Hubbard: „Teológia je pokus človeka vysvetliť to, čo sám nechápe, pritom mu nejde o pravdu, ale o uspokojujúcu odpoveď.“
Friedrich Nietzsche: „Presvedčenie je viera, že na istom stupni poznania sme našli definitívnu pravdu.“

Obsah

Vysoký status cirkvi ...str.2
Bez cirkvi niet večnej spásy ...str.3
Tajomstvá spravodlivosti a zla ..str4
Hriech a jeho funkcia ...str.6
Smrteľný hriech ...str6
Dedičný hriech ...str.7
Odpúšťanie, súdy a tresty ...str.9
Nebo a peklo ...str.10
Posledný súd ....str.11
Očistec ....str.12
Modlitba ...str.14
Uctievanie relikvií a obchodovanie s Bohom ...str.16
Aká má byť skutočná úloha cirkvi? ...str.17
„Filozofia – najväčší nepriateľ náboženstiev ...str.19
Láska a sloboda ...str.20
Dôležité Ježišove výroky v oficiálnych evanjeliách ...str.21
Záver ....str.25

strana 1

Stručnú históriu kresťanstva, na ktorom je položená naša civilizácia, by mal ovládať každý, kto sa rozhodne k nemu zaujať určitý postoj. Lenže pre rôzne hodnotenia a súdy to nestačí. Je nevyhnutné ešte vedieť, na akých dogmách funguje po stáročia, aby sme ho nielen dobre poznali, ale aby sa nám odhalili dôležité súvislosti, ktoré ovplyvňujú vedomostnú úroveň našej civilizácie. Pokiaľ rešpektujeme fakt, že naša západná civilizácia má korene v kresťanstve, tak musí byť jasné, že sme nezdedili iba rôzne tradície, ale aj zaužívané názory a (ne)vedomosť, ktorá má korene v stredoveku. Určite je to dostatočný dôvod k tomu, aby sme ich lepšie preskúmali. „Možno“ sa ukáže, ako sa „poľudštila“ Biblia, ktorej pointu nechápal ani „dokonalí a Bohom poverení“ najvyšší učiteľský zbor cirkvi. Niektoré myšlienky v katechizme ale neskôr odhalia, že cirkev toho vie viac, ako dokáže prezentovať svojim veriacim. Najskôr je ale nevyhnutné vysvetliť, ako a prečo sa vyvinuli cirkevné kánony práve takým spôsobom, ako ich veriaci dodnes poznajú.
Vysoký status cirkvi
Každá organizácia, ktorá sa rozhodne ovplyvňovať tisíce či milióny ľudí, musí si pre svoje fungovanie zabezpečiť určitý mandát (určité poverenie), ktorý jej niekto dal (ľud, vláda, panovník, atď.). Tieto organizácie musia potom demonštrovať verejnosti svoju prospešnosť, ktorou sa má zlepšiť kvalita života celej spoločnosti. Cirkev si svoj status, ako jediné náboženstvo, veľmi rýchlo uzákonila s poverenia panovníka (Konštantín Veľký) a samozrejme Boha.
Kompendium katechizmu: 15. Komu je zverený poklad viery? Poklad viery zverili apoštoli celej Cirkvi. Celý boží ľud, udržiavaný Duchom Svätým a vedený Učiteľským zborom Cirkvi, svojim nadprirodzeným zmyslom pre vieru prijíma Božie zjavenie, vždy lepšie ho chápe a uvádza do života.
Apoštoli, ktorí boli svedkami Ježišovho života samozrejme nemohli vedieť, aký ľudia sa stanú biskupmi, nevedeli, že vznikne funkcia pápeža a samozrejme ani netušili, že kresťanstvo bude jedného dňa oficiálne náboženstvo. Odhadnúť, čo sa stane o 350 rokov môžu iba ľudia podobní Nostradamovi. Toto samozrejme ranej cirkvi nebránilo, aby sa vyhlásila nielen za následníkov apoštolov, ale aj aby vytvárala vlastné dogmy a pravidlá, ktoré v Biblií nemajú žiadne korene.
Kompendium katechizmu: 16. Komu prináleží autenticky vysvetľovať poklad viery? Autenticky vysvetľovať poklad viery prináleží jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi, t.j. Petrovmu nástupcovi, rímskemu biskupovi, a biskupom v spoločenstve s ním. Učiteľskému úradu, ktorý v službe Božiemu slovu má nepochybnú charizmu pravdy, prináleží aj definovať dogmy, čiže formulácie právd obsiahnutých v Božom zjavení. Táto autorita sa vzťahuje aj na pravdy, ktoré so zjavením zjavne nesúvisia.

strana 2

Pokiaľ si dobre prečítate túto formuláciu, tak musí byť jasné, že cirkev si sama určila právo vysvetľovať božie slovo podľa vlastného uváženia, pretože v evanjeliách nie sú všetky Ježišove myšlienky, ktorými sa môže organizovať a riadiť bežný život. Cirkev si potrebovala uvoľniť ruky, aby mohla s pozície najmúdrejšieho a najmocnejšieho formulovať a prezentovať nielen najvyššie pravdy týkajúce sa samotného Boha, ale aj pravdy, ktoré sa týkajú napr. morálky (hriechu), spásy, uctievania, atď.. Každý, kto sa vyhlási za najmúdrejšieho (všetko vie), musí samozrejme počítať s tým, že bude podrobený dôkladnej analýze, ktorá odhalí jeho vedomosti a mentálnu úroveň. Revízia (otváranie dogiem) a konfrontácia vedomostnej úrovne s filozofiou, je nočnou morou každého náboženstva.
Bez cirkvi niet večnej spásy
Základným rozdielom medzi antickou filozofiou a náboženstvom spočíva v pohľade na dobro a spásu. Napr. podľa Platóna sa človek môže spasiť (zachrániť) iba vtedy, ak bude vedieť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Vedomosti, štúdium, pružná logická myseľ a neustála zvedavosť posúva podľa týchto filozofov človeka k lepšiemu životu. Spása je teda podľa filozofie spojená s mentálnym rastom. U náboženstiev nevynímajúc kresťanstvo je to inak. Morálna čistota a viera v Boha (uctievanie) môže priniesť spásu, ktorú ale je možné očakávať iba od Boha, prípadne od náboženstva.
Kompendium katechizmu: 171. Čo znamená výrok: „Mimo Cirkvi niet spásy“? Výrok „Mimo Cirkvi niet spásy“ znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom. Preto by sa nemohli spasiť tí, ktorí vedeli, že Cirkev založil Kristus a že je nevyhnutne potrebná na spásu, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať. Ale vďaka Kristovi a jeho Cirkvi môžu dosiahnuť večnú spásu tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia.
Aj v tejto myšlienke sa ukrýva jasný odkaz, že človek môže očakávať spásu iba v prípade, ak nebude ignorovať cirkev. Hrdá cirkev samozrejme nemá ambíciu ukrývať svoj monopol a jasne sa k nemu priznáva.
Kompendium katechizmu: 162. Kde pretrváva jediná Kristova Cirkev? Jediná Kristova Cirkev ako spoločnosť ustanovená a usporiadaná na tomto svete pretrváva v katolíckej Cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním. Jedine prostredníctvom katolíckej Cirkvi možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy, lebo Pán zveril všetko bohatstvo novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter.
Slepá viera, ktorá dôveruje svojmu učiteľskému kolégiu má vydláždenú cestu do neba, človek, ktorý má vedomosti, rozumové schopnosti (kritické myslenie a logika) a vládne v ňom túžba po poznaní (zvedavosť) nie ideálny veriaci, hlavne ak sa rozhodne vo svojom pátraní obísť cirkev.

