Ján Pavol II.: „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“
---------------------------- Abraham Lincoln: „ Politici je skupina mužov, ktorí okrem záujmov národa majú ešte svoje vlastné záujmy a ktorí ako skupina sú o krôčik vzdialení od poctivých ľudí.“
----------------------------
Abraham Lincoln:„Môžeme klamať svojim počínaním niektorých ľudí nejaký čas, niektorých dokonca po celý čas, ale nikdy nie všetkých po celý čas“.
----------------------------
Adolf Hitler:„V týchto krajinách, tzv. demokraciách, nie je ľud v žiadnom prípade stredobod záujmu.“
----------------------------
Václav Havel: „V demokracií je to zložité. Je treba, aby sa v nej angažovali všetci.“
---------------------------
Gabriel Laub:„V totalitných režimoch sa idioti dostávajú k moci intrigami a násilím, v demokracií – slobodnou voľbou.“
----------------------------
Josef Čapek: „Demokracia, pokiaľ nie disciplínou, zrúti sa a rozplynie. Sloboda medzi ľuďmi nie je k tomu, aby atomizovala, ale aby spájala.“

cesta k pravde a slobode - demokracia

Demokracia
vo formáte
PDF alebo Word

Demokracia

George Bernard Shaw: „Demokracia je metóda, ktorá nám zaručuje, že sa nám nebude vládnuť lepšie než si zasluhujeme.“
Winston Churchill: „Liberálna demokracia je ten najhorší spôsob vlády, aký poznám. Až na to, že neexistuje žiadny lepší.“
Mahátma Gándhí: „Skutočným demokratom je ten, kto úplne nenásilnými prostriedkami bráni svoju slobodu a v dôsledku toho aj slobodu svojej krajiny a nakoniec i celého ľudstva.“
Immanuel Kant: „Postupuj podľa takých zásad, u ktorých by si mohol jednoznačne žiadať, aby sa stali všeobecnými zákonmi.“

Obsah

Neexistujúci systém opravy demokracie....................................................................2

Historický vývoj demokracie..............................................................................3 

Počiatky demokracie ...................................................................................................3

Monarchie.....................................................................................................................5

Francúzska revolúcia ................ .................................................................................5

Vznik kapitalizmu.........................................................................................................7

Prečo kapitalizmus zvíťazil nad komunizmom...........................................................8

Demokracia a sloboda súčasnosti.....................................................................10

Demokracia ako sirota bez rodičovskej výchovy.......................................................10

Sloboda – hlavný princíp demokracie........................................................................11

Sloboda a mladé demokracie......................................................................................12

Sloboda slova a prejavu (verejná informovanosť)....................................................13

Neslobodný politici – princíp parlamentnej demokracie.........................................13 

Priama demokracia ..............................................................................................14

Záujem obyvateľstva o spoločenský život.................................................................14

Komunikačná kultúra – zabudnutý predmet školskej osnovy.................................15

Rozdielna inteligencia a závislosť na štáte - rovnaký hlas vo voľbách...................15

Záver a pointa.........................................................................................................16

strana 1

Neexistujúci systém opravy demokracie
Demokracia v dnešnej dobe vykazuje všetky znaky úpadku, slabej funkčnosti, nemohúcnosti, stagnácie, atď.. Mnohí ľudia tento spoločenský systém už hádžu na smetisko dejín a očakávajú, že príde niečo lepšie. Prečo táto absurdná situácia vznikla, súvisí aj s demokraciou, ktorá vládne súčasnému svetu. Možno prídeme k záveru, že svojim prepracovaným pokryteckým systémom a propagandou viac sa podobá k totalitným režimom, ktoré tak často kritizuje. Je nevyhnutné potom dôkladne pozrieť, na akom princípe a vedomostnej úrovni funguje tento „najlepší“ spoločenský systém a komu prináša najlepšie ovocie. Neostáva potom nič iné, ako urobiť analýzu, v ktorej postupne všetko vypláva na povrch.
Civilizácia je niečo podobné, ako veľké lietadlo, ktoré môže niekam doletieť (dopracovať sa k vyššiemu poznaniu) alebo môže zažiť veľkú haváriu, kde prežije iba určitá časť pasažierov, prípadne všetci zahynú. V dnešnej dobe môžeme vidieť, že letecká doprava je najbezpečnejšia zo všetkých, ktoré poznáme, aj keď má najväčšie nároky na harmonizáciu (súhru) rôznych skupín (piloti, letecký dispečing, mechanici, atď.) a zároveň na dokonalú techniku, ktorá nesmie urobiť chybu. Havárie sú veľmi výnimočné, väčšinou ich spôsobuje ľudský faktor, ktorý niečo zanedbal, alebo zle vyhodnotil kritickú situáciu. Táto vysoká bezpečnosť a spoľahlivosť nie je iba dielom vysokej ľudskej inteligencie, ale je to hlavne systémom, ktorý umožňuje neustále prijímať nové technické vymoženosti a postupy práce. Najdôležitejšia a rozhodujúca je schopnosť poučiť sa z vlastných chýb a okamžite zmeny preniesť do praxe. Preto nie náhodou zainteresovaní tvrdia, že každá havária lietadla zvyšuje bezpečnosť leteckej dopravy. Ak by tento princíp fungoval v každej oblasti života, naša civilizácia by vykazovala všetky znaky vyspelosti. Demokracia je tiež systém, ktorý riadia a budujú ľudia. Nevyhnutne vzhľadom k ľudskej nedokonalosti sa musí tiež vyvíjať a opravovať, rovnako sa musia zvyšovať aj nároky na tých, ktorí sedia u kormidla, ako aj na personál zabezpečujúci spoľahlivý chod celého systému. Prvú vážnu haváriu demokracie zažilo antické Grécko. Príčiny nechajme na neskôr, ale všimnime si, že ani dnes sa žiadna podrobná analýza, z ktorej môže plynúť ponaučenie neexistuje v učebniciach dejepisu, prípadne filozofie, politológie, atď..
George Bernard Shaw: „Skúsenosť nás učí, že ľudia sa zo skúsenosti nikdy nepoučia.“
Neschopnosť poučiť sa z chýb minulosti, nie je dielom iba laxnosti, pohodlnosti, arogancie, a pod. - je to dielo v prvom rade nevedomosti, ktorá nedokáže analyzovať chyby minulosti a problémy súčasnosti. Je zaujímavé, že pokiaľ sa aj rozhodne urobiť analýzu, pristupuje k nej veľmi povrchne bez správneho nástroja a princípu. Filozofia je určite správny nástroj na analýzu demokracie, pretože rozoberá podrobne a do hĺbky hlavné aspekty slobody, spravodlivosti, vyspelosti, atď., bez ktorých nie je možné vytvoriť spoľahlivo fungujúci systém.

strana 2

Pokiaľ je pre niekoho filozofia španielska dedina, v žiadnom prípade nedokáže demokraciu analyzovať, opravovať, budovať a riadiť, pretože nepozná základné prvky a súvislosti slobody a spravodlivosti ani na teoretickej úrovni. Slepému o farbách môžeme rozprávať, ale veľký zmysel to nemá. Zmysel a úlohu filozofie potom ťažko bude chápať človek, ktorému vládne prospechárky orientovaná myseľ.  
Tieto fakty vysvetľujú, prečo systém zvyšovania bezpečnosti v leteckej doprave sa nedokáže uplatniť pri budovaní systému demokracie a spravodlivosti. Prečo skvelý systém budovania bezpečnosti funguje v leteckej doprave? Pretože ľudia vedia byť veľmi prezieraví a zodpovední, ak v pozadí stojí veľký biznis a veľký zisk. K týmto prioritám nepotrebujú rozumieť filozofii. Demokracia nepotrebuje pre svoju analýzu iba filozofiu, potrebuje v prvom rade racionalitu, logiku a odvahu priznať si skutočnú realitu. Je tu ešte jedno dôležité pravidlo – ak chceš rozumieť súčasnosti, musíš poznať dôležité body minulosti. Poznaním minulosti a súčasnosti môžeš odhaliť všetky súvislosti,  ktorými správne  odhadneš sled budúcich udalostí.
Historický vývoj demokracie
Počiatky demokracie
Nemám v úmysle akademicky (intelektuálne) rozoberať všetky detaily antickej demokracie, pretože tieto informácie sú verejne dostupné, sústredím sa iba na hlavné princípy a príčinu kolapsu systému.
Hlavné princípy Aténskej demokracie podľa Periklesa

  • Vláda ľudu
  • Rovnosť každého občana pred zákonom
  • Dôležité pre politickú kariéru sú schopnosti, nie majetok a postavenie
  • Otvorenosť a sloboda politického života
  • Záujem ľudu o verejné záležitosti
  • Vysoké ocenenie schopnosti verejne diskutovať, presviedčať, atď..

