Richard Rohr:„Kedykoľvek si myslíte, že máte úplnú pravdu, tak vás nevedie Boh, ale vy sa snažíte viesť Boha.“
Koptské evanjelium Tomášovo 56: Ježiš povedal: „Ten, kto poznal svet, našiel mŕtvolu a kto našiel mŕtvolu, toho svet nie je hoden.“
Platón:„Do spoločnosti bohov však môže prísť iba ten, koho duša ostáva čistá a je milovníkom múdrosti.“

Obsah

Fyzický život – jeden diel dlhého seriálu ...str.2
Princíp vysokej školy verzus nebo a peklo ...str.3
Homosexualita a iné zvláštnosti ľudskej prirodzenosti ...str.6
Samofungujúci princíp odmeny a trestu ...str.7
Vesmírny cestovateľ a jeho možnosti ...str.8
Transparentné nebeské kráľovstvo ...str.9
Vesmírny kopírovací stroj ...str.12
Prvé momenty po fyzickej smrti ...str.13
Rany osudu ...str.14
Môže existovať náhoda? ...str.16
Najväčšia hádanka (chyták) života ...str.18
Jin a jang ...str.21
Stvoriteľovo Jin- Jang a vznik vesmíru ...str.22
Môže naša civilizácia oficiálne prijať mystickú pravdu? ...str.25
Zmiešané pocity ...str.26
Zmysel života ...str.27

strana 1

Fyzický život – jeden diel dlhého seriálu
Predstavme si cestu človeka k dokonalosti ako televízny seriál s veľkým počtom jednotlivých dielov, ktoré sú vytvorené tak, že každý diel je na prvý pohľad niečo ako nezávislí film. Herec (človek) sa vždy ocitne v inom prostredí, vždy má iné fyzické telo, ale na druhej strane si prenáša svoju prirodzenosť (charakter a inteligenčný potenciál). Tento herec ale dokáže zahrať iba takú rolu, na ktorú má schopnosti. Tieto schopnosti sa získavajú iba vlastnou skúsenosťou a vlastným úsilím, ktoré sa potom ukladajú do podvedomia a latentného mentálneho potenciálu. Talent, inteligencia a charakter, s ktorými sa človek rodí, nie sú potom dielom genetického materiálu zdedeného po rodičoch, ale korene majú v minulých životoch. Spravodlivý Boh potom nikomu nemusí dávať zadarmo talent a rôzne schopnosti, pretože každý sa k nim dopracoval vlastnou zásluhou. Prirodzenosť a určité mentálne schopnosti, ktoré sa prenášajú z jedného života do druhého neumožňujú, aby jedinec mohol byť v jednom živote primitívnym bezcitným kriminálnikom a v nasledujúcom zodpovedným, múdrim a citlivým človekom. Cesta z jedného extrému do druhého je vždy dlhá a náročná, aj keď ju nikto a nič neobmedzuje. Jediná vec, ktorá ovplyvňuje túto cestu je slobodná vôľa. Iba vďaka nej môžu ísť inteligentné bytosti akoukoľvek cestou života, čo zaručuje jedinečnosť (originalitu) vo všetkých spomínaných smeroch (inteligencia, charakter, talent, atď.) Slobodná vôľa teda spôsobila špecifický vývoj každej inteligentnej bytosti. V praxi to znamená, že keď sa niekomu napr. páči rola kriminálnika, ktorého sa všetci boja, bude ju hrať až do tej doby, pokiaľ sa mu nezunuje a nezatúži po niečom inom. Môže to trvať samozrejme veľmi dlho, ale ako som spomenul, život je veľmi dlhý seriál a vesmírny časopriestor je obrovský.

strana 2

Princíp vysokej školy verzus nebo a peklo
Keď slobodná vôľa spôsobuje špecifický vývoj ľudskej duše, tak potom môže nastať podobná situácia, ako v škole. Všetci sme začínali svoj život ako nevedomí prváčikovia, ale postupne sme si vybrali svoju cestu. Niekoho začali baviť rôzne primitívne hry (cesta pôžitku), iný si mohol vybrať pohodlie (lenivosť) a ďalší sa naopak mohol upnúť ku knihám a k rôznemu štúdiu. Po určitom čase môžeme vidieť, že niekto prepadá a opakuje ročníky, iný končí základnú školu s vyznamenaním. Ten, kto si užíval, prípadne kto nič nerobil, nikam sa nedostal a ten, kto sa namáhal, prešiel do vyššej školy, v ktorej sa náročnosť zákonite zvyšuje.
Každý pozná systém vysokej školy - zápočty, tri možné skúšky, štyri- päť predmetov, atď.. Niečo podobné vytvoril aj stvoriteľ pre svoje „inteligentné“ stvorenia s jedným zásadným rozdielom.
Počet neúspešných skúšok nie je obmedzený a počet semestrov a predmetov môže byť podstatne viac.
Z tejto teórie vyplýva, že každý človek, ako aj každá inteligentná vesmírna bytosť sa nachádza na určitom stupni vývoja, ktorý ale nemôže počas fyzického života zistiť. Do akej kategórie skutočne patrí sa mu ukáže, až keď opustí fyzický život a ocitne sa v duchovnom svete, kde vládne skutočná spravodlivosť. Túto teóriu podporujú aj mnohé výroky z oficiálnych a gnostických evanjelií.
Matúš (6:19-20): Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.
Filipovo evanjelium 4. Ten kto seje v zime, žne v lete. Zima je tento svet, leto je nasledujúc vek. Zasejeme v tomto svete, aby sme v lete žali. Preto pre nás nie je vhodné, aby sme si v zime niečo vyprosovali.
Najzaujímavejší je ale Ježišov výrok, ktorý obracia na ruby celý hodnotový a hierarchický rebríček vytvorený svetskou mocou.
Matúš (19:30): A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými.
Táto myšlienka naznačuje, že dosiahnutý status v pozemskom živote nemá žiadny vplyv na pozíciu v duchovnom svete. V každej činnosti sú najlepší a najhorší, zároveň ešte musíme pripustiť, že existuje priemer, podpriemer a nadpriemer. Z toho vyplýva, že aj duchovnom svete existuje určitá hierarchia, ktorá sa odvíja od vyspelosti duše.

strana 3

Obrázok, ktorý som vytvoril má za úlohu ukázať iba základný princíp života.

strana 4

Každý kruh predstavuje určitú úroveň (školský ročník), po ktorom sa postupuje do vyššieho, alebo sa opakuje. Úrovní je samozrejme omnoho viac, pretože cesta je dlhá a náročná. Na každej úrovni dominujú dva aspekty – srdce (charakter) a kniha (vedomosti, inteligencia). Nízky charakter je zobrazený ako srdce z kameňa (bezcitnosť) a prázdnu knihu predstavuje nedostatok informácií a inteligencie. Dieťa s bielim srdcom zobrazuje ešte čistý charakter, ktorý sa v dospelosti začne meniť podľa toho, s akou duševnou úrovňou sa narodil, akú výchovu získal, do akého prostredia sa narodil, atď.. Samotná vysoká inteligencia (vedomosti) bez dôležitých charakterových vlastností ešte nezaručuje postup do vyšších levelov, pretože je tu ešte materiálna a telesná stránka, ktorú na mojom obrázku zobrazuje satan (v skutočnosti fiktívna bytosť). Satan láka všetkým príjemným, pohodlným a krásnym (svetské lákadlá a vymoženosti), aby sa vytvorila závislosť, ktorá vedie do otroctva. Nízke levely tieto nástrahy (háčiky) nedokážu odhaliť, pretože žijú v nevedomosti, ktoré plodí utrpenie (peklo – symbol utrpenia). Boh zobrazený v strede dáva lásku ľuďom na každej úrovni (čertom a anjelom), pretože dobre vie, že všetci raz prídu do cieľa a dosiahnu dokonalosť.
Koľko fyzických životov potrebujeme, aby sme mohli ukončili proces prevteľovania? Je to samozrejme individuálne, ale ak sme boli stvorený ako primitívne bytosti, môže nám stačiť iba zopár životov? Desať, dvadsať, päťdesiat? Stále málo, najlepší budú mať určite trojciferné číslo a tým najpomalším určite stačí štvorciferné.  
Vyobrazený princíp jasne aj vysvetľuje, že dobré srdce a určitá morálna čistota bez vedomostí a pozorovacieho talentu automaticky nepostupuje do vyšších levelov, pretože nevedomé dobro vedie k naivnosti, ktoré ľahko zneužijú vypočítaví pokrytci pre svoje egoistické zámery. Naivnosť a prehnaná dôverčivosť, je tiež logicky cesta do „pekla“, pretože vyžmýkaný a zneužitý človek bude zo života a ľudí skôr, či neskôr frustrovaný a sklamaný. Je to jedna z mnohých ciest vedúcich k psychickým problémom a obmedzenej mentálnej funkčnosti. Dobrosrdečnosť čistej duše môže ochrániť iba inteligencia, ktorá je schopná odhaľovať u ľudí vypočítavé pokrytectvo. Prepojenosť a závislosť charakteru a inteligencie je potom logicky jednoznačne nespochybniteľná – charakter ochraňuje inteligenciu a inteligencia charakter.
Dajme si ale ďalšie otázky, ktoré sa postupne budú musieť po akceptovaní tohto princípu logicky vynárať. Je tento princíp v súlade s niektorým náboženstvom alebo s ateistickou vedou? Budhizmus je náboženstvo, ktoré princíp prevteľovania jasne uvádza, ale zároveň je tu jeden dôležitý rozdiel – po smrti sa človek veľmi rýchlo rodí v inej časti krajiny. Ako dobre vieme, na tejto teórií je postavené hľadanie nového Dalajlámu. Pokiaľ by tento princíp bol pravdivý, človek by si nemohol užiť plody svojho fyzického života v duchovnom svete, ako naznačujú staré kresťanské spisy a zároveň jeho fyzický život by bol spojený iba s jednou civilizáciou.