strana 3

Kompendium katechizmu: 27. Čo znamená pre človeka veriť v Boha? Veriť v Boha znamená primknúť sa k Bohu, odovzdať sa mu a súhlasiť so všetkými pravdami, ktoré zjavil, lebo Boh je pravda. Znamená veriť v Boha v troch osobách: v Otca, Syna a Ducha Svätého.
Boh evidentne nemá rád podľa cirkvi samostatné logické a kritické myslenie, vyžaduje od nás aby sme súhlasili so všetkým, čo jeho zástupcovia na zemi predkladajú svojim veriacim. Ak je veriaci dobrý kresťan, nie je vhodné (zakazuje sa) aby k poznaniu Boha používal vedecký (analytický) prístup. Samozrejme, že tento predpísaný postoj veriaceho k informáciám má svoju logiku. Mohol by odhaliť množstvo nezrovnalostí, paradoxov a tajomstiev, ktoré sa nemú dostať na verejnosť.
Tajomstvá spravodlivosti a zla
Kompendium katechizmu: 45. Možno tajomstvo Najsvätejšej Trojice poznať iba samým ľudským rozumom? Boh zanechal určité stopy svojho trojičného bytia v stvorení a v Starom zákone. Ale hĺbka jeho bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné iba samému ľudskému rozumu a pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého aj viere Izraela. Toto tajomstvo zjavil Ježiš Kristus a ono je prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery.
Ten, kto pred druhým niečo ukrýva (tajomstvo, ktoré sa nesmie objaviť) má v rukách veľkú výhodu, ktorú náležite využíva. Ak vie, že dotyčný je ďaleko od tajomstva, môže mu ukázať, že nemá schopnosti aby ho objavil. Pokiaľ sa ale k tajomstvu priblíži, tak môže tvrdiť, že tajomstvo musí ostať naveky zahalené. Tajomstvo viery podľa cirkvi Ježiš iba poodhalil, aj keď ho dobre pozná. V evanjeliách je ale množstvo Ježišových myšlienok, ktoré jasne naznačujú, že iba ten kto pozná Otca (Boha) bude spasený a odmenený, a keď sa táto pravda stane verejne rešpektovanou, nastane také božie kráľovstvo na zemi, aké je v nebi.
Matúš (6.33): Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.
Bez spravodlivosti nemôže evidentne prísť Božie kráľovstvo. Niekto môže namietať, že absolútnu spravodlivosť nie je možné dosiahnuť, rovnako ako ľudskú dokonalosť, ale tento argument sa používa pre legalizáciu veľkej nespravodlivosti a na zakrytie veľkej nevedomosti a neschopnosti. Táto jednoduchá logika je pre veriacich zrejme tiež utajená, pretože cirkev aj keď mala k tomu dostatočný mandát a množstvo času, nikdy spravodlivosť nedokázala budovať. Ježišove myšlienky mali za úlohu priniesť pravdy, pomocou ktorých sa ľudia mohli k spravodlivosti priblížiť. Pokiaľ tieto pravdy majú byť zahalené tajomstvom, spravodlivosť nemá šancu zasiať svoje najmenšie semená.

strana 4

O tom, že spravodlivosť sa nemôže len tak ľahko objaviť ako blesk z čistého neba a treba ju zasiať aby mohla pomaly rásť je Biblií jasné a zrozumiteľné prirovnanie.
Marek (4:30-32): 30 A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme? 31 Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, 32 ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“
Kompendium katechizmu: 57. Ak je boh všemohúci a prozreteľný, prečo potom jestvuje zlo? Na túto otázku, tak bolestnú a tajomnú, môže dať odpoveď iba kresťanská viera ako celok. Boh nie je nijako, ani priamo ani nepriamo príčinou zla. Boh objasňuje tajomstvo zla vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad tým veľkým morálnym zlom, ktorým je hriech ľudí a ktoré je koreňom iných ziel.
Podľa Platóna je koreňom zla egoizmus, nevedomosť a nedostatočné (neracionálne) uvažovanie. To znamená, že známy filozof 500 rokov pred vznikom kresťanstva odokryl tajomstvo zla (jednoduchú logiku), ktoré podľa cirkvi objasňuje iba Ježiš. Prízemné správanie, ktorého dôsledkom sú nemorálne (hriešne) skutky pramenia evidentne z nevedomosti. Ježiš to týmto výrokom na kríži potvrdil:
Lukáš (23:34): Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Morálne zlo je podľa pána Ratzingera (autora Kompendia) hriech. Hriešne konanie sa ale veľmi ťažko definuje, pretože je stále spojené s nevedomosťou, ktorá nedokáže domyslieť následky svojich činov. Tento fakt samozrejme cirkvi nebráni, aby ho nielen definovala, ale aby ho dokázala „spravodlivo“ potrestať.

strana 5

Hriech a jeho funkcia
Funkcia moci je vždy ovládať ľud pomocou strachu, ktorý slúži ako prostriedok k dosiahnutiu poslušnosti a pokory. Strach sa musí v každom náboženstve fungujúcom na tomto princípe prejaviť vo forme prísneho Boha, ktorý odmeňuje a trestá na základe lojality a pevne stanovených morálnych pravidiel. Morálne pravidlá sa musia stanoviť veľmi vysoko, aby sa k nim bežný človek mohol dostať iba teoreticky – žiadny predmanželský sex, žiadny alkohol, žiadne klamstvo, atď. Dôkaz poskytuje samotná definícia hriechu a jeho ďalšie členenie.
Kompendium katechizmu: 392. Čo je hriech? Hriech je „skutok alebo slovo, alebo žiadaná vec, ktoré sú proti večnému zákonu“ (svätý Augustín). Je urážkou Boha, neposlušnosť voči jeho láske. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Kristus vo svojom umučení naplno odhaľuje závažnosť hriechu a víťazí nad ním svojím milosrdenstvom.
Táto myšlienka odhaľuje urážlivého Boha, ktorý vyžaduje oddanosť, lásku a poslušnosť. Boh je evidentne veľmi prísny a nedokáže sa povzniesť nad rôznym hriešnym konaním svojich neposlušných detí. Cirkev samozrejme nechápe, že ten, kto sa dokáže rýchlo nahnevať a uraziť, nevykazuje známky vysokej mentálnej zrelosti. Aj keď Ježiš v evanjeliách neustále spomína milosrdenstvo (miluj svojich nepriateľov) a varuje pred rýchlymi súdmi (ako budete súdiť vy, tak budú súdiť vás), cirkev prináša Boha, ktorý sa pomstí za všetky prejavy neposlušnosti a vzdoru. Logika je jasná – aby mohla súdiť a trestať v jeho mene.
Smrteľný hriech
Kompendium katechizmu: 394. Ako sa rozlišujú hriechy čo do závažnosti? Rozlišuje sa medzi smrteľným a všedným hriechom. 395. Kedy sa spácha smrteľný hriech? Smrteľný hriech sa spácha, keď ide súčasne o vážnu vec, plné vedomie a uvážený súhlas. Tento hriech v nás ničí lásku, zbavuje nás posväcujúcej milosti a, ak ho neoľutujeme, vedie nás do večnej smrti v pekle. Riadnym spôsobom sa odpúšťa sviatosťou krstu a sviatosťou pokánia alebo zmierenia.
Žiadne konkrétne skutky smrteľného hriechu sa neuvádzajú, nevieme ani čo je vážna vec a uvážený súhlas. Jasné je iba to, že keď ich neoľutujeme, skončíme vo večnom pekle.
396. Kedy sa spácha všedný hriech? Všedný hriech sa spácha, keď ide o nezávažnú vec alebo aj o vážnu vec, ale bez plného vedomia alebo bez plného súhlasu. Všedný hriech sa podstatne líši od smrteľného hriechu. Neruší zmluvu s Bohom, ale oslabuje lásku; prezrádza nezriadenú náklonnosť na stvorené slová; prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra; zasluhuje časné očistné tresty.