Z týchto bodov vyplýva, že demokracia vyžaduje pre svoju existenciu nielen rešpektovanie určitých pravidiel systému, ale aj občana, ktorý je dostatočne aktívny a informovaný, zároveň aj rozumovo a morálne vyspelý. Chaos, vnútorné a vonkajšie konflikty sú pre demokraciu smrteľne nebezpečné. Dobre si to uvedomoval aj Platón, preto k demokracií akú videl, prechovával pesimizmus.
Platón: „Demokracia - vláda spodiny - je podriadením rozumu vášni.“
Platón ako dobrý pozorovateľ života pochopil, že demokracia nemá šancu prežiť, ak v nej vládne nevedomosť. Jej pád by nastal aj v prípade, ak by nemusela čeliť vonkajším nepriateľom, pretože rozhádaná spoločnosť, v ktorej dominujú vášne a emócie, nemôže dlhodobo žiť v mieri.

strana 3


Hlasovacie právo pre všetkých (určitá rovnosť), dobre znie z úst politikov, ale v praxi spôsobuje obrovský problém pre rozvoj spoločnosti, pretože nízky intelekt (nízka vzdelanosť obyvateľstva) nielenže nedokáže racionálne rozmýšľať, ale je aj ľahko ovplyvniteľný populizmom politikov. Jednoduché slogany plné nenávisti a jednoduchých riešení problémov, dokážu k moci priviesť ľudí, ktorí svojou mentálnou úrovňou nespĺňajú kritériá vodcovských osobností, aké demokracia vyžaduje. Boj o vysoké postavenie sprevádzané rôznymi intrigami, spoločnosť vždy uvrhne do chaosu, ktorý môže potlačiť až silný a krutý diktátor.
Všetky tieto aspekty si prvá demokracia nedokázala uvedomiť, pretože ešte nechápala, že na slobodu a spravodlivosť ešte nedorástla kultúra a vzdelanosť obyvateľstva, aj keď bola v porovnaní s ostatnými národmi na vysokej úrovni. V určitom krátkom období boli pri moci veľké osobnosti schopné budovať a vylepšovať systém, boli to však iba svetlé záblesky demokracie, väčšinou mali moc v rukách populistický prospechári, bez jasnej a detailnej vízie fungovania spoločnosti. Aténska demokracia nemala ani veľký časový priestor a pokoj budovať svoj systém, prípadne vzdelanosť obyvateľstva, pretože žila v neustálych konfliktoch a vojnách medzi mestskými štátmi Grécka. Sloboda názorov vytvára priestor aj pre nejednotnosť (slabú súdržnosť) spoločnosti, čo je samozrejme veľký nedostatok pre boj s vonkajšími nepriateľmi. Osamotená a rozhádaná demokracia logicky nemôže prežiť vo svete, kde existujú aj iné silné mocnosti s ambíciou šírenia svojho územia a vplyvu. Perzskú ríšu zdolali Atény iba s pomocou ostatných štátov Grécka, aj to iba s veľkým šťastím, ale  ďalším inváziám už neodolali. Macedónčania a neskôr Rimania vyhodnotili  demokraciu v Grécku ako nevyhovujúcu, ale vyspelú kultúru, architektúru, filozofiu, atď., nezničili, pretože z nich čerpali pri budovaní svojich impérií.
Demokracia bola viac ako dve tisíc rokov v hrobe až do chvíle, keď sa totálne zrútila monarchia jednej mocnosti Európy.
Historický vývoj ľudstva a demokracie dobre nepochopíme, pokiaľ sa nám neukážu slabiny ostatných spoločenských systémov, pretože iba z ich fatálnych chýb a nedostatkov vedúcich ku kolapsu,  vyrástla demokracia, akú dnes poznáme.

strana 4

Monarchie
Obdobie Rímskej republiky môžeme považovať tiež za určitú formu demokracie, pretože senát korigoval moc panovníka. Caesar zvrhol moc senátu, pretože v ňom bujnela korupcia, intrigy, atď. – všetky formy prehnitej spoločnosti. Vláda silného panovníka s podporou ľudu sa zdala ideálnym riešením pre potlačenie chaosu a k vyriešeniu rôznych politických a spoločenských treníc. Rímske cisárstvo ale nevyhnutne muselo zažiť aj ťažké časy, pretože dedičná línia panovníkov nezaručuje aj schopných vládcov. K moci sa logicky musia dostať aj ľudia, ktorí mentálnou úrovňou nedosahujú priemer spoločnosti (Nero, Caligula, atď.). Všetky monarchie, cisárstva a rôzne iné diktátorské režimy trpia s toho dôvodu veľkou kolísavosťou (nestabilitou), pretože slabý (málo racionálny) panovník, vždy spoločnosť privedie v lepšom prípade k úpadku, často však k úplnému kolapsu. Veľa rôznych mocností našej histórie s tohto dôvodu nemalo dlhú životnosť. Rímska ríša dokázala fungovať s veľkými problémami (otrasmi) niekoľko storočí hlavne preto, že jej organizačná štruktúra, technická vyspelosť, kultúra, atď., prevyšovala mnohonásobne iné národy. Systém založený na moci jedného človeka je ideálny pre nastolenie poriadku, nemusia sa riešiť rôzne kompromisy, dohody, atď., ale na druhej strane nezaručuje stabilnú budúcnosť pre spoločnosť. Temný stredovek nedokázal nielen nadviazať na myšlienky prvej demokracie, ale nedokázal sa priblížiť ani k precíznym organizačným, technickým a kultúrnym schopnostiam Rímskej ríše. Pád „rozvinutej“ civilizácie dokáže ľudstvo na evolučnej ceste vrátiť o niekoľko storočí späť, pretože sa rozpadne celá organizačná štruktúra a vymrie študovaná inteligencia.
Francúzska revolúcia
Koniec stredoveku a počiatok demokracie s kapitalistickým ekonomickým systémom spustila práve táto historická udalosť. Všetky udalosti, ktoré súvisia s touto revolúciou, sú veľmi poučné aj pre dnešnú dobu, pretože tých podobností, nie je vôbec málo. Je dôležité preto vedieť, čo ku kolapsu monarchie viedlo, ako revolúcia prebiehala, a nakoniec, akú situáciu vytvorila behom niekoľkých rokov.
Francúzsko v 18- tom storočí nemalo šťastie na dobrých panovníkov s vysokou inteligenciou a silným charakterom. Ľudovít XIV (Kráľ Slnko) bol veľký egocentrik s túžbou šíriť svoju moc vojenskou cestou a zároveň budovať honosné paláce (napr. zámok vo Versailles). Život na vysokej nohe doprial aj svojim dvoranom a vysokej šľachte. Všetky tieto faktory priviedli štát na pokraj bankrotu a k veľkému nepriateľstvu ostatných štátov. Nastupujúci Ľudovít XV mal ešte menšiu inteligenciu, ako jeho predchodca, o ktorom bolo známe, že nedosahuje ani priemer. O ekonomické záležitosti štátu preto veľmi nedbal, viac ho zaujímal vlastný sexuálny život, ktorý ho doviedol k veľkej nepopularite vlastného národa. Umierajúcu ekonomiku oživovali iba nové technic-