strana 5

Homosexualita a iné zvláštnosti ľudskej prirodzenosti
Máme tu stovky až tisíce fyzických životov jednej bytosti a zároveň prirodzenosť a mentálne schopnosti, ktoré sa z jedného života do druhého prenášajú. Základná ľudská prirodzenosť sa delí na mužskú a ženskú. Ako dobre vieme, žena a muž majú rozdielne prednosti a nedostatky. Ľudská duša môže dospieť k dokonalosti iba vtedy, ak získa kladné vlastnosti ženy a muža. Už spomenuté gnostické evanjelium to jasne potvrdzuje:
Koptské evanjelium Tomášovo 22: ... a keď urobíte to, čo je mužské, a to, čo je ženské, jedným jediným, aby nebolo mužské mužským a ženské ženským; .... - vtedy vojdete do kráľovstva."
Aby sme mohli vojsť do božieho kráľovstva (dosiahnutá vysoká  mentálna úroveň), evidentne musíme byť ženou aj mužom. Raz za určitý čas potom nevyhnutne musíme zmeniť svoju základnú prirodzenosť ženy a muža, čo vo fyzickom živote pôsobí zo začiatku ako disharmónia (neprirodzenosť) duše a tela. Nevedomá myseľ tento dôležitý princíp vo fyzickom živote samozrejme nechápe, preto zmetene cíti, ako by sa príroda s jeho telom a prirodzenosťou pomýlila (cítim sa byť ženou, ale mám mužské telo, prípadne opačne). Ženskú prirodzenosť v mužskom tele a mužskú v ženskom okolie vníma ako neprirodzený chorobný stav (hlavne náboženstvá). Klasický homosexuál má tenší hlas, hovorí ako žena, gestikuluje ako žena, stará sa o svoje telo ako žena, atď. a hlavne rozumie ženám omnoho lepšie ako ktorýkoľvek muž. Prirodzenosť v sebe obsahuje aj sexualitu, preto homosexuálov logicky vzrušujú mužské telá. Bodaj by nie, ak v minulom živote bol homosexuál ženou a sexoval iba s mužmi. Ak by sa tento princíp stal verejnou vedomosťou, mohli by sme homosexuálov a lezby označiť za omyl prírody, prípadne za chorobu, ktorú treba vyliečiť? Určite nie, vnímali by sme ich ako bytosti prežívajúce ťažké obdobie, ktoré je potrebné prekonať.
Rôzne fóbie, sexuálne poruchy, závislosti, atď., majú korene väčšinou v minulých životoch. Pomocou hypnózy sa mnohým ľuďom v tomto smere dokázalo pomôcť.
Akceptovaný princíp prevteľovania by dokázal mnohým psychológom, psychiatrom a iným lekárom vysvetliť to, čo genetika a celková veda nikdy neumožní.

strana 6

Samofungujúci princíp odmeny a trestu
Staroveká filozofia taktiež dobre chápala, že zlo sa vytrestá samo a dobro sa vždy vráti.
Aristoteles: „ Zlo sebe pripravuje, kto ho chystá inému.“
Budha: „Udržovať v sebe zlosť je ako chytiť rozpálený uhlík s tým, že ho chcete po niekom hodiť a spálite sa iba vy.“
Sokrates, ktorý veril v existenciu Boha a v nesmrteľnú dušu, sa tejto téme venoval podrobnejšie. Pošpiniť si dušu zlými skutkami, či emočnými alebo premyslenými (krivé obvinenie, pomstychtivosť, podvod, atď.), považoval za najväčšiu hlúposť života. Dobre vedel, že skutky, ktoré si človek nemôže dať za klobúk, budú ho zožierať do konca života, aj keď svojmu okoliu bude prezentovať šťastnú tvár. Je to dôkaz vysokej prezieravosti, ktorou disponujú iba naozaj múdry ľudia. Zlé svedomie a pravdivé (kruté) myšlienky povedomia sú požieračom psychickej pohody, ktorá nikdy nenastane, pokiaľ sa nevykoná náprava (ospravedlnenie, kompenzácia, urovnanie sporu, atď.). Ľudia so zakrpateným svedomím, sú na tom ešte horšie – nemajú šancu žiť v pokoji, pretože nikomu neveria a neustále očakávajú odvetný úder. Trestajú sami seba a pritom si to vôbec neuvedomujú.
Budha: „Konaj dobro a dobro sa ti vráti“.
Čo je ale dobro? Opäť filozofia ponúka presnú definíciu:
Platón: „Väčšina ľudí pokladá za dobro rozkoš, bystrejší však rozumové poznanie. Keď však bližšie skúmajú, aké rozumové poznanie, napokon musia povedať, že je to poznanie dobra.“
Dobro musí zákonite vyústiť do šťastia, ktoré prináša lepší život.
Platón: "Jedným z najcennejších vecí pre človeka je šťastie. Šťastní sú však iba tí, ktorí poznajú veci dobré a veci zlé, vedia čo majú urobiť a čo nie. Sú najmúdrejší a najbohatší, lebo múdrosť patrí medzi najcennejšie statky."
Platón v podstate hovorí, že skutočné dobro je previazané s rozumovým poznaním, ktoré sa dokáže správne rozhodovať v ťažkých situáciách a orientovať sa medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, atď.. Takto vyspelá myseľ už nemusí byť poučovaná o sociálnom cítení a empatií, atď., pretože svoje šťastie vidí v prospešnosti pre druhých. Odmeňuje seba dobrým pocitom, pretože realizuje svoje schopnosti a mentálny potenciál pre dobro (pokrok), z ktorého môžu mať ostatní úžitok.
Platón: „Keď sa staneš múdrym, všetci ti budú priateľmi, všetci ti budú príbuznými, lebo im budeš užitočný.“
Johann Wolfgang Goethe: „Žiť bez úžitku je rovnaké, ako pomaly umierať.“
Prospešnosť spojená s vedomosťou je teda najväčším darom pre dušu. Tá to vracia späť vo forme dobrého pocitu, ktorý posilňuje psychickú odolnosť.
Albert Camus: „Pravé šťastie spočíva v radostiach z vlastnej povahy.“

strana 7

• Tešiť sa z toho, že dokážeme prekonať ťažké situácie, že sme schopní neustále napredovať (učiť sa novým veciam), že vieme odstraňovať svoje nedostatky, atď. – to sú pravé odmeny, ktoré si servírujeme.  
  Johann Wolfgang Goethe: „Kto nerobí  nič pre druhých, nerobí nič pre seba.“
  Egoista tejto logike nikdy nedokáže porozumieť, pretože má inak orientovanú myseľ.
  Aká z toho plynie pointa? Pokiaľ akceptujeme, že dobro a zlo sa odmeňuje a trestá samo, stvoriteľ sa nemusí na scéne objaviť ako spravodlivý sudca, pretože každý človek si vytvoril takú realitu a budúcnosť, akú si zaslúži.   
  Budha: „Je to tvoja myseľ, ktorá vytvára tento svet.“
  Vesmírny cestovateľ a jeho možnosti
  Keby sa nesmrteľná duša mohla vracať do fyzického života iba na jednej konkrétnej planéte, prípadný civilizačný kolaps by jej neumožnil prijať fyzické telo veľmi dlhý čas, pretože evolučný proces inteligentného života trvá tisícročia. Systém prevteľovania, s ktorým je spojený evolučný proces duše (životné skúšky, misie, atď.), nemohol by fungovať. Možnosť cestovania duší po celom vesmíre otvára teóriu, ktorá je schopná vysvetliť nielen určité nadobudnuté prirodzené schopnosti človeka, ale aj populačný nárast inteligentnej formy života na jednej planéte. Zároveň zatvára hlúpu teóriu o možnosti prevteľovania duší zvierat do ľudského tela, prípadne opačne. Keď sa človek po smrti ocitne v duchovnom svete, prechádza do inej dimenzie, v ktorej platia celkom iné fyzikálne zákony. Tieto zákony sú zámerne vytvorené tak, aby prekonali všetky obmedzenia hmotného (fyzického) života. Jadrový fyzici, ktorí bádajú najmenšie častice metafyziky môžu potvrdiť, že na elementárnej úrovni existujú zákonitosti, ktoré odporujú nielen klasickej fyzike, ale aj logike. Je to proste iný svet, kam nemáme možnosť pomocou techniky nazrieť. Naša duša po smrti prichádza práve do tejto dimenzie a preto môže cestovať takou rýchlosťou, ktorú nemáme šancu odmerať a zároveň ani pochopiť. Pokiaľ by ešte nezrelá duša (duch) mala možnosť cestovať po obrovskom vesmíre bez akýchkoľvek obmedzení, mohla by sa stratiť, ako dieťa, ktoré ešte nepozná obrovské mesto a všetky jej nebezpečné zákutia. V tomto smere musí logicky existovať určitá ochrana, ktorá musí nezrelosť a nevedomosť obmedzovať a usmerňovať.

strana 8

Duša (duch), ktorá je ešte silne prepojená s materiálnym svetom a potrebami vlastného ega (vo fyzickom živote to potvrdila) je v duchovnom svete ako obézny tvor, ktorý trpí za svoju nadváhu rôznymi obmedzeniami pohybu. V materiálnom svete mohla vďaka svojim peniazom precestovať celú planétu, v duchovnom svete to môže byť celkom opačne. Nie som tak dôležitý, ako som si myslel, nemám veľké možnosti, musím sa podriaďovať systému a autoritám, ktoré sú mi mentálne vzdialené. Pre bytosť, ktorá mala v materiálnom svete vysoké postavenie a skoro neobmedzené možnosti, je táto obmedzenosť a nízky status doslova peklom (maximálnym  utrpením). Peklo je teda obmedzenosť a hlavne možnosť vidieť vyššie postavené bytosti s veľkou slobodou pohybu, ktoré boli vo fyzickom živote na nižšej spoločenskej úrovni (napr. vedci, lekári, učitelia, spisovatelia, atď.).
Sloboda, ktorú veľkí mystici a filozofi neustále rozoberajú, v duchovnom svete (po smrti) dostáva odmenu vo forme jemne éterického tela. Táto vyspelosť umožňuje dostať sa do jemných sfér makrokozmu, kam ešte nezrelé duše nemôžu. Nebo a raj symbolizujú práve tieto  sféry, v ktorých sa neužíva, ako boháči na tichomorských rajských ostrovoch, ale kde sa neustále tvorí  a rieši množstvo problémov a úloh (určité riadiace centrum).
Transparentné nebeské kráľovstvo
Žiadny systém, ktorý ovláda veľký počet ľudí, nemôže existovať bez hierarchie. Aj keď duchovný svet podlieha prvotnému princípu a systému stvoriteľa, nie je to žiadny bezcitný automat. Boh môže spravovať svoj systém cez inteligentné bytosti, ktoré sa touto činnosťou približujú k dokonalosti bez toho, aby sa o dokonalosť usilovali.
Pokiaľ v duchovnom svete vládne dokonalá spravodlivosť, musí fungovať aj maximálna transparentnosť. Nič sa nedá utajiť, preto vypočítaví pokrytci nemajú k dispozícií žiadne možnosti získať profit nečistým spôsobom. Nedá sa získať funkcia za protislužbu, nie je možné utajiť akékoľvek nekalé plány. Má to jednoduchú logiku – neexistuje pre komunikáciu klasická reč, všetky komunikácie idú iba cez myšlienky, ktoré sa v duchovnom svete nedajú ukryť. Nie je možné iné si myslieť a iné verejne prezentovať. Každá bytosť je potom logicky jasne čitateľná do najmenšieho detailu. Pokiaľ je každý jasne čitateľný a nič nie možné utajiť, hierarchia moci nebeského kráľovstva môže byť postavená na maximálne spravodlivom systéme. Mentálne schopnosti (inteligencia + charakter = kvalita myšlienok) sú potom jedinými faktormi, ktoré rozhodujú o postavení v spomínanej hierarchií. Keby sa tento duchovný systém transparentnosti dokázal vybudovať vo fyzickom živote na určitej planéte, civilizácia musí zákonite prekonať svoj kritický bod, pretože vo vysokých funkciách sa ocitnú iba najlepší ľudia.

