štát, môže fungovať iba vtedy, ak sa dôveruje autoritám, ktoré samotný systém riadia.  Nielen politici, ale aj celý štátny aparát nemôže byť z tohto dôvodu nakazený korupciou. Túto „maličkosť“ zabudol spomenúť pán Blaha vo svojej práci, pretože výber daní a miera korupcie zo sebou úzko súvisia.
Samotnú dôveru v sociálny systém a určitú uvedomelosť potom musí logicky vštepovať do mladých ľudí už školský systém. Nie je preto možné zaviesť solidárny systém napr. v USA, kde sa na školách preferuje individuálny úspech a o solidarite  a o sociálnom zabezpečení, ktorá eliminuje chudobu, nič nevedia.

strana 17

Dominantná pozícia štátu
Silný sociálny štát nie možné vytvoriť bez mohutných investícií, ktoré sú ideálne načasované a nasmerované. Pokiaľ sa správne určia priority, štát investuje iba do zmysluplných projektov, čím premrhá svoje investície iba minimálne. Tieto princípy a priority sa nelíšia od klasickej rodiny, ktorá funguje maximálne racionálne a prezieravo. Rozumná rodina investuje napr. do zateplenia domu (solárne panely, plastové okná), úsporný automobil, ľadnička atď., zároveň vloží svoje úspory aj do vzdelania svojich detí (kurzy, školy) a nezabúda ani na svojich starých rodičov.
Rozumný štát postupuje podobne len s tým rozdielom, že jeho investície sú omnoho širšie. Pokiaľ chce naplniť všetky svoje projekty, nesmie na nič a nikoho zabudnúť a zároveň sa musí chovať maximálne zodpovedne. Keď občania dôverujú štátu, nemajú problém platiť vysoké dane, pretože vedia, že štát potrebuje zdroje na mnohé investície, ktoré nie sú spojené iba so sociálnym systémom, ale aj s infraštruktúrou, ochranou životného prostredia a pod. – všetko dôležité aspekty určujúce kvalitu života.  
V prípade Švédska možno badať, že štát si zobral na svoje plecia maximum, aby mohol regulovať a zároveň zasahovať do všetkých dôležitých procesov v spoločnosti (napr. vstupovať medzi odbory a zamestnávateľov). Táto regulácia nie je možná, pokiaľ štát nemá dokonalý prehľad o všetkých firmách a samotných občanoch, čo mnohí občania iných krajín vnímajú ako obmedzovanie vlastnej slobody, obchodného tajomstva a vlastného súkromia. Lenže regulovať všetky ekonomické procesy v spoločnosti nie je možné, pokiaľ chýbajú informácie a nie je zaužívaná maximálna miera transparentnosti.
Je maximálna regulácia správna? Pokiaľ poznáme všetky negatívne dopady klasického bezohľadného kapitalizmu a egoisticky zameraného podnikateľa v ňom, tak musí existovať inštitúcia, ktorá bráni zrodu zákonov džungle (silnejší požiera slabšieho) s nepredvídateľnými následkami.
Dominantná pozícia štátu, ktorý vlastní strategické zdroje, má teda zmysel, pokiaľ dokáže všetko regulovať a zároveň nezneužíva svoju moc na politické účely určitej privilegovanej skupine.
Aj keď severské štáty spĺňajú väčšinou tieto podmienky, nemajú to v dnešnom svete vôbec jednoduché. Ekonomika globálneho kapitalizmu funguje na celkom iných princípoch.

