Georg Christoph Lichtenberg (1742-1799): „Zvláštne, že ľudia tak radi bojujú za svoje náboženstvo, a tak neradi podľa neho žijú.“

Obsah

Ježišov príbeh ...str.2

Prvé kresťanské komunity ...str.5 

Nicejský koncil ...str.6

Zrod neomylnosti ....str.8

Víťazstvo biskupov preferujúcich pragmatizmus ...str.9

Temný stredovek ...str.10

Prvá schizma (vznik Pravoslávnej cirkvi) ...str.10

Cirkev a rozvoj vzdelanosti ...str.11

Inkvizícia....str.12

Pokusy o reformáciu kresťanstva ...str.14

John Wycliffe ( Ján Viklef 1329-1384) ...str.15

Ján Hus (1369-1415) ....str.15

Martin Luther (1483-1546) ...str.16 

Vestfálsky mier (1648) ....str.17

Francúzska revolúcia - príčina úpadku moci Vatikánu ...str.18

Novodobá cirkev ...str.19

strana 1

Nie je nutné poznať všetky známe mená a presné dátumy určitých udalostí počas skoro dvetisíc ročnej histórie kresťanstva. Dôležité je vedieť, ako vzniklo, čo všetko ovplyvňovalo a komu slúžilo. Ateisti pristupujú k Biblii a Ježišovmu životu ako k rozprávke, ktorá je kompletne vymyslená pre jednoduchého človeka a všetky dochované dokumenty pramenia s pier podvodníkov, ktorí si potrebovali umelo vytvoriť ďalšie náboženstvo. Lenže zarytí ateisti závislí na vede, vedecko – analytický prístup pri náboženstvách vôbec neuplatňujú. Informácií, ktoré môžu túto problematiku osvetliť je pritom nesmierne množstvo.
Ježišov príbeh
Každý kto prečítal kompletne aspoň jedno evanjelium môže prísť k záveru, že pred dvetisíc rokmi žil neobyčajný človek, ktorý hlásal veľmi revolučné myšlienky. Napríklad: „Miluj svojich nepriateľov! Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu druhé! Nech prvý hodí kameňom ten, kto je bez hriechu.“, atď.. Tieto myšlienky boli v ostrom rozpore so Starým židovským zákonom, v ktorom dominoval princíp – oko za oko, zub za zub. Katolícka cirkev má dodnes na to iný názor.
Kompendium katechizmu: 23. Aká jednota existuje medzi Starým a Novým zákonom? Písmo je jedno, ako jedinečné je Božím slovom, jedinečným spásonosným plánom Boha, jedna je tiež božská inšpirácia oboch Zákonov. Starý zákon pripravuje Nový a Nový je naplnením Starého: oba sa navzájom osvetľujú.
Svoju výnimočnosť Ježiš ukázal nielen svojim netradičným spôsobom myslenia, ale aj schopnosťou predpovedať budúce udalosti. Veľa sa diskutuje o jeho zázrakoch, ktoré šokovali zhromaždené davy. Sú pravdivé, alebo je to len bujná fantázia tých, ktorí sa nás snažia presvedčiť o Ježišových extra schopnostiach? Existuje určitý kľúč, ktorým môžeme túto záhadu vyriešiť bez vedeckých dôkazov. Potrebujeme iba určité indície, dobrú predstavivosť a empatickú vybavenosť. Indície sú na tú dobu netradičné myšlienky, ktoré

strana 2

sa snažia pomocou určitých prirovnaní vysvetliť určitý princíp. Každý človek, ktorý sa snažil prelomiť určité zaužívané názory a predsudky väčšiny môže potvrdiť, že dosiahnuť situáciu, v ktorej všetci počúvajú (maximálna pozornosť) je možné iba vtedy, ak publikum nadobudne pocit, že k nim hovorí výnimočný človek (maximálny rešpekt). Teraz si predstavme, že sme v koži Ježiša a potrebujeme vysvetliť jednoduchým ľuďom veľmi ťažké myšlienky, s ktorými sa ešte nikdy nestretli. Bude nám stačiť naša výnimočná rétorická a filozofická schopnosť? Dokázali by sme k sebe pritiahnuť davy jednoduchých ľudí iba s myšlienkami, ktoré som spomenul? Stačili by tieto myšlienky k tomu, aby nás ľudia boli schopný vyhlásiť za mesiáša a výnimočného muža? Pokiaľ poznáme myseľ jednoduchého človeka, ktorý ku všetkému novému pristupuje nedôverčivo, tak potom svoju výnimočnosť musíme evidentne preukázať iným spôsobom. Ježiš myseľ jednoduchého človeka dobre poznal, preto vedel, že iba slová určite nebudú stačiť. Nemá zmysel diskutovať o tom, či dokázal vykonať ten, alebo onen zázrak uvádzaný v Biblií. Dôležité je pochopiť, že musel vykonať skutky, ktorými ohúril davy.

Možno niekoho napadne, že mohol byť dobrý podvodník, ktorý ovláda rôzne kúzelnícke triky, ale keď poznáme jeho výroky a nasledujúce udalosti, tak obraz podvodníka nedáva zmysel. Často zdôrazňoval, že nehľadá svoju slávu, neustále demonštroval svoju skromnosť (opovrhoval materiálnymi statkami) a taktiež dobre vedel, že neskončí ako oslavovaný kráľ, ale ako odsúdený podvodník, ktorý sa hrá na proroka a mesiáša.

strana 3

Treba si uvedomiť, že u skutočného podvodníka sa vždy prejaví egoistický zámer, ktorý vedie k osobnému profitu. Ježiš evidentne nejavil žiadne známky podvodného chovania, preto skutky, ktoré dokázal vykonať musia patriť do kategórie paranormálnych javov, ktoré sa dejú iba vo výnimočných prípadoch. Pokiaľ pripustíme, že Ježiš bol výnimočný človek, tak sa logicky mohli pri ňom udiať výnimočné udalosti. S pohľadu racionálne zameraného ateistu, ktorý verí iba vede a overeným informáciám, toto všetko samozrejme nedáva zmysel. Ježišov príbeh, ako ho poznáme z Biblie, či rôznych filmov mne osobne nepripomína žiadnu rozprávku, ale skutočný príbeh, pretože okrem toho že chýba happy end, správanie všetkých postáv (apoštoli, farizeji, Pilát, Herodes, atď.,) je veľmi pravdepodobné.