strana 5

ké vynálezy (vznikajúci veľkopriemysel) a koloniálny obchod s cukrom, tabakom, bavlnou, atď.. V ekonomike nevládli jasné pravidlá, preto množstvo špekulantov prišlo k veľkému majetku na úkor malých podnikateľov. Štát fungoval, ale ekonomickú moc mali v rukách ľudia, ktorým bola finančná situácia krajiny ukradnutá.
Posledný panovník Ľudovít XVI zdedil krajinu, v ktorej vládla veľká rozhadzovačnosť kráľovského dvora a šľachty. Elita spoločnosti sa vyznačovala veľkou pýchou, aroganciou, egoizmom, atď., ktoré ich  doslova odtrhli od problémov spoločnosti. Boli pohltení vymoženosťami veľkého života (večierky, plesy, poľovačky, atď.). Kráľ, na rozdiel od svojich predchodcov, si uvedomoval zlú ekonomickú situáciu krajiny, ale sám nepoznal žiadne riešenie (nebol taktiež obdarený vysokou inteligenciou). Na pomoc si vždy volal „odborníka“, ktorý mal vyriešiť zúfalú ekonomickú situáciu krajiny. Žiadny minister financií (Turgot, Necker, Calonne, Brienne) ale neuspel. Každý z nich narazil na záujmy šľachty, ktorá v žiadnom prípade nechcela platiť dane a ustúpiť od nákladného života. Kráľ s dobrým srdcom, priemernou inteligenciou a slabým sebavedomím, nemal odvahu postaviť sa otvorene proti šľachte a podržať svojich ministrov financií, ktorí apelovali na zavedenie platenia daní pre šľachtu a okresanie výdajov kráľovského dvora. Šľachtu nezaujímalo, že obyvateľstvo muselo platiť až 70 percentnú daň. Staré dane sa zvýšili a zaviedli sa nové, väčšinou nezmyselné (daň z okien, komínov, šiat a pod.). Neúnosnú situáciu ešte umocnila neúroda jedného zlého roka, a hladomor bol na svete. Nasledujúce udalosti sú verejne známe – revolúcia spustila vraždenie vo všetkých vrstvách spoločnosti. Šľachta a cirkev stratila dominantné postavenie, monarchia sa rozpadla. K moci sa dostali ľudia, ktorí sa neváhali udržať pri kormidle pomocou teroru. Myšlienky bratstva, rovnosti a slobody sa utopili v chaose, ktorý vyriešila až armáda pomocou silnej osobnosti Napoleona. Napriek tomu, že Napoleona možno považovať za diktátora, svojimi reformami položil základy demokracie a kapitalizmu. Obmedzil moc cirkvi, oslabil dedičnú monarchiu panovníckych rodov, aj keď si vytvoril vlastnú cisársku dedičnú líniu. Po Napoleonovi sa musela v krátkom čase objaviť konštitučná monarchia obmedzujúca moc panovníka parlamentom, ktorá vznikla v Anglicku už sto rokov pred Francúzskou revolúciou (1689). Konštitučná monarchia bola obrana proti slabému (málo inteligentnému, bezohľadnému, nezodpovednému, atď.) panovníkovi, ktorí nedokáže riadiť štát.
Z týchto všetkých faktov vyplýva, že monarchia so svojou aristokraciou, nemá žiadne predpoklady k vládnutiu, v ktorom sa dá vyhnúť konfliktom rôznych vrstiev obyvateľstva. Nedokáže žiť v mieri ani s ostatnými krajinami, pretože má v sebe zakorenenú územnú rozpínavosť a využitie každej chyby svojho konkurenta.  
Keď dnešnú dobu porovnáme s obdobím pred Francúzskou revolúciou, tak môžeme vidieť podobnú situáciu – zadlžená štátna kasa, zvyšovanie daní, arogancia bohatých (nezáujem o spoločenské problémy), neschopnosť vlád prinútiť ekonomické elity riadne platiť dane, rastúca inflácia, bujnejúca korupcia, špekulácia a pod.. – všetky aspekty vedúce k ekonomickému kolapsu.

strana 6
Vznik kapitalizmu

Po Francúzskej revolúcií sa otvorili dvere k slobodnému podnikaniu oslabením vplyvu cirkvi a šľachty. Po krátkom čase vznikli nové elity, ktoré síce nemali šľachtické tituly, ale svoj majetok dokonale využili k získaniu vplyvu a moci v spoločnosti. Uhľobaróni, továrnici, obchodníci, veľkostatkári, atď. veľmi rýchlo pochopili, že peniaze sú vstupenkou do elitnej vrstvy spoločnosti, ktorá má v rukách rozhodujúcu moc.
Na začiatku 19-teho storočia sa naplno rozvinula priemyselná revolúcia vynálezom parného stroja, ktorý mal nesmierne využitie v priemyselnej výrobe. Na základe tohto faktu sa vytvorilo veľké množstvo pracovných príležitostí, ale nie až  tak veľa, aby uspokojilo celú, rýchlo rastúcu populáciu. Aby robotníci uživili svoje rodiny, museli pracovať 12 hodín 6 dní v týždni v ťažkých podmienkach. Majitelia samozrejme nechceli prichádzať o časť svojho zisku investíciami do bezpečnosti a lepších pracovných podmienok. Výraznejšia pozitívna zmena prichádzala väčšinou vždy po krvavom potlačení štrajku celej továrne, alebo po častých smrteľných úrazoch, keď sa verejná mienka odvrátila od majiteľa. Niečo podobné zažívajú chudobné krajiny aj dnes (Bangladéš, Indonézia, atď.), keď umierajú ľudia pod strechami zrútených tovární, alebo na následky úrazov, či veľkého vyčerpania.
Postupný rozvoj vzdelanosti a otváranie nových škôl nebol ušľachtilým činom nového kapitalizmu. Potreba kvalifikovaných odborníkov a pracovníkov rozvíjajúcich obchod musela zvíťaziť nad snahou ovládať nevzdelaný ľud. Peniaze a obchod sú totiž primárne pre kapitalizmus, všetko ostatné musí ustúpiť a prispôsobiť sa.
Privilegovaná vrstva sa vždy snažila potlačiť všetky náznaky vzbury a masovej nespokojnosti. Lenže do nekonečna nebolo možné riešiť konflikty medzi pracujúcimi a majiteľmi krvavou cestou. Po čase musel prísť určitý zmier, aby sa výroba nemusela neustále prerušovať po sabotážach a štrajkoch nespokojných robotníkov. Aj majitelia jedného dňa pochopili, že musia pristúpiť na kompromisy silnej robotníckej triedy, ktorá sa začala organizovať do rôznych spolkov. Vznikom odborov zastupujúcich práva pracujúcich sa nemôže pochváliť žiadny továrnik alebo vládny úradník, všetky postupné pokroky boli tvrdo vybojované.
Nie každý vie, že dôležitý faktor na rozvoj hospodárstva a samotnej demokracie je odstavenie vplyvu náboženstva v spoločnosti. Európa zažila túto udalosť už pred dvesto rokmi, keď Napoleon Bonaparte odstavil cirkev od štátnych záležitostí. Dnes si iba ťažko vieme prestaviť situáciu, ak by v parlamente  mala cirkev väčšinu a zároveň by presadzovala svoje záujmy. Určite tieto Vatikánske záujmy by veľmi prekážali nielen mnohým druhom obchodu, ale aj zahraničnej politike a rôznym spoločenským aktivitám. Tento faktor chápali mnohí stredovekí panovníci, ale iba Napoleon sa odvážil urobiť tento dôležitý krok. Bez Francúzskej revolúcie,  v ktorej sa hnev ľudu obrátil aj proti cirkvi by to samozrejme nedokázal urobiť.
Keď máme teraz zhrnúť dôležité faktory vzniku kapitalizmu a demokracie, tak musíme povedať, že sloboda sa nevynorila z dobrej vôle vládnucej moci, ale obyčajný ľud si ju krvopotne vybojoval po veľkých nepokojoch a revolúciách. Slobodu preto nemôžeme označiť za dielo inteligencie, ktorá riadi a posúva spoločenský a civilizačný pokrok. 

