John Maynard Keynes: „Akonáhle si trúfneme odmietnuť sa riadiť účtovným ziskom, začali sme meniť civilizáciu.“
----------------------------
Platón:„Nie je možné mať v jednom štáte úctu k bohatstvu a zároveň dosiahnuť rozumnosť občanov. Jedno alebo druhé musíme zanedbať.“
----------------------------
Karol Marx: „Pokiaľ dosiahne kapitalista zisk, nemusí to zákonite znamenať zisk aj pre robotníka, ale keď stráca kapitalista, znamená to nevyhnutne stratu i pre robotníka.“
----------------------------
Oliver Goldsmith (1730 – 1774): „Česť upadá, kde obchod kvitne.“
----------------------------
Luc de Clapiers de Vauvenargues ( 1715 – 1747): „Obchod je škola podvodu“.
----------------------------
Platón: „Čoraz väčšmi prevláda názor, že múdry človek má byť predovšetkým chytrý pre seba, že najlepší je ten, kto si zarobí najviac peňazí.“

cesta k pravde a slobode - kapitalizmus

Kapitalizmus
vo formáte
PDF alebo Word

Kapitalizmus

Thomas More (1478-1535): „Keď hovoria bohatí ľudia o blahu spoločnosti, viem, že to nie je nič iného, ako spiknutie boháčov, ktorí pod menom a pod zámienkou všeobecného blaha hľadajú svoj vlastný prospech.“
Franz Kafka: „Luxus bohatých je zaplatený biedou chudobných."
Sigmund Freud: „Vojny nemôžu prestať, pokiaľ národy žijú v tak rôznorodých životných podmienkach.“
Konfucius: „Pravý aristokrat sa vyzná v tom, čo je správne, malý človek sa vyzná v tom, z čoho ide prospech.“
Mahátma Gándhí: „Kedysi sa ľudia stávali otrokmi násilím, dnes ich zotročuje množstvo peňazí.“

Obsah

Hospodárenie – zrkadlo racionality...................................................2
Kapitalizmus – strom bez rovného kolíka (dieťa ulice).......................3 
Upadajúci kolobeh peňazí ..................................................................4
Chudoba a vojna v zaostalých častiach sveta (dedičstvo koloniálneho
imperializmu) ....................................................................................6
Židia - najlepší kapitalisti...................................................................8
Zadlžené krajiny celého sveta ...........................................................10
Globalizácia, otvorené hranice biznisu..............................................11
Inflácia a ekonomický rast................................................................13
Princíp burzy.....................................................................................17
Krach burzy v roku 1929.........................................................................................18
Kríza v roku 2008....................................................................................................19
Deflácia.............................................................................................20
Zaužívané obchodné praktiky kapitalizmu.......................................21
Marketing – výplach mozgov.................................................................................21
„Kvalitný“ tovar ......................................................................................................22
Skryté marže – obchodné tajomstvo......................................................................22
Zneužívanie dominantného postavenia.................................................................24
Vymožiteľnosť práva v obchodných vzťahoch...................................25
Komercia a technika – ideálna cesta k mentálnej degenerácií
ľudstva...............................................................................................27

Záver..................................................................................................28

strana 1

Hospodárenie – zrkadlo racionality
V každej dobe platilo jednouché pravidlo, že spoločnosť a rodina rastie a upadá podľa toho, ako dokáže fungovať jeho ekonomika. Racionalita, prezieravosť, zodpovednosť a ďalšie vlastnosti sa odhalia v celej nádhere, ak človek má za úlohu zarábať, investovať a spravovať financie. Vzdelaný človek sa väčšinou pýši svojou racionalitou, preto by nemal mať problém vytvoriť systém, ktorý prináša stabilný profit v dlhom časovom horizonte.
Keď podrobíme jednoduchej analýze princíp kapitalizmu, tak sa nám ukáže také veľké množstvo jasných kardinálnych chýb a nedostatkov, že ich môže odhaliť aj človek bez ekonomického vzdelania.
Je to podobné ako pri demokracii, tieto nedostatky a paradoxy nebudete môcť počuť z úst „odborníkov“, ktorých pozvali médiá na analýzu rôznych ekonomických trendov a  problémov.
Jeden známi český ekonóm (Tomáš Sedláček) povedal holú pravdu, že ekonómovia sú iba prognostici, ktorí svoje predpovede a analýzy tvoria iba na základe matematiky a štatistiky.
Ekonomika je niečo podobné ako počasie, na jej presnú a dlhodobú predpoveď potrebujete poznať množstvo meniacich sa faktorov, ktoré na prvý pohľad s financiami nesúvisia. Psychológia zákazníka (rôzne módne trendy), technologické objavy, politická situácia (vojny, konflikty), globalizácia, prírodné katastrofy, atď. – to všetko prispieva k tomu, že kapitalizmus a celkový finančný systém sveta pripomína jednu neriadenú strelu, ktorej osud (let a dopad), nie možné predpovedať. Bolo by naivné veriť, že neriadená strela môže doletieť do lepšej budúcnosti. Možno niekto bude argumentovať, že na základe tak veľkého množstva meniacich sa faktorov, nie možné mať pod kontrolou globálnu ekonomiku sveta. To je samozrejme pravda, ale tento nestabilný a nepredvídateľný ekonomický systém vytvoril iba človek, ktorý na globálnu stabilnú funkčnosť nikdy nemyslel. Nikdy svoju pozornosť neupriamil na vytvorenie takých pravidiel a princípov, ktoré sa musia vždy rešpektovať a nedajú sa zneužiť. Zrejme zabudol na klasickú ľudskú vlastnosť - pokiaľ sa dá niečo využiť pre svoj vlastný profit, žiadne morálne zábrany neexistujú, žiadne zákony a princípy neplatia. Nedokázal teda vytvoriť také pravidlá a zákony ekonomického systému, v ktorom nemajú šancu podvodníci, zlodeji a špekulanti zneužívať kritickú situáciu (krajiny, človeka), nevedomosť (neinformovanosť, naivnosť, atď.) slabších, diery v zákonoch, atď..
Kapitalizmus ponúka skoro nekonečné možnosti a maximálnu slobodu pre tých, ktorí sú zameraní na svoj vlastný profit bez priameho a viditeľného poškodzovania druhých, inými slovami povedané – bez jasného porušovania zákonov. Sloboda podnikania a tvorba zisku sa potom prispôsobila iba tomuto jedinému princípu.

strana 2
Kapitalizmus – strom bez rovného kolíka (dieťa ulice)

Kapitalizmus začal rásť ako strom, ale zákony si vytváral sám (pre svoju potrebu), nebol priviazaný k žiadnemu rovnému klu, ktorý by usmerňoval jeho živelný a slobodný rozvoj.
Iba dodržiavanie jasne stanovených princípov, pravidiel a zákonov dokáže akýkoľvek vývoj narovnať a nasmerovať na správnu cestu. Akú by mal priemerný človek šancu stať sa slušným a poctivým, ak by nemal rodičovskú výchovu, v ktorej sa musia dodržiavať určité pravidlá? Kapitalizmus je tiež ako demokracia, sirota bez rodičovskej výchovy, ktorá vyrástla na ulici. Všetky jej schopnosti (inteligencia) a vlastnosti sa prispôsobili zákonom ulice, kde silnejší ovláda slabšieho. Kapitalizmus nevznikol na čistej lúke, tá špinavá a bezohľadná ulica bol feudalizmus. Feudalizmus premohol a zničil, pretože najlepšie dokázal využiť silu peňazí pre ovládnutie svojho teritória. Nový politický systém (demokracia) s ním vytvoril silný partnerský vzťah, pretože politika a ekonomika potrebovala fungovať na rovnakom princípe – slobode.  Lenže slobodou to všetko začalo a zároveň aj skončilo, nebolo nutné žiadny ďalší princíp vytvoriť. Kapitalizmus bez vyšších princípov nie je dielom žiadnej vysokej inteligencie, ktorá sa snaží pozerať do budúcna, je to stále iba dieťa ulice, ktoré zdedilo bezohľadnosť feudalizmu a snaží sa so  svojej slobody vyťažiť maximum. Svojou slobodou, možnosťami zbohatnutia (sebarealizácie) a ekonomickým rastom poráža aj rôzne diktatúry, ktoré nedokážu zabezpečiť výrazné zvyšovanie životnej úrovne svojho obyvateľstva. Kapitalizmus sa po mnohé desaťročia javí ako neohrozený pán, ktorý dokáže vždy všetko zvládnuť a vyriešiť, pretože biznis je schopný prispôsobiť sa všetkému novému (na všetkom sa dá dobre zarobiť). Filozofia obhajcov kapitalizmu: „Trh všetko vyrieši“, dáva ekonomike neobmedzené možnosti bez veľkých regulačných zásahov štátu, ale nepozerá na dopad bezohľadných praktík veľkého biznisu. Túto filozofiu už mnohí ekonómovia označili ako mylnú, ale nevedia ukázať správnu mieru a spôsob regulácie, pretože strom je už príliš veľký a jeho konáre zasahujú do všetkých oblastí života. Z dieťaťa ulice sa stal už gangster, ktorý svojim kapitálom a vybudovaným vplyvom ovláda celý svet.
Lenže ako Konfucius povedal: „Kto nevie myslieť ďalej dopredu, toho v blízkej budúcnosti čakajú starosti.“
Gangster dokáže rozmýšľať vypočítavo vždy iba v krátkom časovom horizonte, nikdy neuvažuje o svojej vzdialenej budúcnosti (starobe) a o prostredí, ktoré zanechá pre svoje deti. Evidentne ten, kto nemyslí dopredu je logicky sebecký, arogantný a nezodpovedný, bez schopnosti predvídať budúce udalosti. Bez princípov a pravidiel vyššej vedomosti môže existovať iba systém, v ktorom vládne chaos, nestabilita, nedôvera, chamtivosť, a iné negatívne javy. Toto všetko môže držať pri živote iba lož, pokrytectvo a zatajovanie dôležitých informácií. Keď takýto systém začne kolabovať, tak sa môžu prijať iba dočasné riešenia, ktoré pripomínajú záplaty na potápajúcej sa lodi.

strana 3

Reformácia gangstra, ktorému vyhovujú zákony ulice nie je logicky možná, pretože ak by stratil možnosť využívať svoje  zbrane, stratil by aj svoje dominantné postavenie.  Svoje metódy môže využívať iba do tej doby, pokiaľ sa neodhalia verejnosti jednoduchým spôsobom jeho skryté egoistické priority a sofistikované vykorisťovanie sveta. Ešte väčšiu ranu by vyfasoval, ak by sa ukázala jeho primitívna a nestabilná funkčnosť, slabá racionalita a deravé zákony kontroly obchodovania, likvidácia prírodných zdrojov, znečisťovanie prírody, degenerácia mentálnej úrovne ľudstva a pod.. Najväčší úder, s ktorého by sa ťažko spamätával, je vyobrazenie nového ekonomického systému, v ktorom vládnu iné priority a princípy.
Treba si ale uvedomiť, že kapitalizmus je systém, ktorý aj keď nikomu nepatrí, vždy bude mať svojich ľudí, ktorí ho budú obhajovať. Za kapitalizmus sa potom budú schovávať hlavne ľudia, ktorí majú podobné vlastnosti a pracovné metódy, ako tento systém. Kapitalizmus si človek vytvoril k obrazu svojmu, to znamená, že dokonale vystihuje jeho inteligenciu a povahové vlastnosti.
Kapitalizmus má množstvo pozitívnych vlastností (v porovnaní s ostatnými ekonomickými systémami) len trpí na tie isté problémy ako „najlepší“ politický systém (demokracia)– ovládajú ho bezcharakterný ľudia a nedodržiava žiadne vyššie princípy. Vyššie princípy spravodlivosti samozrejme všetko komplikujú na politickej aj ekonomickej úrovni. Človek ale dostal od prírody dostatok intelektu k tomu, aby tieto princípy mohol zabudovať v každej oblasti svojho života.
Upadajúci kolobeh peňazí
Začnem témou, od ktorej sa odvíjajú všetky ďalšie problémy a ktorá nepoteší žiadneho veľkého biznismena, či ekonóma, pretože ide o nespochybniteľné fakty a paradoxy celého ekonomického systému. Celá životnosť kapitalizmu závisí na slobode podnikania a na neustálom kolobehu peňazí. Keď sa peniaze jedného dňa prestanú točiť, kapitalizmus zahynie. Dalo by sa očakávať, že tento zákon si kapitalisti posvätia, ako svoj hlavný princíp, ktorému sa musí všetko (zákony) a všetci (obchodníci, ekonómovia, politici), prispôsobiť, lenže opak je pravdou. Človek s obchodníckym duchom tejto filozofií (peniaze sa musia točiť) rozumie, preto väčšinu zarobených peňazí investuje do vlastného alebo ďalšieho biznisu. Potrebuje neustále na niečom pracovať a realizovať svoje schopnosti. Problém však nastáva vtedy, ak sa k veľkým peniazom dostanú ľudia, ktorí s budovaním biznisu nemajú žiadne skúsenosti a nedokážu vytvoriť žiadnu materiálnu, či duševnu hodnotu. Špekulanti, politici, umelci, vrcholový športovci, atď., vedia svoje veľké peniaze investovať iba do luxusných nehnuteľností, prípadne ich uložia do bánk, kde peniaze kolujú iba v obmedzenej a skrytej forme. Mŕtve peniaze utopené v luxuse a ukryté v bankách spôsobujú kapitalizmu obrovský problém, pretože tento systém je založený na ekonomickom raste a neustálych investíciách.