strana 18

Globálny kapitalizmus verzus sociálny štát
Veľký“ ekonomický experti poukazujú na slabú schopnosť severských firiem konkurovať iným zahraničným spoločnostiam v celosvetovom meradle, aj napriek vysokej kvalite a produktivite práce, ktorou sú známe. Sú snáď nemohúcne a skostnatené? Firma, ktorá poctivo platí vysoké dane a zároveň vlastným zamestnancom poskytuje vysoké mzdy, ťažko bude konkurovať svojimi nákladmi spoločnostiam, ktoré majú omnoho nižšie dane (väčšinou sa snažia dane minimalizovať rôznymi pochybnými trikmi- daňové raje a pod.) a zároveň zamestnávajú ľudí s chudobných regiónov sveta. Tento globálny problém kapitalizmu som rozoberal v kapitole Kapitalizmus - Globalizácia, otvorené hranice biznisu str.11. Na globalizáciu a neférové praktiky veľkého biznisu musia logicky doplácať firmy, ktoré poctivo platia dane a neznižujú hodnotu práce. Ťažko sa žije poctivým medzi vagabundmi, ak sú osamotení a zároveň označení, ako zastaralá, uzavretá a nepružná škola. Teraz už musíme pochopiť, prečo v severských krajinách vládne tak veľká drahota (služby, tovar, nehnuteľnosti, atď.) v porovnaní s inými časťami Európy. Ak by severské štáty otvorili maximálne dvere zahraničnému malému a strednému podnikaniu, všetci živnostníci a podnikatelia by buď stratili svojich zákazníkov, alebo by museli znížiť svoje mzdy a zisky pod hranicu rentability. Určitá miera uzavretosti voči globálnemu kapitalizmu a maximálna regulácia potom dáva určite zmysel. Treba ešte seriózne dodať, že okrem poctivého a zodpovedného prístupu k štátnej kase, severské sociálne projekty živia aj zásoby nerastného bohatstva (Nórsko – ropa, Švédsko – železná ruda).
Sociálne istoty pestujúce závislosť a rozmaznanosť
Táto téma rezonuje nielen u ľudí, ktorí prišli do severských krajín a dlhodobo v nich pôsobia, ale aj u mnohých intelektuálov Škandinávie. Je to skutočný problém, ktorý sa doteraz nepodaril vyriešiť. Na vine sú samozrejme populistický politici, ktorí chcú dávať ľuďom stále väčšie sociálne zabezpečenie a pritom nevidia dlhodobé negatívne následky nielen pre štátnu kasu, ale aj pre vývoj mentálnej úrovne človeka.
Môže existovať určitá správna miera podpory sociálneho štátu? Ak áno, čo by mala obsahovať? Kto má byť viac zodpovedný za výchovu detí a mládeže, prípadne za dochovanie starých rodičov – štát, alebo rodina? Dokáže štát poskytovať adresné sociálne dávky, ktoré sa nebudú zneužívať a zároveň sa blížia spravodlivosti?

strana 19

Je možné priemerným a podpriemerným (lenivým) poskytovať istoty a zároveň ich priviesť k zodpovednosti, prípadne k vyšším výkonom?
Na tieto otázky nedokáže dať odpoveď ani nadpriemerne inteligentný človek, pokiaľ nad nimi hlbšie neuvažoval.
Určite sa každému dobre žije v prostredí, kde sa nemusí strachovať o osud svojich detí a rodičov pri akejkoľvek tragickej situácií, ktorú prináša so sebou nešťastná náhoda, alebo nízka inteligencia (slabá racionalita) niektorého člena rodiny. Pocit istoty, že štát sa o mňa postará,  prináša so sebou psychickú pohodu, na druhej strane ale aj pohodlie, ktoré často vedie k nezodpovednosti, rozmaznanosti a otupelosti. Keď sa jednoduchý človek, ktorý v sebe nemá tvorivý potenciál a určitý talent dostane do prostredia, kde nemá starosti, kde nemusí riešiť zložité situácie a pod., evidentne nemôže získať schopnosti svojich rodičov a predkov, ktorí pohodlný život nepoznali. Všetci, ktorí odsudzujú štedrý sociálny štát, mali by sa najskôr pozrieť, či tento nezaslúžený servis maximálneho zabezpečenia a pohodlia neposkytujú náhodou aj svojim deťom. Kritikov, ktorí poukazujú oprávnene na negatívny vývoj mladej generácie je veľmi veľa, ale tých, ktorí dokážu ponúknuť určité riešenia tejto zložitej situácie je minimum.
Skúsme teoreticky vymodelovať ideálny sociálny štát, ktorý sa bude snažiť byť maximálne humánny a spravodlivý, a zároveň sa bude snažiť vyprovokovať spiacich a lenivých k určitým výkonom.
Najskôr sa musíme ujednotiť v tom, že určitú úroveň sociálneho zabezpečenia musí dostať každý človek, aj keď si ju nezaslúži. Nemôžeme nikoho odpisovať, vždy je šanca určitého prebudenia, prípadne reštartu, po ktorom sa menia hodnoty a spôsob života. Aj keď na tento reštart dosiahne maximálne desať percent „stratených“ existencií, túto šancu musia mať neustále pred sebou. Aby sme slabému mohli nechať otvorené dvere po celý jeho život, musíme sa postarať o jeho základné potreby. V prvom rade je to zdravotná starostlivosť, ktorá vykazuje určitý štandard (lieky, operácie, rehabilitácia, atď.), aby ho spoločnosť nenechala zomrieť na banálne choroby a úrazy. V druhom rade musíme cez finančné dávky umožniť viesť skromný život (strecha nad hlavou, potraviny, hygiena), ktorý sa ale nebude kvalitou blížiť k pracujúcej vrstve. A nakoniec musíme mať o ňom čo najlepší prehľad cez sociálnych pracovníkov, ktorí zároveň poskytujú poradenstvo a osvetu. Ak napr. bezdomovec odmietne pomoc štátu a rozhodne sa viesť slobodný a túlavý život, nikto mu v tom nezabráni. Úlohou sociálnych pracovníkov je presvedčiť ho, že pokiaľ si nedokáže nájsť stabilnú prácu, bez ochrany štátu padne na ešte väčšie dno.     