strana 7

Prečo kapitalizmus zvíťazil nad komunizmom
Vznik komunizmu bol reakciou na bezohľadnosť novej podnikateľskej vrstvy, ktorá sa hnala za najväčším ziskom. Veľká chudoba hrala do karát veľkému biznisu, pretože ľudia boli ochotný pracovať za smiešne peniaze. Obrovské zisky podnikateľov s minimálnymi výdajmi na platy, sú ešte aj dnes vidieť v najchudobnejších krajinách sveta (Čína, Indonézia, Bangladéš, atď.). Veľké zisky síce pomáhajú rozvíjať hospodárstvo, ale veľkú chudobu a nezamestnanosť rastúcej populácie nedokážu odstrániť.
Keďže v predchádzajúcom feudalizme neexistoval žiadny sociálny systém, nikto z novej vládnucej moci sa o práva a potreby pracujúcich nemusel starať. Opäť sa vytvorila priepasť medzi bohatou vrstvou a manuálne ťažko pracujúcim ľudom.
V polovici 19-teho storočia sa jeden intelektuál menom Karol  Marx už nemohol pozerať na neúnosné pracovné podmienky robotníkov, a vo svojich knihách položil základy komunistickej ideológie, ktorá sa do praxe dostala až o niekoľko desaťročí neskôr. Základná idea bola ušľachtilá – ukončenie vykorisťovania pracujúcich, vymazanie triednych rozdielov a nastolenie spravodlivej spoločnosti s vládou ľudu. V podstate nadviazal na myšlienky Francúzskej revolúcie a zároveň svoju filozofiu rozviedol do mnohých podrobností. Na prvý pohľad sa zdalo, že má to všetko dokonale premyslené a na nič dôležité vo svojich dielach nezabudol. Lenže až prax ukázala, že nielenže na veľa dôležitých vecí zabudol, ale niektoré vôbec nedomyslel, prípadne im nerozumel.
Vo Francúzskej revolúcií sa najväčším nepriateľom spravodlivosti stali elity monarchie, aristokracie a duchovenstva, najväčším nepriateľom raného kapitalizmu sa stali veľkopodnikatelia.  Nový nepriateľ a strojca utrpenia bol teda jasne vyobrazený, takže proces jeho zvrhnutia mohol opäť začať.  Veľká naivnosť a určitá nevedomosť Marxa nepochopila, že keď rovnako vyspelý ľud zvrhne rovnako arogantnú a bezohľadnú vládnu moc, revolúcia neprinesie spravodlivosť a lepší život, ale iba nových vládcov, ktorí sa budú chovať rovnako, ako ich predchodcovia. V tomto smere sa Marx z Francúzskej revolúcie nepoučil.

strana 8

Marx sa veľmi zaoberal triednym bojom, spoločenským usporiadaním, vlastníctvom štátu a pod., ale vo svojich dielach sa nezoberal vytvorením nového človeka, ktorý by dokázal spoločenské záujmy uprednostniť pred vlastnými, aby sa mohol v konečnom dôsledku vyhnúť intrigám a korupcií. Neukázal ani to, akí ľudia sa majú stať vodcami a správcami štátneho majetku. Jeho myseľ fungovala na klasickej intelektuálnej úrovni, preto mu boli mnohé dôležité aspekty ľudskej (ne)vedomosti a samotného správania (psychológie) zahalené. Chýbal mu širší rozhľad a nadhľad, aby dokázal uskutočniť tak veľkú vec, ktorá sa ešte nikomu nepodarila. Hlavne mu chýbala správna filozofia, na ktorej by sa dala v budúcnosti stavať spravodlivá spoločnosť. Vedecký materializmus, na ktorom bola postavená komunistická ideológia, ostro napadol aj cirkevné dogmy z pozície svojho ateizmu.
Marx nedomyslel ešte jeden dôležitý faktor – ľudské schopnosti a ľudská povaha má tak veľa úrovní a rôznych aspektov, že nemožno vytvoriť spoločnosť, v ktorej budú mať všetci ľudia rovnakú kvalitu života. Ťažko môže fungovať spravodlivosť, ak by schopnejší,  šikovnejší a usilovnejší mali rovnaké ohodnotenie svojej práce, ako tí, ktorí nemajú také schopnosti, alebo ktorým sa veľmi robiť nechce. Rovnakú kvalitu života môžu mať ľudia iba v tom prípade, ak by boli všetci rovnakí, alebo veľmi podobní. Pokiaľ priznáme fakt, že ľudia majú veľmi rozdielne fyzické a mentálne schopnosti, rovnosť (rovnaká kvalita života) nemôže byť spravodlivosť. Nepochopenie tohto jednoduchého pravidla Marxom a neskôr celým komunistickým blokom, priviedli  celý komunizmus ku kolapsu, pretože individuálne schopnosti človeka sa nemohli rozvíjať a uplatniť.  Štát bol aj za socializmu rovnako ako dnes, najhorší vlastník a správca verejného majetku. Keď byrokracia, nepružnosť, konzervatívnosť, atď., vlastní továrne a celý priemysel, dôsledky pre spoločnosť musia byť fatálne - hospodárstvo a celá ekonomika musia logicky stagnovať, prípadne kolabovať. Kvalitu práce a tovaru veľmi ovplyvnila neexistujúca konkurencia a slabá produktivita práce. Do celej spoločnosti sa potom automaticky rozšírilo lajdáctvo,  slabá pracovná morálka a nezodpovednosť. V prostredí kde sa nedajú oceniť nadpriemerné schopnosti, kde sa nedá kúpiť kvalitný tovar, kde nie možné verejne prezentovať svoj názor, schopný a šikovný človek hľadá cestu úniku. Komunisti si túto hrozbu veľmi rýchlo uvedomili, preto okamžite zavreli hranice.
Komunistický režim na svoju obranu neustále vylepšoval svoju propagandu a zároveň prenasledoval ľudí, ktorí nesúhlasili, prípadne žiadali viac slobody. Keď nadšenie ľudí z vidiny lepšieho života po určitom čase vyprchlo, lojalitu k režimu si vynucovali rôznymi metódami. Nevadilo im ani pokrytectvo obyčajných ľudí, ktorí prestávali veriť v komunistické ideály, dôležité bolo nerobiť problémy. V tomto smere prebrali skoro všetky metódy nacistického Nemecka, ktoré neustále kritizovali.
Celkovú nízku kvalitu života sa snažil komunistický režim kompenzovať sociálnym systémom, ktorý kapitalizmus nepoznal (bezplatné školstvo, bezplatná zdravotnícka starostlivosť, atď.) Aby vo svete socializmus vyzeral ako humánny spoločenský systém, zlikvidoval aj nezamestnanosť na úkor produktivity práce.