strana 9

Kresťania majú vo svojej modlitbe túto pasáž : „10 príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“
Napriek tomu, že v evanjeliách je ešte množstvo ďalších podobizní nebeského kráľovstva, Ježišovu pointu nedokáže pochopiť ani najvyšší učiteľský zbor cirkvi. Zlo je prisudzované iba hriechu (nemorálnemu správaniu), ale akosi (možno z určitých dôvodov) sa zabúda na jeden z najdôležitejších aspektov nebeského kráľovstva, ktorý tiež Ježiš jasne ukázal:
Ján (3:20-21) 20 Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. 21 Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
Keby cirkev fungovala na princípe nebeského kráľovstva, iba najlepší (mentálne vyspelý) ľudia by mohli zastávať v jej hierarchií vysoké funkcie. Zároveň by nemala problém priniesť akúkoľvek informáciu ohľadom svojho fungovania. Ako je verejne známe, ani jednu z týchto dvoch podmienok nikdy nedokázala naplniť, pretože pápeži a biskupi boli často mentálne podpriemerní, a vždy bolo nevyhnutné tutlať škandály cirkevných hodnostárov, prípadne finančné toky Vatikánu. Transparentnosť, ktorá je základnou podmienkou nebeského (duchovného) kráľovstva sa môže dostať do praxe  fyzického života iba vtedy, ak sa určí ako priorita fungovania každého vyspelého človeka a akejkoľvek organizácie. Túto jednoduchú logickú pravdu, ktorá rezonuje v evanjeliách, sa nedarí zaviesť do praxe iba preto, lebo nikdy ju „vysoká autorita“ svetskej, prípadne náboženskej moci neoznačila za základnú prioritu. Monitorovanie a transparentnosť pritom vždy dokáže odhaliť akýkoľvek trestný čin a viesť systém k spravodlivosti.  Dajme si len jednu jednoduchú otázku: Keby sme boli všetci vo fyzickom svete monitorovaný cez kamery a GPS, prípadne ak by sme sa mohli dopracovať a akejkoľvek informácií vo verejnom sektore, bol by život lepší? Odpoveď znie – ako pre koho. Úradníci a politici nemohli by klamať a kradnúť (populizmus, korupcia), obchodníci by nemohli zavádzať zákazníka a nevera v partnerskom vzťahu by mala ťažký život. Ak by neexistovali papierové peniaze a všetky transakcie by prebiehali iba elektronicky, hmotný majetok by sa nevedel ukryť a všetky veľké podvody by sa vedeli dokázať.

strana 10

Podvodníci rôzneho druhu sa boja svetla, ako čert kríža. Pri akejkoľvek snahe zaviesť transparentnosť a monitorovanie, začnú sa oháňať osobnou slobodou a potrebou utajovať dôverné informácie, pritom mystici a filozofi o nich hovoria ako o otrokoch (závislých na materiálnych statkoch, pudoch tela, potrebách ega (sláva, moc, atď.). Svetlo objektívnej pravdy ide vždy proti osobným záujmom, ktoré chcú vyťažiť profit za každú cenu. Egoisticky zameraná inteligencia si tento fakt veľmi ťažko priznáva, väčšinou hľadá argumenty a výhovorky, ktoré neochraňujú osobnú slobodu, ale možnosť podvádzať.
Transparentné prostredie musí do vysokých funkcií zákonite dostať zodpovedných ľudí, ktorí majú dostatočné mentálne schopnosti pre hájenie záujmov celku. Civilizácia, v ktorej sa preferuje svetlo (transparentnosť), dokáže cez svojich mentálne zrelých vodcov vybudovať spravodlivé prostredie, kde podvodníci a kriminálnici nedokážu realizovať svoje egoistické  plány. V tomto prostredí nemôže exitovať masový hladomor, masová nevzdelanosť, korupcia, populizmus, vykorisťovanie, imperializmus, vojnové konflikty, atď., pretože svetlo pravdy (nezakrývanej reality), je prioritou a posvätnou záležitosťou.
Nie náhodou som odbočil z duchovného (nebeského) kráľovstva do problémov našej civilizácie. Ježiš sa vo svojich podobenstvách snažil ukázať, aké vlastnosti má jeho nebeské kráľovstvo (podobenstvo o hrade na vysokej skale, ktoré svieti na všetky strany), zároveň uvádza, že nie je možné okamžite ho vybudovať vo fyzickom živote (podobenstvo o semene, o dobrom hospodárovi, atď.).  
Materiálny svet má oproti duchovnému množstvo hendikepov. Máme reč aj myšlienky v hlave (iné môžeme hovoriť, iné si myslieť), máme možnosť schovať svoje plány, peniaze, atď., to znamená – máme ideálne podmienky stať dokonalými zlodejmi a pokrytcami. Dosiahnuť aspoň s časti parametre duchovného kráľovstva je z týchto dôvodov veľmi náročné, nie však nemožné. Pokrytec, podvodník, násilník, neverník, primitívny kriminálnik, atď., sa cíti v bezpečí iba vtedy, ak si je istý, že ho nikto neodhalí a nebude musieť niesť zodpovednosť za svoje činy. Existenciu duchovného sveta mu žiadny vedec ani náboženstvo nepotvrdí, preto až do konca svojho života môže žiť v presvedčení, že sa mu všetko prepieklo.
Ak by sa na svetlo (verejnosť) prebojovala vysoká vedomosť, ktorá dokáže, že ani v materiálnom svete nemôžeme nič ukryť pred stvoriteľom, určite by sa začali diať zaujímavé veci. Pokiaľ si veriaci myslí, že dokáže niečo zatajiť pred stvoriteľom, tak je buď veľký hlupák, alebo iba veľký pokrytec, ktorý sa hrá na veriaceho.

strana 11

Vesmírny kopírovací stroj
Ako som už spomenul, dokonalá transparentnosť nemôže mať problém vyhľadať akúkoľvek informáciu. Na vytvorenie a spravovanie informácií týkajúcich sa minulosti, musí existovať mechanizmus, ktorý dokáže zaznamenať aj ten najmenší detail, ako dokonalá bezpečnostná kamera. Každá sekunda, každý názor, každá myšlienka, atď., musí mať svoju vernú kópiu z mnohých dôvodov. Pravda minulosti plní rôzne funkcie. Niektoré bytosti potrebujú v duchovnom svete informácie k poučeniu, analýze a určitému štúdiu, iné bytosti treba konfrontovať s nepríjemnou pravdou, ktorú si nechcú pripustiť. Dokonalý systém nemôže byť vyšachovaný rôznymi trikmi a výhovorkami, keď je dostupná akákoľvek informácia minulosti. V tomto svete musí ale platiť pravidlo, že iba také informácie môžeš dostať, ktoré ti neublížia, prípadne ktoré nemôžeš zneužiť. Chceš si pozrieť svoje minulé životy? Žiadny problém. Chceš sa pozrieť do budúcnosti? Žiadny problém. Tieto poznatky (informácie) sa po vstupe do fyzického tela v mysli z rôznych dôvodov neuchovávajú, pretože by spôsobili nebezpečný chaos. Sú ukryté iba v hlbokom podvedomí, kam sa bežný človek nikdy nedostane. Aj tým, ktorým sa to pri meditácií alebo hypnóze podarí, majú k nim iba obmedzený prístup.
Kvantový fyzici sa zhodujú, že aj tá najmenšia častica má svoju dvojičku, s ktorou je prepojená na akúkoľvek vzdialenosť. Keď zmeníme jednu časticu, jej pár ju okamžite kopíruje. Niektorí z nich tvrdia, že lineárny čas, aký poznáme, je dielom iba nášho vedomia a naša smrť je iba ilúziou. V jadrovej fyzike sa nachádzajú ešte ďalšie úžasné pikošky, ktoré stoja za pozornosť, teraz sa ale zamyslime nad tým, či kvantová veda odporuje zákonom duchovného sveta.