strana 20

Ako eliminovať závislosť
Ak by Švédi mali odvahu potierať závislosť svojich občanov od pomoci štátu, mohli by zaviesť možno nepopulárne, ale spravodlivé riešenie. Hneď na úvod musím uviesť, že človek, ktorý je závislý od štátu, nemôže byť v žiadnom prípade slobodný (nemôže sa oháňať osobnou slobodou), to znamená, že nemá nárok ukrývať akékoľvek dôležité informácie finančného charakteru.
Teraz si skúste predstaviť, čo by sa odohrávalo, ak by celá spoločnosť mala kompletný a detailný prehľad o všetkých ľuďoch, ktorým sa vyplácajú konkrétne finančné dávky. Sused, priateľ, či kolega by presne vedel, ako jeho známy zaťažuje štátnu pokladnicu. Na druhej strane by bolo možné vidieť, kto svojimi daňami a odvodmi štátnu pokladnicu plní a zároveň z nej minimálne čerpá. Skúsme pustiť uzdu svojej predstavivosti, aby sme mohli odhadnúť nasledujúce udalosti po zavedení tohto revolučného zákona. Pokiaľ by politici vo svojich prehláseniach vyzdvihovali všetkých, ktorí nepotrebujú pomoc štátu, nikto by sa svojim príživníctvom nepýšil, skôr by sa viedol závod o to, kto je najmenej závislý a zároveň kto je najviac plusový. Súťaživosť primitívneho ega by mala pozitívny efekt na nielen štátnu kasu, ale aj na ľudí, ktorí by chceli demonštrovať svoju samostatnosť (nezávislosť) a hlavne produktivitu. Nikto by nemohol odsudzovať starých, chorých, slobodné matky, siroty, bezdomovcov, atď., skôr by ostali v hanbe tí, ktorí nechcú z rôznych dôvodov pracovať a zároveň sa nechajú živiť štátom. Hanba je omnoho účinnejší prostriedok, ako akýkoľvek dokonalý zákon, ktorý sa prirodzene nerešpektuje. Konfucius tieto súvislosti dobre poznal:
Konfucius: „Ak budú ľudia vedení pomocou príkazov a usmerňovaní pomocou trestov, budú sa síce zdržiavať nežiaduceho konania, ale nebudú ho pokladať za hanbu; ak budú vedení morálnou silou a usmerňovaní podľa princípov mravov Li,  budú vedieť, čo je hanba, a svoje chyby budú napravovať.“
Ak majú ľudia pri moci morálnu silu, ktorej dôverujú, nepotrebujú veľa zákonov, pretože si sami dokážu vytvoriť prostredie, v ktorom fungujú nepísané pravidlá, etika a spravodlivosť. Má to ale svoju podmienku – rozumní musia byť v dominantnej prevahe.
Realizácia projektu hanby závislosti od štátu má samozrejme niekoľko zádrheľov. Populistický politici (väčšinou sociálny demokrati) sa nikdy neodvážia ísť proti záujmom veľkej mase sociálne závislých, keďže táto vrstva má rovnaký hlas vo voľbách, ako nezávislí a produktívny ľudia (napr. stredná vrstva). Problém rovnakého hlasu vo voľbách a rozdielnu závislosť od štátu som rozoberal v kapitole Demokracia -  Rozdielna inteligencia a rozdielna závislosť na štáte - rovnaký hlas vo voľbách, str. 15.

