cesta k pravde a slobode - korupcia

Investigatívny novinár
vo formáte
PDF alebo Word

Investigatívny novinár

Nemal pôvodne v úmysle vytvoriť túto kapitolu, ale vražda novinára ma presvedčila o tom, že je dôležité zaujať určité názorové postoje k témam (problémom), ktoré aktuálne rezonujú nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Postupne budú pribúdať články, ktoré budú mať ambíciu ukázať, že všetko hodnotíme povrchne, bez poznania dôležitých súvislostí.

Ralph Waldo Emerson: „Demokracia je vláda tyranov korigovaná novinármi.“

Obsah

Kto zabíja novinárov?..................................................................................2
Nie je novinár ako novinár...........................................................................3
Záver a pointa .............................................................................................4

Úvod
V histórií môžeme nájsť množstvo príkladov, keď veľké pozitívne zmeny nasledovali po určitých tragických udalostiach. Vražda investigatívneho novinára je veľká udalosť v takej krajine, ktorá na to nie je zvyknutá. Rozbuškou pre rozsiahle nepokoje sa stáva takáto vražda vtedy, ak je spoločnosť už dlhšiu dobu nespokojná s vládnou arogantnou mocou. Keď sa po krátkom čase ukáže, že zavraždený novinár odhalil prepojenia mafie na ľudí blízkych premiéra, tak samotný objednávateľ vraždy z určitého pohľadu nie je dôležitý, pretože najdôležitejšie sú odhalené skutočnosti, ktoré jasne skompromitovali vládnu moc nielen medzi vlastným obyvateľstvom, ale hlavne pred celým svetom. Na tento fakt sa v búrlivej politickej kríze akosi zabúda. Ako sa budú pozerať na slovenských politikov v zahraničí (aký budú mať morálny kredit), dá sa na základe minulých udalostí veľmi ľahko prísť. Budú sa na Slovensko hrnúť seriózny zahraničný podnikatelia, ak vláda dostane prívlastok mafiánska? Budú ešte slovenských politikov na medzinárodných fórach brať vážne? Odpoveď prinesie krátka budúcnosť, ale pokiaľ súčasná vláda nepadne, tak sa opäť odvráti od Európy a začne byť veľký kamarát s Ruskom, ako za čias Mečiara. Určitá tuposť (slabá racionalita), bola vždy spojená s každou vládou a politickou stranou samostatného Slovenska. Slovenský politici nikdy nedokázali robiť prezieravé rozhodnutia, na ktoré by sami nedoplatili, pretože vždy im išlo iba o vlastné záujmy, o vlastnú moc. Aj opozícia v súčasnosti dosť primitívne útočí, pretože sa už nevie dočkať predčasných volieb a účasti vo vláde.
Smutné je hlavne to, že žiadna politická strana nedokáže, prípadne nemá odvahu urobiť objektívnu komplexnú analýzu súčasného stavu krajiny (politika, štátna správa, ekonomika, atď.), ktorá by ukázala hlavne mladým a naivným, na akom princípe to všetko funguje.  Mladí ľudia potrebujú veriť, že sa to všetko jedného dňa na lepšie obráti. Lenže vražda novinára a odhalené fakty im ukazujú skutočnú realitu, ktorá vykresľuje pesimistickú budúcnosť. Politická garnitúra sa potom nemôže čudovať, že na protestoch sa objavujú hlavne mladí ľudia.
Ján Kuciak nebol prvý ani posledný zavraždený investigatívny novinár. Určite by bolo veľmi osožné, ak by sa mená všetkých zlikvidovaných a stratených novinárov celého sveta pripomínali omnoho častejšie spolu s tým, na čom pracovali.