strana 4

Potreba ukázať svoj status nahromadením majetkom a luxusným spôsobom života nie je iba primitívne z etického hľadiska, je to zároveň aj deštruktívne pre racionalitu samotného kapitalizmu. Lenže kapitalizmus vyobrazuje pomocou všetkých druhov biznisu a jeho reklamy, méty šťastia a vrchol úspechu, luxusný a pohodlný život. Touto propagovanou filozofiou sa síce snaží rozhýbať biznis vo svojom regióne, ale na druhej strane umŕtvuje financie do nezmyselných oblastí, ktoré už ďalšie peniaze (hodnoty) nevedia vytvárať. Paradox biznisu – biznis ide sám proti sebe (dáva si góly do vlastnej brány), si určite nebude uvedomovať obchodník, ale študovaný ekonóm by to mal vidieť. Tu sa ukazuje iba jeden moment slabej racionality a krátkozrakosti veľkého biznisu, pretože ďalšie paradoxy budú ďalej pokračovať. Keď sa uspokoja všetky potreby zákazníka z „vyspelého“ sveta, veľký biznis už nič nového nemôže priniesť. Ak by sa len polovica mŕtvych peňazí, s ktorými ich majitelia nevedia rozumne narábať, vrátila späť do ekonomiky, bola by veľká šanca rozhýbať zaostalé regióny cez ekonomické investície a rôzne vzdelávacie projekty. Kapitalizmus by zvyšovaním životnej úrovne v rôznych častiach sveta získal zákazníka, ktorý by bol schopný utrácať svoje príjmy aj za drahší tovar. Tieto fakty a súvislosti elity veľkého biznisu samozrejme dobre poznajú. Je tu však jeden zásadný problém, ktorý biznis (kapitalizmus) nedokáže, alebo nemá záujem zvládnuť. Ako sa dá v chudobnom regióne vytvoriť čo najrýchlejšie vysoká kúpyschopnosť obyvateľstva? Samozrejme, že veľký biznis (kapitál) by to dokázal, len by musel byť viac trpezlivejší a prezieravejší. Svoje finančné prostriedky by musel investovať do projektov, ktoré nezaručujú okamžitý profit. Obrovský ekonomický rast Číny má svoje špecifiká, ktoré sa nedajú uplatniť v globálnom rozsahu zaostalého sveta. Totalitný politický režim Číny otvoril dvere veľkému biznisu (vytvoril základné podmienky) a chudobné obyvateľstvo bolo ochotné pracovať za minimálnu mzdu. Biznis mohol okamžite exportovať svoje továrne a vytvárať obrovský zisk vďaka lacnej pracovnej sile. Prečo sa veľký biznis nevie tak rýchlo uchytiť v iných častiach sveta (Arabský svet, Afrika)? Chýbajú rozhodujúce aspekty – otvorené dvere biznisu politických špičiek chudobných krajín, stabilné spoločenské prostredie (bez vojen a veľkej kriminality) a slabá produktivita práce (neschopnosť vykonávať jednoduchú prácu). Arabský svet neotvorí dokorán dvere kapitalizmu z náboženských a politických dôvodov, Afrika nedokáže vytvoriť nielen najnižší manažment, ale nemá ani pracovnú silu schopnú pracovať v továrňach. Pre veľký biznis ostáva z týchto dôvodov iba ťažba nerastného bohatstva, ktoré dáva prácu iba minimálnemu percentu obyvateľstva. Potrebnú vzdelanosť, od ktorej závisí ekonomický rozvoj chudobných regiónov sveta, nedokážu zaostalé krajiny naplno rozbehnúť, pretože im chýbajú nielen financie, ale aj univerzity. Veľkému biznisu teda stojí v ceste iná kultúra (iné náboženstvo), veľká nevzdelanosť a nestabilné prostredie. Kapitalizmu (kolobehu peňazí) stoja v ceste ešte ďalší veľký nepriatelia.

strana 5

Európska únia pochopila, že na rozvoj biznisu je potrebné naliať veľké peniaze do zaostalých regiónov únie cez rôzne vzdelávacie a rekvalifikačné kurzy, budovanie infraštruktúry a pod.. Veľké peniaze sa míňajú účinku nielen pre slabé programy a projekty, ale hlavne kvôli korupcií, ktorá odsaje minimálne polovicu dotácií. Kolobeh peňazí potom logicky blokuje okrem korupcie aj byrokracia, ktorá nedokáže vytvoriť zmysluplné a adresné projekty. Z týchto faktov vyplýva, že kolobeh peňazí kapitalizmu nie je v žiadnom prípade deštruktívny, pretože pre svoj neustáli rast potrebuje rovnaké podmienky a prostredie, zároveň má rovnaké prekážky, ako spoločnosť a svet. Potreba neustáleho kolobehu peňazí, sa môže potom označiť, za pozitívny faktor kapitalizmu, ktorý ale nedokáže naplno realizovať.
Chudoba a vojna v zaostalých častiach sveta (dedičstvo koloniálneho imperializmu)
Západný svet žil dlho v presvedčení, že kultúrna a ekonomická zaostalosť určitých regiónov sveta nikdy nezasiahne ich bežný život. Príliv migrantov z krajín, v ktorých je veľká chudoba a neustáli vojnový konflikt, poriadne otriasol vidinou oddelenosti od celosvetových problémov. Oddelenosť je len falošná predstava sladkého a pohodlného života, ktorá jedného dňa musí skončiť, pretože stále bude platiť pravidlo – všetko so všetkým súvisí. Aj keby západný svet nemal toľko problémov ako v súčasnosti má, určite by nikdy neriešil smutné fakty našej civilizácie – viac ako dve tretiny populácie ľudstva má životnú úroveň podobnú alebo ešte horšiu, ako európsky stredoveký feudalizmus. Neexistujúci sociálny systém, nedostupná základná zdravotná starostlivosť, bezohľadné vykorisťovanie pracujúcich, úbohé hygienické prostredie, nedostatok potravín, atď.. Západný svet sa po mnohé desaťročia tvári, že s týmito problémami nemá nič spoločné, veď všetky štáty sú slobodné a majú svoj osud vo vlastných rukách. Ako prejav dobrej vôle, solidarity a humánnosti, organizuje a financuje humanitárnu pomoc najviac zasiahnutým oblastiam. Je to niečo podobné, ako keď podnikateľ, ktorého bezohľadné obchodné praktiky dostali na ulicu stovky ľudí, pošle na charitu niekoľko tisíc eur. Hlavne bývalé imperiálne a koloniálne veľmoci nechcú spájať svoju temnú minulosť so súčasnou biedou tretieho sveta. Veď predsa dali slobodu svojim bývalým kolóniám a zanechali po sebe kultúrne a intelektuálne dedičstvo. Veľmi sa ale nespomína, že po druhej svetovej vojne nastala iná politická situácia (prerozdeľovanie imperiálnej moci) a Spojené štáty vyvinuli veľký tlak na zrušenie všetkých kolónií (sami žiadne nemali). Politickú slobodu nové štáty dostali, ale ekonomiku ovládali stále veľké spoločnosti, ktoré aj naďalej vysávali prírodné bohatstvo. Nové štáty bez politickej kultúry, rozvinutej inteligencie, s veľkou korupciou, samozrejme nedokázali hospodáriť a vytvorili veľký dlh. Dlhy aj s úrokmi sa musia platiť, sú tu ešte suroviny a pôda, ktoré budú mať vždy svoju cenu.

strana 6

Jeden nádherný príklad hyenizmu kapitalizmu odokryl bývalý manažér veľkej banky, ktorá poskytovala úver chudobnej africkej krajine v 70-tych rokoch 20. storočia. Od svojho nadriadeného dostal za úlohu zistiť, aká silná je ekonomika danej krajiny, aby sa mohla stanoviť výška úroku. Výška tohto úroku mala predstavovať čiastku, ktorá sa mala rovnať ekonomickému zisku krajiny. Takže to čo krajina vyprodukovala, pohltili úroky „dobroprajnej“ banky.
Koloniálne veľmoci nikdy nemali záujem budovať intelektuálnu základňu a šíriť vzdelanosť domáceho obyvateľstva, zaujímavý bol iba obchod so surovinami a otrokmi. Chudoba a nevzdelanosť bola vždy vyhovujúcim faktorom veľkého biznisu, kolonialisti nikdy nepotrebovali investovať financie do školskej infraštruktúry, v podstate cudzej krajiny. Lenže prišla doba, v ktorej museli odísť a moc odovzdať ľuďom, ktorí o demokracií a politickej kultúre veľa nevedeli. Ľudia bez kultúry sa k moci derú väčšinou pomocou násilia. Eliminovanie násilia a nastolenie poriadku potrebuje armádu a zbrane. Všetky bývalé mocnosti majú svoje zbrojárske firmy a radi poskytnú pomoc, samozrejme nie zadarmo. Treba sa zbaviť aj zastaralej techniky, chudobné štáty si zbrojárske novinky určite nedovolia. Tanky, raketové systémy, lietadlá, to všetko je v poriadku, problém je len atómová bomba, s ňou sa dá už politicky manipulovať a ohrozovať svet. 
Veľa ľudí si dáva otázku, prečo nedokážu svetové mocnosti vyriešiť vojnové konflikty a nastoliť poriadok v rôznych častiach sveta. Odpoveď je jednoduchá - v prvom rade sú diplomaticky impotentné, v druhom rade vojna je stále biznis.    
Rozvojové krajiny  ostanú finančne slabé a politicky závislé na mocnostiach kapitalizmu do tej doby, pokiaľ sa budú dať ovládať ekonomicky. Politika veľkých je potom jasne zameraná k tomu, aby žiadni veľkí a silní hráči v budúcnosti nevznikali.
Chudobné a zaostalé regióny sveta, potom logicky nemajú šancu na ekonomický, intelektuálny a kultúrny rozvoj.  Môžeme potom povedať, že aj v tomto smere platí pravidlo – každý si je strojcom svojho šťastia? Kto je skutočne zodpovedný za chudobu a neustále vojnové konflikty v rôznych častiach sveta?
Bezohľadný imperiálny kapitalizmus ešte nepochopil, že vyzbrojovaním týchto nestabilných regiónov zasial úrodu, ktorú bude musieť zožať. Najmocnejší politici sveta taktiež nechápu, že všetko čo som spomenul, dobre vedia ľudia po celom svete a práve tieto fakty vytvárajú nenávisť k západným mocnostiam v čele USA. Terorizmus nepramení len z nenávisti voči západnej kultúre (kresťanskému náboženstvu), je to aj primitívny protest proti sofistikovanému vykorisťovaniu. Izraelsko - palestínsky konflikt je ukážkou toho, ako sa aplikuje politika z pozície sily a zároveň ako sa malému neumožňuje akýkoľvek rast. Malý musí ostať malý, pretože ak by vyrástol, určite by sa dožadoval väčšej suverenity a právomoci. Toto je základný princíp silných, ale na druhej strane aj najväčšia brzda kapitalizmu, ktorý potrebuje pre svoj kolobeh peňazí bohatších zákazníkov a stabilné politické prostredie. Kapitalizmus so svojimi mocnými politikmi potom jasne vykazuje všetky známky primitívnej inteligencie.