strana 12

Prvé momenty po fyzickej smrti
Tesne po fyzickej smrti plní vesmírna kopírka dôležitú funkciu.  Na rade je dôkladná analýza práve ukončeného telesného života, ktorá je klasická konfrontácia človeka so skutočnou realitou (pravdou). Najskôr sa nebožtíkovi prehrá v zrýchlej forme jeho život, potom sa čaká na jeho zhodnotenie, a pokiaľ si mnohé chybné názory a rozhodnutia nedokáže priznať, vyťahujú sa detaily každej spornej situácie. Pokiaľ povie, že ja som to inak myslel, ako som povedal alebo urobil, vytiahnu sa jeho myšlienky v danej situácií. Nie je problém vesmírnej kopírke zobraziť aj všetky okolnosti, ktoré určitej situácií predchádzali. Hlavne hrdí ľudia (maximálne ego) si nechcú priznať chybu, aj keď ich pravda jasne usvedčuje. Len si predstavte napr. Hitlera alebo Stalina, ako hodnotia svoje skutky po smrti. Viete si predstaviť, ako ich pravdivá konfrontácia privedie k pokore? Hitler do poslednej chvíle nepripúšťal svoju prehru, aj keď to bolo všetkým už dávno jasné. V slabej chvíli vinu hodil na nemecký národ, ktorý si nezaslúžil svojho (zrejme dokonalého) vodcu. Veľké ego si vytvára a živí vlastnú realitu - holú pravdu zámerne zakrýva alebo prekrucuje. Veľké ego je niečo ako nafúknutý balón, preto nedokáže v krátkom čase rapídne zmeniť svoje rozmery, aj keď sa dostane do ponižujúcej situácie.
Pri konfrontácií s nespochybniteľnou pravdou ale nikdy nemôže odísť s pocitom krivdy a nespravodlivosti. Práve toto je účelom pravdivej konfrontácie, ktorá nemôže prebehnúť bez zaznamenaných pravdivých a kompletných informácií. Každá „inteligentná“ bytosť môže byť potom správne ohodnotená a zaradená do tej kategórie, kde naozaj patrí.
V tejto časti som chcel iba ukázať, že duplicitné informácie plnia rôzne dôležité funkcie, preto najvyššia inteligencia si tento systém dokonalej kopírky musela pripraviť ešte pred stvorením vesmíru. Spravodlivosť nemôže fungovať bez dokonalého monitorovania, ktoré sa ukladajú podobne, ako záznam z bezpečnostnej kamery.

strana 13

Rany osudu
Mnohí ľudia si dávajú rovnakú otázku: „Prečo musím zažívať určité utrpenie, ktoré som si sám neprivodil (zdravotné problémy, nevydarený partneri, nešťastné náhody a rôzne iné rany osudu)? Pri akceptovaní systému školy sa všetko môže jednoducho vysvetliť. Život dáva pred človeka vždy iba tie skúšky, cez ktoré ešte neprešiel. Každá úspešne zvládnutá skúška približuje človeka do ďalšieho semestra (na vyšší level), v ktorom sa náročnosť zákonite zvyšuje. Rany osudu nemajú za úlohu človeka dostať do psychických problémov (zničiť psychiku), ich úlohou je človeka dostať k pokore a k správnemu vyhodnoteniu situácie (priznať si chybu). Pokiaľ sa s „krutými“ ranami osudu nezmieri a neustále bude cítiť krivdu, poškodí si psychiku a skúšku bude musieť opakovať pravdepodobne v budúcom živote. Psychická odolnosť sa nikdy nedokáže vypestovať, pokiaľ človek  nemusí riešiť zložité a ťažké životné situácie. Ťažký údel osudu je potom logicky príležitosť zvládnuť náročnú skúšku, ktorá nie je facka od stvoriteľa, ale príležitosť rozpoznať dôležité veci od nepodstatných malicherností.
Sokrates: „Život nie nič iné, ako reťazec premárnených príležitostí“.
Vojaci, ktorí prešli peklom v prvej alebo druhej svetovej vojne, po návrate do civilného života často nechápali, aké malichernosti dokážu psychicky rozhodiť bežného človeka. V tomto prípade platí klasické – čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Otcovské facky od života, ktoré nemajú tragický nádych (smola, hlúpy konflikt, atď.), dostáva každý človek niekoľko krát do roka. Ich cieľom je prebudiť ospalú a jednosmerne orientovanú myseľ k novým názorom, ktoré majú priniesť pozitívnu zmenu. Keď tieto kopance a facky človek nevyhodnotí ako signál ku zmene, zákonite sa budú opakovať v inej forme. V takom prípade je to klasický život v bludnom kruhu.
Ľudia, ktorí sa narodili do skromných podmienok, musia vždy vyvinúť veľké úsilie pre svoje prežitie, preto ich život je síce ťažký, ale zaručene bude ich mentálna úroveň rásť. To nemusí platiť u ľudí, ktorí sa narodili do pohodlia, bezpečia a zároveň sú odmalička rozmaznávaní. Opäť sa ukazuje, že tí, ktorých osud je spojený s luxusom a pohodlím, majú to omnoho zložitejšie, aj keď sa bežnému človeku môže zdať opak. Dobre známy fakt – veľké peniaze, prípadne nadpriemerná fyzická príťažlivosť v spojení s nízkou inteligenciou,  vždy (otázka času) vedie k tragickým koncom – potvrdzuje moju teóriu.
Vo fyzickom svete je teda zrejmé, že človek môže pochopiť množstvo zákonitostí a súvislostí medzi charakterom, inteligenciou a osudom, ktoré vedú k mentálnemu pokroku, alebo k strmému pádu.  Tieto zákonitosti sa mu ale neukážu, pokiaľ bude všetko a všetkých prirovnávať k sebe a svojmu osudu. Svoj osud väčšinou vníma ako najťažší a pritom veľmi neregistruje ľudí s ešte ťažšími problémami a životnými podmienkami.
Sokrates: „Keby všetky naše nešťastia boli znesené na jednu spoločnú hromadu, odkiaľ by si každý musel odniesť rovnaký diel, väčšina ľudí by bola spokojná, keby si mohla odniesť tie vlastné.“

strana 14

Máme tu ešte veľké množstvo ľudí, ktorí sa narodili s určitým fyzickým alebo mentálnym hendikepom, čo je klasická ťažká rana osudu aj pre najbližšiu rodinu. Na prvý pohľad je to jasná nespravodlivosť, ktorá nedáva zmysel. Princíp prevteľovania ale túto nespravodlivosť dokáže dostať do úplne inej roviny, pretože nepoznáme všetky podrobnosti predchádzajúcich životov, v ktorých sa človek napr. nedokázal dostatočne vcítiť do osudu postihnutých ľudí. Keď nevieš pochopiť iného bolesť a trápenie, musíš túto situáciu zažiť na vlastnej koži. Toto pravidlo ľudia často uplatňujú pri výchove a často aj osud behom jedného života prináša situácie, keď napr. podvodník bude oklamaný, alebo bezcitný egoista, ktorý celý život zneužíval city svojich partnerov, zažije všetko z opačnej strany, keď sa bezhlavo zaľúbi. Ľudia ani nevedia, akú pravdu hovoria keď vyslovia klasické – božie mlyny melú pomaly, ale isto.
Keď osud za určitých okolností prehodí pozíciu (podvodník bude oklamaný, vrah bude zavraždený, sadista bude umučený, neverný dostane parohy, atď.), môžeme to vyhodnotiť ako spravodlivý trest, alebo aj príležitosť zažiť všetko negatívne z druhej strany. Všetko záleží len na perspektíve, z ktorej to môžeme pozorovať. Stvoriteľova perspektíva sa musí diametrálne líšiť od ľudskej, pretože pozná najmenšie detaily všetkých životov každého človeka. Z toho vyplýva, že každému môže pripraviť také životné skúšky, ktoré dokáže zvládnuť v rámci svojich mentálnych možností (úrovne, na ktorej sa nachádza). Vyspelé duše, ktoré už zvládli ťažké skúšky, nemusia potom zažívať to, čo všetci na nižších úrovniach, pretože pre nich sú pripravené také úlohy a skúšky vo fyzickom živote, ktoré pripomínajú určitú misiu. Misionárov netreba podrobne opisovať, ale iba pripomeniem, že aj keď nie sú dokonalí, prevyšujú bežných ľudí v mentálnej úrovni o niekoľko tried. Jeden druh prináša pokrok na technickej úrovni, druhý v duševnej. Všetci duševní misionári našej minulosti bojovali proti pokrytectvu a nespravodlivosti odhaľovaním jednoduchej pravdy. Za túto opovážlivosť zaplatili väčšinou svojim životom (umučenie, ukrižovanie, upálenie, atď.). Aj keď nemuseli podstúpiť tieto utrpenia (neplatí pravidlo – musíš to zažiť z druhej strany), zvolili si ťažký osud, ktorý mal za cieľ posunúť civilizáciu po mentálnej stránke vpred. Toto je už dôkaz najvyššej úrovne, kde sa spojila odvaha, statočnosť, atď. (najvyšší charakter), s vysokou vedomosťou (inteligenciou).  Títo výnimoční ľudia nikdy nereptali nad svojim osudom, pretože dobre vedeli, že ich existencia vo fyzickom živote je spojená s určitou misiou, ktorá bude plná utrpenia. 
Táto teória potom dokazuje, že všetko, čo človek zažíva nie je dielom náhody, ale udalostiam podliehajúcim určitému vyššiemu princípu, ktorý je pre obyčajného človeka zámerne ukrytý. Príroda (najvyššia inteligencia) to zariadila prezieravo tak, aby tento princíp mohol odhaliť iba ten, kto už dorástol na určitú mentálnu úroveň.