Myšlienky, ktoré tento výnimočný človek zanechal sú tak veľmi prenikavé, že aj keď ich mnohí prepisovatelia, cenzori a editori pošpinili človečinou, stále vykazujú známky vysokej filozofie. Symbolika a rôzne podobenstvá, ktoré Ježiš používal, mi pripomínajú reč vyspelého a zodpovedného rodiča, ktorý sa snaží svojim deťom vysvetliť všetky negatívne javy pýchy a egoizmu, ktoré bránia princípu jednoty, harmónie a spravodlivosti.
Každá Ježišova reč v evanjeliách sa môže podrobne rozoberať do detailu na filozofickej úrovni, pretože ukrýva určité posolstvo, ktoré máme pochopiť. Lenže ako dobre vieme, ľudia rozoberajú pravdivosť všetkých nepodstatných detailov jeho života a pritom lúšteniu jeho myšlienok venujú iba minimálnu pozornosť.  Tento fakt jasne dokazuje, že rôzne Ježišove prejavy nedokážu dať do širších súvislostí, s ktorých sa má vynoriť nielen určité posolstvo, ale aj ucelená filozofia.
Množstvo zachovaných a novoobjavených textov dokazuje, že Ježiš je skutočná historická postava, ktorej existenciu môžu spochybniť iba zarytí, málo vedomostne vybavení ateisti.
Treba si však uvedomiť, že Ježišovou smrťou celý zaujímavý príbeh kresťanstva iba začína. Zaujímavé to začne byť iba vtedy, ak svoju pozornosť neupriamime na Ježiša, ale na ľudí, ktorí majú ambíciu profitovať s učenia (filozofie), ktorej dobre nerozumejú.

strana 4

Prvé kresťanské komunity
Je vedecky dokázané, že rôzne texty zachycujúce Ježišov život vznikli niekoľko desaťročí po jeho smrti na rôznych miestach Sýrie, Egypta, Palestíny, atď.. V tom čase existovalo už veľa kresťanských komunít, ktoré sa opierali o rôzne verzie textov a ústne šírených myšlienok. Vznik týchto komunít a ich fungovanie odhaľujú Pavlove listy, ktoré sú súčasťou Biblie.
Kresťanské komunity boli niečo podobné, ako náboženské sekty, ktoré žili nezávisle od seba. Medzi najznámejšie patrili Gnostici, chápajúci Ježiša aj ako veľkého filozofa, ktorému jednoduchá myseľ nedokáže rozumieť. Do svojich radov preto prijímali iba ľudí, ktorí mali nadpriemerne vyvinutú myseľ. Slovo – vyvolený, ktoré sa k nim často viaže, nie je prívlastok privilegovanej komunity, ktorá si nárokuje určitý status, ale v skutočnosti má vyjadrovať schopnosť rozumieť Kristovým myšlienkam do maximálne možnej hĺbky. Gnostici boli jednoznačne filozoficky orientovaní kresťania, ktorí napriek nadpriemernej vedomostnej úrovni nedokázali osloviť ľud (s pochopiteľných dôvodov) v masovom meradle. Na druhej strane tu boli iné komunity (sekty), ktoré sa vyznačovali fanatizmom, radikalizmom a veľkým odhodlaním zomrieť za svoje náboženstvo. Rimania dlho kresťanov prenasledovali a zároveň s úžasom sledovali ich správanie pred popravou. Žiadny strach, žiadna prosba o život, bolo tu iba jasné odhodlanie zomrieť za správnu vec, podobne ako v druhej svetovej vojne kamikadze a v dnešnej dobe sfanatizovaní samovražední atentátnici.

Možno je dobré pochopiť, prečo kresťania stále dokázali rozširovať svoje komunity a odolávať rôznym vyhladzovacím snahám. Hlavný dôvod určite neboli iba pekné Kristove myšlienky, ale určitá solidarita, ktorá u kresťanov fungovala. Vo svete, kde vládla krutá moc, právo silnejšieho a bezohľadnosť, bolo členstvo v komunite, v ktorej si všetci pomáhali, veľmi výhodnou alternatívou. Po dlhých rokoch prenasledovania za známych okolností Konštantín Veľký prijal kresťanstvo za štátne náboženstvo, ale ešte definitívne nepochoval pohanské kulty rímskych Bohov (rok 313 – Milánsky edikt).