strana 7
  • Egoizmus nikdy nedokáže domyslieť následky svojich činov a vytvoriť prostredie, v ktorom môže vládnuť harmónia a mier. Jeho jedinou schopnosťou a možnosťou, je len hasiť požiare, ktoré budú neustále vznikať po celom svete. Svetový policajt sa bude ukazovať ako spasiteľ, ale v skutočnosti má prsty skoro vo všetkých problémoch sveta. Domáca propaganda („slobodné“ médiá), bude samozrejme masírovať verejnú mienku správnym smerom, aby základné súvislosti nevyšli na povrch a zároveň aby sa našlo dosť vojakov pre zahraničné misie, v ktorých sa chránia hodnoty demokracie a slobody.
    Židia - najlepší kapitalisti
    Keď sa niekto dotkne citlivej témy židovstva, okamžite sa skúma, či je ich sympatizant, alebo odporca (semita – antisemita). Objektívne hodnotenie sa musí ale vyhnúť aj najmenšej sympatií a nenávisti (zaujatosti), pretože veľmi skresľuje pozitívne a negatívne vlastnosti pozorovaného objektu.
    Židia, rovnako ako iné národy, stelesňujú určitú charakteristiku, ktorá neumožňuje vyniesť jednoznačné hodnotenie, dobrí – zlí, alebo hlúpi – múdri, všetko to záleží iba na uhle pohľadu a definícií vyspelosti a múdrosti. 
    Židia sú najviac nenávidený a prenasledovaný národ už po mnohé stáročia. Pre kresťanov sú nielen hlavnými vinníkmi z ukrižovania Krista, ale aj symbolom lakomstva, chamtivosti, úžery, podvodu, bezohľadnosti, atď..
    Hitler po nástupe k moci veľmi dobre pochopil, že odstavením židov z verejného života, zabíja jednou ranou dve muchy. V prvom rade nenávidený židia sa označia za jasného autora všetkých problémov, čím si získa veľkú popularitu väčšiny národa, na druhej strane odstráni silnú uzavretú komunitu, ktorá je tak mocná, ako organizovaný zločin. Diktatúra samozrejme netoleruje silné uzavreté skupiny, ktoré nedokáže ovládnuť. Za Mussolliniho vlády sicílska mafia musela stiahnuť chvost, pretože diktatúra neustále musí ukazovať svoju dominantnú silu (neexistuje konkurencia).
    Hitler si uvedomoval, že židia svojim vplyvom a  schopnosťami narábať s peniazmi, môžu predstavovať silného vnútorného nepriateľa, ktorý ho môže pripraviť o moc, prípadne mu dokáže prekaziť vlastné plány. Najsilnejší nepriateľ je ten, ktorý neorganizuje protesty na námestiach a nezakladá politické strany, ale ten, ktorý v tichosti a v zákulisí ovláda politiku a ekonomiku cez svojich ľudí.
    Židia už v stredoveku dostali funkciu strážiť a spravovať majetok svojich pánov, pretože sa osvedčili ako spoľahlivý pokladníci. Samozrejme, že našli aj spôsob, ako sa dá v týchto funkciách profitovať. Stredoveké prenasledovanie židov malo za cieľ zbaviť ich majetku a rozbiť ich rozsiahle kontakty. Nikdy sa to však nemohlo podariť, pretože židovské komunity mali zapustené korene takmer v každom väčšom európskom meste. Nie vždy a všade boli nenávidení, pretože príchod židovskej komunity do chudobných regiónov prinášal so sebou aj obchod a určité investície.

strana 8

Židovská filozofia vždy viedla svojich potomkov k vzdelanosti, remeselnej šikovnosti a šetrnosti (peniaze sa nikdy nesmeli zbytočne utrácať). Bol to veľký rozdiel od ostatných, ktorí pre svoj bohémsky život boli ochotní utrácať veľké majetky. Židia mali vždy peniaze, aj keď všetci ostatní treli biedu. Túto situáciu využívali podobne ako dnes záložne, alebo spoločnosti poskytujúce pôžičky. Chudoba, slabá možnosť získať prácu,  zlé hospodárenie a vysoké úroky, priviedli mnohých o celý majetok, podobne ako dnes bezdomovcov. Židia ale poskytovali pomocnú ruku iba príslušníkom vlastného národa, čím si všade znepriatelili domáce obyvateľstvo.
Keď sa postupne rozbiehal kapitalizmus a hlavne keď Amerika otvorila dvere prisťahovalcom, židia veľmi rýchlo pochopili, že sloboda im otvára obrovské možnosti, pretože peniaze budú zohrávať rozhodujúcu úlohu. Oproti ostatným mali veľkú výhodu v tom, že vedeli najlepšie narábať s peniazmi. Logicky sa veľmi rýchlo dostali do vysokých funkcií všetkých spoločností, v ktorých sa točili veľké peniaze. Vlastnosti a filozofia, ktoré už v stredoveku rozvíjali ich predkovia, boli ako stvorené pre kapitalizmus, ktorý sa vyznačuje bezohľadným egoizmom pri tvorbe vlastného zisku. Židovská komunita sa vyznačuje aj tým, že sa nepúšťa do riskantných obchodov, v ktorých môže prísť o celý majetok. Opatrnosť, záruky, čitateľnosť obchodného partnera – to sú všetko charakteristické znaky obchodníka, ktorý nechce žiadnemu podvodníkovi sadnúť na lep. 
Úspech židovského obchodu pramení z vlastností a spôsobu života, ktoré nedostáva bežný človek v rodičovskej výchove. Rodina, ktorá vedie svoje deti k vzdelanosti, dodržiavaniu určitých pravidiel a princípov, dokáže najlepšie pripraviť svojich potomkov do prostredia, v ktorom je nutné používať racionalitu a obozretnosť. V tomto smere židia prevyšujú iné národy o niekoľko tried a je logické, že dokážu lepšie hospodáriť a obchodovať ako tí, ktorí svoj majetok chcú okamžite pretaviť do luxusu a bohémskeho života.
Je pravda, že komunita, ktorá je uzavretá a vybavená všetkými zbraňami kapitalizmu, dokáže vytvoriť tak silnú ekonomickú loby, že aj politické rozhodnutia svetových mocností sa jej musia prispôsobiť. Neschopnosť USA vyriešiť  palestínsko – izraelský konflikt, je jasným dôkazom toho, že židovská komunita v Amerike má rozhodujúci vplyv.
Každý človek, ktorý má ambíciu zarábať veľké peniaze a získať dôležité postavenie v kapitalizme, môže sa od židov iba učiť, pretože sú najlepšie pragmaticky vybavení pre využitie momentálnej situácie a slabej racionality priemerného človeka. Keby neexistovala hlúposť, naivnosť a pôžitkárstvo (rozhadzovačnosť) v takej miere ako ju vidíme dnes, židia by nikdy nezískali tak veľké bohatstvo a vplyv. 
Paradoxne židovskú filozofiu obchodovania si osvojili aj mnohí z tých, ktorí židov zo srdca nenávidia.

strana 9

Zadlžené krajiny celého sveta
V súčasnom svete žije asi dve tretiny obyvateľstva západného sveta na dlh. Je to dôsledok konzumného spôsobu života, ktorý hovorí, že treba si užívať život, pretože jedného dňa môže všetko skončiť. Každý človek si môže vybrať vlastný spôsob života, pretože v tomto smere nás nič neobmedzuje. Možno z pohľadu tejto filozofie sa môže zdať, že zadlženosť bohatých krajín s pomerne vysokou životnou úrovňou je úplne normálna záležitosť. Ekonómovia to síce nepovažujú za pozitívny trend, ale žiadne hlasné varovné výstrely cez médiá sa nedajú zaznamenať, veď pokladnice veľkých mocností boli aj v minulosti často v hlbokom mínuse. Väčšinou to bolo po veľkých prírodných katastrofách, krízach, vojnách a pod., keď sa potrebovala ekonomika zotaviť. Už počas druhej svetovej vojny USA začali vydávať dlhopisy pre občanov, aby sa mohla financovať armáda. Štát si požičal, pretože nastala krízová situácia. Tento systém si ale osvojil celý svet aj v dobe, keď žiadna kríza nebola a hospodárstvo vykazovalo rast. Pre politikov nebola nielen žiadna priorita vytvárať prebytok v štátnej kase,  ale nedokázali vytvoriť ani vyrovnaný rozpočet. Podobne sa správajú aj ľudia, ktorí majú stabilnú prácu a berú si niekoľko pôžičiek, pretože žijú v presvedčení, že všetko pôjde iba lepším smerom. Je tu však ignorácia zásadného životného pravidla, ktoré hovorí, že raz si hore, inokedy dole.
Keď štát funguje na tejto filozofií, evidentne to dokazuje krutú skutočnosť – krajiny riadia priemerní ľudia bez racionality a zodpovednosti. Hlavne politické strany, ktoré majú v názve sociálny, alebo socialistický, najviac sa vyznačujú nezodpovednosťou, pretože rozdávajú ľuďom to, na čo nemá štát schopnosti. Potrebujú dobre vyzerať v očiach svojich voličov, aby sa opäť dostali k moci. Systém dlhopisov a pôžičiek od svetových bánk im otvára možnosť ísť do tak veľkého mínusu, že aj keby ekonomika z určitých príčin nabrala extra vysokú výkonnosť, trvalo by niekoľko desaťročí, kým sa všetko splatilo. Politická sebevražda je ukázať ľuďom pravdu a priškrtiť výdaje štátu. Ani pravicové strany sa k tejto  riskantnej záležitosti neodhodlajú, radšej sa hľadajú iné riešenia. Keď nie je možné splatiť tak veľké dlhy a ratingové agentúry poukazujú na enormnú zadlženosť, je tu ešte posledná šanca - predať majetok štátu (štátne spoločnosti, pôdu, atď.). Týmto spôsobom sa síce dočasne vyriešia najväčšie ekonomické problémy štátu, ale na druhej strane sa krajina zbavuje spoločností, ktoré dokážu vytvoriť veľké zisky.
Len pre porovnanie spomeniem, že Rímska ríša už niekoľko desaťročí pred svojim pádom predávala svoje územie barbarom výmenou za lojálnosť a mier, zároveň sa však zbavovala provincií, ktoré boli veľmi dôležité pre ekonomiku a obchod. Krach zažehnala iba tým, že si kúpila čas, ktorý nedokázala využiť pre zjednotenie záujmov a zavedenie dôležitých reforiem. Rozhádanú, rozvrátenú a ekonomicky slabú spoločnosť už nebolo možné zachrániť a barbari logicky museli jedného dňa vyrabovať poklady Ríma.