strana 15

Môže existovať náhoda?
Teraz sa budem dotýkať najzáhadnejších aspektov života, ktoré je možné z ľudského pohľadu pochopiť iba v určitej obmedzenej forme.
Podľa ateistov vesmír a inteligentný život vznikol náhodou. Nebudem teraz rozoberať ich teóriu dokonalej a vyváženej náhody, pretože je to jasný nezmysel.
Keď teórie o životných skúškach, možnosti zažiť situácie z druhej strany a rôzne misie vyspelých bytostí spojíme s existenciou náhody, nikdy nemôžu fungovať.
Predstavme si, že veľmi vyspelá bytosť, ako napr. Ježiš, rozhodne sa prijať fyzické telo za účelom priniesť ľuďom pravdu a iný spôsob myslenia, aby svoju civilizáciu mali šancu nasmerovať k poznaniu základných princípov spravodlivosti a obrazu mentálne zrelého človeka. Táto bytosť je na míle vzdialená od mentality obyčajného človeka a vedomostnej úrovne civilizácie, preto môžeme povedať, že nepatrí do sveta, kde sa narodil. Môžeme potom pokojne skonštatovať, že ide urobiť službu, ktorú mu niekto ponúkol, alebo sa sám dobrovoľne prihlásil. Je to niečo podobné, keď sa lekár žijúci v západnom svete rozhodne dobrovoľne liečiť ľudí v Afrike a pritom má doma pohodlný život.
Ak by bol život postavený na náhode, Ježiš by mohol v detstve zahynúť (choroba, nešťastná náhoda, atď.) prípadne by zažil množstvo situácií, ktoré zabránia úlohe, na ktorú sa podujal. Pripravená misia by sa mohla skončiť zlou súhrou náhod ešte v dobe, keď sa nemala šancu rozvinúť. Pokiaľ by to takto fungovalo, nemalo by zmysel vyspelú bytosť posielať do lotérie osudu fyzického života. Z toho vyplýva, že obrovské množstvo faktorov ovplyvňujúcich osud, musí riadiť neviditeľná inteligencia, ktorá každému pripraví presne to, čo potrebuje na realizáciu svojho poslania, alebo skúšky.
Keby množstvo životných situácií nepôsobilo na prvý pohľad ako náhoda, jednoduchá myseľ, ktorá ešte nemôže poznať zákony najvyššej inteligencie, nedokázala by hru osudu správne vyhodnotiť, čo by malo logicky fatálne následky.
Keď pripustíme, že každý človek má slobodnú voľbu a často do poslednej chvíle nevie ako sa rozhodne a zároveň vylúčime lotériu náhodného osudu, logika rozumu musí ostať stáť. Ako môže niekto iný vedieť, ako sa rozhodnem, keď to neviem sám? Pozná ma niekto lepšie, ako ja sám seba? Táto možnosť prichádza do úvahy iba v tom prípade, ak by niekto všetko vedel (dokonalá inteligencia) a zároveň by čítal moje myšlienky. Z pohľadu určitej obmedzenosti predvídať alebo riadiť osud, to nie je samozrejme možné. Pokiaľ ale budeme tvrdiť, že stvoriteľ je dokonalá a neobmedzená inteligencia, ktorá nie je od nás oddelená, všetko môže začať dávať logiku a zmysel. Boh potom nemá problém vidieť svet očami nedokonalého človeka, zároveň nemá problém byť v mysli každej bytosti súčasne. Teraz sa treba zastaviť a položiť si otázku. Ak by mohol byť v jednej chvíli iba na jednom mieste u jedného človeka, dokázal by vidieť všetko ostatné, čo sa vesmíre odohráva? Keďže neobmedzená dokonalosť všetko vidí a dokáže byť na všetkých miestach súčasne, nemá problém ani naservírovať osud pre každého zvlášť takým spôsobom, aby osudy všetkých navzájom harmonizovali.

strana 16

Táto teória na prvý pohľad hovorí, že režisér a scenárista (Boh) všetko dopredu pripravil a my nemáme šancu osud akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. Lenže dokonalý scenárista môže byť aj dokonalým programátorom hry, ktorá sa môže ukončiť miliardami rôznych možností. Všetky tieto možnosti neobmedzený programátor vytvoril tak, aby sa slobodnou voľbou nedokonalých bytostí zvolila iba jedna. Hra (život) sa potom nemôže ukončiť verziou, ktorú stvoriteľ nedokázal predvídať.
Kvantový fyzik Hugh Everett (ateista) prišiel už v päťdesiatych rokoch minulého storočia s teóriou paralelných multi -svetov, ktoré sa v každej chvíli rozdeľujú na ďalšie a ďalšie. Ešte aj dnes sa touto teóriou zaoberá niekoľko vedcov na základe chovania určitých častíc aj keď dobre vedia, že existenciu týchto svetov vedecky nikdy nebudú schopný dokázať. Netušia, že sa zaoberajú jednou z najväčších schopností stvoriteľa.

strana 17

Vráťme sa ale späť k osudu a náhode. Pokiaľ teda veríme, že náhoda neexistuje, môžeme sa pri každej ťažkej životnej situácií, alebo dôležitej voľbe zastaviť a preštudovať ju.  Čo mi chce osud ukázať, čo mám zvládnuť? Táto otázka je konštruktívna, ale keď sa začneme ľutovať a zmocní sa nás pocit nespravodlivosti, nikam sa nedostaneme..
Rôzne nešťastné tragické udalosti (nehody, choroby, kriminalita, atď.) sa nedejú samoúčelne. Väčšinou slúžia ako ponaučenie, prípadne na základe týchto udalostí sa vylepšuje systém, či technológia, ako pri každej leteckej katastrofe.  Samozrejme iný pohľad na tragickú udalosť má zasiahnutá rodina, iný má nezúčastnený pozorovateľ. Niektorí ubolení rodinní príslušníci ale po čase vyslovia túto zázračnú vetu: „Dúfam, že táto tragédia bude mementom pre  ostatných, preto verím, že môj syn (dcéra, brat, atď.) nezomrel nadarmo.“
Treba ešte viac rozoberať to klasické – všetko zlé je na niečo dobré? Na všetko sa dá pozerať z rôznych uhlov a vždy bude záverečné hodnotenie iné, zodpovedajúce danej perspektíve. Všetky detaily osudu z našej perspektívy nikdy nemôžeme pochopiť, ale vždy pri analýze konkrétnej náročnej situácie máme šancu ju aspoň s časti správne vyhodnotiť. Facky osudu môžu byť z jednej perspektívy vnímané ako trest, z inej, ako príležitosť prebudiť sa.
Najväčšia hádanka (chyták) života
Prvý list Korinťanom (19-20): 19 Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom. Veď je napísané: „On chytá múdrych v ich chytráctve“. 20a zasa: „Pán pozná myšlienky múdrych a vie, aké sú márne.“
Apoštol Pavol nebol žiadny filozof, ale touto myšlienkou jasne naznačil, že „múdrosť“ tohto sveta a „mudrovanie“ vzdelaných je primitívne a nevedomé v porovnaní s najväčšími pravdami života.
Platón: „Kto má rád iba seba, tomu sa vlastná nevedomosť zdá múdrosťou; Takýto človek sa domnieva, že vie všetko, hoci nevie skoro nič, nedovolí iným urobiť, čo sám nevie, a preto sa nevyhnutne dopúšťa chýb, keď to urobí sám.
Ten, kto má rád iba sám seba, živí svoju nevedomosť a zároveň neumožňuje lepším realizovať sa. Týmto postojom brzdí nielen vlastný mentálny pokrok, ale aj pokrok celej spoločnosti.

strana 18

Platón: Niektorý ľudia si o sebe myslia, že sú najmúdrejší zo všetkých ľudí, a nielenže si to myslia, ale sú presvedčení, že ich mnohí pokladajú za takých.“
Masa jednoduchých ľudí, u ktorých žnú úspech a popularitu, živí túto falošnú predstavu o sebe.
Inteligencia, ktorá mnohonásobne prevyšuje dodnes najvyššie intelektuálne špičky („múdrych“), paradoxne vyprodukovala tieto myšlienky:
Platón: „Byť rozumný“, „rozumnosť“ a „poznávať sám seba“ znamená vedieť, čo človek vie a čo nevie. Byť rozumný neznamená iba vedieť, čo vieš a čo nevieš, ale vedieť, že nič nevieš.“
Pokora je jasnou vstupenkou nielen k filozofii, ale aj k poznaniu najvyšších aspektov života. Keď človek neustále živý falošnú predstavu o sebe a v jeho reči, či konaní nie je cítiť pokora, evidentne nemôže rozumieť nielen svetu, ale nepozná ani sám seba.
Koptské evanjelium Tomášovo 67: Ježiš povedal: Kto pozná všetko a má nedostatok v sebe, má nedostatok vo všetkom.
Budha: „Ak budete snažiť porozumieť celému vesmíru, nepochopíte vôbec nič. Ak sa pokúsite porozumieť sebe, pochopíte celý vesmír.“
Johann Wolfgang Goethe: „Človek pozná sám seba len do tej miery, do akej pozná svet.“
Sokrates: „Kto chce hýbať svetom, musí v prvom rade pohnúť sám so sebou“.
Konfucius: „Keď niekto dokáže napravovať seba k lepšiemu, aké môže mať ťažkosti vo výkone svojho úradu? Pokiaľ nedokáže napraviť sám seba, ako chce potom napraviť iných ľudí?“
Títo páni (Sokrates, Budha, Ježiš, Konfucius) sa nikdy vo fyzickom živote nestreli a napriek tomu hovoria rovnakou rečou – pokiaľ pravdivo nevyriešime seba, nemôžeme život nielen pravdivo pozorovať a analyzovať, ale aj organizovať a riadiť.
Ako očistiť svoju krivú optiku, ako zvýšiť svoju vnímavosť a rôzne chybné postoje pri pozorovaní reality - to všetko som podrobne rozoberal v iných kapitolách.
Teraz je ale dôležité rozlúštiť otázku svojej identity a pochopiť dôležité súvislosti, ktoré spomínaný páni dobre poznajú. Tieto súvislosti sa začnú pomaly odokrývať, keď pochopíme, že vždy keď potláčame svoju identitu, osobné ambície a vypočítavú racionalitu (pragmatizmus), začínajú sa diať zaujímavé veci. Keď zahodíme, prípadne maximálne utlmíme svoje ja (ego), automaticky začíname vnímať realitu iným spôsobom.  Vnímanie reality iným spôsobom prináša so sebou aj iný spôsob myslenia. Prichádza k nám sloboda, univerzálna pravda, pohoda, atď..

strana 19

Zahodiť svoje ja neznamená, že máme prestať rozvíjať svoje individuálne schopnosti, ale že sa zbavujeme akýchkoľvek očakávaní, ktoré vyžaduje ego. Dôkladne odstavené ego umožňuje poznať nielen univerzálnu pravdu a maximálnu slobodu, ale zároveň dáva duši priestor prejaviť sa. Duša, ako dieťa dokonalého univerza, automaticky smeruje tam, kde sa zrodila aj za cenu straty vlastnej identity.
Platón: „Kedysi pradávno sme boli jedno. A tá mučivá túžba vrátiť sa k jednote, to je láska.“
Vysoká vedomosť (kompletná inteligencia) s odstaveným egom potom vie, kde je domov, z ktorého žiari svetlo a láska. Táto najvyššia mentálna úroveň potom chápe, že ego je iba falošná identita, ktorá sa snaží vymedzovať voči ostatným. Duša má tendenciu vrátiť sa k stvoriteľovi a keďže vymedzujúce ego odstavila, všetkých ostatných vníma ako súčasť seba. To je tá čistá láska, ktorú Platón spomína. Ako mohol ale Platón poznať tieto najväčšie tajomstvá a chytáky života, keď túto vedomosť nemohol získať štúdiom? Sám ponúka odpoveď:
Platón: „Naše učenie nie je nič iné ako spomínanie. Ak je to pravda, v nejakom predchádzajúcom živote sme sa museli naučiť to, na čo teraz spomíname. Ak si niekto na niečo spomenie, musel to predtým vedieť.“
(Ako asi viete, Platón sa snažil vybudovať ideálny štát v Syrakúzach. Neuspel z mnohých dôvodov. Tento jeho projekt ale nebol produkt čírej fantázie, ale určitou spomienkou na organizačný princíp inej civilizácie, s ktorou sa stretol v minulom živote.)  
Aká je teda odpoveď na najväčšiu hádanku života? Pokiaľ rešpektujeme existenciu nesmrteľnej duše a poznáme jej základné parametre, naša skutočná identita nepatrí nám, ale stvoriteľovi. Táto teória potom vysvetľuje, že od stvoriteľa nemôžeme byť oddelený, aj keď naše ego závislé na zmysloch a nedokonalej mysli, bude tvrdiť opak. Cez neviditeľné častice dokonalosti, ktoré v sebe nosíme, môže stvoriteľ vidieť svet cez naše oči a zároveň poznať každú našu intímnu myšlienku. Okrem toho dokonale (omnoho lepšie) pozná naše schopnosti a mentálny potenciál, ktorými momentálne disponujeme. Nemôže nám ale priamo našepkávať, pretože spoznať seba musíme iba slobodnou vôľou a vlastným úsilím.