strana 5

Nicejský koncil

Veľmi dôležitá udalosť kresťanstva – Nicejský koncil r. 325. Konštantín Veľký povolal biskupov z mnohých kresťanských komunít, aby vyriešili nielen všetky formality hierarchie, sviatkov, krstu, atď., ale hlavne aby sa vytvorili jednotné kánony (pravidlá) a prijali oficiálne texty evanjelií. Impérium potrebovalo štátne náboženstvo z politických dôvodov, preto existencia rôznych foriem a výkladov kresťanstva bola nevyhovujúca.
Veľmi zaujímavý fakt, ktorý mnohé prezrádza a zároveň vyvoláva veľkú pochybnosť – pred prvým koncilom existovalo množstvo kresťanských textov, po koncile už žiadne iné verzie Kristovho života a jeho učenia neexistovali. Bola to klasická cenzúra, v ktorej sa prijali iba tie texty, ktoré vyhovovali, ostatné boli označené za predčasné, prípadne neprijateľné pravdy. Spálením týchto dokumentov cirkev zlikvidovala konkurenčné kresťanské evanjeliá, ktoré obsahovali množstvo zaujímavých myšlienok. Koľko textov s akým obsahom, to už dnes nikto nemôže zistiť.
Musím uviesť ešte jednu „maličkosť“, ktorá sa veľmi nespomína. Od Milánskeho ediktu po Nicejský koncil ubehlo 12 rokov. Určité kresťanské komunity dobre vedeli, že príde deň, keď sa kresťanstvo stane jediným náboženstvom a pohanské kulty definitíve zaniknú. Dvanásť rokov je dostatočný čas k tomu, aby sa pripravili texty evanjelií rôznym prepisovaním, v ktorom sa niektoré pasáže vynechajú, iné pozmenia, či dokonca doplnia.

strana 6

Tieto pripravené texty potom poslúžia ako pravé božie slovo. Asi nie je náhoda, že štyri oficiálne evanjeliá sú si navzájom veľmi podobné. Zvitky od Mŕtveho mora alebo Rukopisy z Nag Hammádí dokazujú, že iné evanjeliá boli omnoho pestrejšie s množstvom zaujímavých informácií. Treba ešte zdôrazniť, že za 300 rokov prešli evanjeliá pri rôznych prepisovaniach mnohými úpravami, ktoré prezentovali určitú verziu editora, preto nie je zaručené, že všetky Ježišove výroky sú originálne (v presnom znení), prípadne že nie sú vytrhnuté z určitého kontextu, ktorý sa snažil vo svojich prejavoch bližšie vysvetliť.
Vráťme sa ale späť na prvý veľký zjazd kresťanov. Veľký spor na koncile sa viedol s ariánmi, ktorí vnímali Ježiša ako syna Boha, nie ako Boha rovného. V Evanjeliách Ježiš často spomína, že je iba jeden Otec, on je syn Boží a vy všetci ste moji bratia. Je to jasný dôkaz, že ariáni mali pravdu. Ariáni ale prehrali, Ježiša definovali ako stelesneného Boha a zároveň vznikla náuka o svätej trojici (otca, syna a ducha). Víťazní biskupi neboli ale žiadny filozofi a uzákonili evanjeliá, ktoré napriek spomínanej cenzúre majú veľkú výpovednú hodnotu. Biblia aj v určitej obmedzenej forme obsahuje množstvo Kristových myšlienok, ktoré oficiálne kresťanstvo dostávajú do paradoxnej situácie (neskôr podrobne rozoberiem).
Tento koncil okrem toho, že zlikvidoval mnohé cenné texty, všetky ostatné kresťanské komunity, ktoré sa nechceli podriadiť novej hierarchii a prijatým zákonom, označil za bludné odpadlícke sekty (heréza). Ariáni boli jediní, ktorí vydržali ešte niekoľko desaťročí iba vďaka podpore rímskych cisárov (Konštantín II, Valens), až kým ich cisár Theodosius postavil dekrétom mimo zákon (r.380).
Aj keď Ariáni lepšie rozumeli evanjeliám, ako víťazná ortodoxia, nedosahovali filozofickú úroveň gnostikov. Eliminovaním gnostikov sa cirkev odstrihla od komunity, ktorá preferovala poznanie, ako najväčšiu spásu. Tento pragmatický a logický krok víťazných biskupov (nevedomosť nemôže spravovať vedomosť), ovplyvnil život cirkvi rozhodujúcim spôsobom. Vládnuca nevedomosť splodila inkvizíciu, predaj odpustkov, križiacke vojny, voľbu podpriemerných pápežov, množstvo kardinálnych chýb v tvorbe zákonov (kánonov, dogiem), ako aj egoistický (pragmatický) postoj cirkvi pri rôznych konfliktoch (vojnách) a nespravodlivostiach. Slabá vedomostná úroveň a konzervatívnosť spôsobila aj veľkú nemohúcnosť pohybovať sa na filozofickej úrovni v každej dôležitej vedeckej a humanitnej oblasti.