strana 10

Kapitalizmus a jeho vyspelé štáty si túto hrozbu neuvedomujú, zrejme nepoznajú históriu, s ktorej plynie ponaučenie.
Najväčší problém na zotavenie ekonomík predstavuje samozrejme korupcia. Nepriehľadný systém výdajov v štátnej správe umožňuje profitovať politikom, úradníkom a zainteresovaným podnikateľom, ale štátna kasa bude mať vždy istotu, že sa nikdy dostatočne nenaplní. Ekonomicky slabé štáty musia logiky prinášať iba zúfalé rozhodnutia, ktoré nikdy nedokážu vyriešiť systémové problémy.
Vysoká zadlženosť obyvateľstva a vyspelých štátov by sa mohla vyriešiť bez veľkej katastrofy iba v tom prípade, ak by sa zverejnili všetky banky a finančné skupiny, ktoré držia v rukách najväčšie dlhy sveta. Tlak verejnosti by ich prinútil tieto veľké sumy investovať opäť do spoločnosti a rozhýbať upadajúcu ekonomiku. V kapitalizme ale platí pravidlo, že silnejší požiera slabšieho, prípadne, že silnejší si kladie podmienky. Podmienky nebudú nikdy určovať štáty, ak sú závislé od pôžičiek veľkého biznisu. Priorita veľkého biznisu je však jasná – identita veľkých hráčov, rôzne dohody a prepojenia, ako aj výška miliardových ziskov – to všetko musí byť maximálne (diskrétne) utajené.
Globalizácia, otvorené hranice biznisu
Keď politická situácia otvorila dvere medzi krajinami (voľný pohyb osôb a tovaru), v ktorých bol veľký rozdiel v kvalite života, kapitalizmus zacítil šancu, ako dobre zarobiť a zároveň ukázať svetu svoju humánnu tvár. Lenže ak sloboda otvorí svoje dvere v takej veľkej miere a chce pozvať k sebe každého, kto má záujem, musí to mať dopredu premyslené, inak hrozia veľké problémy. Všetko ide hladko ak sú si ľudia podobní a majú rovnakú kultúru, životnú úroveň, atď., problém vždy nastáva vtedy, ak sú medzi nimi veľké rozdiely, ktoré je nevyhnutné vyrovnať, prípadne zosúladiť. Kapitalizmus určite nie stvorený k tomu, aby dokázal harmonizovať rôzne záujmy a prezieravo vytváral určité systémové ekonomické modely. Tento systém je orientovaný iba na vytváranie zisku, ktorému prispôsobuje všetky priority.
Globalizácia je tiež jasný príklad živelnosti a krátkozrakosti kapitalizmu, pretože vôbec nevie domyslieť, aký to bude mať dopad v budúcnosti, aj keď je celkom zrejmé, že pre veľký biznis prináša obrovský profit.
Pre chudobný svet je globalizácia spásou, pretože je tu veľká šanca získať prácu a kúpiť si v minulosti nedostupný tovar. Pre obyvateľstvo vyspelých ekonomík je to však veľká pohroma, ktorá postupne znižuje životnú úroveň a vytvára väčšiu nezamestnanosť.
Otvorené hranice, napr. v rámci Európskej únie, umožňujú príliv  veľkého počtu ľudí, ktorí sú ochotní pracovať za polovičné mzdy. Majiteľom biznisu to samozrejme vyhovuje,

strana 11

pretože získajú lacnú pracovnú silu. Na druhej strane stredná vrstva vyspelých ekonomík sa dostáva do veľkých problémov, pretože ťažko dokáže konkurovať svojou maržou a hodinovou mzdou novým ekonomickým prisťahovalcom. Evidentne tu nastáva tlak na znižovanie hodinovej mzdy a pôvodnej marže malých podnikateľov. Kapitalizmus hovorí, že trh a ekonomika všetko vyrieši a všetkému sa prispôsobí. Lenže je tu veľký problém, ktorý sa volá inflácia. Ceny tovarov,  nájomné, výška odvodov, poistiek a ďalších poplatkov neklesajú, skôr naopak. Trh a ekonomika jasne dokazujú, že zlaté časy pominuli a treba sa uskromňovať –„skvelá“ vizitka kapitalizmu.
Keď je lacná pracovná sila ďaleko, treba k nej priniesť továrne. Domáci výrobcovia nemôžu cenovo konkurovať vyexportovaným továrniam, postupne znižujú výrobu a prepúšťajú svojich robotníkov. „Zachráňme domácu výrobu a kupujme iba tuzemské výrobky“, ozýva sa sporadicky z rôznych strán. Infláciou zasiahnuté obyvateľstvo ale v prvom rade pozerá na cenu, kvalita a záujem domácej výroby je samozrejme až druhoradá.
Globalizácia spolu s infláciou, okrem znižovania životnej úrovne, likviduje aj domáci priemysel. Výber daní sa znižuje, nezamestnanosť a potreba vyplácať rôzne sociálne dávky sa zvyšuje. Kapitalizmus so svojim ekonomickým modelom teda postupne likviduje pracujúcich a zároveň dostáva do problémov aj rozpočet vyspelých krajín. Veľký biznis to vidí samozrejme celkom opačne, pretože mu rastú zisky.
Jeden z najväčších problémov a zároveň veľké riziko globalizácie kapitalizmu, predstavuje ekonomická prepojenosť celého finančného systému.
Na príklade eurozóny sa dá najlepšie dokázať, že ak sa nedomyslí systém s jasnými pravidlami a princípmi, ktoré sa musia bezpodmienečne dodržať, kolaps jedného člena môže spôsobiť veľký problém v celej skupine. 
V každom kolektíve by sa nemuselo vydávať množstvo pravidiel a nariadení, ak by bol každý člen seriózny a zodpovedný. Lenže ľudia, rovnako ako štáty majú v sebe rozdielnu mieru serióznosti a zodpovednosti, preto je nevyhnutné pre záujem celku, aby mal kolektív možnosť dôkladne preveriť každého, ešte pred vstupom do klubu. Vstupnou kontrolou previerka nemôže končiť, je nevyhnutné uplatňovať staré známe – dôveruj ale preveruj, pretože ambíciu podvádzať má skoro každý, kto sa dostane do styku s veľkými peniazmi.
Môže kolektív eurozóny sebavedomo vyhlásiť, že poctivo dodržiaval tento jednoduchý princíp? Je možné v dnešnej dobe podrobne preklepnúť hospodárenie (stav účtu, pôžičky, atď.) veľkých finančných inštitúcií, alebo štátov? Pokiaľ na tieto otázky odpovieme záporne, globálne prepájanie ekonomík musí byť logicky veľmi riziková záležitosť. Keď padne malá banka, alebo zbankrotuje malý štát, tak to vyvolá určitý ekonomický otras, ale keď padne veľký hráč, kolaps v globálnom rozsahu bude pripomínať dominový efekt. 

strana 12

Globalizácia kapitalistických ekonomík, vo svojom základnom princípe, nie je zlá cesta, ale rovnako ako demokracia, potrebuje zodpovedne a prísne dodržiavať množstvo základných pravidiel.  V opačnom prípade hrozia veľké otrasy a rôzne nepredvídateľné situácie, ktoré bude nutné zaplatiť nielen financiami. Vytvoriť systém, v ktorom môžu všetci fungovať, ale pád jedného hráča neohrozí všetkých, určite nie je jednoduché, ale pri veľkom úsilí by to ľudská inteligencia dokázala.
Prinútiť všetkých členov k zodpovednosti (dodržiavaniu pravidiel) a transparentnosti (prístup k informáciám),  je veľmi ťažká, prípadne až nereálna záležitosť iba preto, že neexistuje intelektuálna vedomosť, ktorá by dokázala jasne a stručne vysvetliť všetkým výhody a nevýhody určitého seriózneho a neseriózneho správania.
Bavíme sa o základných ekonomických zákonoch v globálnom rozsahu, ale spomínané jednoduché pravidlá a princípy vyžadujeme od svojich detí, ako samozrejmosť, ktorá ich má priviesť k zodpovednosti a samostatnosti. Z toho vyplýva, že globálny kapitalizmus ešte nedospel a trpí stále detskými chorobami. Detská inteligencia totiž nevie rozlíšiť, čo je dôležité a čo nepodstatné, tá hľadá priamu a jednoduchú cestu ku svojim hrám a pôžitkom.
Inflácia a ekonomický rast
Každý priemerne inteligentný človek vie, že inflácia je znehodnocovanie ľudskej práce a peňažnej meny neustálim rastom cien služieb a tovarov. Kapitalizmus a jeho študované ekonomické hlavy sa ľudí snažia presvedčiť, že je to úplne prirodzený jav, ktorý ekonomike prospieva.
Človek nemusí byť veľký ekonomický detektív, aby odhalil celý princíp inflácie a zároveň zistil, kto je v tom zaangažovaný, stačí  ak si iba predstaví, ako peniaze prúdia a kto na tom všetkom dobre zarába.
Nasledujúce myšlienky nepatria opäť medzi tie, ktoré sa dajú jednoducho zverejňovať, pretože by vyvolali množstvo otázok, ktoré by nevedeli k spokojnosti obyvateľstva zodpovedať „veľké“ mozgy politiky a ekonomiky. Ukážu totiž absurditu, pokrytectvo, životnosť a veľkú protichodnosť (paradox) celého ekonomického systému.
Inflácia nebola nikdy dopredu namodelovaná „prezieravými“ ekonomickými elitami kapitalizmu, ale vznikla ako vedľajší produkt neustálej snahy zvyšovať zisky veľkého biznisu. Moderný kapitalizmus si všimol, že keď človek chce čeliť neustálemu zvyšovaniu cien, musí sa začať viac obracať a vytvárať materiálne či iné hodnoty. A práve toto je hnací motor ekonomiky, pretože zvyšujúca sa pracovná aktivita vytvára nielen nové pracovné miesta, ale štátu dáva možnosť vyberať viac peňazí do svojho eráru. Keď ekonomika rastie, všetko sa zdá byť v poriadku a všetci môžu bezstarostne utrácať svoje zarobené peniaze. Tomuto obdobiu sa hovorí konjunktúra. Všetko ide správnym smerom, utrácajú nielen ľudia, ale aj štáty ktoré veria, že zvyšujúci sa ekonomický výkon všetko sám v budúcnosti zaplatí. Lenže je tu pár nástrah, ktoré môžu odhaliť iba prezieraví ľudia.

strana 13

V prvom rade si treba priznať, že ani stromy nerastú do neba a je veľmi naivné domnievať sa, že ľudia budú vedieť donekonečna zvyšovať svoju výkonnosť a neustále budú bažiť po nových tovaroch a službách, pretože technologický pokrok jedného dňa všetky potreby obyvateľstva uspokojí.
Bežný človek, ktorý je závislí od hodinovej mzdy, veľký ekonomický rast nepociťuje, skôr naopak. Musí čeliť inflácií iba tým, že si musí vziať na svoje ramená ďalšiu prácu, pretože mzdy sa vždy zvyšujú veľmi pomaly a neodzrkadľujú mieru inflácie. Problém ale spočíva v tom, že výkonnosť človeka má svoje limity, takže ak chce prežiť a nevládze viac pracovať, musí sa začať uskromňovať – to znamená, že si začne kupovať iba nevyhnutné veci pre život. Zmenšená kúpyschopnosť obyvateľstva negatívne dopadá aj na podnikateľov, ktorí potom odvádzajú štátu menšie dane. Štát potrebuje ale plniť svoje záväzky (platiť pôžičky, sociálny systém, atď.), ktoré neberú ohľad na to, či sa ekonomike darí, alebo nie. Politici samozrejme si nedovolia siahnuť na sociálny systém, ale zvýšenými daňami a rôznymi novými poplatkami od podnikateľov sa snažia zachrániť svoje zadlžené pokladnice. Keď to nestačí, berú si pôžičky od najväčších finančných inštitúcií, prípadne predávajú svoje dlhopisy. Týmto spôsobom ešte znásobujú zlú situáciu, pretože malý podnikatelia začínajú krachovať a stredná vrstva sa začína približovať k hranici chudoby. Každému je jasné, že takto fungujúci systém nemôže dlho prežiť a jedného dňa skolabuje.
Keď bežný človek počuje v médiách, ako ekonomika rastie a pritom musí stále viac a viac pracovať, prípadne sa uskromňovať (čeliť inflácií), logicky mu to nedáva zmysel. Správy samozrejme nepovedia celú pravdu – rastú zisky veľkého biznisu, s ktorého dostane niečo aj zadlžená štátna pokladnica.
Treba si všimnúť jeden zaujímavý paradox – to, čo je dobré pre štát a veľký biznis (z krátkodobého hľadiska), bežnému človeku ubližuje.
Keď štát, obyčajný ľudia a malý podnikatelia strácajú finančnú solventnosť, niekto iný musí naopak silnieť. Kam sa stratili peniaze, keď je každý zadlžení? Asi by bolo dobré názorne ukázať, ako funguje inflácia, aby sme mohli vidieť klasický začarovaný kruh kapitalizmu.
Všetci dobre vieme, že bez energií nemôže ľudstvo fungovať. Ten, kto vlastní ich zdroje, alebo sa podieľa na ich distribúcií je najväčší kráľ, pretože túto závislosť celého sveta dokonale využíva.

strana 14

Obrázok, ktorý môžete vidieť ukazuje, akým spôsobom kolujú peniaze a kde nakoniec končia.