strana 21

Pokiaľ by hodnota hlasu vo voľbách závisela od inteligencie a nezávislosti od štátu, ani politik s akýmkoľvek veľkým (solidárnym) srdcom by nedokázal na závislosti slabých budovať svoju politickú agendu a kariéru. Uspieť by mohol iba v prípade, ak by sa na záujmy slabých nemyslelo.
Keď sa dokážeme hlbšie zamyslieť nad možnosťami a perspektívou fungujúceho sociálneho štátu, tak musíme prísť k záveru, že vybudovať a stabilizovať tento projekt je samozrejme možné, ale vyžaduje to dosadiť do najvyšších miest ľudí, ktorý majú odvahu presadiť akýkoľvek zákon. Celú pointu najlepšie vystihuje Platónova myšlienka:
Platón: „Zákonodarca musí vydať také zákony, ktoré neslúžia záujmom jedného alebo niekoľkých samovládcov alebo záujmom moci ľudu, ale vždy záujmom spravodlivosti.“
Každý, kto do hĺbky chápe túto myšlienku musí vidieť, ako ďaleko je Platón od súčasných politikov, ktorý myslia v prvom rade na svoju kariéru. Nemôžeme preto očakávať, že príjmu zákony, ktoré odhalia a obmedzia závislosť, pohodlnosť, nezodpovednosť a lajdáctvo.
Kto má niesť najväčšiu zodpovednosť za výchovu detí a mládeže?
Problematika výchovy detí a mládeže je veľmi široká téma, ktorá vyžaduje pochopiť mnoho súvislostí. V budúcnosti jej venujem celú kapitolu, teraz budem polemizovať iba o tom, či štát, alebo rodina má rozhodujúcim spôsobom formovať mladého človeka vo fungujúcom sociálnom štáte.
Na jednej strane stoja zástancovia tradičnej rodiny, ktorá poskytuje citovú výchovu, morálne zásady, udržuje rodinné väzby a vedie mladého človeka k určitej samostatnosti (napr. Aristoteles), na druhej sú obhajcovia dominantného postavenia štátu (Platón, Sokrates...), ktorý dokáže cez svoje inštitúcie a vychovávateľov poskytnúť najlepšie vzdelanie, fyzickú pripravenosť, zručnosti, atď..
Rodina nedokáže plnohodnotne nahradiť možnosti štátu a štát nedokáže poskytnúť všetky dôležité funkcie rodiny.

strana 22

Určitá vyváženosť je teda ideálny stav, keď rodina a štát plnia svoje funkcie maximálne racionálne, prezieravo a zodpovedne. Vtedy prichádza super stav, keď štát nemusí suplovať niektoré funkcie rodiny a rodina štátu. Lenže tento super stav do dnešnej doby nenastal, ľudia nevytvorili ešte ideálny štát a rodina v masovom meradle nefunguje tak, ako by mala.
Skúsme odhadnúť, aké je v dnešnej dobe percento kvalitných rodičov, ktorí sa venujú maximálne svojim deťom a zároveň ich pozitívne ovplyvňujú v mnohých smeroch. Veľká časť manželstiev sa rozpadá v dobe, keď dieťa potrebuje pozitívny príklad matky aj otca. Ďalšie veľké percento tvoria rodiny, kde sú neustále hádky (dusná atmosféra), ktoré deti riešia izoláciou (samota vo svojej izbe). Máme tu ešte slobodné matky, ktoré mnohé veci nestíhajú a väčšinou sú závislé od pomoci svojich rodičov alebo známych. Treba si ešte uvedomiť, že nie každý človek má dostatočnú mentálnu úroveň vychovávať deti (psychicky nevyrovnaná, nevedomá, prípadne nezodpovedná osobnosť). Koľko percent rodín teda funguje tak, aby mohli plnohodnotne vychovávať svoje deti? Z vlastnej skúsenosti môžeme odhadnúť, že to číslo nepresiahne 20 percent. Nebudem teraz rozoberať všetky príčiny, iba uvediem, že tento negatívny jav spôsobila doba, v ktorej ženy sa chcú podobať mužom a muži sa chcú podobať zvieratám (väčšinou dravcom s veľkým háremom).
Pokiaľ si teda dokážeme uvedomiť súčasnú situáciu, ktorú môžeme smelo nazvať krízou rodiny, tak evidentne musí nastúpiť štát nielen so svojou sociálnou pomocou, ale aj s takou výchovou a osvetou, ktorá dokáže ukázať výhody fungujúcej rodiny a prosperujúceho štátu. Pri kríze rodiny musí potom logicky štát vziať na seba väčšiu zodpovednosť vo výchove detí a mládeže, ako v minulosti. Rodinné väzby, na ktoré sa Aristoteles odvoláva, v súčasnosti nefungujú nielen pre rozhádanosť a kvôli malej rodine (veľké percento jedináčikov), ale aj pre pestovaný egoizmus, ktorý pozerá iba na svoje záujmy a nechápe výhody fungujúcej rodiny.
Všetky tieto súvislosti Švédi samozrejme na rozdiel od väčšiny sveta vedia. Môžeme sa im potom čudovať, že štát zohráva u nich aj vo výchove dominantnú úlohu? Mimochodom, okrem toho, že majú najprepracovanejší vzdelávací systém, rodičia so školou nadštandardne komunikujú, čo iba dokazuje, že  aktívne koordinujú funkciu rodiny a štátu.