strana 7

Zrod neomylnosti

Historici veľmi nespomínajú dôležitý zákon, ktorý na tomto koncile vznikol. Biskupi ustanovili pápeža ako neomylného (dokonalého) sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom. V praxi to znamenalo, že nielen pápež bol neomylný, ale aj všetci najvyšší cirkevný hodnostári (zbor biskupov), ktorí vytvorili najvyšší učiteľský úrad cirkvi. Tento úrad dodnes vytvára zákony, ovplyvňuje voľbu pápeža, a stará život kresťanstva podobne, ako klasická vláda. Neomylnosť cirkvi nie je iba hrdé prezentovanie najvyšších právd z pozície najmúdrejšieho, ale je dokonca uzákonené jasnou smernicou.
Kompendium katechizmu: 185. Kedy sa uskutočňuje neomylnosť Učiteľského úradu? Neomylnosť sa uskutočňuje, keď rímsky pápež na základe svojej autority najvyššieho pastiera cirkvi alebo kolégium biskupov v spoločenstve s pápežom – najmä keď je zhromaždené na ekumenickom koncile – definitívnym aktom (spôsobom) vyhlasujú učenie týkajúce sa viery alebo mravov. Neomylnosť sa uskutočňuje aj vtedy, keď sa pápež a biskupi vo svojom riadnom Učiteľskom úrade zhodujú v predkladaní určitého učenia ako definitívneho. Tohto učenia sa má každý veriaci v Krista pridŕžať s poslušnosťou viery.
Zrod neomylného pápeža a neomylnej cirkvi má teda jasný dátum narodenia. Po Nicejskom koncile sa z pápeža a biskupov stali „dokonalí“ sprostredkovatelia Božej vôle na zemi. Stalo sa tak po dvojmesačných vyjednávaniach, dohodách, intrigách, pod., ktoré podľa cirkvi Boh ovplyvnil tak, aby najlepšia verzia evanjelií s najlepšími biskupmi zostala jediná a pravá.
Za slovo neomylnosť úmyselné dávam vždy do zátvorky dokonalosť, pretože iba dokonalý človek sa nemôže mýliť. Za povšimnutie stojí fakt, že cirkev vždy prezentuje iba svoju neomylnosť, ale nemá odvahu prezentovať svoju dokonalosť, aj keď je zrejmé, že neomylnosť je dokonalosť. Samozrejme, že teologická inteligencia cirkvi dobre vie, prečo sa výrazu dokonalosť vyhýba. Dokonalosť nie je len neomylná, ale musí poznať odpovede na všetky otázky. V kapitole Teologická úroveň kresťanstva budem rozoberať, ako sa neschopnosť zodpovedať určité otázky bude označovať tajomstvom, ktoré je človeku navždy zahalené.

strana 8

Víťazstvo biskupov preferujúcich pragmatizmus
Keď sa pozrieme na tento prvý koncil z pohľadu vtedajšej doby a z filozofického hľadiska, ktoré pozná psychológiu človeka, postupne sa nám ukáže, aký ľudia sa mohli dostať do najvyšších pozícií nového náboženstva. Potrebujeme k tomu iba trocha logiky a predstavivosti.
Veľmi ťažko môžeme nájsť príklad z histórie, či súčasnosti, keď umiernená skupina zvíťazila nad radikálnou. Umiernenejší sú vždy rozumnejší, u radikálov prevláda sila, nátlak a jednoduché riešenia. Umiernení ustúpili vždy nielen kvôli známemu pravidlu – múdrejší vždy ustúpi, ale hlavne kvôli drvivej početnej prevahe agresívnej nevedomosti.
Ďalšie faktory, ktoré ovplyvňujú tvorbu hierarchie sú lojálnosť k vládnej moci a túžba zastávať vysokú funkciu. V takom prípade sú pekné myšlienky a ideáli iba druhoradé, priorita je získanie moci spojená s osobným profitom. Nová hierarchia cirkvi bola teda vyskladaná z podobných ľudí, ako sú súčasný politici. Keď sa rodí nová politická strana, vysoké posty sa dostávajú podľa toho, kto najviac zainvestoval, kto najlepšie dokáže ťahať nitky v zákulisí, prípadne kto má najdôveryhodnejší jazykový prejav. Pri zrode kresťanstva teda fungoval klasický politický pragmatizmus, ktorý dobre vie, s kým je potrebné sa kamarátiť a s kým naopak treba prerušiť styky.
Konštantín Veľký nemal záujem vstupovať do rôznych sporov ohľadne definície Ježiša Krista a jeho filozofie, potreboval čo najskôr vytvoriť fungujúce náboženstvo, ktoré môže slúžiť impériu. Nemal potrebu teda bližšie skúmať rôzne verzie kresťanského učenia, podstatná bola lojálnosť a funkčnosť nového náboženstva, s ktorým sa dá jednoducho ovládať ľud. Hlavná funkcia náboženstva sa logicky musela prispôsobiť potrebám moci, rovnako ako predchádzajúce kulty pohanských božstiev.
Filozofická verzia kresťanstva, ktorú zastupovali gnostici nemohla v žiadnom prípade zapadnúť do záujmov cisára a nového náboženstva, pretože ako som už spomínal, nároky na vysokú vedomosť iba všetko komplikujú, to znamená berú drahocenný čas. Keď náboženstvo musí fungovať čo najefektívnejšie pre záujem moci, musí mať čo najjednoduchšiu verziu, ktorej rozumie aj priemerný človek.

strana 9

Temný stredovek
S nástupom kresťanstva k moci postupne zanikla aj Rímska ríša. Pre kresťanstvo to nebola ale žiadna tragédia, pretože noví (väčšinou pohanskí) panovníci si veľmi rýchlo uvedomili výhody fungujúceho náboženstva.
Novovzniknuté patriarcháty spravovali biskupi, ktorých voľbu vo veľkej miere ovplyvňovala svetská moc. Za túto vymoženosť získal cirkevný klérus osobité postavenie (neplatenie daní, panovnícke dary, vlastné súdnictvo, atď.), ktoré umožnilo cirkvi nadobudnúť veľké majetky. Manželstvo cirkvi so svetskou mocou bol na prvý pohľad obojstranne výhodný biznis, ale nikdy nefungovalo bez problémov, pretože cirkev často komplikovala politické záležitosti. Toto spojenectvo trvalo dlhé storočia, pretože obe strany si uvedomovali potrebu druhého.
Prvá schizma (vznik Pravoslávnej cirkvi)
Rozkol na západnú a východnú cirkev odštartovala udalosť z roku 1054 (veľká schizma), keď kardinál Hubert de Silva Candida exkomunikoval konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullariosa. Rôzne teologické a personálne spory, iný jazyk, iná kultúra, veľká vzdialenosť - to všetko boli faktory, ktoré vyvrcholili definitívnym oddelením východnej cirkvi od moci Vatikánu. Nová ortodoxná gréckokatolícka cirkev zostala osamotená pod vedením svojho patriarchu. Pokusy o zmierenie zahatilo viacero udalostí. Prvá z nich, bolo vyhnanie pravoslávnych patriarchov z Antiochie a Jeruzalema, pri prvej križiackej výprave (1099).