Dva rozdielne obrázky ukazujú, čo sa stane za určitý čas, keď sa zvýši cena  komodít (ropa, plyn, uhlie, atď.). Drahší benzín, nafta, elektrika, vykurovanie, atď., sa premieta veľmi rýchlo nielen do ceny energií, ale aj do ceny tovarov a služieb. Zvýšené ceny vytvárajú infláciu, ktorá znehodnocuje hodnotu peňazí a práce, ale zároveň podporuje produktivitu práce a zvyšuje výber daní. Životná úroveň obyvateľstva klesá, ale ekonomika dočasne vykazuje rast, čo je „skvelá“ vizitka úspešného hospodárstva. Lenže inflácií odolávajú iba tí podnikatelia, ktorí si môžu zvýšené náklady (doprava, energie) premietnuť do svojich cien. Väčšinou sú to iba veľké spoločnosti, ktoré ovládajú trh a nemajú konkurenciu.
Majitelia energetických surovín, ktorí bezohľadne zvyšujú svoje ceny (vysávajú ekonomicky celý svet), vlastnú dominanciu dokazujú aj tím, že svoje záujmy združujú do veľkých organizácií (napr. OPEC), aby vedeli koordinovať svoju cenovú politiku, inými slovami povedané – aby medzi sebou cenovo nebojovali. Na tejto úrovni biznisu žiadny protimonopolný orgán nefunguje.

strana 15

Zdroj inflácie je teda jasný – sú to všetky domáce a svetové spoločnosti, ktoré sa podieľajú výrobou a distribúciou všetkých druhov komodít a energií. Tento skvelý biznis dobre pochopili aj veľký finančníci (dravci), ktorí skupujú všetky podniky, ktoré majú niečo spoločné s energiami (plynárne, chemické závody, elektrárne, vodárne, teplárne a pod.) - najlepší biznis je predsa monopol. Zástupcovia štátu tieto podniky predali, aj keď je jasné, že sú strategické pre reguláciu inflácie z dlhodobého hľadiska.
Krajiny Arabského sveta sediace na rope najlepšie dokazujú primitívnosť kapitalizmu a inflácie, pretože svoje zarobené petrodoláre investujú iba do luxusu, ktorým chcú pritiahnuť boháčov celého sveta. Veľký kapitál, ktorým disponujú, nedokážu využiť na rozvoj vzdelanosti a lepšej životnej úrovne Arabského sveta. Potrebujú len lacnú pracovnú silu so susedných štátov, aby realizovali svoje megalomanské projekty. Kolobeh peňazí opäť končí v mŕtvom luxuse, ktorý nikomu neprospieva a môže sa iba vystavovať na obdiv.
Vlastníctvo prírodných zdrojov a sofistikované vykorisťovanie sveta je jasným problémom kapitalizmu, pretože je v rukách bezohľadného egoizmu, ktorí nevie obchodovať s iným druhom biznisu – chýba mu intelektuálna základňa. Tento druh biznisu blokuje cez politikov aj uplatňovanie nových technológii, ktoré by ľudstvo mohlo využívať v masovom rozsahu. Elektromobily, solárne panely a ďalšie technológie musia počkať až do doby, kým sa minie ropa a plyn. Znečistenie pôdy a ovzdušia, skleníkový efekt a ďalšie prírodné katastrofy nie sú pre majiteľov prírodných zdrojov a politikov tiež veľkou prioritou, pretože biznis má svoje záujmy.
Keď sa teda zamyslíme nad tým, že s infláciou, ktorá ožobračuje bežného človeka, je spojený ekonomický rast (pozitívny faktor ekonomiky), evidentne sa vynára paradox (problém), ktorý sa musí čím skôr riešiť, aby nerástol efekt tlakového hrnca alebo neriadenej strely s fatálnymi následkami. Ten tlakový hrniec je inflácia, ktorá nesie veľkú zodpovednosť za negatívny jav našej civilizácie – bohatí ešte viac bohatnú, chudobní chudobnejú, podobne ako v stredoveku.

 

strana 16

Princíp burzy
Burzu (veľké trhovisko), v ktorej sa cena tovaru odvíjala od pomeru ponuky a dopytu, potreboval obchod odjakživa. Jej funkciu a prínos pre ekonomický rozvoj spoločnosti a sveta, určite nie je možné spochybniť. Lenže dnešný burzový systém je celkom iný nástroj obchodovania, aj keď má rovnakú funkciu ako v minulosti. Nový nástroj vytvoril aj iný druh obchodovania a nových obchodníkov, ktorí už s tradičným obchodovaním majú málo spoločného. Neobchoduje sa už len s tovarom a rôznymi komoditami, ale predáva sa úplne všetko.
Špecifikum dnešnej burzy spočíva v tom, že dokáže  veľmi rýchlo vytvoriť a zároveň v aj vypariť ohromné množstvo peňazí. Človek vymyslel cenné papiere a akcie, ktoré majú za úlohu vlastniť určitú časť spoločnosti, alebo vyjadrovať hodnotu určitej komodity. Keď akcie stúpajú, vytvárajú sa nové peniaze, keď klesajú tak miznú, občas sa úplne vyparia. Vyzerá to na prvý pohľad ako zábavná hra, v skutočnosti je to obyčajná stávková kancelária, ktorá ešte pripomína mix rulety a pokru. Umenie je vsadiť v správnu dobu na správne čísla a blafovať konkurenciu, či kupujúcich. Špekulácia je základným princípom tejto hry, v ktorej musia byť víťazi aj porazení.
Niekto môže namietať, že pri raste akcií nikto neprehráva a všetci zúčastnený vyhrávajú a zarábajú. To je samozrejme pravda, ale práve vtedy vzniká veľké riziko, ktoré nikto nechce vidieť. Rast musí jedného dňa skončiť a nafúknutá bublina musí spľasknúť. V krátkom čase sa vyparí tak veľké množstvo peňazí, že z množstva „boháčov“ sa stane masa chudobných.
Najväčšia slabina a paradox burzového systému je v jej (ne)stabilite. Stabilita, dôvera a istota po ktorej investori túžia, je v ostrom kontraste a protiklade s nevyhnutným pohybom akcií smerom hore či dole. Pokiaľ by sa ceny akcií nepohybovali, nemohla by burzová lotéria vôbec existovať. Burza teda potrebuje stabilitu, ale aj nestabilitu (istotu a neistotu).
Ľudstvo rešpektuje meter, kilogram a iné miery, pomocou ktorých dokáže určiť presnú mieru a hodnotu, ale vo financiách a ekonomike neexistuje nič stabilné, ku ktorému by sa dali peniaze naviazať. Tento problém finančníci nepotrebujú riešiť, pretože by im to zviazalo ruky a skomplikovalo život. Stabilná svetová mena naviazaná napr. na hektár ornej pôdy, od ktorej by sa ostatné peniaze odvíjali, postupne by ukázala skutočnú hodnotu všetkého tovaru a služieb. V takom prípade už by nebolo možné umelo manipulovať  a  nafukovať ceny, existovala by určitá stabilita, ktorá by vyriešila množstvo súčasných problémov. Nestabilita, chaos a nepriehľadnosť celého systému, sú pre mnohých špekulantov vyhovujúce aspekty, nedá sa preto očakávať, že urobia veľké radikálne zmeny ešte pred nevyhnutným kolapsom. Veľké burzové kolapsy už finančníci zažili, ale aj keď sa poriadne popálili, žiadne veľké systémové zmeny nepresadili.

strana 17

Krach burzy v roku 1939
Prvý veľký kolaps akcií a celého burzového systému nastal 24.10.1929. V ten deň sa prepadla americká burza tak hlboko, že spôsobila celosvetovú hospodársku krízu. V učebniciach dejepisu je však veľmi málo informácií o tom, ako k samotnej kríze došlo, kto je za ňu zodpovedný a hlavne nenájdete žiadne poučenie, ktoré by mohlo z nej vyplynúť pre budúce generácie.
Život v Amerike pred krachom burzy sa podobal jednej veľkej rozprávke, v ktorej sa obyčajní ľudia dostávali k slušnému majetku a spoločnosť živila predstavu, že Amerika je stelesnením jedného veľkého sna, v ktorom môžu byť všetci veľmi rýchlo bohatí. Stačí, ak svoje úspory investujú do stále rastúcich akcií. Aj tí, čo nemali žiadne peniaze, mohli túto hru hrať, pretože sa vytvoril systém pôžičiek, ktoré sa vyplácali zo zisku predaja týchto cenných papierov. Technologický progres firiem a výstavba Ameriky zhodnocoval  akcie do takej miery, že prepad cenných papierov vo veľkom si nikto nedokázal predstaviť. Kde sa ale ukrývala slabina tejto hry? Problém je  v tom, že s týmito papierikmi nie je možné robiť všetky finančné operácie, občas ich treba premeniť na peniaze. Keď z kasína odchádzajú veľkí hráči a chcú si svoje žetóny zameniť na peniaze, malí hráči veľkých postupne nasledujú. Pri pokladni vzniká veľká tlačenica a chaos, pretože sa rozšíri správa, že v kase nie je dostatok hotovosti pre každého. Žetóny (cenné papiere) už nikto nekupuje, všetci chcú iba hotovosť. Možno by sa nič mimoriadne nestalo, ak by ľudia neodhalili svoje stádovité chovanie a zachovali by dostatok pokoja a rozvahy. Strach stáda, že príde o svoje peniaze (o svoj život), je však silnejší, je to základný pud sebazáchovy, preto žiadne racionálne vyhodnotenie situácie nemôže nastať. Keď je veľké stádo  nalákané do nedomyslenej hry, v ktorej sa mu ukáže chutná potrava, katastrofa globálneho rozsahu musí zákonite nastať. Celosvetová hospodárska kríza,  v ktorej sa vyparili miliardy a milióny ľudí stratilo prácu, nevznikla zlým hospodárením, ale iba snahou živiť burzový systém, v ktorom sa umelo vyrábali fiktívne peniaze. Biznis našiel spôsob, ako zarobiť obrovské peniaze bez toho, aby boli kryté materiálnou alebo duševnou prácou (určitou vytvorenou hodnotou).
Veľká blamáž akciového trhu z roku 1929 musela zákonite viesť k zavedeniu určitých regulačných a kontrolných opatrení, aby sa dôvera akcionárov opäť obnovila.  Prezident Roosevelt po svojom nástupe v roku 1932 prijal niekoľko zákonov, ktoré dali centrálnej banke za úlohu dohliadať a regulovať finančný a burzový sektor. Tieto obmedzujúce zákony platili až do 80-tych rokov 20. storočia, keď sa zrušili, ako nepotrebné a zastarané. Týmto rozhodnutím sa vláda zbavila kontroly a zároveň sa investorom umožnilo chovať sa opäť špekulatívne a netransparentne. Nikto netušil, že toto neuvážené a nezodpovedné rozhodnutie otvára dvere ďalším burzovým krachom, ktoré vyvrcholí realitnou krízou v roku 2008.