strana 23

Pozitívny príklad pre ľudstvo
Projektu sociálneho štátu Švédska a ostatných severských krajín fandím, aj keď vypestovali masy závislých a pohodlných ľudí, pretože sú najbližšie k vyspelej spoločnosti, v ktorej je udomácnená pohoda a harmónia. V ďalšom rade pochopili, že štát musí mať silnú a dominantnú pozíciu, pokiaľ chce regulovať všetky procesy v spoločnosti a eliminovať problémy prameniace z rozdielnych možností a schopností človeka. Ani najlepšie zákony nikdy neumožnia vytvoriť situáciu, v ktorej budú všetci spokojní, čo Platón jasne predpovedal:
Platón:„Ku kráľovskému umeniu patrí istým spôsobom umenie zákonodarné. Zákony však nikdy nemôžu obsiahnuť, čo je pre všetkých najväčšie dobro a najväčšie právo, a podľa toho nariaďovať to, čo je najlepšie. Nerovnakosť ľudí a ich činnosti nedovoľujú stanoviť jednoduché pravidlo na všetky časy.“
Ak sa zamyslíme len nad tým, že v dnešnom svete existujú krajiny, kde nevládne korupcia a štát nie je nepriateľ, ktorého treba klamať na daniach a šklbať na sociálnych dávkach, je to určite úspech hodný nasledovania. Vysoká úroveň vzdelania, v ktorej sa experimentuje s revolučnými metódami výučby, je dielom otvorenosti ku všetkému novému, čo prináša pozitívny efekt pre spoločnosť. Švédi ako prví chcú zrušiť papierové peniaze, čo dokonale sprehľadní všetky finančné toky. Vo Fínsku sa experimentuje so zaručeným rovnakým príjmom od štátu aj pre nepracujúcich, aby sa zistilo, akú snahu má priemerný človek pracovať. Prečo vo Švédsku je minimum bezdomovcov? Okrem solidarity je to aj otázka racionality, ktorá hovorí, že bezdomovec je zbytočne stratená pracovná sila. Štát sa ku skrachovanej existencii chová ako ku svojmu dieťaťu, preto mu maximálne pomáha postaviť sa opäť na nohy. Vytvorené dlhy dokáže vziať na seba a splátkový kalendár vytvorí tak, aby sa nešťastníkovi oplatilo pracovať. V tomto smere je to obrovský rozdiel oproti klasickému bezohľadnému kapitalizmu, ktorý slabých melie a nakoniec vykopne na smetisko.
Nové odvážne reformy sa dajú zavádzať iba v prostredí, kde tradície minulých generácií neobmedzujú ľudskú vynaliezavosť a kreativitu (nie sú zošnurované náboženskými dogmami).  Schopnosťou odpozerať od iných národov kvalitu (vyspelú architektúru, techniku, vedu, filozofiu, atď.), ktorá prináša pozitívny efekt, sa vyznačovali aj staroveký Rimania. Neboli geneticky lepší ako ostatné národy, boli iba otvorení vo všetkých smeroch. Švédi sa riadia rovnakým princípom, preto predbehli ostatný svet o niekoľko desaťročí, aj keď ich ekonomika nemá tak dynamický vývoj, ako chudobné krajiny s lacnou pracovnou silou. Každý, kto na vyspelú spoločnosť pozerá iba cez ekonomický rast a výkonnosť ekonomiky, nikdy nepochopí význam známej myšlienky – vyspelosť spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších občanov.
Slabým vyhovuje sociálny štát, silným naopak vadí, že musia dotovať cez svoje dane a odvody povaľačov. Silní si ale neuvedomujú, že stačí málo (napr. nešťastná náhoda, zlá investícia, choroba, atď.) a veľmi rýchlo sa ocitnú medzi tými, ktorí potrebujú pomoc.