strana 10

Ďalšia veľká udalosť, ktorá ešte viac prehĺbila vzájomnú nenávisť je spojená so štvrtou križiackou výpravou, keď katolíci dobili a vyplienili Konštantínopol (Istanbul) a založili latinské cisárstvo (1204). Pravoslávna cirkev sa napriek mnohým útrapám a dlhej tureckej okupácie ujala na Balkáne a hlavne v Rusku. Vďaka byzantským kňazom (Cyril a Metod) sa východokresťanská forma cirkvi uchytila v deviatom storočí u Slovanov. Dnes sa k pravoslávnej cirkvi hlási asi 150 miliónov ľudí. Pokusov o zmierenie dvoch najväčších kresťanských cirkví bolo počas celej éry kresťanstva niekoľko, ale definitívne odvolanie vzájomných exkomunikácií nastalo až v roku 1965.
Cirkev a rozvoj vzdelanosti
Rozvoj kultúry a vzdelanosti v dobe temného stredoveku sa pripisuje kresťanstvu, pretože rôzne písomnosti (väčšinou kroniky) pochádzali z pier kňazov. Lenže tento rozšírený názor môže nadobudnúť veľké trhliny, pokiaľ si uvedomíme, ako pomaly sa vyvíjala vzdelanosť obyvateľstva v stredoveku, a ako veľmi mohla cirkev ovplyvniť celý vzdelávací systém z pozície svojej moci. Negramotnosť a nevedomosť obyčajných ľudí cirkvi dlho vyhovoval. Ako dôkaz môže poslúžiť fakt, že prístup ku Svätému písmu mohol mať po dlhé stáročia iba cirkevný klérus (Bibliu nemohli čítať obyčajný ľudia).
Rozvoj kultúry a vzdelanosti bol teda v stredoveku zameraný hlavne na nových cirkevných učiteľov a bohatú šľachtu, ktorá si mohla dovoliť platiť štúdium svojich detí. Veľký cirkevný majetok sa investoval do výstavby a rekonštrukcie kostolov a katedrál, ale na vytvorenie systému bezplatného školstva pre chudobu sa vôbec nemyslelo. Vzdelanosť obyvateľstva teda nemohla nadobudnúť masový charakter, preto stredovek pripomínal po celé stáročia zabrzdenú civilizáciu, v ktorej sa veľmi ťažko presadzovali rôzne nové objavy v každej vednej a spoločenskej oblasti. Ako dôkaz môžu poslúžiť objavy slávnych matematikov a astrológov (napr. Galileo Galilei, Giordano Bruno), ktorí boli prenasledovaní a likvidovaní za jasné dôkazy potvrdzujúce, že naša planéta nie je plochá rovina okolo ktorej sa všetko otáča. „Milosrdná“ cirkev mučila a upaľovala všetkých, ktorí verili viac vede a racionalite, ako neomylnému kresťanstvu. Pri všetkých veľkých objavoch Vatikán plnil funkciu veľkého cenzora a zároveň aj sudcu, ktorý neumožňoval príchod noviniek, ktoré by posúvali úroveň spoločnosti vpred. Nové objavy robili cirkvi vždy neustále problémy, pretože sa mohli neustále boriť cirkevné dogmy o stvorení sveta. Champollion po rozlúštení egyptských hieroglyfov (r.1822) doslova vydesil Vatikán, ktorý sa bál, že nové texty spochybnia a vyvrátia dogmy o stvorení sveta.
Pod tiažou dôkazov postupne cirkev musela rezignovať a vytvoriť toto pokrytecké stanovisko:
Kompendium katechizmu: 29. Prečo nie sú rozpory medzi vierou a vedou? I keď viera prevyšuje rozum, nikdy nemôže byť rozpor medzi vierou a vedou, pretože obe pochádzajú od Boha. Sám Boh totiž dáva človeku ako svetlo rozumu, tak svetlo viery.

strana 11

Inkvizícia
Je vôbec možné hovoriť, či písať o týchto udalostiach bez toho, aby v tom nebola cítiť zaujatosť, ktorá chce tieto činy ospravedlniť (zľahčiť), alebo odsúdiť? Nemám ambíciu súdiť a dokazovať vinu cirkvi za hriechy napáchané za viac ako päťstoročné obdobie, ale na druhej strane je možné ukázať, či sa najvyšší cirkevný hodnostári líšia od iných lídrov rôznych organizácií a režimov, ktorí sa dostali do podobnej situácie. Inkvizícia je totiž skvelý príklad toho, aby sme ukázali na akej mentálnej úrovni sa nachádzala organizácia, ktorá mala od počiatku šíriť nielen vieru v Boha, ale aj lásku, slobodu, pravdu, milosrdenstvo, spravodlivosť, vedomosť, atď.
Aby sme pochopili dôvody vzniku inkvizície, stačí si predstaviť situáciu v Rusku v prvom období komunizmu. Správanie mocných voči vlastnému ľudu má tak veľa podobností, že človek môže nadobudnúť pocit, že Stalinov komunizmus svoje praktiky odkopíroval od stredovekej cirkvi, ktorú sa snažil po svojej revolúcií úplne vyhladiť.