strana 9

Každý spoločenský systém,  ktorý prestáva dobre fungovať a pomaly sa rozpadáva, bojuje o svoju existenciu zúfalými opatreniami vládnucej moci, ktoré síce odďaľujú jeho pád, ale zároveň vylučujú možnosť jeho zásadnej obnovy. V takom prípade je koniec režimu iba otázkou času. Siahnuť ľuďom na slobodu a zároveň ich kŕmiť primitívnou lžou a propagandou je dôkazom slabej vyspelosti celého systému. Ten, kto používal na svoj národ tvrdú ruku moci, nikdy nezíska sympatie, ale zaručene privodí nevyhnutnú revolúciu, po ktorej v lepšom prípade musí odísť na smetisko dejín, ako stroj, ktorý nefungoval dobre. So žiadnym s týchto faktorov Marx nepočítal, pretože jeho predstavivosť tak ďaleko nesiahala. Určite si ani vo sne nevedel prestaviť dobu, v ktorej sa ľudia odvrátia od jeho ideológie a zatúžia po slobode slova, cestovania a podnikania, ponúkaný kapitalizmom. Možno ani netušil, že komunizmus a socializmus v praxi bude musieť potláčať toľko druhov slobody.
Na komunizmus väčšina staršej generácie spomína v dobrom hlavne preto, že sociálny systém fungoval na vysokej úrovni a hlavne bol zadarmo. Ľudia síce nemali veľa peňazí, ale nemuseli sa báť o svoju existenciu. Komunizmus nemožno preto hodnotiť iba negatívne, mal dôležitú potrebu postarať sa o svojho občana. To je zas aspekt, na ktorý kapitalizmus zabudol.
Demokracia a sloboda súčasnosti
Demokracia ako sirota bez rodičovskej výchovy
V povahe prospechárky založeného človeka môžeme badať jeden zaujímavý faktor – nič mu nie je sväté a všetko dokáže využiť a zneužiť pre svoj vlastný profit. Princípy demokracie a slobody nie sú samozrejme výnimkou, pretože neexistuje sila, alebo autorita, ktorá by ju chránila a posúvala vpred. Demokracia je teda taká opustená sirota, ktorou sa každý politik oháňa, ale veľmi nedbá o jej ďalší život. Podobne to funguje aj s náboženstvom, alebo dokonca s deťmi, ktoré rodičia používajú ako obranný štít, prípadne zbraň na vytrestanie svojho životného partnera a presadenie svojich záujmov pri rozvodovom konaní. Ľudstvo by sa dostalo určite na inú úroveň, ak by princípy demokracie a slobody ochraňovala a presadzovala silná a nezávislá inštitúcia, ktorej by sa museli všetky demokratické krajiny podriaďovať. Komunisti mali svojich najvyšších šéfov určujúcich správnu líniu v Moskve, cirkev ju má vo Vatikáne, len demokracia nemá nikoho. Najvyššie autority a určitá hierarchia zaručuje každému politickému, náboženskému, športovému, technickému, atď., systému alebo organizácií, jednotu, rešpektovanie pravidiel a harmonizovanie záujmov. Napríklad islam na základe toho, že nemá autoritu a hierarchiu ako katolíka cirkev, trpí nielen roztrieštenosťou veriacich, ale aj nemožnosťou vysokej autority interpretovať myšlienky koránu tak, aby si ich rôzny fanatický extrémisti nemohli vyložiť podľa svojej potreby. Potreba vysokej rešpektovanej autority s veľkými právomocami je teda nevyhnutnosťou pre život a smerovanie nielen každej organizácie a systému, ale aj pre koordináciu, harmonizovanie a ochranu záujmov celej civilizácie.

strana 10

Skúsme si predstaviť situáciu v budúcnosti, ak by existovali najvyššie autority a silná nezávislá organizácia demokracie, podobne ako je to u kresťanov. Jej úlohou by bolo vyžadovať od všetkých demokratických krajín napĺňanie všetkých základných princípov slobody a demokracie, ktoré Perikles  vytvoril. Osveta, v ktorej by sa prezentovali a rozvíjali do detailov všetky dôležité súvislosti a nevyhnutné zákonitosti demokracie, bola by jej  najdôležitejšia činnosť.
Alphonse Daudet: „Demokracia bez osvety je metlou.“
Ak by každá demokratická krajina dostávala od tejto organizácie určité hodnotenie (rating) vystihujúce vyspelosť demokracie a slobody, mal by každý štát v tomto klube snahu dosahovať čo lepšie výsledky.
Prečo potrebuje demokracia autoritu, ktorej je nevyhnutné sa podriadiť a určitým spôsobom obmedzuje jej slobodu? Odpoveď je jednoduchá – lebo na slobodu ktorá neubližuje a podporuje pokrok, musí každá spoločnosť, rovnako ako človek, dorásť. Funkciu organizácie o ktorej hovorím, najlepšie vystihujú tieto myšlienky:
Johann Wolfgang Goethe: „Ktorá vláda je najlepšia? Tá, ktorá nás učí, ako si máme vládnuť sami.“
Tomáš Garrigue Masaryk: „Demokracia nepanuje, ale opravuje.“
Tá najvyššia autorita logicky nebude mať prioritu ovládať podriadených, ale viesť krajiny k slobode a samostatnosti, na ktoré už nebude nutné dohliadať. Po prekročení určitej hranice vyspelosti nebude si krajina iba užívať plody svojho úsilia, ale zapojí sa na pomoc slabším, ešte nezrelým spoločnostiam.
Možno to všetko vyzerá ako utópia, ale ako ukazujú problémy našej civilizácie už dlhšiu dobu, medzinárodné organizácie majú svoj zmysel, aj keď v súčasnosti majú ďaleko k autorite, ktorá má veľký rešpekt a právomoc. Zatiaľ sa nedarí z mnohých dôvodov donútiť veľkých hráčov, aby sa podriadili spravodlivosti a vôli ostatných krajín, aj keď je úplne jasné, že bez rešpektovaných nadnárodných organizácií, nemôže svet žiť v mieri a harmónií. Svetový policajt a nositeľ slobody, nemôže byť z tohto dôvodu svetová veľmoc, ktorá pozerá v prvom rade na svoje záujmy.
Sloboda - hlavný princíp demokracie
Už na základných školách deti učia, že sloboda je základným princípom demokracie a zároveň aj ekonomického systému kapitalizmu. Slobodné voľby, sloboda slova, slobodné médiá, slobodné podnikanie, sloboda pohybu, atď., mali by v normálnych podmienkach rozvíjať osobnosť človeka a zároveň posúvať celú spoločnosť k lepšej budúcnosti. Pokiaľ sa nám ukazuje na základe momentálnej situácie, že nás čakajú horšie časy ako v minulosti, evidentne sme museli niečo zanedbať, niečo nepochopiť, alebo urobiť kardinálne chyby. Ako Biblia hovorí, dobrý strom nemôže dávať zlé ovocie a zlý strom dobré ovocie. To znamená, že strom poznáme po ovocí. Pokiaľ demokracia nedáva dobré ovocie, evidentne sa musí v nej ukývať veľký problém.