strana 18

História sa teda opakuje, pretože sa nevyriešili základné problémy podnikania a burzového systému.
Kríza v roku 2008
Burza za 80 rokov prešla mnohými zmenami. Pre finančných a burzových maklérov vznikla hotová „veda“, s opciami, derivátmi, indexmi, emisiami a ďalšími odbornými výrazmi. Slobodná a ničím nespútaná burza umožnila už obchodovať s balíkmi akcií, ktorých pôvod je ťažko dopátrateľný. Vznikli aj akcie na doručovateľa, ktoré majú za úlohu ukryť identitu skutočného vlastníka. Obchodovanie s akciami vytvoril ešte nepriehľadnejší systém, ako bol v minulosti. Všetko fungovalo skvele, finančníci a bankári zarábali opäť milióny svojou premyslenou špekuláciou. Do financií ale zasiahne politika, pretože je nutné financovať vojenské ťaženie v Afganistane a Iraku. „Veľké“ mozgy v Bielom dome spolu s finančnými „guru“ vymyslia jednoduchý plán, ako dostať do ekonomiky viac peňazí. Treba znížiť úrokové sadzby na minimum, a otvoriť hypotekárny trh aj ľuďom, ktorí v minulosti nemali šancu získať veľkú pôžičku (nedokázali dať dostatočné záruky bankám). Jednoduchý ľudia samozrejme takej lákavej ponuke nedokážu odolať,  nakúpia si nehnuteľnosti, aj keď nemajú istotu, že hypotéky budú vedieť splácať (zodpovednosť a racionalita nie je ich silnou stránkou). Banky to samozrejme dobre vedia, majú predsa prepracovaný systém, ako naložiť so zabavenými nehnuteľnosťami - zarobíme na jednoduchých ľuďoch hneď dva krát (najprv keď i dáme pôžičku, potom keď im zhabeme dom a so ziskom predáme). Všetko to z pohľadu bezohľadného biznisu a vlády USA vyzeralo ideálne. Postupom času sa vyskytol ale jeden nečakaný problém. Problém samozrejme nepredstavovali vysťahovaný ľudia bez strechy nad hlavou a stanové mestečká pripomínajúce utečenecké tábory, problém predstavovalo veľké množstvo zabavených domov a malý záujem kupujúcich.  Ceny rapídne klesli a tí, čo poskytovali hypotéky ostali vo veľkej strate. Lenže tieto hypotéky sa už ocitli na akciovom trhu aj keď to boli imaginárne (ešte nesplatené) peniaze. Nepriehľadný burzový systém sa  nedokázal dopátrať po všetkých akciách, ktoré mali prsty v hypotékach a na Wall Street opäť vznikla panika. Za pár dní a týždňov sa vyparilo 600 biliónov dolárov a ekonomická kríza bola na svete. Hlavne developerské spoločnosti a majetný ľudia prišli o veľké peniaze, pretože ceny nehnuteľností a všetko luxusné stratilo svoju pôvodnú hodnotu.  Obyčajný ľudia zrazu pochopili, že ceny nehnuteľností môžu klesnúť napriek tomu, že realitný makléri, developéri a rôzny ekonomický analytici tvrdili opak.

strana 19

Najväčšiu stratu ale nahlásili Banky a rôzne investičné spoločnosti, hrozil pád celého bankového systému v USA. Americká vláda si samozrejme tento risk nemohla dovoliť (financie a kapitalizmus bez bánk nemôže fungovať), a naliala do týchto najväčších bánk miliardy. Daňový poplatníci samozrejme také vysoké sumy nedokážu nikdy zaplatiť, tak sa z najviac prosperujúcej ekonomiky stala najviac zadlžená. Aj keď sa o tejto kríze už v súčasnosti prestáva hovoriť, jej následky budú pomaly kapitalizmus so svojim burzovým systémom dostávať na kolená. Ďalší pád a ďalšia kríza už nebude iba epizódou akciového trhu, ktorý si zvykol na rôzne výkyvy, ale môžu to byť posledné klince do rakvy nepriehľadného a špekulatívneho systému.
Deflácia
Po krachu burzy v roku 2008 a následnej ekonomickej kríze, objavila sa veľmi rýchlo deflácia, ktorá stlačila ceny nielen nehnuteľností po celom svete, ale zasiahla aj vo veľkej miere automobilový priemysel a všetky odvetvia spojené s luxusným tovarom. Boháči stratili veľkú časť svojho majetku a ekonómovia upozorňovali na veľmi nebezpečnú a škodlivú defláciu, ktorá pomaly zničí celý ekonomický systém. Padajúce ceny vraj ohrozia firmy, ktoré budú nútené znižovať platy alebo dokonca prepúšťať zamestnancov. Na druhej strane sa objavili hlasy, ktoré tvrdili, že sa aspoň ukáže skutočná hodnota tovarov po výraznom poklese marží. Pokles cien samozrejme žiadnu ekonomickú katastrofu nepriniesol, pretože ľudia začali reagovať na akciové ponuky (napr. šrotovné) v každej oblasti. Ukázalo sa, že developerské spoločnosti, automobilový priemysel a ďalšie odvetvia nezničil ani 20-30 percentný pokles cien. Cenový pokles by bol omnoho výraznejší, ak by ľudia tak rýchlo nereagovali a nechali by veľký biznis ešte viac vydusiť ďalším znižovaním marží. Ľudia ale potrebujú bývať, vlastniť auto a pod., zároveň sa boja ďalšieho zdražovania. Veľmi rýchlo reagujú na „zaručené“ správy (už to pôjde len hore) z ekonomického a podnikateľského sveta, ktoré potrebujú paniku preniesť na bežného občana, aby ceny opäť mohli stúpať. Vystrašené stádo sa samozrejme dá okamžite do pohybu a začne ísť presne tým smerom, kde ho veľký finanční dravci potrebujú dostať. Zvýšený dopyt najskôr zastaví cenový pokles a postupne vytvorí podmienky pre infláciu, ktorú potrebuje veľký biznis a ekonomický rast.
Deflácia je na rozdiel od inflácie pozitívny faktor pre bežného človeka a negatívny pre veľký biznis, ktorému klesajú marže. Ekonomike veľmi ublížiť nemôže, pretože ak ľuďom ostanú voľné peniaze, môžu ich minúť aj iným spôsobom, ktorý oživí iné druhy biznisu. Veľká cenová kolísavosť (nestálosť) vyvoláva  nielen u ľudí, ale vo veľkom biznise neistotu a strach, ktoré bránia utrácať, prípadne investovať veľké financie. To ide samozrejme aj proti záujmom kapitalizmu z dlhodobého hľadiska.  

strana 20

Zaužívané obchodné praktiky kapitalizmu
Táto téma má za cieľ ukázať, aké obchodné praktiky považuje kapitalizmus za prirodzené pri tvorbe finančného zisku a akú filozofiu používa na svoju obhajobu.
Najideálnejšie ľudské vlastnosti pre úspešný biznis kapitalizmu som opísal v kapitole Ego – najväčší nepriateľ človeka 2. Nebudem ich teraz opäť podrobne rozoberať len spomeniem, že využívanie viacerých negatívnych vlastností v biznise, je najlepšia cesta k dosiahnutiu vysokého zisku legálnou cestou.  Je to jasný dôkaz toho, že kapitalistický systém je vzdialený od spravodlivosti a preferovania etických noriem, ktoré sú dôležité pre stabilnú funkčnosť a správny smer celého ekonomického systému. Pre kapitalizmus je typické, že sa veľmi nezaoberá svojim obrazom, funkčnosťou a stabilitou, všetko je zamerané len na tvorbu veľkého zisku v čo najkratšom čase a najjednoduchšou cestou. Bez hanby a sebareflexie, rovnako ako namyslený človek, môže aj ekonomický systém používať arogantné praktiky do tej miery, pokiaľ nedostane po prstoch.
Samozrejme nie je možné všetkých obchodníkov hádzať do jedného vreca, pretože každý z nich má iného zákazníka (inú skupinu) a tomu zodpovedá zvolená stratégia.
Marketing – výplach mozgov
Kapitalizmus a biznis potrebuje rovnakého človeka, ako ľavicový politik. Na druhej strane informovaný zákazník je postrachom biznisu rovnako, ako samostatne kriticky uvažujúci volič pre populistického politika.
Jednoduchý človek sa najlepšie ovláda jednoduchou reklamou, ktorá sa zacieli presne tam, po čom túži jeho jednoduchá myseľ.
Teleshopping je najlepšia ukážka toho, na akú úroveň dokáže ísť marketing pri propagovaní svojho produktu. Ťažko dokázateľná lož a manipulácia s emóciami je zameraná hlavne na ženy a starších ľudí. Vyškolený marketing dobre vie, že tieto skupiny nemajú dostatočne vyvinuté racionálne myslenie, ktoré samostatne vyhodnocuje prospešnosť, účelnosť a pomer medzi kvalitou a cenou. Jednoduchá myseľ väčšinou funguje na princípe stáda - po čom túži väčšina je určite dobré a musím to mať aj ja. Reklamný spot nikdy nezabudne spomenúť, koľko spokojných zákazníkov už využíva daný produkt. Predražený a nekvalitný tovar potom logicky vždy nájde svojho zákazníka.
Klamlivá, zavádzajúca a manipulačná reklama sa vyučuje v školách marketingu rovnako prirodzene ako Machiavelliho pragmatický spôsob vládnutia v kurzoch pre politických začiatočníkov. Zneužívanie slabej racionality a neinformovanosti obyčajného človeka, je potom pozitívny faktor obchodu, rovnako ako politiky.

strana 21

„Kvalitný“ tovar
V posledných rokoch sa začínajú objavovať pojmy – recyklovateľný tovar, triedený (separovaný) odpad a pod. Na prvý pohľad to môže vyzerať, že človek začína chrániť prírodu, aby po ňom neostal veľký bodrel, ktorý budú musieť riešiť budúce generácie. Lenže priorita – poriadne po sebe pozametať a nehromadiť zbytočne ťažko recyklovateľný odpad, v mnohých oblastiach biznisu nefunguje.
Príklad nylonových dámskych pančúch jasne demonštruje praktiky biznisu. V 60-tych rokoch sa vynašlo umelé vlákno, ktoré prevyšovalo svojou odolnosťou niekoľko násobne tradičný nylon. Výrobcovia ho odmietli, pre biznis bolo výhodnejšie predávať silonky, ktoré sa veľmi ľahko trhali, ako pančuchy dlhej životnosti.
Aj automobilový priemysel a výrobcovia elektroniky majú možnosť vyrábať kvalitnejší tovar s omnoho dlhšou životnosťou, ale priorita biznisu je ukončenie životnosti čo najskôr po záruke, aby zákazník bol nútený kupovať ďalšie novinky, prípadne náhradné diely. Vytvoriť zákon, ktorý by nútil biznis vyrábať tovar s dlhou životnosťou nemá zmysel, pretože výrobcovia majú v rukách materiály a technológie, do ktorých nikto nevidí. Ak by existovali  prestížne oceňovania firiem podľa kvality a životnosti výrobkov, biznis by musel zmeniť svoju stratégiu v oblasti spotrebného tovaru.
Môžeme obviňovať biznis z toho, že zámerne vyrába tovar s krátkou životnosťou, ak tento princíp podporuje ekonomiku? Opäť záleží na tom, čo považujeme za racionálne, prípadne či máme snahu pozerať do budúcna.
Skryté marže – obchodné tajomstvo
Skúste si len teoreticky predstaviť situáciu, keď jedného dňa všetci obchodníci sveta musia zverejniť svoje marže. Čo by tento revolučný krok spôsobil v ekonomických a obchodných vzťahoch? Komu a čomu by to prospelo, koho naopak poškodilo? Existuje veľa druhov biznisu, v ktorých sa marže dajú veľmi ľahko vypočítať a niektorí obchodníci ich nemajú problém zverejniť. Väčšinou sa jedná o malých podnikateľov, u ktorých je materiál a práca jasne viditeľná v každej faktúre. S veľkým biznisom vyrábajúcim tovar, alebo poskytujúcim služby (banky, poisťovne, atď.), je to komplikovanejšie. Marže sa nedajú jednoducho vypočítať, pretože je tam viacero nedopátrateľných faktorov (platy zamestnancov, prenájom budov, dodaný materiál, atď.). Táto skutočnosť umožňuje veľkým firmám a spoločnostiam vytvoriť ľubovoľnú maržu, ktorá sa riadi iba podľa konkurencie. Je veľmi zaujímavé, že v kapitalizme je možné ukryť výšku marže za obchodné tajomstvo, ktoré má v obchodnom zákonníku hlavne ochraňovať know–how (receptúry, výrobné postupy, identita vybudovanej klientely, atď.). Podnikateľ má totiž