strana 12

Každá ideológia, či viera má svojich verných a zároveň aj odporcov, ktorí svojimi prejavmi, alebo skutkami podkopávajú autoritu najvyššej moci. Každý totalitný režim používa na svoju ochranu represálie voči vlastnému obyvateľstvu, ako násilný spôsob vynucovania poslušnosti a lojality. Podľa zvolenej brutality sa necharakterizuje režim, ale ľudia, ktorý ho ovládajú. Hodnotiť ideály režimu alebo organizácie cez jeho napáchané zverstvá, je potom logicky veľmi primitívne, aj keď to často intelektuáli praktizujú, pretože žiadny režim nemá oficiálne posvätené násilie, ako svoju legálnu ochranu. Ani Marx, ani Ježiš nemal záujem šíriť svoje ideály násilnou formou.
Cirkev na časté herézy a iné formy protestu, či nelojálnosti (klasické problémy vládnej moci) zareagovala tak, ako iné náboženstvá, alebo klasická svetská panovnícka moc – zriadila si vlastnú jurisdikciu a stanovila jasné pravidlá za akých sa vyšetrovalo, súdilo a trestalo. Prečo táto forma ochrany moci cirkvi prerástla do obrovskej nespravodlivosti a brutality? Prvotné zámery boli jasné – náprava kacírov a heretikov, ochrana vlastnej moci. Cirkev určite nepočítala s tým, že keď zriadi tento orgán na ochranu svojej moci, ľudia, ktorí sa poveria vyšetrovaním a súdením, budú potrebovať neustálu potravu vo forme vinníkov. Odsúdenie rôznych heretikov má svoju logiku, ale známi hon na čarodejnice pripomína Stalinove čistky, keď sa navzájom ľudia museli udávať, aby sami unikli trestu. Súdy boli rovnako vykonštruované (nespravodlivé) a priznania sa vynucovali mučením, pretože chýbali dôkazy. V týchto procesoch nešlo samozrejme o spravodlivosť (súdne tribunály to dobre vedeli), ale o demonštráciu sily a vyvolanie maximálneho strachu. Všetci odsúdený boli vydaní svetskej moci, ktorá vykonávala tresty (väčšinou popravy upálením), aby cirkvi zostali čisté ruky.
Primitívnosť inkvizície najlepšie dokazuje známy spôsob, ako sa zisťovala prítomnosť diabla u obvineného (80% boli ženy). Pokiaľ sa obvinená nepriznala s paktu s diablom, prišla na rad skúška vodou. Obvinenej zviazali ruky a hodili ju do vody. Keď dokázala vyplávať na hladinu, bola čarodejnicou, keď sa utopila, bola nevinná a vystrojili jej kresťanský pohreb. Cirkev v tej dobe uplatňovala názor, že lepšie je zabiť sto nevinných ľudí, ako by jej mal uniknúť jeden heretik alebo jedna čarodejnica. Hon na čarodejnice ukončila až Mária Terézia a inkvizíciu definitívne ukončili až myšlienky osvietenstva, ktoré preferovali humánnosť a racionalitu. Likvidácia nevinných ľudí odporuje základnej racionalite, pretože šírený nezmyselný teror vyvoláva okrem strachu aj nenávisť k vládnej moci. Cirkev si vlastnou zásluhou pošpinila svoj kredit, ktorý nevyhnutne viedol k reformácií a k štiepeniu (ďalšej schizme).

strana 13

Pokusy o reformáciu kresťanstva
Organizácia, v ktorej sa nepreferuje vedomosť a určitá mentálna zrelosť, musí zákonite vyprodukovať nielen množstvo nezmyselných zákonov a rozhodnutí, ale umožní aj rôznym mentálne slabým jedincom dostať sa na vrchol moci. Nebudem podrobne rozoberať rôznych pápežov, ktorí svojim správaním pripomínali klasických mafiánskych bossov, pretože tieto informácie sú verejne známe. Žiadna skromnosť, žiadna pokora, len honba za majetkom, mocou a pestrým sexuálnym životom. Protagonistov duchovných a nemateriálnych hodnôt pohltili všetky druhy svetských radovánok napriek tomu, že evanjeliá dobre poznali. Z týchto faktov vyplýva, že aj keď prezentovali svoju vyvolenosť Bohom, boli to obyčajný ľudia, ktorí nedokážu odolať pokušeniu.
V čase keď najvyšší cirkevný hodnostári žili bohémsky život vzniklo dobre známe – vodu kážu a víno pijú.
Keď arogancia moci narastie do veľkých rozmerov, pokrytectvo už funguje iba v obmedzenej forme, pretože už nemá záujem (nechce sa jej) všetko dôsledne kamuflovať. Táto situácia nastáva vtedy, keď moc je klasická totalita, ktorá sa nemusí ničoho a nikoho obávať. Verejná mienka v podstate už nezohráva žiadnu úlohu, celá hierarchia moci je dobre poistená (vysoké funkcie sú dobre honorované), aby nemohli vzniknúť žiadne problémy. Totalita moci si vynucuje lojálnosť, a poriadok sa snaží dosiahnuť pomocou strachu a teroru. Na zdôvodnenie svojich ohavných činov používa manipuláciu a jednoduchú propagandu svojej ideológie. Možno niekoho napadne, že píšem o komunistickej totalite, ale toto všetko je aj obraz stredovekej cirkvi, ktorá ani nevedela prezentovať svoju humánnosť. „Milosrdné“ mučenie a upaľovanie heretikov a čarodejníc počas inkvizície som už spomenul. Odpustky (cenné papiere cirkvi) sú ďalším dôkazom toho, že stredoveký Vatikán už stratil nielen akékoľvek morálne zábrany, ale aj posledný zdravý rozum.
Prvé veľké odpustenie hriechov je spojené s prvou križiackou výpravou (r.1095), keď pápež Urban II zneužil Kristove milosrdenstvo na klasickú manipuláciu a propagandu veriacich (všetkým, čo oslobodia Ježišov hrob, budú odpustené hriechy). Oficiálny cieľ bol oslobodiť Jeruzalem, ale  v skutočnosti celá misia slúžila politickým záujmom, ktoré mali za cieľ odpútať pozornosť od vlastných problémov. Odpustenie hriechov za protislužbu (pomoc cirkvi), sa ukázala ako veľmi účinná manipulácia, ktorú Vatikán postupne premenil na skvelý biznis. Najväčší podnikateľ na pápežskom tróne, ktorý dokázal robiť veľký biznis, bol Sixtus IV (pontifikát 1471-1484). Zaviedol vstupné do Vatikánu, udeľoval licencie verejným domom a k financovaniu svojho projektu (Sixtínska kaplnka) využíval širokú škálu rôznych odpustkov.
Odpustky, inkvizícia, hromadenie majetku, zhýralý spôsob života vysokých cirkevných hodnostárov neboli jediné dôvody neskorších problémov kresťanstva. Bol tu ešte jasný klientelizmus (napr. pápeži často vymenovali svoje deti za biskupov), rôzne intrigy, ale zároveň sa riešili rôzne praktické teologické problémy, ktoré odporovali Biblií (napr. modlárstvo – uctievanie relikvií).
Arogantná stredoveká cirkev sa nedokázala poučiť z vlastných chýb, ktoré v určitom čase vždy viedli k rebélií. Rebélie zákonite prerástli do krvavých konfliktov, ktoré postupom času naberali na intenzite.