strana 6

Ešte stále nevieme čo sú skutočné hriechy, ale pomaly sa ukazuje, že smrteľný hriech je neuzatvorená zmluva s Bohom (zrejme ateizmus). Teraz vieme aj to, že všedné hriechy zasluhujú časté očistné tresty udeľované kňazom.
Kompendium katechizmu: 397. Ako sa v nás množí hriech? Hriech podnecuje do hriechu a jeho opakovanie plodí neresť.
398. Čo sú neresti? Keďže neresti sú protikladom čností, sú zvrátenými návykmi, ktoré zatemňujú svedomie a popudzujú na zlé. Neresti možno dať do súvisu so siedmimi takzvanými hlavnými hriechmi. Hlavné hriechy sú: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť.
Hriešny človek je pre cirkev požehnaním, musí sa spovedať pred kňazom a pykať za svoje hriešne skutky, či myšlienky. Cirkev v tomto smere sa dostáva nielen k dôležitým intímnym informáciám, ale má moc udeľovať milosť, či vyniesť akýkoľvek trest (neskôr sa táto funkcia ukáže ako skvelý biznis).
Keď chceme pochopiť logiku cirkvi a všetky dôležité súvislosti spojené s hriechom, nemôžeme obísť ani dedičný hriech, pretože je niečo ako základ filozofie, od ktorej sa všetko odvíja.
Dedičný hriech
Dedičný hriech je niečo ako poistka, ktorá zaručuje, že človek nemá šancu v žiadnom prípade uniknúť moci cirkvi, aj keby vykazoval všetky znaky dokonalosti od svojho narodenia. Pre potrebu ovládnuť nad osudom bežného smrteľníka vytvorí sa téza, že človek sa na tento svet rodí s dedičným hriechom. Prvotný hriech Adama a Evy sa nachádza v Starom zákone, preto je veľmi dôležité na neho nadviazať.
Kompendium katechizmu: 75. V čom spočíva prvý hriech človeka? Prvý hriech človeka spočíva v tom, že človek pokúšaný diablom nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi. Neposlúchol ho, lebo chcel byť „ako Boh“, ale bez Boha, a nie podľa Boha. Takto prví ľudia, Adam a Eva, okamžite stratili pre seba a pre všetkých svojich potomkov milosť svätosti a spravodlivosti.
Samozrejme, že táto téza plní svoj účel, pretože niektorí ľudia by sa mohli teoreticky priblížiť k prísnym morálnym pravidlám a v takom prípade nesmú získať pocit, že sú bez hriechu (svätí). Človek bez hriechu je pre cirkev nedosiahnuteľný. Vo výnimočných prípadoch, keď cirkev uzná určité zásluhy (samozrejme pre cirkev), môže sa určitá osoba označiť za svätého, čím ho zbaví všetkých hriechov a zároveň mu vystaví miestenku v nebi.

strana 7

• Jasná a oficiálna formulácia dedičného hriechu:
  Kompendium katechizmu: 76. Čo je dedičný hriech? Dedičný hriech, v ktorom sa rodia všetci ľudia, je stav pozbavenia prvotnej svätosti a spravodlivosti. Je to hriech, ktorý sme „zdedili“, nie „spáchali“. Je to stav, v ktorom sa rodíme, a nie osobitý čin. Pre jednotný pôvod všetkých ľudí sa prvotný hriech prenáša na Adamových potomkov spolu s ľudskou prirodzenosťou „nie napodobňovaním, ale rozmnožovaním“. Toto prenášanie ostáva tajomstvom, ktoré nemôžeme úplne pochopiť.
  Podľa cirkvi prichádza človek na svet po nečistom počatí (sexe), aby sa nikdy nemohol cítiť čistý a nepoškvrnený. Ježiš, ako stelesnená dokonalosť a čistota, nemohol na svet prísť po nečistom počatí, do jeho matky musel vstúpiť Duch svätý, ktorý nahradil klasickú spermiu.
  Kompendium katechizmu: 96. Čo znamená „nepoškvrnené počatie“? Boh od večnosti vyvolil Máriu bez jej zásluh za matku svojho Syna. Aby mohla splniť toto poslanie, bola počatá nepoškvrnená. To značí, že z Božej milosti a vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista Mária bola už od svojho počatia uchránená od dedičného hriechu.
  Deti sa rodia s dedičným hriechom aj keď sú symbolom nevinnosti, čistoty, úprimnosti, atď.. V Biblií je táto zaujímavá myšlienka:
  Matúš (18:3) a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“
  Táto myšlienka jasne hovorí, že pokiaľ človek nebude mať väčšinu vlastností dieťaťa, nevojde do božieho kráľovstva. Čistá detská duša teda nepotrebuje nič, aby sa zbavila hriechu.
  Kompendium katechizmu: 258. Prečo Cirkev krstí deti? Cirkev krstí deti preto, že sa narodili s dedičným hriechom, a teda potrebujú, aby boli vyslobodené z moci Zlého a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí.
  Cirkev krstí deti hlavne preto, aby ich navždy spojila s kresťanstvom. Pokrstený má už zabezpečeného kňaza po celý život pri všetkých dôležitých ceremóniách (sväté prijímanie, sobáš, pohreb, atď.) Kňaz má teda zabezpečeného svojho klienta (ovečku) od narodenia po smrť a cirkev môže neustále napĺňať svoje poslanie. Dedičný hriech patrí do kategórie podobných nezmyslov, ako neomylnosť a dokonalosť najvyšších cirkevných hodnostárov, pretože je postavený na absurdnej logike, ktorá sa snaží pomáhať hlavne vlastnej organizácií. Rád by som zdôraznil fakt, že napriek tomu, že mnohé tézy cirkvi vyzerajú na prvý pohľad ako klasické nezmysli, prípadne rozprávky, všetky na seba nadväzujú a plnia určitý účel.
  

strana 8

Odpúšťanie, súdy a tresty
Cirkev si svoju právomoc odpúšťať hriechy nárokuje z pozície následníctva apoštolov. Hrdá neomylnosť samozrejme nemá problém prisvojiť si akúkoľvek funkciu, z ktorej pramení moc.
Kompendium katechizmu: 201. Prečo má Cirkev moc odpúšťať hriechy? Cirkev má poslanie a moc odpúšťať hriechy, lebo jej ich udelil sám Kristus: „prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané“ (Ján 20, 22-23).
Odpúšťanie hriechov by nemohlo fungovať, pokiaľ by na druhej strane nebola moc udeľovať tresty po „spravodlivých“ súdoch. Vykonávať spravodlivé tresty môže samozrejme iba ten „najväčší“.
Kompendium katechizmu: 135. Ako Kristus bude súdiť živých i mŕtvych? Kristus bude súdiť mocou, ktorú získal ako vykupiteľ sveta, ktorý prišiel spasiť ľudí. Vtedy budú odhalené tajomstvá sŕdc, ako aj správanie každého voči Bohu a blížnemu. Každý človek bude podľa svojich skutkov naplnený Kristovým životom, alebo naveky zatratený. Tak sa dosiahne „Kristova plnosť“ (Ef4,13), v ktorej „Boh bude vo všetkom“ (1Kor 15,28).
Zástupca Krista na zemi je cirkev, preto nemala nikdy problém súdiť a trestať v mene Boha všetkých, ktorý sa odvážili postaviť voči nej (kritika, ignorácia, otvorený boj a pod.). Klasická obrana cirkvi – urážka cirkvi je urážka Krista, pretože cirkev je Kristus (oficiálne - zástupca Krista na zemi). Táto logika veľmi neprekvapuje, pretože Kristus je z Boha (boharovný) a cirkev je z Krista (rovná Krista). Pokiaľ však cirkev bude tvrdiť, že je len zástupcom a hovorcom Krista (nie je rovná Krista), nemá potom mandát odpúšťať, súdiť a trestať v mene Boha, pretože nemá priami styk s Bohom (nekomunikuje priamo, ale iba cez oficiálne evanjeliá). Tento problém cirkev rieši tak, že uvádza priami styk pápeža s Bohom (priamu komunikáciu), čo je a vždy bola samozrejme jasná lož, o ktorej všetci biskupi poznajúci pápeža dobre vedeli. Tieto fakty a logické postupnosti uvádzam preto, lebo v Biblií je myšlienka, ktorá na prvý pohľad všetko komplikuje, ale druhej strane niečo odhaľuje.
Matúš (7:1-2) 1 Nesúďte, aby ste neboli súdení. 2 Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.
Možno niekoho napadne, že túto myšlienku zabudli z prvých evanjelií vypustiť, ale druhej strane nepodceňujme až tak inteligenčnú a teologickú úroveň cirkvi. Dôležité je pochopiť, že táto myšlienka sa vzťahuje na všetkých, okrem cirkvi, ktorá má špeciálny mandát priamo od Krista (Boha). Nikto nemôže súdiť iba Boh, pretože on je najspravodlivejší – známa myšlienka. Zástupca Boha na zemi je cirkev, preto všetky morálne súdy spadajú do jej kompetencie.
Tieto fakty uvádzam preto, aby sa ukázala priama súvislosť medzi prisvojeným mandátom cirkvi (kráľ sa sám korunoval) a jej obrovskými kompetenciami. „Najspravodlivejšia“ cirkev potrebovala už vo svojich začiatkoch vymyslieť prepracovaný systém odmeny a trestu, ktorý bude platiť na jednoduchú a naivnú myseľ. Bez hlbšej vedomosti sa neomylnej (dokonalej) cirkvi podarilo vytvoriť iba veľmi jednoduchú božiu spravodlivosť.