strana 1

Kto zabíja novinárov?
Každého zaujíma v prvom rade to, kto sa odvážil zlikvidovať novinára. Pomocou logiky a empatie sa k určitým záverom môžeme dopracovať, pretože psychológiu inteligentných ako aj  jednoduchých vagabundov sa dá celkom dobre odhadnúť. Vypočítavý politik, podľa môjho názoru, ktorému hrozí odvolanie alebo prehra v ďalších voľbách, si takúto vraždu nemôže dovoliť objednať, pretože veľmi dobre vie, akú to bude mať odozvu u verejnosti. Ale politici, ktorí pravidelne vyhrávajú svoje voľby čestne alebo manipuláciou, si vraždu novinára môžu dovoliť, rovnako ako aj likvidáciu opozičného politika. Tam, kde je slabá opozícia, tam je aj minimálna sloboda slova. Asi netreba vymenovať krajiny, ktoré sa hrajú na demokraciu, pretože silný vodca je vždy diktátor a totalita neznáša nelojálnosť a iné názory.
Slovensko zažilo Mečiarovu éru, keď sa vraždili s politických dôvodov nepohodlní svedkovia, keď sa zastrašovali novinári a keď tajná služba bola najsilnejšia z mnohých skupín organizovaného zločinu. Teraz sa pomaly dostávame k pointe. SIS ovládal Lexa a jeho zmýšľanie sa vôbec nelíšilo od iných veľkých bossov mafie. Tento typ človeka sa cíti byť najväčším z najväčších (capo di tutti capi) a preto všetky problémy rieši z pozície sily. Nedokáže hľadať kompromisy, nedokáže pred ničím ustúpiť, snaží sa všetkých kúpiť, prípadne zastrašiť a hlavne vždy hľadá jednoduché riešenie, ktoré má určitý problém vyriešiť. Za likvidáciou človeka vidí vyriešený problém, prípadne dáva ostatným rebelom jasnú výstrahu - nerýpte a poslúchajte, inak ste na rade vy. Pre Slovensko bolo z určitého pohľadu šťastím, že Mečiar nemal inteligentného šéfa SIS, pretože únosom prezidentovho syna a následnou likvidáciou Remiáša nič  pozitívne nedosiahol, všetko to viedlo k ďalším zúfalým krokom (napr. amnestia), ktoré ho dostalo doslova na politické smetisko.
Rozhodnutie zlikvidovať novinára demonštratívnym spôsobom sa môže podľa tejto logiky narodiť iba v klasickej mafiánskej hlave, ktorá nedokáže domyslieť dôsledky. Tá mafiánska hlava ale nemusí byť šéfom určitého klanu, ona sa môže ocitnúť aj v politike alebo veľkom biznise. Podľa arogantného správania a jednoduchého myslenia (slabá racionalita- jednoduché riešenia) sa tento typ človeka dá ľahko identifikovať. Môžeme ale Fica považovať za prešpekulovaného politika, ktorý nerobí kardinálne chyby? Už len tým, že si k sebe pritiahol nepreverených ľudí s pochybnou minulosťou, ktorým následne dôveroval, ukázal svoju slabú prezieravosť. Som presvedčený o tom, že v prípade Troškovej nerozmýšľal rozumom, ale svojim pohlavným orgánom, preto bezpečnostná previerka nebola ani  urobená.
To je samozrejme ten lepší prípad, horšie by bolo, ak by o minulosti svojej asistentky vedel a napriek tomu by jej maximálne dôveroval. Každá z týchto možností je zlá, pretože jedna vypovedá o pudovosti, druhá o maximálnej nezodpovednosti, lajdáctve a arogancií, alebo dokonca aj o určitom biznise s talianskou mafiou. Keď sa teda chceme vložiť do mysle Fica, tak do úvahy prichádzajú iba tieto možnosti.