strana 24

Sociálny („ideálny“) štát očami filozofie
Pred dva a pol tisíc rokmi boli všetky krajiny na míle vzdialené od princípov sociálneho štátu. Myšlienky Platóna, Aristotela a Konfucia sú si veľmi podobné v tom, že myslia na najslabšie vrstvy a zároveň ukazujú cestu, ako pozdvihnúť celú spoločnosť. Ak by títo páni žili v dnešnej dobe, určite by sme im nemuseli vysvetľovať všetky dôležité aspekty a súvislosti  sociálneho štátu. Každý, kto sa zaoberá do hĺbky problematikou slabých a chudobných, musí byť logicky sociálne orientovaný. Tieto myšlienky dokazujú, že ideálny štát, podľa najvyššej filozofie, musí myslieť na všetkých a zároveň nesmie zabudnúť na výchovu a vzdelanie.
Konfucius: 9. Majster prechádzal štátom Wei, Ran You riadil jeho voz. To množstvo ľudí na tomto mieste! – poznamenal majster. Ran You povedal: „Pokiaľ sa dosiahne veľkého počtu obyvateľstva, čo by sa ešte malo urobiť?“ Majster povedal: „ Aby sa stali bohatými.“ „A keď už budú bohatí, čo potom ešte?“ – opýtal sa Ran You. Majster povedal: „Dať im vzdelanie a výchovu.“
Konfucius: Ji Kangzi sa opýtal Konfucia: „Ako primäť ľud k rešpektu, úprimnej oddanosti a poctivej práci?“ Majster povedal: „Keď k nim budete pristupovať seriózne, budú k vám cítiť rešpekt, keď budete úctivý k starým a láskavý k mladým, potom vám budú úprimne oddaní, keď budete vyzdvihovať čestných a nadaných a tých menej nadaných budete schopný vzdelávať, bude to pre ľud povzbudením k činorodej práci.“
Platón: „Pri zakladaní ideálneho štátu nemožno pozerať na to, aby jedna trieda bola prevažne šťastná, ale aby celý štát bol čo najšťastnejší.“
Nechcem vás zbytočne zaťažovať dlhým textom, ale tieto Aristotelesove názory stoja za to:
Aristoteles (Politika): „Nesmieme sa domnievať, že nejaký občan patrí len sám sebe, ale všetci patria štátu, lebo každý občan je časťou štátu, a starostlivosť o každú jednotlivú časť prirodzene prihliada na starostlivosť o celok.“
Jasná súvislosť a závislosť medzi štátom a občanom- štát má chrániť občana a občan štát.
Aristoteles (Politika): „Nikto by asi nepopieral, že sa zákonodarca má starať predovšetkým o výchovu mládeže. Kde sa to v štátoch nerobí, škodí to ústavám, lebo ľudia musia byť vychovávaní so zreteľom na platnú ústavu."
Ďalej všetky zručnosti a umenia potrebujú isté predbežné vzdelanie a návyky, aby sme ich mohli vykonávať, a teda očividne aj cnostné konanie. A keďže účel štátu je jeden, aj výchova musí byť jedna a tá istá pre všetkých a aj starostlivosť o ňu musí byť spoločná a nie súkromná ako teraz, kde sa každý súkromne stará o svoje deti a súkromne ich učí tomu, čo sa mu práve zdá dobrým.“

strana 25

Aristoteles kritizoval v úvode svojej Politiky Sokratesa za príliš veľkú jednotu, spoločné vlastníctvo a dominantnú pozíciu štátu (Platónova Ústava), zároveň obhajoval úlohu tradičnej rodiny, ale v poslednej kapitole  jasne ukázal, kto má byť dominantný vo výchove a aké sú s tým spojené problémy.
Aristoteles (Politika): „Je jasné, že treba vydať zákonné nariadenie o výchove a treba ju urobiť verejnou. No musí byť známe aj to, čo je výchova a čo sa má vychovávať. O tom, čo sa majú mladí ľudia učiť, aby získali cnosti a žili čo najlepšie, nezmýšľajú všetci rovnako, ani nie je jasné, či sa má výchova viac týkať intelektu, alebo charakteru. Terajší spôsob výchovy problém ešte viac zamotáva a nie je jasné, či sa má mládež cvičiť skôr v tom, čo je užitočné pre praktický život, alebo v tom, čo ju vedie k cnosti, alebo v istých vyšších náukách (lebo každá strana našla svojho zástancu). Pokiaľ ide o výchovu k cnosti, ani tu niet všeobecnej zhody (mienky sa rozchádzajú už v tom, ktorú cnosť si treba ceniť najväčšmi, a tak, prirodzene nie je jednota ani v tom, ako sa v nej treba cvičiť a ju získať).“
Ani v antickom Grécku rovnako ako dnes nepanovala zhoda vo výchove a dodnes nie je oficiálne známe, ako má vyzerať vyspelý človek po inteligenčnej a morálnej (charakterovej) stránke. Za dva a pol tisíc rokov sme túto jednoduchú rovnicu ešte nevyriešili.
Na rozdiel od mnohých intelektuálov súčasnosti a minulosti antická filozofia dobre vedela, že budovať fungujúci systém blížiaci sa spravodlivosti nemá zmysel, pokiaľ ho nespravujú skutočné morálne autority (napr. neskorumpovateľní politici) vybavené vysokým poznaním, ktoré  sú príkladom pre ostatných.
Konfucius: Vojvoda Ai sa opýtal: „Čo robiť, aby bol ľud poslušný?“ Majster povedal: „Ak sa budú povolávať čestní a odvolávať bezcharakterní, potom bude ľud poslušný. Ak sa budú povolávať bezcharakterní a odvolávať čestní, potom ľud poslušný nebude.“
Konfucius: Majster povedal: „Kto sa sám chová správne, potom nemusí vydávať ani príkazy a všetko beží ako má. Kto sa sám nechová správne, potom napriek tomu, že bude vydávať príkazy, nikto sa im nebude podriaďovať.“
Platón: „Mnohí strážcovia štátu sa dajú oklamať občanmi a namýšľajú si, že sú skutočnými politikmi, keď ich vychvaľujú široké masy. Takíto muži sa neprestajne zaoberajú vypracovaním zákonov, zasa ich opravujú, pričom stále veria, že skoncujú zo zločinnosťou v obchodných stykoch i v ostatných veciach a vôbec netušia, že v skutočnosti iba stínajú hlavy hydre.“