strana 22

právo utajiť všetky informácie, ktoré uzná za vhodné. Zákon kapitalizmu, ktorý musia rešpektovať všetky krajiny, neukladá povinnosť zverejňovať marže, je nutné iba priznať zisk, ktorý podlieha dani. Do odpočítaľných položiek je možné  zahrnúť všetky investície firmy, ktoré finančná správa nemá vo svojich silách overiť. Daňové úrady nemôžu zo zákona zverejňovať citlivé informácie, preto verejnosť o hospodárení, zisku a maržiach nemá samozrejme ani potuchy. Utajované informácie vyhovujú samozrejme veľkým spoločnostiam, ktoré majú veľkú možnosť manipulovať s daňami a stanovenými maržami. Na špekulatívne jednanie veľkého biznisu dopláca nielen štát (krátenie daní), ale aj zákazník, ktorý si hodnotu tovaru a služieb môže overiť iba porovnávaním u konkurencie. Konkurencia v rovnakom regióne má väčšinou podobné ceny, skutočná hodnota tovaru a služieb sa potom hľadá tam, kde je nízka kúpyschopnosť obyvateľstva. Každý obchodník dobre vie, aká marža mu ešte prináša zisk zodpovedajúci vynaloženému úsiliu a riziku.
Všetky problémy s daňami a maržami by sa veľmi rýchlo vyriešili, ak by sme riadili touto myšlienkou.
Platón: „Remeselníkovi zákon prikazuje nepredražovať svoj tovar a prácu v snahe oklamať zákazníka, ale statočne udávať cenu podľa hodnoty, ktorú sám dobre pozná. V spoločenstve slobodných občanov sa teda remeselník nesmie pokúšať o oklamanie zákazníka, ktorý túto hodnotu nepozná. Ten, komu sa ukrivdilo, musí mať v týchto veciach právne prostriedky, aby sa mohol brániť pred zlým, kto si takto počína.“
Predražený tovar môže logicky exitovať iba vtedy, ak sa zákazník klame rôznymi fintami. Najčastejšia finta, ktorá ženie ceny nahor, je umelé vytváranie nedostatku. Všetko, čoho je málo, alebo čo je originálne a značkové (neskopírovateľné), môže marže a zisk  posunúť do vysnených výšok obchodníka. Značkové športové firmy by sa veľmi nepotešili, ak by sa v médiách objavili správy, ktoré hovoria, že ich 20 eurové tričko sa dá kúpiť v Ázii za dve eurá.
Povinnosť zverejniť marže by určite veľmi nevoňala aj rôznym priekupníkom a sprostredkovateľom tovaru. Na svetlo by sa mohla dostať zaujímavá informácia – marža priekupníka je často vyššia ako marža výrobcu alebo predajcu tovaru.
V Škode Mladá Boleslav sa pred pár rokmi stala zaujímavá situácia, ktorá nádherne odhalila praktiky veľkého biznisu. Pracovníci závodu jedného dňa odhalili, že im niekto ukradol hotový   Škoda Superb (zrejme z parkoviska). Privolaná polícia potrebovala zistiť rozsah škody a nižší manažment udal cenu približne 250 tisíc českých korún. Informácia prenikla von a verejnosť ostala zarazená výškou marže, pretože tieto autá sa začínajú  predávať v autosalónoch od 700 tisíc. Nasledujúce udalosti sa dali predpokladať. Najvyšší manažment prvotnú informáciu (cenu auta) označil za nesprávnu a  celú záležitosť odmietol podrobne komentovať.  

strana 23

Je logické, že ak by marže vo veľkom biznise museli byť verejné, podľa predaných kusov (celkového obratu), čistý zisk by sa dal veľmi jednoducho vypočítať. Ťažko by sa vytvárali rôzne čierne fondy a ťažko by sa klamali aj daňové úrady. Je zaujímavé, že napr. špičkoví športovci musia zverejňovať svoje platy, aby ich štáty vedeli zdaniť, ale tí obchodníci a mecenáši, ktorí vlastnia športové kluby, marže z vlastného biznisu môžu legálne ukryť. Ďalší zaujímavý fakt – platy športovcov sú verejné, ale zmluvy medzi nimi a sponzormi sú predmetom obchodného tajomstva. Biznis kapitalizmu nemá logicky ujasnenú svoju obchodnú a daňovú politiku, čo zaváňa jasnou nespravodlivosťou a zaujatosťou v prospech určitých mocných finančných kruhov.
Zneužívanie dominantného postavenia
Konkurencia je jediný nástroj kapitalizmu, ktorý zabraňuje vyháňať marže do extrémnych výšok. Nízke marže fungujú iba vtedy, ak je na trhu veľa obchodníkov, ktorí medzi sebou zápasia cenou a kvalitou. Aby si kapitalizmus ochránil svoj základný princíp, vytvoril antimonopolné a regulačné úrady, prípadne iné finančné inštitúcie, ktoré majú dohliadať na to, aby sa konkurencia medzi sebou nemohla dohodnúť, prípadne aby veľký hráči nezneužili svoje dominantné postavenie v obchodných vzťahoch. Dominantné postavenie má napr. Microsoft, na ktorom sú závislé aj iné softvérové firmy. Európska komisia udelila tejto firme už dve mastné pokuty za nedodržanie dopredu stanovených pravidiel, ktoré skomplikovali život iným, menším spoločnostiam. Tento príklad by mal dokazovať, že existuje určitá ochrana trhu, ktorá má zabrániť rôznym neférovým machináciám veľkých na úkor malých firiem. Lenže prax ukazuje množstvo príkladov, ako veľký hráči dokážu svojou finančnou silou likvidovať menších a žiadna Európska komisia, alebo iný finančný úrad nezasahuje. Napr. veľké obchodné reťazce si dokážu u odberateľov vyjednať celkom iné ceny, ako spoločnosti s menším obratom. Väčšinou to robia spôsobom, ktorý nemá ďaleko k vydieraniu. Tento tlak, ktorému sa ťažko odoláva oslabuje nielen výrobcov (znižuje im marže na hranicu rentability), ale aj malé predajne, ktoré nedokážu cenovo konkurovať. Zaujímavé je, že aj keď týmto spôsobom likvidujú veľké firmy malé, žiadny úrad nezasahuje. Všetko je v rámci hospodárskej súťaže asi v poriadku, pretože obchodné reťazce zápasia medzi sebou a zákazník dostáva relatívne lacný tovar. Lenže tento spôsob zaručuje, že veľký si dokonale zabezpečia svoju pozíciu pred malými, ktorí nemajú šancu bez veľkého kapitálu rásť. Kapitalizmus, ktorý sa oháňa filozofiou, že schopnému umožní rast, popiera logicky svoj princíp a ukazuje nepríjemnú pravdu – kapitál rozhoduje, nie schopnosti.

strana 24

Opäť sa ukazuje paradoxná situácia, ktorá kapitalizmus obmedzuje v raste a zároveň nemá riešenie (začarovaný kruh). Riešenie by sa samozrejme mohlo nájsť iba vtedy, ak by sa to vyhodnotilo, ako dôležitý a zásadný problém. Ak by to bolo také jednoduché a pre všetky strany výhodné, riešenie by už dávno existovalo. Tento problém má samozrejme svoj háčik. Obchodníkovi nikto nemôže rozkázať, za akú cenu má predať svoj tovar a môže slobodne uplatniť veľké zľavy pri vysokom odbere. Celá situácia medzi malými a veľkými firmami by sa radikálne zmenila, ak by sa marže aj vo veľkoobchode  museli zverejňovať. Celé odberateľsko - dodávateľské vzťahy by sa vyjasnili a vyčistili, ak by všetci vedeli, kto komu a za akú cenu predáva. Utajovanie informácií (obchodné tajomstvo) dáva priestor pre špekuláciu a manipuláciu. Ak by chcel niekto siahnuť na túto vymoženosť, určite by množstvo obchodníkov apelovalo na svoju slobodu a na informácie, ktoré sa dajú zneužiť v ich neprospech.
Na viac slobody a menej regulácie od štátu sa odvolávajú väčšinou tí obchodníci, ktorí sa bránia akejkoľvek kontrole a snahe po transparentnom obchodovaní. Utajované veľké marže sú totiž najlepšou cestou k rýchlemu zbohatnutiu s minimálnou námahou. Na prvý pohľad to vyzerá, že obchodný zákonník kapitalizmu písali veľký biznismeni, ktorí dobre vedia, čo sa môže a čo sa nemôže zverejniť.
Vymožiteľnosť práva v obchodných vzťahoch
Táto téma úzko súvisí aj s mierou korupcie, ktorá ovplyvňuje kvalitu a nezávislosť celého súdnictva. Vymožiteľnosť práva v kapitalistickom ekonomickom systéme potom nemôžeme plošne hodnotiť, pretože je v každom štáte rozdielna. Vo väčšine krajín si politici neuvedomujú, že rozvoj vlastnej ekonomiky úzko súvisí s tým, ako dokážu eliminovať neseriózne konanie veľkého a malého biznisu. Už v stredoveku rôzny panovníci pochopili, že musia prijať opatrenia, ktoré majú zabrániť obchodníkom na trhoviskách klamať zákazníkov. Viditeľné a jasne dokázateľné podvody malých obchodníkov nie je ťažké postihovať aj dnes. Iná situácia je vo veľkom biznise, kde sú omnoho väčšie možnosti oklamať druhú stranu. Nezaplatené faktúry, nevyplatená mzda, dodanie nekvalitného tovaru, nekvalitná práca a iné podvody zapustili korene iba preto, lebo štát nedokáže vytvoriť jednoduchý a účinný mechanizmus ochrany poškodených a postih neférovosti. Súdne procesy sú veľmi nákladné a v niektorých prípadoch trvajú roky. Pokiaľ ľudia vidia ešte skorumpované súdnictvo, väčšinou od súdnych ťahaníc ustupujú a finančnú stratu akceptujú. Celé obchodné prostredie by sa výrazne zmenilo, ak by existovala finančná polícia, ktorá by bola ochotná zaoberať sa každým porušením zákona a zároveň by zobrala na svoje plecia nároky poškodeného. Silný nepodplatiteľný

strana 25

protivník zastupujúci zákon a spravodlivosť, dokázal by postupne vyčistiť celé ekonomické prostredie odhaľovaním, trestaním a zverejňovaním mien všetkých podvodníkov. Každý obchodník by si dal veľmi záležať na tom, aby sa na čiernu listinu nedostal.
Je veľmi zaujímavé, že neschopnosť a nemohúcnosť štátnych orgánov odhaľovať neférovosť v určitých oblastiach supluje sám biznis, ktorý si dokáže vytvoriť systém recenzií a hodnotenia spokojnosti zákazníkov. Hlavne internetový predaj tovaru rýchlo pochopil, že musí existovať systém, ktorý neumožní klamať zákazníka. Ak by recenzie, skúsenosti a komentáre existovali pre každú firmu na jednom internetovom portály a zároveň by bola povinnosť hodnotenia (zákazníka, zamestnanca, obchodného partnera, atď.) aspoň v stručnej forme, podvodný a arogantný biznis, mal by veľmi ťažký život.
Existuje množstvo spôsobov, ako neserióznosť a podvod odhaľovať. Politici a ekonomický poradcovia sa tejto téme príliš nevenujú, pretože to potrebuje okrem financií a nepodplatiteľných orgánov, aj veľkú dávku racionality a kreativity. Jednoduchšie je kúpiť drahú techniku, ktorá má odhaľovať porušenie zákona v cestnej doprave a zároveň plniť štátnu kasu, ako vytvoriť systém na ochranu obchodu, zamestnancov a zákazníkov.
Slabá vymožiteľnosť práva (skorumpované súdnictvo a slabé zákony) veľmi ovplyvňuje aj rozhodovanie zahraničných investorov, ktorí majú šancu rozvinúť zaostalé regióny. Ekonomický rozvoj krajiny nemôže napredovať, ak súdny systém a zákony vykazujú slabú funkčnosť.
Nastoliť spravodlivosť a právo, ukončiť zločinnosť v obchodných vzťahoch môžu iba ľudia, ktorí z nekalého biznisu nemajú žiadny profit. V opačnom prípade bude platiť už spomínaná Platónova myšlienka.  
Platón: „Mnohí strážcovia štátu sa dajú oklamať občanmi a namýšľajú si, že sú skutočnými politikmi, keď ich vychvaľujú široké masy. Takíto muži sa neprestajne zaoberajú vypracovaním zákonov, zasa ich opravujú, pričom stále veria, že skoncujú zo zločinnosťou v obchodných stykoch i v ostatných veciach a vôbec netušia, že v skutočnosti iba stínajú hlavy hydre.“