strana 2

V každom prípade to vypovedá o tom, že štát riadi človek, ktorý robí kardinálne chyby a za žiadnych okolností si nedokáže ani jednu priznať a vyvodiť určitú zodpovednosť. Správaním sa teda veľmi podobá na svojho predchodcu a už pri jeho prvom nástupe k moci mnohí tvrdili, že je to Mečiar v mladšom a kultivovanejšom prevedení. Prevzal po ňom nielen voličskú základňu, ale aj metódy vládnutia. Nie je potom náhoda, že ľudia sa opäť obávajú návratu 90- tych rokov, kde sa vraždilo a korumpovalo v obrovských rozmeroch bez akýkoľvek obmedzení. Slovensko s Ficovou vládou už nemôže mať v Európe taký kredit, aby mohlo byť rovnocenným partnerom ostatných krajín, keď sa jasne ukázali prepojenia na taliansku mafiu. Z tohto pohľadu teraz vôbec nie je dôležité, či vraždu Kuciaka si objednala mafia alebo niekto iný, dôležité je to, že sa ukázali tieto prepojenia a maximálna Ficova nezodpovednosť. V každom prípade vyšlo na svetlo, že pán múdry nie je až tak prezieravý politik, ako sa sám prezentuje. Pokiaľ sa nedokázal poučiť s Mečiarových chýb, tak evidentne nemá kompetenciu viesť túto krajinu.
Ešte jednu známu perličku na záver. Keď sa v Bielorusku, Rusku a podobných krajinách udiali teroristické činy, ktoré vydesili celý národ, tak sa veľmi rýchlo našli vinníci, aj keď to boli často nevinný ľudia. Koho hodí do pľacu Fico, aby sa zachránil? Evidentne to musí byť veľká ryba, lenže hodiť do pľacu veľkú rybu sa neodváži, pretože sa bojí, aby veľká ryba nezačala rozprávať po zadržaní o všetkých veľkých kšeftoch s vládnou mocou. Závidí ešte niekto Ficovi jeho moc a peniaze?
Nie je novinár ako novinár
Mali by sme sa zamyslieť aj nad tým, že úroveň a zameranie novinárskej práce vykazuje veľké rozdiely, preto ja osobne nemám veľmi v láske, keď politici, verejnosť, atď., ich zovšeobecňujú. Bulvárni novinári píšuci o celebritách sa nemôžu porovnávať s tými, ktorí pracujú na prepojeniach veľkého biznisu a politiky. Sú niečo ako slobodní agenti, ktorí zhromažďujú množstvo dát, aby sa nakoniec ukázali rôzne vzťahy a prepojenia. Logicky počítajú s tým, že si narobia množstvo nepriateľov na najvyšších miestach biznisu a politiky. Kto ich prácu má doceniť a kto ich má v skutočnosti ochraňovať? Aj keď existujú rôzne medzinárodné združenia investigatívnych novinárov, do ktorých prispievajú rôzne nadácie cez súkromných darcov, nikto z nich nemôže povedať, že má dostatočné prostriedky na svoju prácu. Z toho vyplýva, že by mali mať celkom iné postavenie nielen v samotnom médiu, ale aj v spoločnosti. Nedá sa z logiky veci očakávať, že politici budú hľadať spôsoby ako chrániť investigatívnu žurnalistiku, pretože ich považujú za škodnú zver, aj keď to verejne nemôžu vyhlásiť. Nevraživosť a určitú nenávisť voči novinárom (všeobecne) už vyjadrili mnohí politici (Mečiar, Fico, Zeman, Putin, atď.). Novinári, ktorí vytvárajú politické komentáre, prípadne robia s politikmi rozhovory, nie sú na takej nízkej úrovni ako bulvárny, ale k investigatívnym majú ešte stále ďaleko.

strana 3

Najhoršia „škodná zver“ (investigatívni novinári) sa ale vyznačuje zaujímavými vlastnosťami. Investigatívnu žurnalistiku robia iba ľudia, ktorí chcú bojovať proti korupcii na najvyšších miestach, preto vo svojich radoch nemôžu mať ľudí, ktorí sa dajú kúpiť alebo vydierať. Musia sa držať určitých zásad a princípov, ktoré sú pre priemerných ľudí veľmi vzdialené. Každý človek, ktorý sa nedá kúpiť, je v dnešnom svete veľmi vzácny exemplár. Ďalšou veľmi dôležitou vlastnosťou je analytická myseľ, ktorá zhromažďuje informácie, aby ich nakoniec správne pospájala. Je to rovnaký princíp, ako používajú kriminalisti pri objasňovaní trestných činov. Z toho vyplýva, že klasický investigatívny novinár je niečo ako ťažko korumpovateľný kriminalista, ktorý zhromažďuje informácie pre odokrývanie protizákonnej činnosti. Nezaškodí sa zamyslieť nad tým, že v postate robia prácu, ktorú by mala robiť polícia so svojimi kriminalistami. Pokiaľ je evidentné, že polícia je prepojená na vládne špičky, tak sa nemôžu na verejnosti objaviť kriminálne činy vládnej moci. Z tohto dôvodu investigatívni novinári nespolupracujú s políciou a so súdnou mocou, pretože štátnym orgánom nedôverujú. Ich existencia teda jasne vypovedá o tom, že štátnej moci sa nedá dôverovať a zároveň odhaľuje fakt, že existujú ľudia, ktorým záleží na maximálnej spravodlivosti a transparentnosti v štátnej sfére. Boli by investigatívni novinári rovnako pokryteckí, ak by sa dostali k vládnucej moci? Na túto otázku dokáže správne odpovedať iba ten, kto sa v ľudskej psychológií dokáže orientovať.
Záver a pointa
Pokiaľ chceme danú situáciu správne využiť, tak musíme začať správne apelovať aj na menej chápavých ľudí. Ako najviac skomplikovať život skorumpovaným pokryteckým politikom a zároveň ako podporiť investigatívnu žurnalistiku? Odpoveď je veľmi jednoduchá – treba sa začať zaujímať o spoločenský život (politiku) a zároveň čítať články investigatívnych novinárov. Určitá frustrácia a nedôvera mysliacich ľudí v demokraciu nahráva politikom, ktorí zneužívajú naivnosť a nevedomosť slabých vrstiev obyvateľstva. Investigatívni novinári veľmi dobre vedia, že korupciu a pokrytectvo v politike nedokážu sami odstrániť. Bez nich by sme ale možno žili v ilúzií, že všetko ide správnym smerom a žiadne veľké podvody mocných neexistujú. Ak sa budeme teda zaujímať o ich prácu (čítať ich články), tak im vyslovíme podporu a solidaritu a zároveň znepríjemníme život politikom a ich mecenášom. Politik, rovnako ako veľký biznismen potrebuje seriózne vyzerať v očiach svojho voliča, prípadne v očiach svojho obchodného partnera. Iba vtedy, ak sa na nich bude vyvíjať tlak vo forme odokrývania informácií, môže sa demokracia držať pri živote, rovnako ako veľmi chorý človek na liekoch, infúziách a rôznych nemocničných prístrojoch. Politickí a ekonomickí biznismeni si ale túto skutočnosť neuvedomujú, preto očierňujú prípadne likvidujú investigatívnu a slobodnú žurnalistiku. V skutočnosti jej môžu iba ďakovať, pretože inak by sa veľmi rýchlo zrútila demokracia a nasledovala by totalita. Tá by viedla k podobným krutým udalostiam ako počas Francúzskej revolúcie.