strana 20

Jin a jang

Jin a Jang je staročínsky filozofický koncept, ktorý veľmi dobre vystihuje princíp života. Tento symbol totiž nielen vysvetľuje, že všetko musí mať svoju opačnú stránku, ale aj veľmi prehliadanú skutočnosť, že všetko pozitívne v sebe obsahuje kúsok negatívneho a opačne. Tieto protipóly sa navzájom podnecujú (vyvolávajú), a preto nikdy neostávajú v rovnakej pozícií (láska vyvoláva strach, strach vyvoláva lásku, atď.). Z tohto pohľadu nie možné vyniesť jednoznačný záver o dobre, zle, múdrosti, hlúposti, láske, nenávisti, atď., pretože keď sa všetko neustále mení, musí to byť zákonite relatívne.
Jednoduchý princíp Jin a Jang odhaľuje zároveň aj základnú myšlienku stvoriteľa, aj keď ju podrobne neuvádza do širších súvislostí. Tieto súvislosti dokáže pochopiť iba ten, kto už pozná dôležitú funkciu všetkých protipólov, bez ktorých by inteligentný život zostal statický (mŕtvy). Nie je to ťažké na pochopenie, môže to byť iba jednoduchá logika, ktorá sa v našej mysli ešte neobjavila. Všetko pozitívne, sofistikované a krásne nemohlo by existovať, ak by neexistovali ich protipóly. Civilizácia so samými vyspelými bytosťami nemohla by sa vyvíjať, ak by už najlepšie veci boli vymyslené a zároveň by fungovala bez chýb a akýchkoľvek problémov.

strana 21

Negatívne a nepoznané aspekty života teda slúžia k tomu, aby inteligencia mohla neustále na niečom pracovať. Nízky a jednoduchý ľudia, ktorí permanentne vytvárajú problémy teda slúžia silným, ako závažie, ktoré sa musí neustále dvíhať. Z tohto pohľadu potom silní nemôžu odsudzovať a odstraňovať so svojho života slabých, pretože toto závažie neustále potrebujú pre svoj mentálny rast (Hitler tento princíp nepochopil). Najťažšie závažie (úloha) si silný naloží vtedy, ak sa rozhodne dobrovoľne ťahať slabých k lepším mentálnym výkonom.
Princíp Jin – Jang teda jasne ukazuje, že protipóly v inteligentnom živote musia exitovať, pretože bez nich by sa nič dôležitého nemohlo odohrávať.
Stvoriteľovo Jin a Jang a vznik vesmíru
Iba vtedy, ak sa vo vlastnej fantázií ocitneme v pozícií dokonalej a neobmedzenej bytosti, ktorá v sebe nosí tvorivý potenciál (musím niečo vytvoriť), dokážeme pochopiť zmysel, funkciu a príčinu vzniku inteligentného života. Bez praktickej realizácie svojich schopností, dokonalá inteligencia zostáva iba v teoretickej rovine. Lenže tu nastáva zásadný problém. Ako môže dokonalosť vidieť svoje schopnosti, ak je iba jedinou bytosťou a nič ako dokonalosť neexistuje? Evidentne musí vytvoriť bytosti, ktoré môžu túto dokonalosť objaviť z mnohých nezávislých strán. Keď nemá možnosť získať tieto bytosti z vonkajšieho zdroja, musí ich vytvoriť sám z vlastného tela. Každá úloha potrebuje pre svoju realizáciu priestor a čas. Môže dokonalý stvoriteľ trpieť určitou obmedzenosťou? Keď odpovieme že nie, môže sa odohrať všetko, čo si len vieme predstaviť. Len si predstavme, že stvoriteľ je éterická a nezničiteľná bytosť, ktorá svoje éterické telo zhmotní do malého bodu a zároveň vyvolá obrovskú, pre človeka nepredstaviteľnú explóziu. Vznikne hmotný vesmír (priestor), v ktorom sa bude všetko dôležité odohrávať. Táto explózia stvoriteľa zaručuje, že všetky častice vesmíru budú dokonalé a všetky procesy, ktoré v ňom budú prebiehať, odohrajú sa podľa určitého, dopredu stanoveného plánu. Keď sa zrodia galaxie s miliardami planét a hviezd, vytvoria sa základné podmienky pre samostatný život malej individuálnej „primitívnej“ inteligencie, ktorá bude súčasťou veľkej komunity (civilizácie).  

strana 22

Zrod primitívnej formy života je zároveň aj počiatkom nedokonalosti a všetkých negatívnych javov, ktoré s tým súvisia. Stvoriteľ vytvoril zámerne mnohopočetnú primitívnu inteligenciu (opak seba zo seba), aby sa mohla slobodne a prirodzene vyvíjať. Tieto nedokonalé bytosti podľa svojho plánu (na rozdiel od klasických rodičov) nechal ako siroty opustené, aby vlastnou cestou poznávali život. Nebude sa im zjavovať, nebude im dávať žiadne priame inštrukcie - zmysel a princíp života, vlastnú identitu a pravého rodiča (otca a matku), musia objaviť sami. Je to veľmi náročná úloha po všetkých stránkach pre primitívnu inteligenciu, ale práve v tom je ukrytý princíp a hodnota života. Len sa zamyslite nad tým, akú by mal život cenu, ak by sme všetko veľmi ľahko a rýchlo rozlúskli. Ak by sme nepoznali utrpenie rôzneho druhu, ak by sme nemuseli riešiť rôzne problémy, ak by sme nevideli primitívne správanie, atď., videli by sme iba vyspelosť a dokonalosť. Ako by sme sa mohli ďalej vyvíjať, keby sme nemuseli lúskať žiadne problémy a všetky tajomstvá života, vesmíru, stvoriteľa, atď., boli by už dávno objavené. V takom prípade by sme nemuseli nič riešiť a zároveň by sme nedokázali oceniť (vážiť si) tento super stav. Psychicky odolným sa človek nikdy nemôže stať, pokiaľ nezažije nepríjemné situácie s jednoduchými ľuďmi, univerzálnu (čistú, objektívnu) pravdu nikdy nemôže objaviť, pokiaľ nezistí, že pravda sa s egoistických dôvodov prekrúca. Nedokáže ani poznať bezpodmienečnú (čistú) lásku, keď nevidí jej falošnú egoistickú verziu, nikdy nemôže objaviť pravú slobodu, pokiaľ sa neosamostatní a nevidí negatívne  závislosti tela, ega, atď..  
Aká z toho všetkého plynie pointa? Bez dualít a známeho princípu Jin – Jang musí byť život fádny a jednotvárny. Rôzne formy „zla“ a primitívne správanie nemožno z tohto pohľadu odsudzovať, pretože plnia dôležité funkcie života. Len si predstavte film, v ktorom by vystupovali iba kladné postavy v idylickom prostredí a žiadna negatívna postava by im nekomplikovala život. Boj dobra a zla nie základom iba každej  rozprávky, ale aj akčných a kriminálnych filmov. Zápas s ťažkými ranami osudu vyobrazujú zas rôzne psychologické drámy. V týchto filmoch možno nájsť množstvo zaujímavých situácií, z ktorých si divák môže vziať ponaučenie. Keď ale priemerný človek sleduje filmy a seriály z prostredia luxusu (hornej vrstvy), tak často iba krúti hlavou nad tým, aké banálne problémy riešia hlavné postavy. Hodnota týchto filmov pre náročného diváka je minimálna.

strana 23

Keď pripustíme fakt, že stvoriteľ je autorom scenára života, ktorý je zaujímavý a pestrý, tak sa v ňom nemôžu riešiť iba banálne záležitosti, ale všetko, čo si vieme len predstaviť. Postavy života sa potom logicky nemôžu hneď ocitnúť v blahobyte, harmónií, spravodlivosti, láske, atď., pretože to odporuje prirodzenému vývoju. Stvoriteľ určite zámerne nevytvoril zlo, satana, bolesť, vojny, atď., ale ešte pred stvorením jednoduchej inteligencie dobre vedel, že jeho bytosti sa týmto aspektom z nedostatku vedomosti určite nevyhnú. Tieto jednoduché súvislosti si bežní ľudia a hlavne náboženstvá vôbec neuvedomujú. Za všetkým negatívnym vidia satana a démonov, s ktorými Boh a dobrí ľudia vedú večný zápas. Má to samozrejme jednoduchú príčinu – za všetko zlé je zodpovedný niekto iný (problém je vždy na druhej strane). Stačí si vziať na svoju stranu Boha prípadne náboženstvo a zlo je mimo nás. Táto verzia dobra a zla sa používala dávno v stredoveku a do dnešných dní prežíva v mysli miliónov veriacich. Staročínsky princíp Jin - Jang žiadnych démonov nemôže logiky spomínať, pretože dobro a zlo vníma ako súčasť života. Ani antická filozofia (Platón, Sokrates) nevidí zlo v temných silách, ktoré zvádzajú človeka k hriechu. Korene zla vidí filozofia jasne v slabej vedomostnej a inteligenčnej vybavenosti.
Honoré de Balzac: „Nevedomosť je matkou celej zločinnosti. Príčinou zločinu je nedostatok uvažovania.“
Sokrates: „Existuje len jedno dobro a to je poznanie. Existuje iba jedno zlo a to je nevedomosť.“
Zlo a nevedomosť filozofia neodsudzuje ako zločinca, len poukazuje na fakt, že na tento smer máme upriamiť pozornosť, ak chceme vytvoriť lepší život.
Platón: „Nie je možné, aby zlo zmizlo, veď musí byť stále niečo opačné proti dobru. Bez jestvovania zla by sme nevedeli, čo je dobro.“
Poznal Platón princíp Jin–Jang? S veľkou pravdepodobnosťou nie, ale jeho inteligencia a vedomosť ho priviedla k podobnému poznaniu, aké vzniklo  v Číne za éry Konfucia.  Tieto vedomostné poklady vznikli pred dva a pol tisíc rokmi, dávno pred vznikom akéhokoľvek dnešného náboženstva. Z tohto pohľadu sú náboženstvá so svojim peklom, satanom a démonmi iba primitívnou verziou dobra a zla, ktorá nedokáže pochopiť  princíp a zmysel života.