strana 26

Ľudia budú márne budovať akýkoľvek spoločenský systém až do doby, kým neuvidia, že najslabší článok je nízky charakter a slabá vedomosť najmocnejších ľudí. Okrem rošírenej korupcie a pokrytectva je populizmus politikov  (hlavne sociálnych demokratov) veľká brzda. Snaha zapáčiť masám slabých,  je podobný filozofiou komerčnému biznisu, ktorý sa snaží vypestovať závislosť medzi výrobcom a naivným spotrebiteľom. Nárast nezávislých ľudí od štátu a informovaných zákazníkov je cesta k lepšej budúcnosti, ale práve sociálnym demokratom a veľkému biznisu tento trend nebude nikdy vyhovovať. Omnoho najnáročnejšie je viesť určitú osvetu, ktorá ľuďom otvára oči, vedie ich k samostatnosti a burcuje ich k lepším výkonom. Najskôr je ale nevyhnutné identifikovať tých, ktorí profitujú zo závislosti, neinformovanosti a naivnosti, atď. a zároveň pokrytecky poukazujú na svoju prospešnosť. Presvedčiť silných, bohatých a vplyvných o tom, že ich egoistické priority brzdia spoločenský vývoj je omnoho náročnejšie, ako balamutiť slabých jednoduchými frázami. Ich výmena za schopných môže nastať iba vtedy, ak sa objaví nová vedomosť, ktorá nebude obhajovať záujmy určitej spoločenskej vrstvy a zároveň bude schopná postaviť sa kriticky ku každému.
Keďže vysoká filozofia vidí všetky tieto súvislosti, nemôže trpieť naivnosťou a prehnaným optimizmom, ktorý verí, že všetko sa v krátkom čase na dobro obráti.
Konfucius: Majster povedal: „Keby po celých sto rokov stáli v čele štátu dobrí ľudia, bolo by možné zvíťaziť nad krutosťami a skoncovať zo zabíjaním. – toto sú veru pravdivé slová.
Konfucius: Majster povedal: „Aj keby sa objavil taký kráľ, ako má byť, bolo by treba jedného pokolenia, aby sa presadili zásady ľudskosti.“
Platón: „Ak sa v štátoch nestanú vládcami milovníci múdrosti alebo ak sa terajší vládcovia úprimne a náležite neoddajú filozofií, ak politická moc a láska k múdrosti nesplynú do jedného, nebude pre štát ani pre jednotlivca konca bied.“
Platóna mám rád hlavne preto, že dokáže jasne a stručne určiť koreň každého problému aj s jeho hlavnými súvislosťami.
Keď sa pozrieme do súčasného sveta, tak môžeme badať, že politická moc vo všetkých krajinách (aj v sociálnom Švédku), trpí krátkozrakosťou, ktorá nedokáže riešiť aktuálne problémy a odhadnúť sled budúcich udalostí. Parlamentná účasť primitívneho nacionalizmu, fašizmu a extrémizmu, je vizitkou nedôvery a celkového úpadku tradičných politických strán, ktoré nevedia prečítať nálady v spoločnosti.
Ak ste prečítali moje predchádzajúce kapitoly, tak môžete vidieť, že v podstate omieľam rovnaké, alebo podobné myšlienky dookola, prípadne že končím pri filozofii, ktorá tieto nepríjemné pravdy odokrýva.