strana 11

V dnešnej dobe môže zbadať jeden zaujímavý „prírodný úkaz“ – sloboda je na ústupe. Musí ustupovať, pretože dostáva poriadne facky z mnohých strán. Je to nežiaduci faktor, ktorý komplikuje život skoro všetkým (jedincom, organizáciám, atď.), ktorí ešte nedorástli na vyššiu mentálnu úroveň, z ktorej pramení zodpovednosť a funguje určitý spravodlivý systém.    
George Bernard Shaw: „Sloboda znamená zodpovednosť. To je dôvod, prečo sa jej väčšina ľudí bojí.“
Slobodu vždy prirovnávam k veľkej energií, alebo k veľkým peniazom, pretože dokáže veľmi pomôcť, alebo ublížiť podľa toho, kto ju drží v ruke.
Platón: „Bohatstvo je dobrom pre poriadnych ľudí, ktorí vedia, ako peniaze užívať, no pre zlých a nevedomých ľudí je zlom.“
Ako som už vysvetlil, sloboda v spojení s nevedomosťou (jednoduchou mysľou) prináša iba skazu. To znamená, že sloboda iba v spojení s vysokou mentálnou úrovňou dokáže človeka a spoločnosť posunúť vpred.
Sloboda a mladé demokracie
Je nespochybniteľné, že pokiaľ sa nízka mentálna úroveň vyslobodí z otroctva, alebo dostane do daru slobodu, pomaly alebo rýchlo si bude ubližovať, až  kým nepríde jedného dňa veľký pád.
Funguje tento princíp (pravidlo) aj na spoločenskej úrovni? Pozrime sa ako dopadli krajiny, ktoré sa iba nedávno dostali ku slobode a demokracií po ukončení koloniálnej nadvlády, alebo po revolúcií, mocenskom prevrate a pod. Väčšinou boli bez rozvinutého priemyslu, trpeli veľkou nevzdelanosťou a kultúrnou zaostalosťou obyvateľstva. Tieto mladé demokracie majú síce oficiálne parlamentné voľby, ale všetci obyvatelia vedia, že víťaz bude súčasný diktátor. Podobné voľby organizovali aj komunisti, aby sa mohli označiť ako demokratické krajiny, aj keď vládla diktatúra. Neexistujúca politická kultúra (boj o moc násilnou formou), neexistujúce slobodné médiá, slabo fungujúci systém a slabá informovanosť obyvateľstva, neumožnia otvoriť dvere ani obmedzenej forme demokracie. Americký prezident Bush pri invázií do Iraku tvrdil, že prináša jeho armáda slobodu, po ktorej túži väčšina domáceho obyvateľstva. Nepochopil jednoduché pravidlo, aj keď disponoval dobre platenými zahraničnými poradcami – sloboda potrebuje pre svoju existenciu adekvátne prostredie. Slobodu potom logicky nie je možné šíriť  ako kresťanstvo pre barbarské  národy.

strana 12

Sloboda slova a prejavu (verejná informovanosť)
Demokracia, v ktorej žijeme nám často neumožňuje hovoriť pravdu (to čo si myslíme) a zároveň sa nemôžeme ani dostať k informáciám, ktoré potrebujeme. Na rozdiel od totality môžeme hovoriť na verejnosti či si myslíme, ale to platí iba vtedy, ak je nám vlastný kariérny postup ukradnutý. Pravda, ktorá je očividná a pritom sa nesmie vysloviť, evidentne potláča slobodu slova a prejavu. Kariéra je dôležitejšia ako čistá pravda, preto pokrytecké názory a postoje ľudí vo vysokých funkciách vyslovované v médiách živia falošnú realitu rovnako, ako v totalite - pravda a sloboda sa musí prispôsobiť a ustúpiť z osobných dôvodov.
Ako Gorbačov povedal, demokracia nemôže existovať bez verejnej informovanosti. Umožňujú nám v demokracií prístup k pravdivým informáciám politici a slobodné médiá? Politici dobre vedia, že ak by médiá boli naozaj slobodné a nezávislé, mali by naozaj ťažký život. Nezávislí novinári by dokázali vytvoriť väčší tlak, ako opozícia v parlamente.
Ralph Waldo Emerson: „Demokracia je vláda tyranov korigovaná novinármi“.
O dohodách mediálnych magnátov a vládnucich politikov verejnosť samozrejme nevie, ale nedá sa spochybniť fakt, že majitelia médií nemajú prioritu zverejňovať pravdu, ale vytvárať zisk. Nemajú potom žiadnu prekážku vytvoriť s politikmi obojstranne výhodné dohody. Nezávislé médiá s veľkou sledovanosťou nemôžu logicky existovať, pretože sa dá jednoducho kúpiť ich majiteľ.
A. J. Liebling: „Sloboda tlače končí u jeho vlastníkov“.
Egon Erwin Kisch: „Tlačová sloboda končí tam, kde začínajú obchodné záujmy.“
Ešte očividnejšie ovplyvňovanie obyvateľstva vládnou propagandou je vidieť v médiách vo vlastníctve štátu (televízia, rozhlas) -  je to špecifikum každej krajiny.
Neslobodný politici – princíp parlamentnej demokracie
V žiadnej oblasti života nemožno očakávať radikálnu zmenu systému, ak daný stav vyhovuje tým, ktorí ho riadia a ovládajú  (ryby si rybník nikdy nevypustia). Preto problematiku, ktorú budem teraz rozoberať, určite nebudú riešiť politici, ako kardinálny problém parlamentnej demokracie.
Systém politických strán nepoznala prvá demokracia  a zrejme by sa nepozdávala ani Periklesovi, ktorý poznal iba priamu demokraciu (voľbu konkrétnych zástupcov ľudu).
Hovorí sa, že v jednote je sila a iba silný kolektív dokáže presadiť určité zmeny. To je samozrejme jednoduchá pravda, ale na druhej strane platí pravidlo, že demokraciu môžu  spoľahlivo riadiť iba slobodní ľudia.
Systém politických strán nemôže generovať slobodných poslancov zastupujúcich záujmy svojich voličov, pretože musia v prvom rade preukazovať lojálnosť k politickej strane, ktorá ich do parlamentu dostala. Presadzovať a obhajovať dôležité názorové stanoviská, ktoré ešte nevyslovil predseda strany si žiadny poslanec nedovolí. Všimnite si, že pokiaľ poslanec nepozná názor predsedu strany na určitú problematiku, novinárom dáva iba neurčité a vyhýbavé odpovede. Nezaujatý pozorovateľ môže nadobudnúť dojem, že sleduje cvičenú opičku bez vlastného názoru, ktorá iba plní vôľu svojho šéfa. Z týchto faktov vyplýva, že poslanci každej strany sú iba asistenti a otroci, ktorí nemôžu povedať svoj vlastný slobodný názor, keďže predseda musí mať vždy pravdu.

strana 13

Najväčší problém politických strán ale spôsobujú financie. Predvolebná kampaň a prevádzka strany stojí milióny a členská základňa, prípadne zverejnený darcovia finančných príspevkov, nemôžu ani z polovice vykryť náklady. Do hry musia logicky vstúpiť skrytí sponzori, ktorí nič nedávajú zadarmo. Určite to nie sú malí podnikatelia, ale najväčší hráči biznisu, ktorí presne vedia čo chcú od politikov. Malá nenápadná zmena zákona dokáže ovplyvniť celé podnikateľské prostredie a zlikvidovať konkurenciu. Sú tu ešte veľké nákupy a projekty štátu. Kto ich dostane? Všetci vieme ako to funguje, nie je nutné vykresľovať podrobnosti.
Čo s toho všetkého vyplýva? Je najväčší šéf demokracie predseda vlády? Pred verejnosťou samozrejme áno, ale skutočný šéf je šedá eminencia v pozadí, ktorá to všetko financuje. Demokraciu potom logicky neovládajú politici, ale ľudia, ktorí držia v rukách najväčší kapitál. To je samozrejme veľmi nebezpečné, pretože tejto elite biznisu veľmi neleží na srdci osud obyčajných ľudí a smerovaní demokracie.
Priama demokracia
Z určitých intelektuálnych kruhov som postrehol osamotené hlasy volajúce po priamej demokracií, ktorá do parlamentu a vysokých funkcií dostane ľudí s najlepšími názormi a víziami bez toho, aby museli byť niekomu zaviazaní. Na prvý pohľad sa môže javiť model tejto demokracie ako ideálny a sofistikovaný, ale všetko čo má byť vyspelé a stabilné, nie je jednoduché vytvoriť. Z môjho pohľadu je to jediný politický systém, ku ktorému sa človek môže dopracovať, ak dostatočne mentálne dozreje. Z toho vyplýva, že ak  by ho mal riadiť a spravovať slabý ľudský faktor (rovnaký, ako v iných politických režimoch), systém rýchlo skolabuje. Tento systém je niečo ako supermoderné civilné lietadlo, ktoré vyžaduje najlepších pri kormidle, zohratú posádku a disciplinovaných cestujúcich. Nezaškodí ukázať, ako ďaleko má k nej súčasná demokracia.
Záujem obyvateľstva o spoločenský život
Priama demokracia kladie vysoké nároky nielen na mentálnu úroveň zástupcov ľudu, ale aj na obyvateľstvo, ktoré sa musí aktívne zaujímať o spoločenské problémy. Nízka účasť pri voľbe starostov a županov vo veľkých mestách jasne dokazuje slabý záujem obyvateľstva o spoločenský život. Nezáujem nepramení iba s pohodlia a slabej informovanosti obyvateľstva, veľkú úlohu zohráva aj určitá frustrácia a nedôvera v nových, či starých kandidátov. Zlé skúsenosti, nenaplnené nádeje a určité sklamania, ľudí nielen odrádza od účasti vo voľbách, ale znižuje aj snahu ovplyvňovať život vo svojom regióne. Klesajúca účasť v hlavných parlamentných voľbách má rovnaké príčiny.  Je to samozrejme zlá vizitka pre politikov, ale mnohým z nich to vyhovuje, preto žiadny veľký problém demokracie nepotrebujú riešiť.
Nedôvera v politikov a v rôznych volených zástupcov ľudu, evidentne nahlodáva samotný princíp každej demokracie. Priama demokracia potom logicky nemôže vzniknúť a fungovať, pokiaľ v spoločnosti nevládne dôvera a rešpekt medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva.