strana 24

Môže naša civilizácia oficiálne prijať mystickú pravdu?
Odpoveď na túto otázku potrebuje opäť veľkú dávku predstavivosti. Nie je to vôbec jednoduchá otázka, preto je nevyhnutné zvýšiť pozornosť a nerobiť predčasné závery.
Skúste si predstaviť nasledujúcu situáciu. Máte schopnosť vrátiť sa v čase napr. o tisíc rokov a svoje vedomosti zo súčasného sveta, v ktorom funguje vyspelá technika, demokracia, trhové hospodárstvo, sociálny systém, atď., budete mať možnosť vysvetliť vplyvnému kráľovi a jeho poradcom, aby skvalitnili život vo svojej krajine. Odkiaľ by ste začali? Aká reakcia by nasledovala, ak by ste spochybnili systém monarchie so svojou dedičnou líniou? Existovala by aspoň malá šanca, aby ste aspoň niečo pozitívne dokázali prezentovať takým spôsobom, pri ktorom by sa nenabúral zabehaný politický, ekonomický a náboženský systém? Mohla by nastať určitá dôležitá pozitívna zmena, pri ktorej by sa neohrozili záujmy kráľa, šľachty, prípadne Vatikánu? Odpoveď bude zrejme jednoznačná – nie.
Karel Čapek: „Všetci vladári sveta sa najviac desia toho, že by to mali skúsiť inak, neslýchane a obrátene; nič nie je konzervatívnejšie, ako ľudské vládnutie.“
A teraz si predstavme, že v súčasnom svete sa objaví človek, ktorý bude mať ambíciu skvalitniť život celej civilizácie. Poukáže na chyby a nedostatky v každej oblasti, odokryje dôležité súvislosti a zároveň vyobrazí princíp života, v ktorom nemá človek  iba jednu šancu. Komu by táto vedomosť mohla teoreticky prospieť? Komerčnému biznisu, ktorému vyhovuje teória jedného života? Politikom, ktorí potrebujú šíriť svoj vplyv a ovládať masy? Náboženstvám, ktoré strašia satanom a peklom? Veriacim, ktorí nepotrebujú premýšľať? Vede, ktorá sa určila do pozície nositeľa vedomosti? Ateistom, ktorí popierajú akéhokoľvek Boha? Mohol by som vymenovať ešte ďalšie skupiny a komunity, ktorým súčasný stav vyhovuje. Väčšina obyčajných ľudí by pozitívnu zmenu a novú vedomosť určite privítala. Je tu však  jeden zásadný problém. Na novú vedomosť, ktorá zásadným spôsobom zmení život, musí byť myseľ pripravená. V prvom rade musí byť otvorená všetkému novému (žiadne konzervatívne názory), v druhom rade musí aspoň tušiť, ktoré politické, ekonomické a náboženské organizácie, prípadne vedecké kruhy, vedomosť iba predstierajú. Ak by sa masám jednoduchých ľudí  prezentovala v súčasnej dobe z oficiálnych médií napr. mystická teória o prevteľovaní, malo by to určite aj tragické následky. Množstvo ľudí so spackaným životom a zničenou psychikou by zvolilo sebevraždu, ako nový reštart svojho života. Ktorá autorita by dokázala vysvetliť týmto nešťastným ľuďom, že tento reštart sa vôbec neoplatí z racionálneho hľadiska? Známy politik, vedec, alebo pápež? Evidentne musel by to byť človek, ktorí je uznávanou autoritou, pozná aspekty najvyššej pravdy a zároveň ich dokáže citlivo a zrozumiteľne prezentovať. Pokiaľ ľudstvo nemá tieto autority, nová revolučná vedomosť nemá šancu stať sa oficiálnou. Pripomína to začarovaný kruh, s ktorého niet úniku.

strana 25

Toto je holý, krutý, pesimistický, ale najpravdepodobnejší scenár pri stretnutí ľudstva s novou vedomosťou. Pokiaľ by nebola žiadna šanca uniknúť z tohto začarovaného kruhu pre každú civilizáciu, stvoriteľ by musel spraviť vo svojom diele veľkú chybu. „Asi“ nie je náhoda, že ľudstvo bolo obdarené mnohými ľuďmi, ktorý svojou mentálnou úrovňou mnohonásobne presahovali vedomosť a kultúrne dedičstvo našej civilizácie. Aj keď boli väčšinou nepochopení, zosmiešnení, prenasledovaní, prípadne popravení, zanechané texty a myšlienky dokazujú, že skutočné autority s vysokou vedomosťou našu civilizáciu navštívili. Ľudstvo teda vlastní vysokú vedomosť, len ju z mnohých dôvodov nedokáže, prípadne nechce priniesť na svetlo. Mohli by sa totiž odokryť nepríjemné skutočnosti,  dôležité súvislosti odokrývajúce primitívnu úroveň vedomosti v každej oblasti.
Zmiešané pocity
Človek po dosiahnutí vysokého poznania musí evidentne získať zmiešané pocity. Na jednej strane už vie, kde je sever,  na druhej vidí detailne korene ľudskej biedy a nízku šancu zlegalizovať vysokú vedomosť. Pri súčasnej vedomostnej úrovni ľudstva sa potom logicky ocitne v pozícií mimozemšťana, ktorému skoro nikto nerozumie.
V predchádzajúcej kapitole uvedená gnostická myšlienka potom začne dávať logiku a zmysel:
Koptské evanjelium Tomášovo 56: Ježiš povedal: „Ten, kto poznal svet, našiel mŕtvolu a kto našiel mŕtvolu, toho svet nie je hoden.“
Kto poznal ľudskú civilizáciu (svet), ten už veľmi dobre vie, či má šancu pokročiť na vyšší evolučný stupeň, alebo speje  k mŕtvole. Na druhej strane civilizácia s pomýlenými hodnotami, s nízkou vedomostnou úrovňou a slabými autoritami, nedokáže nikdy prijať toho, kto svojim poznaním a schopnosťami túto úroveň presahuje. Keď ľudstvo po celú dobu zabíja všetkých, ktorí prinášajú vedomosť a pravdu, evidentne si týchto ľudí nezaslúži.
Petrovo zjavenie 14. ...Márne bude až do môjho návratu vchádzať na svet pokolenie nesmrteľných duší.
Hlavne mladí ľudia potrebujú veriť, že svet sa jedného dňa začne meniť k lepšiemu. Optimizmus je najlepší liek proti depresívnemu pesimizmu, ale na druhej strane môže zaváňať veľkou naivitou, ktorá sa jedného dňa môže prebudiť do nepríjemnej reality. Treba si uvedomiť, že žiadna pozitívna zmena neprichádza automaticky, ak poznáme históriu, tak vždy bola spojená s rôznymi krvavými revolúciami, ktoré vyústili k väčšej slobode a obmedzeniu nespravodlivej vládnej moci. 
V najvyššom mystickom pohľade ale nikdy neprevládajú emócie (frustrácia, pesimizmus, atď.), život je vnímaní ako dokonalý proces,  v ktorom musia existovať všetky extrémy a protipóly.  

strana 26

Erich Maria Remarque: „Nikdy toho nechci moc vedieť. Čím menej toho človek vie, tím ľahšie sa mu žije. Vedenie činí človeka slobodným - ale nešťastným.“
Aj keď táto myšlienka vystihuje veľkú pravdu, môže vyspelý človek  vymeniť svoje poznanie a slobodu za pohodlné (časovo obmedzené) šťastie? Odpoveď znie – môže, ale iba vtedy, pokiaľ ešte neprekročil určitú mentálnu úroveň.
Karel Čapek: „Pokiaľ sa má sloboda a láska vylučovať, volím slobodu. Radšej čierne krídla, než ružové putá.“
Zmysel života
Určite už nie je nutné po tomto všetkom vykresľovať zmysel života. Z môjho pohľadu je najväčšia tragédia umrieť v nevedomosti a nevyužiť svoj mozgový potenciál.
Pridám ešte zopár myšlienok, ktoré dokazujú, že vysoké poznanie tu stále máme, len ho nevieme prakticky využívať.
Sokrates: „Život nepodrobený skúmaniu, nemá cenu žiť.“
Johann Wolfgang Goethe: „Vlastním predmetom štúdia ľudstva je človek.“
Albert Einstein: „Úsilie o pravdu musí byť nadradené akémukoľvek inému úsiliu. Dôležitá vec je neprestať sa pýtať.“
Jack London: „Iba vtedy, pokiaľ sa zaujímaš o všetko, čo sa okolo teba deje, žiješ naplno!“
Antoine de Saint-Exupéry: „Tu je to moje tajomstvo, úplne prostunké: správne vidíme iba srdcom. Čo je dôležité, je očiam neviditeľné.“
Keď si stanovíme prioritu – poznanie pravdy, Boha, atď. (najvyššie aspekty života), tak musíme pochopiť, že nebude to zadarmo. Okrem toho, že to vyžaduje veľké mentálne úsilie, musíme obetovať (vzdať sa) vo veľkej miere aj klasických svetských  túžob a potrieb.
Diogenés Ze Sinópy: „Čím múdrejší je človek, tým menej má potrieb.“
Budha: „Príčinou utrpenia je túžba – s koncom túžby končí utrpenie.“
Koptské evanjelium Tomášovo: 27. Ježiš povedal: „Keď sa nebudete postiť od sveta, nenájdete kráľovstvo...“
Sokrates: „Pokiaľ sa chceme priblížiť k pravde, musíme sa v prvom rade vzdialiť od všedného života.“