strana 26

Komercia a technika – cesta k mentálnej degenerácií ľudstva
Možno ste sa už niekedy zamysleli nad tým, kam smeruje mentálna úroveň ľudstva. Budú ľudia chytrejší, psychicky a fyzicky odolnejší, vynaliezavejší, humánnejší, atď.? Aké vlastnosti budú prevyšovať v budúcich generáciách? Určite sa nedá spochybniť fakt, že prostredie do ktorého sa narodia, rozhodujúcim spôsobom ovplyvní ich osobné črty. Okrem rodiny aj kapitalizmus bude mať veľkú zásluhu na tom, čo z nich vyrastie. Možno niekto zastáva názor, že kapitalizmus núti človeka maximálne využívať svoje schopnosti, pokiaľ chce v živote dosiahnuť úspech a lepšie postavenie. To je samozrejme pravda, ale platí to iba u tých, ktorý majú v sebe dostatočne veľkú ambicióznosť. Väčšina vo svojej prirodzenosti veľkú ambicióznosť nemá, túži po dobrom zamestnaní, pohodlnom živote, prípadne stabilnej rodine.  O kapitalizme je ale známe, že sa vyznačuje komerčným prístupom ku svojim zákazníkom, to znamená, že chce ponúknuť všetko, o čo prejaví záujem veľká skupina obyvateľstva. Dá sa v podstate povedať, že verejne ukazuje pravú tvár väčšiny obyvateľstva, ktorá túži po zábave, hrách, sexu, násilí, módnych trendoch, atď.. Komerčný prístup je teda zameraný na potreby väčšiny, pretože ponúka omnoho väčší profit, ako špecifický biznis zameraný na malú skupinu. Sledovanosť televíznych staníc a skladba programov nám jasne dokazuje smerovanie ľudskej mentality do budúcna. Mladí aj starí ľudia nemajú potrebu sledovať programy, v ktorých sa môžu niečo naučiť a dozvedieť (okrem varenia), svoju myseľ viažu iba na príjemné, zábavné, romantické príbehy (ženy), alebo na akčnú zábavu plnú násilia, sexu a športu (muži).
Kam privedie mentálnu úroveň človeka komerčný prístup kapitalizmu, dá sa najlepšie demonštrovať na príklade USA. Kapitalizmus, sloboda, demokracia, americký spôsob života, to všetko je pýcha krajiny, ktorá ale má problém priznať si množstvo nepríjemných skutočností. Jednou z nich je upadajúca mentálna úroveň obyvateľstva, ktorá sa vyznačuje obžerstvom (obezitou), naivitou, slabou racionalitou, nízkym všeobecným rozhľadom, obľubou strelných zbraní, násilia a rôznych primitívnych show. Nikto z rešpektovaných autorít na tento problém neupozorňuje, pretože degenerácia mentality je vyhovujúci faktor pre politikov, ako aj pre samotný komerčný biznis.
Technické vymoženosti, ktoré majú vo vyspelej civilizácií za úlohu uľahčiť život, stávajú sa brzdou rozvoja všetkých mentálnych schopností, pretože rozum nie je nútený lámať si hlavu nad zdolaním určitého problému, prípadne nemusí použiť kreativitu a predstavivosť v jednoduchých úkonoch. Každý človek priťahuje k sebe jednoduché a príjemné činnosti, ktoré sa časom stávajú závislosťou. Smartfón, tablet, počítač, internet a ďalšia obľúbená technika sa stáva iba prostriedkom k hrám, zábave a komunikácií na verejných sieťach, pritom v sebe ukrýva veľké možnosti k vyhľadávaniu informácií, na tvorivú činnosť, prípadne rozvíjanie vlastných hobby.

strana 27

Každý človek potrebuje rozvíjať svoje schopnosti a prijímať nové informácie pre vlastné napredovanie, lenže komerčný prístup kapitalizmu a technické vymoženosti miesto napredovania, degeneruje dôležité schopnosti väčšiny mladých ľudí. Staršia generácia, ktorá nemala k dispozícií tieto vymoženosti, sa potom javí rozumnejšia, samostatnejšia a kreatívnejšia nielen pre svoje skúsenosti nadobudnuté vekom, ale aj kvôli vypestovaným schopnostiam, ktoré už v dnešnej dobe nahradila technika. Spoločnosť na tento negatívny a nebezpečný trend neupozorňuje, škola a rodina nemá potom kde prevziať vedomosť, o ktorú by sa mohla oprieť pri riešení problému mladej generácie.  
Komerčne založený biznis ponúkajúci všetky formy zábavy a technické vymoženosti, určite nebude tvrdiť, že „in“ budeš len vtedy, ak začneš zbierať informácie (čítať knihy a noviny) a pomocou logiky dokážeš zvládnuť akýkoľvek problém. Opäť sa ukazuje absencia rešpektovaných autorít alebo inštitúcií, ktoré preferujú záujem celku a zároveň nemajú problém postaviť sa proti záujmom politiky a komerčného biznisu.
Záver
Určite som nespomenul všetky problémy a negatívne javy kapitalizmu, je toho samozrejme omnoho viac.
Hodnotiť kapitalizmus podľa toho, či mi prináša profit (lepší život), alebo naopak neistotu a strach, nemá v sebe objektivitu. Keď sa na neho budeme dívať s perspektívy, v ktorej skúmame a posudzujeme jeho funkčnosť a životnosť, ťažko nás niekto môže obviniť so zaujatosti.
Zamyslime sa len nad tým, že jednoduchý a naivný človek je vyhovujúcim a prospešným faktorom politiky a biznisu. Celý pragmatizmus politiky a komercia biznisu sú potom logicky prispôsobené potrebám malého človeka, ktorého nikto nepotrebuje rozvíjať. Tento princíp potom jasne odhaľuje fakt, že logicky mysliaci a informovaný človek je nepriateľom (prekážkou) klasickej politiky a biznisu. Je to zásadný problém racionality našej civilizácie, alebo je normálne, že silný využívajú slabosti slabých? Z pohľadu biznismena, alebo politika to vyzerá celkom opačne, ako z pohľadu funkčnosti celého globálneho systému.
Klesajúcu mentálnu úroveň a rastúcu chudobu nielen v zaostalých krajinách, musí racionálne založený človek, ktorý pozerá na svoju bezpečnosť a pohodlie, vyhodnotiť ako problém, ktorý sa musí čo najskôr riešiť. Nie je potrebné vlastniť mimoriadne vysokú inteligenciu, aby sa ukázalo, že nespokojnosť z upadajúcej životnej úrovne, vykorisťovania a nespravodlivosti musí jedného dňa vyústiť do revolúcie, v ktorej bude vládnuť živelnosť a násilie.
Systém, ktorý núti malých, aby poctivo odhaľovali svoje príjmy a zároveň veľký biznis túto povinnosť dokáže elegantne obísť, nemá v sebe základy spravodlivosti. Sociálna spravodlivosť, o ktorej tak radi rozprávajú socialistický politici, nikdy nenastane, pokiaľ kapitál bude diktovať podmienky.

strana 28

Pokiaľ niekto bude zastávať názor, že tento systém je schopný prekonať všetky prekážky bez veľkých a bolestných kolapsov, nedokáže rozpoznať jasné súvislosti vedúce k pádom, ktoré sa udiali v minulosti. Obhajovať názor, že spravodlivý systém nie je možné vytvoriť dokážu iba tí, ktorí nemajú dostatočne vyvinutú myseľ k riešeniu zložitých problémov harmonizácie (nepoznajú základné myšlienky a princípy spravodlivosti) a zároveň im chýba empatia.
Už v stredoveku cirkev učila svoje ovečky, že Boh spravodlivo rozdelil ľudí na pánov a chudobu, pritom potrebovala iba zlegalizovať systém vykorisťovania a zakryť svoju neschopnosť budovať spravodlivosť. Na myšlienkach tejto (ne)vedomosti vyrástol politický a ekonomický systém, ktorý si svoje princípy a priority prispôsobil slobodne a bez prekážok k ovládaniu slabých (jednoduchých), silnejšími (viac racionálne založenými).
Zmeniť a napraviť tento živelný ekonomický systém sa môže podariť iba vtedy, ak vypočítavosť a racionalita silných bude schopná pozerať do budúcna a zároveň pochopí všetky dôležité súvislosti ekonomickej stability. Žiadna rodina nemôže dlhodobo stabilne fungovať, pokiaľ v nej nevládne úprimnosť (transparentnosť) a zodpovednosť. Klamať manželku alebo manžela je možné vždy iba určitý čas, pretože dlhé roky spoločného života charakter partnera musia logicky odhaliť.  Aj ľudstvo je veľká rodina, v ktorej musia platiť rovnaké princípy funkčnosti a stability, pokiaľ sa chce vyhnúť veľkým otrasom a kolapsom. Na princípe klamstva a pokrytectva môže aj systém, v ktorom vládne prospechárstvo a neserióznosť fungovať iba určitý obmedzený čas, pretože pravda sa nedá donekonečna zakrývať.
Abraham Lincoln: „Môžeme klamať svojim počínaním niektorých ľudí nejaký čas, niektorých dokonca po celý čas, ale nikdy nie všetkých po celý čas“.
Veľký biznis si ale neuvedomuje, že ľudia sa nedelia iba na bohatých a chudobných, úspešných a neúspešných, naivných a racionálnych, atď., je tu ešte určitá skupina ľudí, ktorí nebažia po veľkom majetku a pritom sú schopní odhaľovať bolestivú pravdu kapitalistického systému. Honba za ziskom za každú cenu je primitívne nielen z etického hľadiska, ale aj z hľadiska racionality a pragmatizmu, pretože aj prospechársky zameraný biznismen si píli pod sebou konár, aj keď si myslí, že tento systém mu dáva bezpečie. Znečistenie životného prostredia, nárast chudoby, mentálna degenerácia ľudstva, vojnové konflikty, nestabilná ekonomika sveta, terorizmus, migračná kríza, a pod., dokáže dostať do pohody iba veľmi primitívnu inteligenciu., ktorá si myslí, že peniaze ju ochránia od všetkého zlého.
Vytvoriť systém, v ktorom bude platiť pravidlo – to čo je dobré pre mňa, musí byť dobré aj pre teba (priesečník rôznych záujmov), sa dá zrealizovať iba vtedy, ak sa pravda nebude zakrývať a prekrucovať a zároveň sa bude vyžadovať serióznosť a zodpovednosť od každého.
Z toho vyplýva, že vybudovať dlhodobo funkčný a spoľahlivý systém nie je iba otázkou inteligencie a racionality, je to v prvom rade vec charakteru. Pokiaľ sa nezmení charakter politikov, alebo pokiaľ nepustia k moci ľudí s rovným charakterom, žiadna radikálna pozitívna zmena nemôže nastať. []

strana 29