strana 14

Komunikačná kultúra – zabudnutý predmet školskej osnovy
Na eliminovanie nepríjemných konfliktov v priamej demokracií, prameniacich z rozdielnych názorov, musia byť poslanci dostatočne kultúrne vyspelí. Presadzovať názor z pozície sily je jednoduché, ale v prostredí, kde sú si všetci rovní to nie je možné. Vecne a logicky argumentovať, podopierať  vlastný názor overenými faktami, počúvať a rešpektovať názor druhej strany, vedieť vyjednávať a hľadať kompromisy (to všetko bez emócií) – to sú všetko nároky na charakterovo vyspelú osobnosť vybavenú komunikačnou kultúrou. Komunikačnú kultúru a schopnosť vyjednávať by nemali učiť rôzne poradenské agentúry iba politikov, ale mala by sa objaviť aj na školách, ako samostatný predmet. Je to vec psychológie a filozofie, ktoré majú za úlohu ukázať profil vyspelej bytosti v náročných situáciách.  Všetky senáty a parlamenty v krajinách celého sveta a v každom časovom období ukazovali veľkú zaostalosť komunikačnej kultúry poslancov. Primitívna charakterová úroveň sediaca v parlamente sa nevie nielen správať (ovládať svoje emócie), ale ešte svoju nevraživosť stupňuje až k nenávisti. Záujem spoločnosti potom ustúpi do pozadia a riešia sa iba konflikty na osobnej rovine. Pre spoločnosť to má vždy fatálne následky.
Rozdielna inteligencia a rozdielna závislosť na štáte - rovnaký hlas vo voľbách
Ďalší problém nielen priamej demokracie pramení z voličskej základne, ktorá sa vyznačuje rôznou úrovňou inteligencie a rozdielnym záujmom o spoločenské problémy. Je samozrejme správne, že každý človek je rovný pre zákonom, ale ak voličský hlas má rovnakú hodnotu a pritom vykazuje rozdielnu kvalitu, demokracia a spoločnosť sa nemôže vyvíjať – nevedomosť musí svojim počtom valcovať vedomosť. Na túto „maličkosť“ zabudol aj Perikles, preto Platón povedal, že demokracia je vláda spodiny (nevedomosti a vášne) nad racionalitou. Môžem smelo povedať, že ak by ľudia na základe vzdelania alebo určitých testov (určitých kritérií) získali hlas určitej hodnoty, mali by veľký záujem rozvíjať svoju osobnosť. Nízku hodnotu voličského hlasu by získali aj tí, ktorí sú finančne závislí od štátu. Socialistické strany chrániace záujmy slabších vrstiev, by na tieto princípy samozrejme nikdy nepristúpili, pretože vždy budú potrebovať závislých (neslobodných) a nevzdelaných voličov, ktorým je nutné poskytovať solidárnu pomoc. Nevedomosť nízkej vrstvy obyvateľstva samozrejme nikdy neodhalí falošnú a pokryteckú pomoc, ktorá podáva záchranné koleso topiacemu, ale nemá snahu ho vytiahnuť na breh, kde vládne vedomosť, samostatnosť a sloboda. Toto je klasický populizmus politikov – metóda (propaganda), ktorá má čo najočividnejšie ukázať dobré srdce (chrániť záujmy slabých), pritom však preferuje svoj vlastný prospech.
Populistický politik potom logicky nemôže pristúpiť na systém, ktorý by radikálne preferoval (zvýhodňoval) vzdelanosť a slobodu pri parlamentných voľbách, pretože by išiel proti vlastným záujmom.
Stanislaw Jerzy Lec: „Hlavným zákonom tzv. demokracie sa stalo počítať hlavy ale nedbať na mozgy“.

strana 15

Zvýšené nároky na inteligenciu a racionalitu voliča, evidentne zvyšujú nároky aj na mentálnu vyspelosť politika, ktorý má za úlohu prijímať zodpovedné politické a ekonomické rozhodnutia. Tento tlak na zodpovednú racionalitu samozrejme nebude nikdy vyhovovať politikom, ktorý nemajú žiadnu konkrétnu víziu, ako posunúť spoločnosť k lepšej budúcnosti.
Rovnosť voličského hlasu budú populisti  logicky obhajovať, ako spravodlivý systém demokracie, aj keď nebudú vedieť spochybniť racionálnymi argumentmi fakt, že je to brzda spoločenského pokroku.
Záver a pointa
Fungujúca demokracia nie je nerealizovateľná utópia, má iba vysoké nároky na vedomosť, kultúrnu vyspelosť (charakterové vlastnosti, komunikačné schopnosti, atď.) a záujem o spoločenský život. Periklesova prvá demokracia neprezentuje model iba pre priamu demokraciu, ale rešpektovaním jeho princípov by sa posunula vpred akákoľvek demokracia.
Ešte raz vytiahnem jeho princípy, aby sme ich mohli konfrontovať so súčasnou realitou.

  • Vláda ľudu
  • Rovnosť každého občana pred zákonom
  • Dôležité pre politickú kariéru sú schopnosti, nie majetok a postavenie
  • Otvorenosť a sloboda politického života
  • Záujem ľudu o verejné záležitosti
  • Vysoké ocenenie schopnosti verejne diskutovať, presviedčať, atď..

Určite netreba rozoberať každý bod samostatne, pretože je jasné, že žiadna podmienka (princíp) demokracie nie je splnená. Oficiálne (podľa politikov) tieto pravidlá platia a fungujú,  ale prax hovorí niečo celkom iné.
Na dosiahnutie fungujúcej demokracie je nevyhnutné vytvoriť ešte ďalšie priority, ktoré treba bezpodmienečne dodržať:

  • Zodpovední politici s jasnou prioritou celku (komunikačná vyspelosť, nezaujatosť, atď.)
  • Nezávislá najvyššia organizácia demokracie
  • Priama demokracia bez politických strán
  • Silná pozícia štátu
  • Neustále zvyšovanie vzdelanosti, samostatnosti a slobody všetkých vrstiev obyvateľstva
  • Vytvorenie hodnoty voličského hlasu na základe inteligencie a nezávislosti
  • Dostupné informácie vo verejnej správe (hlavne finančné transakcie) a verejná kontrola cez nezávislé občianske združenia
  • Eliminovanie korupcie
  • Nezávislé médiá
  • Budovanie spravodlivej spoločnosti a dôvery medzi všetkými vrstvami obyvateľstva (harmonizovanie rôznych záujmov)

Samozrejme, že je možné pridať ešte ďalšie priority, pretože vyspelá spoločnosť nemôže na nič dôležité zabudnúť.
Už len s týchto spomínaných bodov je zrejmé, že nároky na spoľahlivo fungujúci spoločenský systém sú dosť vysoké.  