strana 27

Záver a rekapitulácia
Som presvedčený o tom, že ani väčšina sociológov a psychológov nepozná všetky aspekty ovplyvňujúce kvalitu života, medziľudské vzťahy a vývoj mentality človeka. Ak by som sa mýlil, museli by volať na poplach podobne ako klimatológovia  varujú pred zvyšujúcou teplotou, topiacimi sa ľadovcami, skleníkovým efektom a pod..  
Pri rekapitulácií tejto kapitoly sa možno rozplynú všetky optimistické prognózy vedúce k lepšej budúcnosti, na druhej strane ale môžeme vidieť, čo všetko sme ako ľudstvo zanedbali, nepochopili a podcenili.
Poďme teda postupne a hľadajme závery, ktoré ponúkajú lepšiu možnosť z určitých alternatív, prípadne ktoré pozerajú do nezaujato do budúcna. Harmonizácia, hľadanie spravodlivosti a priznanie si nepríjemnej pravdy je najväčší nedostatok  ľudskej inteligencie, ktorá má potenciál všetky svoje problémy vyriešiť.
Je lepší život na vidieku, alebo v meste? Vidiečania utekajú do mesta a mešťania túžia po rodinnom domčeku v pokojnom vidieckom prostredí. Vysoké životné tempo, stres, kriminalita, hluk, znečistené ovzdušie, dopravné zápchy a ďalšie negatívne faktory dokazujú, že mesto nie je ideálne miesto pre život. Rastúce veľkomestá sú potom logicky cestou do pekiel. Mešťan je nielen závislí po všetkých stránkach, ale stráca aj zručnosti svojich predkov.
Nedokážeme oceniť a do praxe uviesť výhody malých komunít, ktoré dokážu byť vo veľkej miere samostatné a zároveň budujú množstvo pozitívnych ľudských vlastností a zručností. Technika nám uľahčila život, ale zároveň zdegradovala schopnosť manuálne pracovať, logicky premýšľať a kreatívne tvoriť. Výchova k univerzálnosti a samostatnosti v prostredí, kde všetko technika rieši, nefunguje. Koľko percent ľudí dokáže násobiť a deliť dvoj a viac ciferné čísla bez kalkulačky?
Sociálne siete určené na komunikáciu vytvárajú masy mladých ľudí, ktorí v reálnom živote nedokážu nadväzovať známosti a komunikovať s cudzími ľuďmi, čo v konečnom dôsledku prináša uzavretosť. Virtuálny svet a falošná spätná väzba ich odtrhli od reality (nezaujímajú sa o problémy súčasného sveta). Väčšina z nich zostáva závislá ešte aj v dospelosti na svojich rodičoch nielen finančne, ale aj inteligenčne (nevedia sa sami rozhodovať, nedokážu variť, atď.). Pohodlný život spojený so všetkými dostupnými slasťami neumožňuje poznať cieľavedomosť, racionalitu a zodpovednosť.

strana 28

Všetci dobre vieme, že v ríši zvierat matka po určitom čase opustí svoje mláďatá, inak by boli na nej závislé do konca života. My však v takej miere milujeme svoje deti, že im všetko chceme uľahčovať, aby sa museli čo najmenej trápiť. Prílišná veľká láska a strach o ich osud sú potom jasne kontraproduktívne faktory vo výchove k samostatnosti.
Komerčné médiá, filmový priemysel a propaganda biznisu ukazuje mladým pozlátko (luxus, vášnivý ale krátkodobý partnerský vzťah, umelé celebrity, atď.)  ako métu šťastia, ktorá nemá dlhú životnosť.
Do dnešnej doby väčšina sveta nepochopila negatívne javy bezohľadného kapitalizmu a výhody sociálneho štátu. Nevieme pochopiť dopady a trendy ekonomickej globalizácie sveta, ktorý na globalizáciu ešte nie je zrelý. Nevieme nájsť neskorumpovateľných a nezaujatých politikov obhajujúcich záujem celku, ktorý vidia negatívne trendy a zároveň sú schopný vytvoriť spravodlivé prostredie, v ktorom nebude dominovať arogantný egoizmus silných, ani rovnostárstvo, ale rovnaká šanca pre všetkých.
Čo z týchto faktov vyplýva? Pokiaľ nie sme spojený s určitou vrstvou, spoločenským zriadením, spôsobom života, atď., tak musíme vidieť, že pravda, spravodlivosť a lepšia budúcnosť sa nachádza väčšinou v strede, medzi dvoma odlišnými protipólmi, ktoré majú svoje negatíva a pozitíva. Až keď dokážeme nezaujato a bez emócií pozerať na všetky tieto klady a zápory, budeme schopný identifikovať to najlepšie, čo každá strana ponúka. Z tohto pohľadu časom môže vzniknúť tretia cesta, ktorá nebude ničím novým, ale iba výberom najlepšieho, čo už dávno existuje. Zlatú strednú cestu obhajoval aj Aristoteles, keď ju nazval ako vyrovnávaciu spravodlivosť.
Aristoteles (Politika): „No tam, kde má vzniknúť jednota, musia byť druhové rozdiely. Preto štáty udržuje vyrovnávacia spravodlivosť.“
Bez tejto vyrovnávacej spravodlivosti, v ktorej funguje rodina a štát racionálne, prezieravo a zodpovedne, nemôže vyrásť ani človek, ktorý sa bude týmito vlastnosťami vyznačovať. Táto súvislosť sa veľmi zdôrazňuje v Platónovom Štáte, ktorý okrem toho pojednáva aj o správnej výchove a vlastnostiach pravého vládcu. Aj keď to dielo je označené ako utópia, staroveká filozofia poznala hlavné piliere a princípy spravodlivosti. V tomto smere sa ľudstvo so svojimi politikmi a intelektuálnymi špičkami nemôže porovnávať.[]

strana 27