strana 9

Nebo a peklo

Peklo a nebo boli v každej dobe symbolom najväčšieho trestu a odmeny. Najvyšší učiteľský úrad cirkvi nikdy nevedel aký systém odmeny a trestu môže mať pripravený stvoriteľ, preto tento systém bol vytvorený iba na základe obmedzenej ľudskej predstavivosti. Najvyšší náboženský predstavitelia samozrejme nikdy nepriznali, že je to iba symbolická ľudská predstava, ktorá má vyjadriť nepredstaviteľné, pretože potrebovali ukázať, ako konkrétne funguje boží hnev a božia láska. Dodnes nevedia vyobraziť možnosti neba s jeho anjelmi, dones je predstava pekla spojená o so satanom a s večným ohňom, ktorý upaľuje všetkých zatratených so smrteľným hriechom.
Každý racionálne založený človek musí vidieť, že systém odmeny a trestu, ktorú údajne Boh uplatňuje, vykazuje všetky známky primitivizmu. Obrovský nárast ateizmu v posledných storočiach súvisí práve s touto primitívnou verziou božej spravodlivosti, ktorej sa náboženstvá nedokážu vzdať – Boh, ktorý posiela ľudí do večného ohňa, nie je zaujímavý pre moderného človeka.
Kompendium katechizmu: 212. V čom spočíva peklo? Peklo spočíva vo večnom zatratení tých, ktorí slobodnou voľbou zomierajú v smrteľnom hriechu. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom má človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži. Kristus vyjadruje túto skutočnosť slovami: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“.
Treba si všimnúť, že kresťania, rovnako ako napr. moslimovia berú svoje sväté písmo doslovne, aby si veriaci nemohli určité texty voľne (podľa seba) vysvetliť. Tento radikálny prístup k informáciám ale predstavuje veľký problém, pretože texty sú veľmi nezrozumiteľné a nelogické, s minimálnou výpovednou hodnotou. Zamyslite sa len nad tým, že Ježiš vo svojej reči používal často rôzne symboly a podobenstvá (pre lepšie pochopenie pointy), ale kresťania večný oheň, satana a ďalšie výrazy berú doslovne. Evidentne sa im to veľmi hodilo do systému odmeny a trestu, ktorý potrebovali aplikovať na bežného človeka. Ďalší nelogický paradox spočíva v tom, že milosrdný Boh dokáže posielať ľudí do večného pekla, s ktorého niet návratu (večné zatratenie). Podľa cirkvi je potom správne, ak svoje neposlušné dieťa po spáchaní určitých zlých skutkov dokážeme do smrti zatratiť.
Nasledujúci text demonštruje, že napriek tomu, že rôzne paranormálne javy môžu existovať, ťažko si len teoreticky predstavíme uvedenú situáciu.

strana 10

Posledný súd
Kompendium katechizmu: 214. V čom bude spočívať posledný súd? Posledný (všeobecný) súd bude spočívať v rozsudku, čiže v určení na blažený život, alebo na večné odsúdenie. Tento rozsudok vynesie Pán Ježiš, keď sa vráti ako sudca živých i mŕtvych, nad „spravodlivými i nespravodlivými“(Sk 24,15), ktorí budú všetci spolu pred ním zhromaždení. Hneď po poslednom súde aj vzkriesené telo bude mať účasť na odplate, ktorú dostala duša na osobitom súde.
Vysvetliť teóriu prevteľovania bola pre cirkev vždy veľmi náročná záležitosť, pretože ju Ježiš v oficiálnych evanjeliách nespomína. Ak by ju cirkev prijala, celý systém odmeny a trestu (neba a pekla) by sa musel zrútiť. Jednoduchšie je vymyslieť teóriu o vzkriesení mŕtveho tela, ktoré pri opätovnom príchode Krista dostane svoju odmenu alebo trest.
Kompendium katechizmu: 201. Čo znamená vzkriesenie tela? Vzkriesenie tela znamená, že konečným stavom človeka nebude iba duchovná duša oddelená od tela, ale že naše smrteľné telá raz znovu ožijú.
Predstaviť si situáciu, v ktorej miliardy mŕtvych ľudí znova nadobudnú pôvodnú telesnú schránku a ožijú, presahuje akúkoľvek fantáziu.. Dobre si to uvedomuje aj pán Ratzinger, preto musel napísať tento text:
Kompendium katechizmu: 205. Čo sa stane po smrti s naším telom a s našou dušou? Po smrti, teda po oddelení duše od tela, telo podľahne rozkladu, kým duša, ktorá je nesmrteľná, ide v ústrety Božiemu súdu a očakáva, že sa spojí s telom, keď pri Pánovom druhom príchode bude vzkriesené a premenené. Pochopiť, ako sa odohrá vzkriesenie, prevyšuje našu predstavu a naše chápanie.
Táto myšlienka jasne dokazuje, akú hlúposť dokáže vyprodukovať nevedomosť, keď potrebuje vymyslieť systém odmeny a trestu pre svoje potreby a zároveň sa dotýka najvyšších aspektov života. Úroveň predstavivosti prvých biskupov veľmi dobre vystihuje aj nasledujúci zákon, ktorý hovorí, že všetci ľudia, ktorý nemohli poznať kresťanstvo nesmerujú rovno do pekla, ale čaká ich medzistanica, z ktorej je možné vyhnúť sa peklu.
Kompendium katechizmu:125. Čo znamená, že Ježiš zostúpil k zosnulým, čiže do „predpeklia“? „Predpeklie“ – odlišné od pekla zatratenia – bol stav všetkých ľudí, spravodlivých i zlých, ktorí zomreli pred Kristom. Ježiš zo svojou dušou, spojenou s jeho božskou osobou, prišiel v predpeklí k spravodlivým, ktorí čakali svojho Vykupiteľa, aby konečne dosiahli videnie Boha. Keď svojou smrťou zvíťazil nad smrťou a nad diablom, „ktorý vládol nad smrťou“ (Heb 2,14), oslobodil spravodlivých, ktorí očakávali vykupiteľa, a otvoril im brány neba.
Do neba sa môžu dostať iba spravodliví z predpeklia po absolvovaní očistca.

strana 11

Očistec
Kompendium katechizmu: 210. Čo je očistec? Očistec je stav tých, ktorí zomierajú v priateľstve s Bohom, ale hoci sú si istý svojou večnou spásou, potrebujú ešte očistenie, aby mohli vojsť do nebeskej blaženosti.
Nejasná definícia očistca nám neumožňuje pochopiť nielen situáciu (stav) tých, čo potrebujú očistec, ale zároveň ani nevieme, či nás niekto očistí, alebo sa máme očistiť sami.
Kompendium katechizmu: 211. Ako môžeme pomáhať dušiam v očistci? Veriaci, ktorí sú ešte pútnikmi na tejto zemi, môžu na základe spoločenstva svätých pomáhať dušiam v očistci tým, že za ne obetujú modlitby, najmä eucharistickú obetu, ale aj almužny, odpustky a kajúcne skutky.
Spásu a pomoc v očistci môžeme očakávať opäť od druhých, pretože kompendium nedáva návod, ako sa máme očistiť sami.
Matúš (7:5) Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.
Lukáš (11.34-35) Lampou tela je tvoje oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa zakalí, bude aj tvoje telo vo tme. 35 Daj si teda pozor, aby svetlo, čo je v tebe, nebolo tmou. Svetlo a tma sú jasné podobizne dobra a zla.