strana 4

V dnešnej dobe ľuďom siahnuť na slobodu je samovražedný čin, aj keď široké masy otupeli pohodlným životom. Práve títo otupelí ľudia sa dokážu prebudiť k ohavným činom, keď sa im drasticky zníži životná úroveň. Tento fakt si neuvedomila francúzska šľachta, rovnako si to neuvedomujú súčasní skorumpovaní politici, ktorí svojim egoistickým správaním znižujú kvalitu života pracujúcim ľuďom. Komu pôjdu po krku jednoduchý ľudia, ktorí už prestanú veriť v lepší život? Možno v blízkej budúcnosti nastane doba, v ktorej nikto nebude bažiť po moci. Je to dobré, alebo zlé? Odpoveď možno prináša staroveká filozofia.
Platón: „Prístup k moci by mal byť zakázaní tým, ktorí ju milujú.“  
„Keby jestvoval štát zo samých dobrých mužov, viedol by sa boj o nevládnutie práve tak, ako teraz o vládnutie.“

V pokojnej dobe je vládnutie pre mnohých ambicióznych neodolateľné, ale keď hrozia rebélie a revolúcie, tak je to riskantné až samovražedné.
Pre túto vraždu platí dobre známa pravda, ktorú Freud veľmi dobre vystihol:
Sigmund Freud: „Ľudia sú svorka vlkov, ktorá uštve k smrti tých, ktorí im mohli urobiť dobre.“
Svorka vlkov v tomto prípade je vládna a ekonomická špička, ktorá vidí iba svoje zisky a nevidí hroziace nebezpečenstvo. Prezieravosť, ktorá chráni osud krajiny a sveta, sa potom nemôže nachádzať u tých, ktorí milujú moc do takej miery, že sa jej nedokážu vzdať, aj keď sa maximálne znemožnia. Nie je to vizitka iba krátkozrakých politikov, ale všetkých ambicióznych ľudí, ktorí sa bez vízie ženú k moci.
Až keď sa objaví v politike osobnosť, ktorá bude preferovať maximálnu transparentnosť v štátnej správe a zároveň sa nebude kamarátiť s veľkými finančnými žralokmi, tak zbystrite pozornosť, pretože sa objavila autorita, ktorá sa nedá kúpiť. Tí ktorí milujú luxus, nevedia čo je skromnosť a pokora. Ľudia tohto typu sa nikdy nemôžu stať skutočnými autoritami, aj keď sa budú prezentovať ako morálne čistí a inteligentní.
Na záver iba jednu maličkosť. Nie je to tak dávno, keď Fico označil novinárov za prostitútky. Kto je v skutočnosti prostitútka? Investigatívny novinár riskujúci svoje zdravie a svoj život, alebo politik, ktorý berie zo všetkých veľkých štátnych zákazok províziu? Dajte tieto a podobné otázky tým, ktorí veria „silnému“ vodcovi a zároveň nevidia jasné súvislosti.

 

 

strana 5