strana 16

V systéme, v ktorom vládne pokrytectvo, populizmus, atď., môže politik hlásať iba zaužívané frázy, ktoré začínajú -  je treba urobiť..., musíme sa zamerať viac na ..., atď., pritom žiadne konkrétne a vypracované riešenia veľkých problémov nedokáže priniesť. Kopiace sa problémy sú iba dôsledky zanedbaných princípov demokracie, ktoré politici nerešpektujú.
Jiří Faltus: „Ukázalo sa, že totalitu a demokraciu môžu zavádzať úplne rovnaký ľudia.“
Demokracia, v ktorej žijeme, má potom podozrivo veľa spoločných aspektov s totalitným režimom. Ak by sme ju nazvali totalitnou demokraciou, nebudeme ďaleko od pravdy. V socializme držali moc v rukách komunisti, pritom podľa ideológie to mala byť vláda ľudu, v demokracií má vládnuť taktiež ľud cez svojich zástupcov, ale skutočnú moc držia tzv. oligarchovia – králi biznisu. Je to verejné tajomstvo, ktoré hovorí, že kráľ je nahý.
Tomáš Garrigue Masaryk: „Demokracia nie je panovaním, ale prácou k zabezpečeniu spravodlivosti. A spravodlivosť je matematika humanity.“
Iba málo ľudí vie, že k spravodlivosti vedú humanitné vedy (psychológia, filozofia, atď.), ktoré majú svoje zákonitosti, pravidlá a súvislosti, rovnako ako matematika. Tieto zákonitosti samozrejme nikdy neodhalí iba veľký mozog vysokej inteligencie, pretože je to vec pravdy (úprimnosti), slobody, nezaujatosti, dobrého pozorovania, atď. – všetko základné podmienky a charakteristické znaky filozofie. Masaryk zrejme pochopil, že demokraciu a spravodlivosť bez filozofie nie je možné vytvoriť a rozvíjať. Preto Platón povedal, že až keď sa králi skamarátia s filozofiou, alebo ak králi pustia k moci filozofov, môže sa začať budovať spravodlivosť. Zaťažení intelektuáli s veľkým egom nikdy spravodlivosť nemôžu vybudovať, pretože veľké ego nikdy nepochopí princíp a úlohu filozofie. Prospechársky orientovaná myseľ pod vplyvom ega nemôže budovať spravodlivosť, pretože aj keď sa o to navonok bude snažiť, vždy bude v tejto spravodlivosti hľadať svoj osobný profit.
Máme tu množstvo citátov a diela rôznych filozofov už dlhú dobu, ale záhadne sa neobjavnú na verejnosti. Je to jednoduchá pravda, ktorej nerozumejú intelektuáli (nevedia ju rozvíjať), alebo je tak nepríjemná, že sa nemôže zverejniť? Zrejme obe možnosti prichádzajú do úvahy. Intelektuálne kruhy potom môžu donekonečna polemizovať o ideálnom  politickom a ekonomickom systéme (rozoberať jeho detaily), nikdy nič zásadné bez filozofie nevymyslia.
Václav Havel so svojou partiou intelektuálov (disidentov) v 70-tych a 80–tych rokoch rozoberal okrem politiky aj filozofiu, ale keď sa dostali k moci po Nežnej revolúcií, svoje znalosti filozofie pri budovaní demokracie veľmi neuplatnili – zrejme do najhlbších myšlienok filozofie neprenikli. Napriek tomu sa Havel zapísal do histórie svojimi myšlienkami, ktoré neboli typické pre bežného politika. Aj keď nedokázal vytvoriť kompletný obraz vyspelého človeka a vyspelej spoločnosti ani na teoretickej úrovni (nevedel to ťahať za správny koniec),  filozofia v ňom evidentne zapustila určité korene.

strana 17

Havel je klasická ukážka toho, že ak sa intelektuálna myseľ začne zaoberať filozofiou, prichádzajú na scénu síce pekné myšlienky, ale autor ich nedokáže ďalej rozvíjať, prípadne uvádzať do praxe, pretože chýba hlbšia vedomosť a vyšší nadhľad. Havel sa do vysokého nadhľadu, v ktorom exceluje inteligencia nemohol dostať, pretože ho ovplyvňovali telesné a materiálne závislosti. Miloval síce všetky druhy slobody, ale zároveň sa nevedel zbaviť vlastných závislostí. Táto protichodnosť obmedzila jeho inteligenciu a vytvorila určitú rozpoltenosť osobnosti, v ktorej sa sám nevedel dobre orientovať.
Ak by bolo viac Havlov v súčasnej politike, určite by sa aspoň otvorili dvere k spravodlivosti a vyššiemu poznaniu demokracie verejnou polemikou, pretože by všetci „dôležití“ intelektuáli a politici museli začať hýbať svojim rozumom a prinášať určité vízie.
Bruno Traven: „Lenivosť premýšľať za diktatúry sa stáva cnosťou, zatiaľ čo v demokracií sa rovná hnilobe.“
Prehnitý systém, to nie sú iba špinavý a bezcharakterný ľudia, to je aj neschopnosť používať rozum na opravu a vylepšenie systému. Opakovať prevzaté myšlienky z vysokých škôl vytvorené intelektuálmi, je pohodlné a vyhovujúce pre myseľ, ktorá nedokáže kreatívne a kriticky premýšľať. Z tejto mysle sa potom iba valia väčšinou nezrozumiteľné, prípadne všeobecne známe informácie, ktoré nič zásadné neprinášajú a nemenia.
Stanoviť si vysoké ciele, v ktorých je nevyhnutné dodržiavať určité princípy, je znakom vysokej mentálnej vyspelosti. Jednoduchá myseľ nepotrebuje žiadne princípy dodržiavať, oháňa sa slobodou, ktorej zmysel nepozná, pretože zodpovednosť berie ako ťarchu. Benjamin Franklin: „Sloboda je nerozlučne spojená so zodpovednosťou.“
Pri debatách o slobode, väčšinou vytiahne túto definíciu:
John Stuart Mill: „Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.“
Na druhej strane táto myšlienka pravdivo vystihuje súčasnú situáciu – iba toľko slobody dostaneš, koľko slobody ti silnejší umožní, alebo iba takú slobodu môžeš využívať, ktorá niekomu inému nezačne komplikovať život. Problém so slobodou začína vtedy, ak pravda ohrozuje záujmy iného, či dokonca záujmy samotnej demokracie. Potláčať pravdu a slobodu v záujme demokracie môžu potom iba tí, ktorí demokraciu nedokážu spravovať. Táto neschopnosť a nevedomosť, ktorá drží v rukách moc, samozrejme nikdy neumožní vytvoriť spravodlivú spoločnosť, pretože sa nekamaráti s pravdou. Demokracia je okrem slobody postavená aj na spravodlivosti. V slove spravodlivosť sa nachádza aj pravda. Keď spravodlivosť v spoločnosti nefunguje, evidentne sa nachádza problém v pravde, ktorá neprináša dobré výsledky. Pravda, ktorá vedie k úpadku a slabej funkčnosti, nemôže byť logicky pravdou, ale ukrýva veľkú nevedomosť a lož. Každá snaha ukázať, že to môže fungovať na inom princípe a inej filozofií, je označená ako nereálna utópia. V skutočnosti iba nevedomosť nepripúšťa, že na spravovanie zložitého systému demokracie nestačí jej inteligencia, pretože by musela opustiť svoju vysokú pozíciu. Z toho dôvodu všetci veľkí reformátori boli označení za utopistov, ktorých nikto nechcel, alebo nevedel pochopiť.
Alphonse De Lamartine: „Utópie sú často iba predčasné pravdy.“
Človek, ktorý vidí ako to celé funguje a pritom nahlas povie svoj kritický názor, je najväčším nepriateľom súčasnej demokracie. Samozrejme, že nie demokracie, ale tých, ktorí svoje záujmy za demokraciu ukrývajú.[]

strana 18