strana 12

Očistec je podľa Ježiša čistenie nášho zaujatého a krivého zraku, ktorý neumožňuje reálne hodnotiť seba a iných. Svetlo a tma je podľa Ježiša nielen dobro a zlo, ale aj pravda a lož. Nikto nemiluje jasnú lož, ale pekná lož, ktorá je príjemná pre naše oko nás robí lepšími, ako v skutočnosti sme. Máme sa radi, preto nebudeme na seba taký prísny ako na iných. Chybu hľadáme vždy u druhého, pretože my sme dobrý a problém spôsobila vždy druhá strana. Tento postoj nám zaručuje, že budeme vždy mimo reality (mimo svetla). Pekná (príjemná) vlastná pravda mimo reality je ale jasná tma, ktorú milujeme, ale nikdy ju z rôznych dôvodov celú nezverejníme.
Ján (3;19-21) A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. 20 Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. 21 Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Tieto všetky Ježišove výroky jasne naznačujú, že najskôr si musíme očistiť zrak úprimnosťou (tvrdou realitou), aby sme sa mohli priblížiť k objektivite. Až potom budeme vo svetle (v realite), pretože už nemusíme nič podstatné zakrývať. Evidentne žiadnu pomoc pri vlastnej očiste svojho krivého zraku nemôžeme očakávať, tento proces musíme zvládnuť sami. Teraz sa ale vynára jedna dôležitá teória, ktorú cirkev vytvorila aby na nej výborne profitovala. Pán Ratzinger často vo svojom kompendiu spomína Ježiša, ako vykupiteľa našich hriechov. Pokiaľ Ježiš mal moc vykúpiť naše hriechy, prečo by ich nemohla vykúpiť aj cirkev, ktorá sa pasovala za jeho hovorcu a nasledovníka? Neslávne stredoveké odpustky, za ktoré sa cirkev dodnes hanbí, je dielom práve teórie vykúpenia hriechov, ktoré sú jasným logickým nezmyslom. Hriechy sa nedajú vykúpiť, hriechy sa dajú iba odpustiť, alebo odčiniť. Pokiaľ by sa dali jednoducho kúpiť, alebo rýchlo odpustiť, evidentne by sa ich ľudia zbavili bez zásluhy. To však odporuje nielen zdravému rozumu, ale aj božej spravodlivosti. Očistec preto pre cirkev je niečo podobné, ako umývacia linka, do ktorej postavíme naše auto a čakáme, kým nám ho niekto očistí podľa určitých zásluh. Nie je to žiadna samoobslužná ručná umyváreň, ale je to klasická linka (kefy), kde iba sedíme a pozorujeme očistu. Nie je to ale zadarmo, kto vyberá peniaze za túto linku (očistu a spásu), každého určite napadne.

strana 13

Modlitba

Kompendium katechizmu: 534. Čo je modlitba? Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o dobrá, ktoré sa zhodujú s jeho vôľou. Modlitba je vždy darom Boha, ktorý prichádza stretnúť sa s človekom. Kresťanská modlitba je osobný a živý vzťah Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému, ktorý prebýva v ich srdci.
Modlitba je ďalšou ukážkou toho, ako cirkev nerešpektuje alebo nechápe Ježišove výroky a zároveň túto činnosť skvele využíva pre svoj prospech.
Ježiš nevyužíval modlitbu v pevne daný čas a na stanovenom mieste (žiadny zaužívaný rituál), ale uchyľoval sa k nej, keď potreboval pomoc (radu), alebo keď potreboval dobiť energiu. Vždy sa uchýlil na miesto, kde mohol byť sám, kde bolo ticho, aby ho nikto nevyrušoval. Veľmi dobre vedel, že ak sa chce dostať do iného vnímania (inej dimenzie), v ktorom sa môže spojiť so svojim otcom, musí modlitbu spojiť s meditáciou. V tejto činnosti sa odpája rozum a ego, aby mohla prísť pokora, ktorá prináša nielen duševnú energiu, ale aj nové myšlienky a nápady. V Biblií je preto táto myšlienka:
Matúš (6:5-8) 5 A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 6 Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. 7 Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. 8 Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.

strana 14

Cirkev má na miesto modlitby „trocha“ iný názor.
Kompendium katechizmu: 566. Aké sú vhodné miesta na modlitbu? Možno sa modliť všade, ale voľba primeraného miesta nie je pre modlitbu bezvýznamná. Kostol je vlastným miestom na liturgickú modlitbu a na eucharistickú adoráciu. Aj iné miesta pomáhajú modliť sa: „modlitbový kútik“ v dome, kláštor, svätyňa.
Modlitba je podľa Ježiša veľmi intímna záležitosť, ktorá nemá za úlohu demonštrovať oddanosť veriaceho k Bohu, pretože by to bolo jasné pokrytectvo.
Matúš (23:14) Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Vyjedáte domy vdovám a modlíte sa dlhé modlitby. Preto vás postihne prísnejší súd.
Verejná modlitba pod dohľadom kňaza a meditácia v tichom súkromí sú dve rozdielne činnosti. Každý, kto sa o meditáciu zaujímal dobre vie, že pri tejto činnosti sa vypína (utlmuje) myseľ a zmysli pri plnom vedomí. Pán Ratzinger do meditačných príručiek zrejme nenazrel, preto napísal túto verziu.
Kompendium katechizmu: 570. Čo je meditácia? Meditácia je rozjímavá modlitba, ktorej východiskom je predovšetkým Božie slovo v Biblií. Meditácia uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby, aby sa prehĺbila naša viera, obrátilo naše srdce a posilnila naša vôľa nasledovať Krista. Je to predbežná etapa na ceste k zjednoteniu sa v láske s Pánom. Aj keď je možné spojiť modlitbu s meditáciou v jednom časovom procese, predsa sa od seba veľmi odlišujú.
Modlitba je natvrdo povedané – obchodovanie s Bohom. „Odpusť mi hriechy a ja už budem dobrý“, klasická myšlienka veriaceho je dokonca uzákonená ako smernica správneho modlenia.
Matúš (6:9-13) 9 Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, 10 príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. 11 Chlieb náš každodenný daj nám dnes. 12 A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. 13 A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.

strana 15

Uctievanie relikvií a obchodovanie s Bohom
Klasické obchodovanie s Bohom nie špecifikum kresťanstva, ale je súčasťou každého náboženstva. Rovnako každé náboženstvo, okrem niektorých výnimiek, praktizuje uctievanie relikvií Boha, rôznych svätcov a zároveň praktizuje rôzne rituálne obrady, ktoré majú za úlohu hlásať božiu slávu a demonštrovať svoju oddanosť a podriadenosť jeho autorite. Takto to funguje už dlhé tisícročia, ale výsledný efekt je minimálny. Preto Ježiš povedal túto myšlienku:
Marek (6:6-7) „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: »Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. 7 No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.«
Toto je výstižná myšlienka, ktorá bola a je stále aktuálna pre každé náboženstvo. Ľudské príkazy sú klasické dogmy, ktoré si najmocnejšie náboženské autority vymysleli k ovládaniu veriacich, ale nepribližujú sa božej spravodlivosti. V stredoveku sa viedli mnohé spory ohľadom uctievania relikvií (hlavne v období reformácie), pretože v svätom písme sa formálne uctievanie vôbec nespomína.
Richard Rohr (americký františkánsky kňaz) „Ježiš sedemnásťkrát hovorí „nasledujte ma!. Ani raz nepovedal uctievajte ma!“
Iba ten, kto túži po sláve, očakáva určité ocenenie (uctenie) svojich dominantných schopností pred širokou verejnosťou.
Ján (8:50) Ja nehľadám svoju slávu, ale je, kto ju hľadá a súdi.
Ján (5:41) Slávu od ľudí neprijímam.
Ježiš určite netúžil po tom, aby sa ľudia modlili pri jeho vyobrazení a volali jeho slávu, skôr ho trápil fakt, že ľudia jeho myšlienkam vôbec nerozumejú. Cirkev pri Ježišovom abnormálnom oslavovaní opäť nerešpektuje evanjelium. Okrem množstva Ježišových obrazov a sôch je v kostoloch možné vidieť aj rôznych svätcov, ktorých veriaci oslavujú.
Ján (5:44) Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!
Prehnané oslavovanie Boha, Ježiša a rôznych svätcov samozrejme nie je pre cirkev samoúčelná záležitosť. Z oslavovania, klaňania, atď., vznikajú akty rôznych sviatostí, ktoré sú klasické ceremónie (cirkevné sviatky, krst, sväté prijímanie, atď.). Tieto ceremónie mali vždy za úlohu zviditeľniť cirkev a ich hodnostárov a zároveň ukázať svoju určitú funkčnosť (potrebnosť). Klasická omša je tiež ceremónia, pri ktorej sa opakujú donekonečna rôzne rituály. Pokiaľ kňaz nečíta pasáže z Biblie a prihovára sa k veriacim svojou voľnou rečou, svoju rétoriku používa podobne ako politik, ktorý „pozná“ recept na ozdravenie spoločnosti – žiadne konkrétne riešenia problémov, všetko iba otrepané frázy, ktoré dobre vyzerajú, ale veľmi ťažko sa realizujú v praxi.
Vybudovaný systém ceremónii a opakovanie pekne vyzerajúcich fráz má za úlohu vyhnúť sa ťažkým otázkam, určitej náročnej osvete a dôležitým problémom, ktoré musia ľudia riešiť. Stranícke (komunistické) schôdze a zjazdy za minulého režimu, boli veľmi podobné cirkevným obradom. Ľudia tam chodili väčšinou s odporom, nič dôležité sa nedozvedeli, ale pre pokoj v zamestnaní sa museli zúčastniť. Veriaci na omše chodia dobrovoľne, pretože očakávajú od stvoriteľa za túto návštevu odmenu (spásu, odpustenie hriechov a pod.) a zároveň to robí dobrí image na svoje okolie. Obojstrannú výhodnosť si cirkev dobre uvedomuje, preto nepotrebuje nič zásadné meniť.