strana 14

John Wycliffe ( Ján Viklef 1329-1384)
Prvý známy reformátor verejne vystúpil proti svetskému spôsobu života Vatikánu a hromadeniu jeho majetku. Spochybnil a odsúdil platenie panovníckych poplatkov Vatikánu, čím si získal sympatie  syna Eduarda III.  Snažil sa vyvrátiť niektoré dogmy, zároveň vydal anglický preklad latinskej Biblie, aby sa sväté písmo mohlo dostať k obyčajným ľuďom. Jeho myšlienky vyvolali sedliacke povstanie, ktoré sa veľmi rýchlo potlačilo. Bojoval aj proti Rádu žobravých mníchov.
Ján Hus (1369-1415)

Známa postava českých dejín nadviazala na Viklefove myšlienky a spochybnila autoritu Vatikánu, v ktorom práve prebiehala schizma (trojpápežstvo). Hus preferoval zdravý rozum nad nezmyselnými cirkevnými doktrínami (napr. predaj odpustkov) a neváhal sa postaviť proti najvyšším autoritám kresťanstva. Síce veril v zdravý rozum, ale na druhej strane prejavil veľkú naivnosť, keď dúfal, že jeho myšlienky prameniace z evanjelií pochopia na koncile v Kostnici. Samozrejme, že biskupský zbor žiadne veľké teologické debaty nepripustil, čakalo sa iba na to, či odvolá svoje tézy, alebo nie.  
Upálením Husa cirkev chcela zahasiť všetky ďalšie rebélie v Čechách a vo svojej organizácií, ale stal sa pravý opak. Vzniklo husitské hnutie, ktoré niekoľko desaťročí cirkev nedokázala potlačiť ani za pomoci rôznych svetských panovníkov (známe husitské vojny). Táto udalosť oslabila pozíciu cirkvi v celom Česku na niekoľko storočí a známi český ateizmus pramení práve z tejto doby.

strana 15

Martin Luther (1483-1546)

Je najznámejší reformátor so všetkých, pretože jeho aktivity najviac ovplyvnili budúcu cirkev.
Hneď na začiatku musím pripomenúť, že „neomylná“ cirkev sa opäť nepoučila zo svojich minulých chýb a jej klasický nekompromisný postoj k vážnym problémom vyprovokoval ešte väčšiu katastrofu ako husitské vojny.
Prezieravosť nebola nikdy silnou stránkou Vatikánu, preto udalosti nabrali vždy nevypočítateľný smer. Luther bol od mladosti presvedčený katolícky kňaz, ktorý veril v Kristove myšlienky podobne ako pravý komunista veriaci v Marxove ideály. Veľká smola pre katolícku cirkev bola jeho častá pracovná návšteva Ríma, kde mohol na vlastné oči vidieť pokrytecké fungovanie Vatikánu. Luther postupne pochopil, že viaceré myšlienky z evanjelií a Pavlových listov sú v ostrom rozpore z cirkevnými dogmami. Najznámejší teologický spor pramenil z Pavlovej myšlienky: „Božia milosť a spasenie sa nedá kúpiť alebo zaslúžiť, inak by to nebola milosť“ (List Efezanom 2:8 – 9).
Predaj odpustkov a celkový nárok Vatikánu odpúšťať hriechy spochybnil a podrobne vysvetlil nielen vo svojich 95 tézach, ale neskôr vo svojich dielach. Jeho známe: „len Kristus, len písmo, len viera“, sa stalo neskôr základnou platformou protestantov. Reakcia Vatikánu na rebelujúceho kňaza bola stará klasika – najskôr označenie heretik, nové myšlienky sú bludy, nasleduje uvalenie ediktu a kliatby, pokusy o odvolanie neprijateľných téz, a nakoniec snaha postaviť rebelanta pred „spravodlivý“ súd.
Luther nedopadol ako Hus, pretože získal ochranu u šľachty (Fridrich Múdry), ktorá už dlhšiu dobu nemala cirkev v láske. Šírenie protestantských myšlienok bolo z toho dôvodu veľmi úspešné v mnohých krajinách západnej a severnej Európy. Po určitom čase sa vytvoril blok protestantských a katolíckych štátov, ktorých spory vyvrcholili 30 ročnou vojnou sto rokov po Lutherovej vzbure. Náboženské rozdelenie Európy dalo dobrý dôvod panovníkom viesť dobyvačné vojny, ktoré ukončil až Vestfálsky mier.