strana 27

Neznamená to odtrhnúť sa od reality,  zabudnúť na všetky svoje povinnosti, odopierať si pekné chvíle, atď., ale vytvoriť si v živote dostatočný priestor, aby sme neustále mohli mentálne napredovať. Slobodný človek zbavený akýchkoľvek túžob a závislostí sa nemôže vyhovárať na nedostatok času, pretože racionálna myseľ si nenakladá na plecia klasické malichernosti. Žiť naplno do konca života môžeme iba vtedy, ak sa o život budeme neustále zaujímať (pozorovať, analyzovať, vyhodnocovať, atď.). To je podstatný rozdiel od všeobecne rozšíreného názoru, ktorý preferuje klasické ľudské radovánky (alkohol, zábava, sex, atď.).
Život (dokonalá inteligencia) sa každého pýta: „Čo od života chceš? Čo je tvoja priorita?“, aby každý dostal presne to, po čom túži jeho srdce. Keď chceš partnerskú lásku, budeš ju mať, keď chceš majetok, slávu, moc – to všetko čaká na teba, aby si zistil, akú to má hodnotu, životnosť a všetko čo s tým súvisí. Túžba je ako magnet, ktorý k sebe priťahuje predmet svojho záujmu. Zároveň túžba je aj zajac, za ktorým sa človek ženie, kým ho nechytí. Keď ho chytí a po určitom čase sa ho nabaží (zunuje –uspokojená túžba), okamžite sa objaví ďalší zajac a takto to pokračuje donekonečna. Keď sa už za ním nedokáže naháňať (napr. zostarne), stáva sa nešťastným.
Človek si teda musí vybrať prioritu - chce si život užiť (naháňať za svojim zajacom), alebo chce život pochopiť.
Friedrich Nietzsche, ako jeden z mnohých intelektuálov tvrdil, že najväčšia tragédia pre človeka a ľudstvo je stádovitosť. Človeka, ktorý vystúpil zo stáda nazval nadčlovekom.
Friedrich Nietzsche: „Ak nechce človek patriť k davu, stačí, aby prestal byť voči sebe pohodlný.“
„Počúvajte ma dobre, lebo vás učím, ako byť nadčlovekom! Nadčlovek je zmyslom zeme! Človek je len lanom medzi zvieraťom a nadčlovekom - lanom napnutým nad hlbokou priepasťou.“
„Človek si nezlomí nohu vtedy, keď v živote s námahou stúpa nahor, ale vtedy, keď si všetko začne uľahčovať a hľadať najpohodlnejšiu cestu.“
Najpohodlnejšia cesta je členstvo v určitej komunite, ktorá ochraňuje svoje ovečky a zároveň rafinovane vedie naivnú myseľ k prevzatiu jednoduchých teórií života. Je to jasná cesta do dobrovoľného otroctva, v ktorom nie je možné naplno využiť svoj mozgový potenciál.
Friedrich Nietzsche: „Musíme prekonať kresťanstvo ako morálku otrokov nesamostatných ľudí, aby sme urobili miesto nadčloveku.“

strana 28

Je zaujímavé, že vedci v akejkoľvek dobe, skôr či neskôr, stávali sa nepriateľmi náboženstiev.
Galileo Galilei: „Necítim sa byť viazaný veriť, že rovnaký Boh, ktorý nás obdaril zmyslami, rozumom a inteligenciou, by chcel, aby sme ich nevyužili.“
Samostatná analytická myseľ sa nikdy nestotožňuje s akoukoľvek komunitou alebo vytvorenou teóriou. Na druhej strane musím upozorniť, že keď sa ešte nevyvinutá myseľ oddelí z určitých dôvodov od stáda (napr. protest – vzdorovitosť), stáva sa ľahkou potravou pre vlkov (zablúdi). Neodsudzujeme preto naivné ovečky, skôr sa snažme pochopiť aké parametre musí spĺňať človek, ktorý sa dokáže bezpečne oslobodiť (oddeliť) od stáda.  Ovečka, ktorá začne pozorne sledovať všetky zákony stáda, mentálnu úroveň vodcov, potravu, ktorú dostáva a zároveň aj skúma prostredie, v ktorom sa pohybuje, pomaly prestáva byť zvieraťom a stáva sa „nadčlovekom“. Nadčlovek, podľa mojich vedomostí (referenčného bodu), nestojí na vrchole poznania, pretože je to iba nadpriemer. Na vrchole stoja tí, ktorí nosia v sebe vysokú vedomosť, maximálnu mieru slobody, pokory a zároveň nie sú pohltení starosťami bežného života. Do tejto skupiny patria – Ježiš, Budha, Sokrates, Platón, Konfucius a ďalší mystici a filozofi, ktorí sa oslobodili od svojho ja (ega). Mystici a filozofi nie sú žiadne modly, ktoré sa napodobňujú podobne ako celebrity šoubiznisu. Človek, ktorý sa im začne približovať, pozná sa veľmi jednoducho – chápe pointu hlbokých filozofických myšlienok a zároveň ich dokáže vložiť do správnych súvislostí.
Pokiaľ dobre chápeme, na rozdiel od náboženstiev, že iba vedomosť a charakter (vysoká mentálna úroveň) vedie k rozlúšteniu všetkých tajomstiev života, tak bez filozofického spôsobu myslenia Boha nikdy nepochopíme. Veriaci, ktorý sa snaží zapáčiť Bohu dodržiavaním náboženských zákonov (morálka, obrady, tradície, atď.), bude po svojej smrti veľmi sklamaný, keď zistí, že ho náboženstvo do žiadneho neba nepriviedlo. Na druhej strane ľudia (často aj ateisti), ktorí sa snažili vylepšiť spoločenský systém svojou poctivou prácou, alebo boli pozitívnym príkladom v osobnom živote pre ostatných, môžu dosiahnuť omnoho vyššiu pozíciu na druhom svete, ako najväčšie náboženské špičky. To sú paradoxy, ktorým môže porozumieť iba nadčlovek, vybavený samostatným logickým myslením. Mnohí ateistickí intelektuáli dnešnej a minulej doby dokazujú, že človek nemusí prežiť svoj život ako ovca podliehajúca zákonom stáda (klasický konzumný spôsob života), dôležité je maximálne využiť svoj tvorivý potenciál, ktorý prinesie úžitok vlastnej osobe a zároveň aj celku. Pri preferovaní pravidla – to čo je dobré pre mňa, je dobré aj pre celok, napĺňame základný zákon života.

strana 29

Keď život definujeme ako Boha, tak Boh musí logicky odmeniť každého, kto podporuje lepší život. Ovce, ktoré sa riadia zákonmi stáda, prípadne dravce, ktorým ide o dominantné postavenie, vlastný hárem, veľké teritórium, atď. – to všetko sú iba zvieratá podliehajúce zákonom džungle. O úroveň vyššie od nadčloveka je bytosť, ktorá nie je ani ovca ani dravec a predsa je prezlečená za človeka. Pozoruje detailne ľudí (všetky procesy v stáde, vo svorke  dravcov, atď.) a občas prináša správu zo svojho pozorovania. Ovečky a šelmy týmto správam väčšinou nerozumejú, pretože sú zaujaté svojimi starosťami a nezaujatý pohľad si nevedia ani predstaviť. Lenže paradoxne týchto ľudí, ktorí nezaujato pozorujú život a ktorých nepriťahujú svetské záležitosti, potrebuje civilizácia ako soľ. Nízka vedomostná a mentálna úroveň našich intelektuálnych špičiek zatiaľ ešte nepochopila, prečo Platón vyslovil túto myšlienku:
Platón: „Svet by mohol byť spasený iba vtedy, ak by sa králi stali filozofmi, alebo filozofi kráľmi.“
Mojou snahou bolo podrobnejšie objasniť v širších súvislostiach práve túto myšlienku, aby všetci, ktorí si nevedia užívať život ako ovce alebo šelmy (zvieratá), neľutovali svoju pozíciu pozorovateľa, pretože sa dostali na vysokú rozumovú úroveň, aj keď ju v tomto fyzickom svete iba málokto dokáže doceniť.
Ateistický pozorovateľ (vedec) bude mať vždy pochybnosti o zmysle svojej práce, ktorá sa mu môže zdať pre ľudstvo nedocenená, prípadne zbytočná, na druhej strane mystik, prípadne filozof, ktorý chápe dokonalý proces stvoriteľa, žiadne pochybnosti nemá. Kde sa nachádza naša perspektíva, z ktorej pozorujeme život, záleží iba na tom, koľko pravdivých (overených) dielcov (informácií) dokážeme správne vyskladať (pospájať) do logického celku. Pokiaľ život stále nedáva zmysel a veríme v dokonalého stvoriteľa, hľadajme chybu vo svojom pozorovaní a nepodceňujme dokonalosť. Dopredu ale upozorňujem, že bez pokory a trpezlivosti, žiadnu zásadnú chybu neopravíme. Keď dôležité chyby opravíme, získame životnú filozofiu, ktorá naozaj funguje. Zo správnej filozofie pramení psychológia, ktorá dokáže poradiť každému, kto má akékoľvek problémy osobného života. Vysoká vedomosť teda neprináša žiadny nudný život, ktorý je uzavretý vo vlastnom svete. Tie obrovské možnosti postupne uvidí každý, kto túto vedomosť (mentálnu úroveň) získal.
V počítačovej terminológií existuje výraz – open source softvér, to znamená že sa môže voľne používať, šíriť, modifikovať, atď.. Aj najvyššie pravdy života, pokiaľ nechcú skostnatieť, musia používať rovnaký princíp. Všetko čo spoľahlivo funguje a prináša dobré výsledky, má kvalitný zdrojový kód. Keď svoje teórie a vlastnú filozofiu postavíme na zdravom kóde,  všetko čo vytvoríme, bude prinášať pozitívne výsledky počas celého života. Napriek tomu tieto pravdy, ako open source softvér, nikdy nesmieme uzavrieť, pretože vždy môže prísť niečo lepšie. Preto všetko, čo ste mohli čítať v tejto kapitole nepovažujem za nespochybniteľnú a uzavretú pravdu, ale iba za určitý názor nedokonalého človeka, ktorý sa veľmi poteší, ak fungujúcu a nezaujatú pravdu niekto iný zrozumiteľnejšie, komplexnejšie a krajšie vysvetlí. Žiadna intelektuálna súťaž o to kto je lepší, ale spolupráca, v ktorej je jasná priorita – nová vedomosť, ktorá má zachrániť civilizáciu. []

strana 30