strana 16

Aká má byť skutočná úloha cirkvi?
Kompendium katechizmu: 50. Čo je poslaním Cirkvi? Poslaním Cirkvi je ohlasovať a zakladať vo všetkých národoch Božie kráľovstvo, ktoré ustanovil Ježiš Kristus. Cirkev tu na zemi je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva spásy.
Úlohou cirkvi je zakladať a budovať Božie kráľovstvo, o ktorom často Ježiš hovoril, že spravodlivosť Nebeského (božieho) kráľovstva je celkom iná, ako pozemská.
Matúš (6:33) Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.
Hľadanie a budovanie spravodlivého systému na zemi je teda základnou úlohou cirkvi. Spravodlivý systém môžu začať budovať iba spravodliví ľudia, ktorí vedia, ako zosúladiť záujmy rôznych spoločenských tried a zároveň rešpektujú rozdielnu mentálnu úroveň každého človeka. Zakladanie Božieho kráľovstva je teda podmienené budovaním lepšieho človeka, ktorý si nevystačí iba s oddanosťou k Bohu, ale ktorí musí mať aj mentálne schopnosti. Duchovný učiteľ (kňaz) má potom jasnú povinnosť budovať charakterovo lepšieho človeka, ktorý môže byť dosadený do vysokých funkcií. Túto úlohu a funkciu si ale cirkev nikdy neosvojila (nikdy o nej ani neuvažovala), pretože by musela vydávať charakterovo čistým ľuďom určitý certifikát spoľahlivosti, ktorý odolá všetkým pokušeniam moci. V Biblií je pritom jasný odkaz na túto úlohu:
Matúš (20:26-28) 26 Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. 27 A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. 28 Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“
Najlepší (inteligencia + charakter) majú za úlohu slúžiť a pritom sa nenechávať obsluhovať a rozmaznávať. Iba skromnosť nemá potrebu byť obsluhovaná a touto vlastnosťou sa Vatikán nikdy nevyznačoval. Len posledný pápež František nabáda cirkev k návratu ku skromnosti vlastným príkladom.
Matúš (23:10-11) 10 Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. 11 Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.
Najvyšší učiteľský úrad (zbor biskupov) zrejme poriadne neprečítal evanjelium, pretože slovu učiteľ je možné sa vyhnúť mnohými výrazmi. Všetky tieto fakty súvisia s tým, že cirkvi sa nepodarilo postaviť ani základný kameň Božieho kráľovstva (spravodlivosti) a pritom mala k tomu dostatok času a príležitosti. Aby mohla prežiť a zároveň aby nestratila moc, musela sa prispôsobiť a zároveň spolupracovať s nespravodlivou svetskou mocou. Neomylná cirkev vlastní „všetky“ božie pravdy, ale budovať lepšieho človeka a spravodlivý systém nedokáže. Nie je potom náhoda, že spravodlivý systém (Božie kráľovstvo) je spojený s opätovným príchodom Krista, ktorý bude spravodlivo súdiť všetkých ľudí po vzkriesení mŕtvych tiel. Prosba o opätovný návrat Krista teda jasne vypovedá o tom, že cirkev Božie kráľovstvo nedokáže vybudovať.

strana 17

Kompendium katechizmu: 590. O čo prosí cirkev, keď sa modlí: „Príď kráľovstvo tvoje“? Cirkev vzýva konečný príchod Božieho kráľovstva prostredníctvom Kristovho návratu k sláve. Ale Cirkev prosí aj o to, aby Božie kráľovstvo rástlo už odteraz posväcovaním ľudí v Duchu Svätom a, vďaka ich úsiliu, slúžením spravodlivosti a pokoju podľa blahoslavenstiev. Táto prosba je volaním Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20) Cirkev prosí Krista a veriacim nedokáže dať viac, ako nádej, že spravodlivosť naozaj príde.
Kompendium katechizmu: 387. Čo je nádej? Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po večnom živote ako po našom šťastí a očakávame ho od Boha. Pritom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a spoliehame sa na pomoc milosti Ducha Svätého, aby sme si večný život zaslúžili a vytrvali až do konca pozemského života.
Asi nezaškodí teraz pustiť svoju fantáziu z uzdy a predstaviť si situáciu, že Ježiš naozaj jedného dňa príde a vyjadrí sa k súčasnej situácií ľudstva. Pochválil by svoju cirkev? Pokiaľ by sa k nej začal vyjadrovať kriticky, ako by cirkev reagovala? Dokázala by s pokorou sklopiť uši a prijať kritiku? Alebo by jej snaha viedla k jeho spochybneniu, zosmiešneniu, prípadne odstráneniu? Každý kto pozná cirkev, pozná aj odpovede. Dobre to vie aj Ježiš, preto nádej veriacich a cirkvi v jeho opätovný návrat je márna. V dnešnej dobe plnej technických zázrakov a množstva podvodníkov, by ani nemohol dokázať svoje nadprirodzené schopnosti.
Ešte nezaškodí uviesť niekoľko citácií z Biblie, ktoré sú nadčasové (vždy platia) a zároveň súvisia s touto témou. Pokiaľ sú aktuálne aj dnes, tak cirkevný hodnostári budú mať veľký problém.
Lukáš (11:52) „Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“
Matúš (23:13) Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.
Nebeské kráľovstvo je podľa týchto myšlienok evidentne spojené s poznaním. Ježiš dokazuje svojimi názormi, že je viac filozoficky ako nábožensky založený. Prioritou ľudského pokolenia je podľa Ježiša odomknúť tieto dvere, v ktorých sa ukrýva vedomosť potrebná k vytvoreniu spravodlivosti. Uctievanie Boha nemôže mať z tohto dôvodu ešte väčšiu prioritu, pretože rituálne obrady sú jednoduché činnosti, pri ktorých sa síce demonštruje oddanosť k Bohu a vlastná pokora, ale na druhej strane sa potláča a utlmuje (dáva do úzadia) tvorivá činnosti mozgu (myslenie), ktorá má vytvoriť Nebeské kráľovstvo (spravodlivosť). Preferovanie rituálnych obradov a povinné prijatie náboženských dogiem potom jasne ukazuje, že mozog veriaceho nemá šancu dostať sa do tvorivej činnosti a k iným informáciám, aké náboženstvo ponúka.
Kto drží v rukách kľúče od dverí poznania, sám nevchádza (nerozumie poznaniu) a zároveň druhým to neumožňuje, musí byť každému nespochybniteľne jasné.

strana 18

Filozofia – najväčší nepriateľ náboženstiev
Filozofia bola a je vždy nepriateľom každého náboženstva, pretože preferuje vyspelý rozum a čistý charakter, ako zdroj najlepšieho dobra. Okrem toho sa bráni vytváraniu rôznych dogiem, ktoré neumožňujú mysli kriticky a kreatívne rozmýšľať. Konzervatívne myslenie, ktoré sa drží svojich právd ako kliešť a odmieta akúkoľvek kritiku, považuje za mŕtve a kontraproduktívne.
Konfucius: 37. Majster povedal: „Pravý aristokrat je morálne pevný, nie je však skostnatený.“
Johann Wolfgang Goethe: „Je smutné, keď niečo musíme považovať za hotové a uzavreté“ Každý, kto aspoň s časti pozná starých filozofov a mystikov (Konfucius, Sokrates, Platón, atď.) dobre vie, že žiadny z nich nebol ateista, ale zároveň správne uctievanie Boha, prípadne jeho vôľu, vôbec nerozoberali. Ak sa k otázke Boha predsa len museli vyjadriť, vždy poukazovali na pomýlené zaužívané názory, ktoré odhaľujú ľudskú vypočítavosť a primitívne predstavy o božích vôľach. Tento rozhovor to pekne vykresľuje:
Eutyfron: Zbožné je čokoľvek, čo bohovia milujú, a naopak, čokoľvek bohovia nenávidia, je hriešne.
Sokrates: Milujú bohovia to, čo je zbožné preto, lebo je to zbožné, alebo je to zbožné preto, lebo to milujú bohovia? Je zbožné časťou spravodlivého?
Eutyfron: Zbožnosťou je starať sa o bohov, modliť sa a prinášať obety.
Sokrates: Zbožnosťou je teda služba bohom? Nie je správnejšie, že ich prosíme o veci, ktoré od nich potrebujeme? Zbožnosť je teda akési obchodovanie medzi ľuďmi a bohmi. Aký úžitok majú však bohovia z darov, ktoré im dávame? Nemáme vari pri tomto obchodovaní oveľa väčší zisk než oni, keď my dostávame od nich všetky dobrá, a oni od nás nič?
V princípe uctievania a v božích potrebách je rozdiel medzi polyteistickým náboženstvom antického Grécka a súčasným monoteistickým kresťanstvom? Teologická úroveň kresťanstva teda jasne pokračuje nielen v šľapajách židovského Starého zákona, ale v princípe sa veľmi nelíši ani od pohanských božstiev staroveku.
Mám tu ďalšiu hypotetickú predstavu, ktorá má za cieľ rozvinúť fantáziu a pochopiť pointu. Skúsme si predstaviť rozhovor Sokratesa s niektorým pápežom, alebo biskupom. Ako by to asi prebiehalo? Kto by sa krútil a zahmlieval? Kto by ostal pokojný a kto by nervózne ukončil debatu? Nie je potom náhoda, že vysoký predstavitelia akéhokoľvek náboženstva sa filozofickým debatám z pragmatických dôvodov vyhýbajú.

strana 19

Láska a sloboda
Definície týchto dvoch pojmov nielen ukážu rozdielnu kvalitu medzi náboženstvom a filozofiou, ale na záver vykreslia aj náboženského Boha, ktorého oslavujú miliardy veriacich.
Kompendium katechizmu: 388. Čo je láska? Láska je teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Ježiš z nej robí nové prikázanie, plnosť zákona. Láska je „zväzkom dokonalosti“ (kol3,14) a základom ostatných čností, ktoré oživuje, podnecuje a usporadúva: bez nej „ by som nebol ničím“ a „nič by mi neosožilo“(1Kor13,2-3).
Ako všetci vieme, najvyššia forma lásky sa ukrýva v rodičovskej láske, ktorá je bezpodmienečná – inými slovami povedané – nič nechce (neočakáva) a všetko dáva, pretože už všetko má. Je to „zväzok dokonalosti“, ako správne kompendium uvádza. Dokonalá rodičovská láska sa preto nemôže vyznačovať očakávaniami, hnevom, represáliami, ktoré sú obrazom prísnej výchovy. Rešpekt, ktorý je dôležitý pre výchovu svojich detí nemôže byť vynútený, ale musí prísť prirodzenou cestou. Prísna výchova vyžaduje rešpekt autority za každú cenu a zároveň potláča slobodu, ktorá je nevyhnutná pre poznanie „zla“ vlastnou skúsenosťou.
Kompendium katechizmu: 363. Čo je sloboda? Sloboda je schopnosť, daná človekovi Bohom, konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono a tak vykonať sám od seba vedomé dobrovoľné činy. Sloboda charakterizuje ľudské činy v pravom zmysle slova. Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, ktorý je najvyššie dobro a naša blaženosť. Sloboda zahŕňa v sebe aj možnosť voliť medzi dobrom a zlom. Zvoliť zlo je zneužitím slobody, ktoré vedie do otroctva hriechu.
Sloboda je aj schopnosť nič nepotrebovať, sloboda je aj vybrať si svoj vlastný spôsob života, sloboda umožňuje aj voľný prístup k akýmkoľvek informáciám, atď.. Dokonalý rodič, v ktorom funguje bezpodmienečná láska, preto nemôže svojim deťom brániť zbierať akékoľvek skúsenosti a informácie, pretože vie, že nič lepšie ako ponúka jeho výchova neexistuje. Toto sú aspekty „zväzku dokonalosti“ a maximálneho sebavedomia. Trestajúci, urážlivý, lásku vyžadujúci náboženský Boh, sa evidentne nepribližuje k úrovni dokonalého rodiča, ktorý preferuje lásku a slobodu.

strana 20

Dôležité Ježišove výroky v oficiálnych evanjeliách
Oficiálne evanjeliá považujem za určitú light (obmedzenú) verziu Ježišových výrokov, ktoré sú určené pre jednoduchú myseľ bežného človeka. Napriek tomu, že sú tieto výroky jasne pošpinené človečinou (neúplné, nepresné a pozmenené), ktorá si vysokú filozofiu a vedomosť prispôsobí pre svoje účely, ešte stále tam zostáva určitá vysoká hĺbka, pointa a princíp, ktoré majú za úlohu niečo podstatné vysvetliť. Zmysel a princíp života tieto myšlienky určite kompletne neodhaľujú, ale pokiaľ pochopíme pointu určitej myšlienky, určite budeme vedieť lepšie mentálne napredovať a zároveň sa dokážeme aj racionálnejšie správať ku svojim blízkym. Niektoré myšlienky som už pri určitej príležitosti použil, ale aj ďalšie stoja za pozornosť.
(Ján 6:45) „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“
Na tejto myšlienke cirkev postavila svoju teóriu o vzkriesení mŕtvych tiel. Ježiš ale jasne naznačuje, že kto ma bude žrať, ten dostane odmenu v posledný deň svojho života (tesne po smrti). Jesť a piť (žrať) je obrazne povedané – milovať a rešpektovať. Pretože:
Johann Wolfgang Goethe: „Učíme sa hlavne od toho, koho milujeme.“
-------------------------------------------------
Matúš (5:23-25) 23 Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, 24 nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. 25 Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia.
Ježiš jasne naznačuje, že pokiaľ nebudeme mať urovnané spory a zároveň budeme živiť nevraživosť a nenávisť ku komukoľvek, na pokojný spánok môžeme zabudnúť, pretože nám hrozia iba zbytočné problémy.
(Lukáš 6:27) Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, 28 žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!
Milovať svojich nepriateľov je určite veľmi náročné, ale pokiaľ nie sme schopný im aspoň odpustiť, konflikt nikdy neurovnáme.
-------------------------------------------------

strana 21

Ján (8:7) „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“
Do ženy obvinenej z cudzoložstva sa po týchto slovách nik neodvážil hodiť kameň.
Skôr, ako začneme súdiť a trestať vinníka, mali by sme úprimne a dôkladne preskúmať vlastnú bezúhonnosť, aby sme nezostali v trápnej situácií pred sebou a svojim okolím. Ako je známe, najradšej súdia druhých tí, čo majú najviac za ušami.
----------------------------------------------
(Matúš 5:19-21) 19 Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. 20 V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. 21 Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
Ježiš v podstate hovorí, že pokiaľ je naša priorita hromadenie majetku, žiadnu odmenu v nebi (na druhom svete) nedostaneme. Pokiaľ sme zameraný na materiálne statky, naše srdce a celková mentálna úroveň logicky začne kriviť chamtivosť a egoizmus. Potom už darmo budeme prosiť Boha o večnú spásu, keď sme ukázali, že pozemské záležitosti nízkeho charakteru nám opantali myseľ.
Matúš (19:23) A Ježiš povedal svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva.
Túto myšlienku povedal Ježiš po tom, ako bohatému mladíkovi rozkázal rozdať svoj majetok a ten radšej smutný odišiel domov.
Matúš (6:24) Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.
Každý človek určite príde k situácií, pri ktorej musí ukázať, kde je jeho skutočná priorita. Vtedy, keď si musí vybrať, vyfarbí sa jeho skutočný pán a jeho skutočný poklad (srdce), pretože hlavná priorita je vždy iba jedna. Ježiš často hovoril, že nezhromažďuj si zbytočne majetok, pretože do hrobu si ho aj tak nezoberieš. Na druhej strane je tu neporušiteľný majetok, ktorý je vyobrazený ako naše srdce. To sa skladá z našej inteligencie (rozumových schopností), charakteru a celkovej prirodzenosti - nemateriálne a neviditeľné aspekty našej osobnosti. Podľa vyspelosti týchto aspektov dostaneme určitú odmenu (v skutočnosti status) na druhom svete. Táto pozícia nebude blízka pozemským hodnotovým rebríčkom, na základe ktorých človek dosiahol majetok alebo určitú pozíciu v spoločnosti, ale iba od mentálnej úrovne, ku ktorej sa prepracoval. Preto Ježiš povedal:
Matúš (19:30) A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými.
Žiadne nadobudnuté tituly, pozície, ani nadpriemerné vedomosti (inteligencia) ešte nezaručujú vstup do elitnej skupiny.
------------------------------------------------

strana 22

Matúš (23:23-24) 23 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste, čo je v zákone dôležitejšie - spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť! Toto bolo treba robiť, a tamto nezanedbávať. 24 Slepí vodcovia! Komára preciedzate a ťavu prehĺtate.
Je to iba malý výsek z pasáže, kde Ježiš pranieruje mocných za pokrytectvo a pomýlené priority. Na nepodstatných detailoch sa bazíruje, ale dôležité veci sa zanedbávajú.
---------------------------------------------------
(Lukáš 11.9) “Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!”
Čo môže nového veriaci nájsť, ak jeho náboženstvo všetky pravdy dávno vlastní? Podľa tejto myšlienky môžeme niečo získať iba ak niečo hľadáme a zároveň klopeme trpezlivo pri správnych dverách (nepochybne pri dverách poznania). Dobré a čisté srdce je základ, ale bez vedomostí a samostatného logického myslenia môže človek uveriť podvodníkom, ktorí naivnosť dokonale využijú vo svoj prospech.
(Matúš 7:15-20) Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. 16Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? 17Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. 18Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. 19Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20Teda po ich ovocí ich poznáte.
Ježiš nám jasne naznačuje, že keď je človek alebo organizácia na vysokej úrovni, nemôže produkovať chaos, nespravodlivosť a iné negatívne javy. Keď vo firme nepanujú dobré vzťahy, prípadne nemá dobrú stratégiu, je iba otázkou času, kedy príde postupný úpadok. Túto situáciu má vždy na svedomí majiteľ, alebo najvyšší manažment, ktorí ukazujú svoju neschopnosť riešiť dôležité problémy. Mnohé firmy dokážu so slabým majiteľom (manažmentom) prežiť dlhé roky, ale iba za cenu nekalých praktík, ktoré sa nesmú zverejniť.
Organizované náboženstvá sú inštitúcie podobné súkromným firmám alebo politickým stranám. Aké sú výsledky ich veľmi dlhé pôsobenia (aké ovocie priniesli)? Náboženské vojny, tolerovaná nespravodlivosť, zabrzdený mentálny a technický pokrok, blokovaná sloboda, atď. Majitelia a správcovia týchto organizácií evidentne nezvládali naplniť svoje poslanie.
------------------------------------------------

strana 23

(Matúš 23:34) Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta.
Celá história kresťanstva je plná reformátorov, ktorí boli prenasledovaní a zabíjaní kvôli veľkým rozporom medzi životom cirkvi a jasnými Ježišovými myšlienkami. Ježiš veľmi dobre vedel, že jeho učenie neprinesie pokoj a harmóniu, ale iba vojny a konflikty všetkého druhu. Začiatok 24. kapitoly Matúšovho evanjelia je venovaná apokalyptickej vízie kresťanstva, ktorá sa aj naplnila.
----------------------------------------------
(Matúš 7:13-14) Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. 14 Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!
Vojsť širokou bránou je zvoliť si jednoduchú cestu, ktorá je najviac pohodlná a príjemná. Úzka cesta je naopak spojená s mnohými útrapami, ktoré je nevyhnutné prekonať. Mentálne silný jedinec si nikdy nezvolí jednoduchú cestu (nevyhýba sa ťažkým úlohám a problémom), pretože ak by sa im neustále vyhýbal, k ničomu hodnotnému by sa nedostal. Silný charakter človek môže získať iba pri ťažkých životných skúškach, prípadne pri náročných zápoleniach rôzneho druhu (boj samého so sebou, boj s nespravodlivosťou, nevedomosťou, atď.).
------------------------------------------------
(Matúš 7:24-27) 24 A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. 26 A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. 27 Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“
Životná filozofia, ktorá nikdy nesklame a ktorá odolá akejkoľvek nepríjemnej udalosti - to je dom postavený na skale. Ľudia bez filozofie, alebo s pomýlenými hodnotami sa určite jedného dňa dostanú do situácie, keď sa im zrúti svet (zrúti dom).
------------------------------------------------

strana 24

Záver
Na záver položím opäť otázku, ktorá má niečo zásadné odhaliť. Mohli by prijať náboženstvá aspekty skutočnej dokonalosti (ak by ich skutočne poznali), ktorú filozofia neustále odokrýva, ako pravý obraz Boha? Okrem toho, že by museli priznať množstvo omylov (neomylnosť sa nemýli), nedokázali by svojich veriacich ovládať pomocou strachu z božej odplaty. Miesto svojich kostolov by museli nielen vybudovať filozofické školy, ako za čias antiky, ale nevyhnutne by museli vyprodukovať aj učiteľov, ktorí dosahujú najvyššiu mentálnu úroveň. Vysvetľovať jednoduchým veriacim myšlienky Platóna, Aristotela, Konfucia a ďalších filozofov a mystikov je určite utópia. Výhodnejšie a jednoduchšie je prezentovať Boha, ktorý sa podobá na prísnu „autoritu“, akú je možné vidieť v bežnom živote. Pokiaľ náboženstvá nebudú schopné prehodnotiť svoje dogmy a svoju funkciu, vždy bude aktuálna táto myšlienka:
Johann Wolfgang Goethe: „Ľudstvo ide neustále vpred, ale človek zostáva stále rovnaký“.
Dali ste si niekedy otázku, prečo známy rabín povedal až na smrteľnej posteli, že všetko je inak? Odpoveď je veľmi jednoduchá – ak by pravdu, ktorú poznal, verejne prezentoval medzi svojimi veriacimi, dlho by vo svojej funkcii neostal. Predstava, že vysoký náboženský hodnostári poznajú pravdu a lož, zároveň musia klamať svoje ovečky, je pre veriaceho určite neprijateľná.
Pokiaľ má človek ambíciu spoznať skutočného Boha, ktorého ľudstvo ešte neobjavilo, nemôže náboženstvá obísť bez povšimnutia, pretože myšlienky dávnych prorokov a mesiášov, z ktorých vznikli náboženstvá, môžu mu na tejto ceste slúžiť ako dôležité indície.
Tieto kapitoly mali aj cieľ ukázať, akú dôležitú úlohu zohrávajú náboženstvá pri formovaní vedomostnej a charakterovej úrovne celého ľudstva a zároveň odhaliť ich vedomostnú úroveň, ktorá produkuje ľudí určitej mentálnej úrovne. Poznaním náboženstiev preto všetko zaujímavé iba začína – keď chceš vedieť kde je pravda, musíš vedieť identifikovať lož. Základné kamene lži bude odhaľovať nasledujúca kapitola. []

strana 25