strana 16

Vestfálsky mier (1648)

Táto dohoda vznikla iba na základe pochopenia danej situácie, v ktorej bolo jasné, že ani katolíci, ani protestanti nemôžu získať definitívne víťazstvo. Remízový stav bolo nevyhnutné ukončiť mierovými dohodami, ktoré zaručili okrem územného usporiadania aj určitú náboženskú toleranciu.
Zaujímavou postavou štvorročného vyjednávania bol nuncius pápeža Inocenta X, ktorý neustále komplikoval rokovania, pretože Vatikán nebol s predbežnými dohodami spokojný. Nakoniec prišlo k podpisu mierových podmienok, aj keď ju pápež Inocent X nikdy neuznal. Z týchto faktov vyplýva, že cirkev nemala záujem ukončiť nekonečné krviprelievanie (tretina Európy vymrela), ale preferovala za každú cenu iba svoje záujmy. Náboženská tolerancia, ktorou sa súčasný Vatikán pýši, nie je dielom teologicky vyspelého (mierumilovného) kresťanstva, ale je to dôsledok určitej politickej situácie (vyrovnanosti síl mocností), ktorej sa cirkev musela prispôsobiť.

strana 17

Francúzska revolúcia - príčina úpadku moci Vatikánu

V celom období stredoveku mala cirkev takú veľkú moc, že sa často povyšovala nad svetských panovníkov. Korunovácia kráľov a cisárov nemohla prebiehať bez pápeža, ktorý touto ceremóniu demonštroval svoju status. Lenže prišla jedna veľká historická udalosť, ktorá všetko zmenila – Francúzka revolúcia. Hnev rozvášneného davu najskôr smeroval na Ľudovíta XVI a jeho šľachtu, ale cirkev, ako komplic nespravodlivej svetskej moci, nemohla zostať bez povšimnutia. Nové revolučné vlády vzniknutej Francúzskej republiky sa snažili cirkev maximálne eliminovať z verejného života. Nasledovalo habanie cirkevného majetku, ponižovanie a prenasledovanie (často aj vraždenie) kňazov a rôzne protivatikánske akcie. Napoleon Bonaparte si ale uvedomil, že cirkev sa nedá len tak ľahko vymazať z celej Európy, ale dá sa ponížiť a odstrániť jej vplyv z politických záležitostí. V roku 1801 vznikol prvý konkordát (dohoda medzi vládou štátu a Vatikánom), ktorý upravil (v skutočnosti oslabil) úlohu cirkvi v štáte. Ďalšie poníženie Vatikánu je spojené s korunováciou Bonaparta (1804), keď si budúci cisár, v prítomnosti pápeža (Pius VII), sám položil korunu na hlavu. Prvé veľké poníženie a oslabenie moci Vatikánu je teda spojené s Francúzkou revolúciou a cisárom Napoleonom. Ďalšie európske krajiny veľmi rýchlo pochopili, že francúzsky model oslabenia vplyvu Vatikánu je veľmi výhodný pre vnútroštátnu a zahraničnú politiku. Kresťanská cirkev svoju moc strácala postupne a nerovnomerne, pretože v každej krajine bola jej popularita a zapustené korene v štátnej správe na inej úrovni.
Odstrihnutie cirkvi od svetských záležitostí nemalo iba veľký dopad na politiku, ale oslobodilo vedecké objavy od cenzora, ktorý potreboval všetko zosúladiť so svojimi dogmami. Nie náhodou je začiatok 19-teho storočia spojený s priemyselnou revolúciou, Darwinovou evolučnou teóriou a ďalšími objavmi, ktoré by v stredoveku čakal inkvizičný súd.

strana 18

Novodobá cirkev
O súčasnej cirkvi je možné rozprávať veľmi dlho, hlavne ak sa rozhodneme rozoberať jej rôzne nekompromisné postoje k rôznym problémom dnešného života. Eutanázia, interrupcia, homosexualita, antikoncepcia, umelé oplodnenie, atď., sú témy, pri ktorých sa cirkev snaží dokázať ochranu života a ľudskej prirodzenosti za každú cenu, ale tento odmietaví postoj k spomínaným problémom pramení iba zo stredovekých dogiem, ktoré človeka vyobrazujú ako poslušného trpiteľa. Poslušný trpiteľ musí s pokorou znášať svoj osud a zároveň musí dodržiavať vysokú morálku, v ktorej sa neakceptuje predmanželský sex. O vysokej morálke paradoxne hovorí organizácia, v ktorej sa tutlajú rôzne sexuálne aféry (väčšinou homosexuálne a pedofilné) mnohých cirkevných hodnostárov. Na svetlo sa nemôže dostať ani nepriehľadné financovanie katolíckej cirkvi a rôzne iné udalosti, ktoré vrhajú zlý tieň na majiteľov a správcov najvyššej pravdy. Pokrytectvo sa veľmi udomácnilo a zdokonalilo na mieste, kde mala vládnuť pravda a úprimnosť. Mnohé Ježišove myšlienky upozorňujúce na pokrytectvo potom paradoxne spravujú ľudia, ktorí nemôžu hovoriť pravdu, ktorí zakrývajú nepríjemnú realitu a zároveň ukazujú verejnosti svoju peknú tvár. S touto realitou ale Ježiš nemá nič spoločné, pretože nelichotivú situáciu vytvorili iba ľudia, ktorí sa chceli zviesť (profitovať) na pekných myšlienkach. Aké zákony a dogmy dokáže vytvoriť organizácia, ktorá myslí v prvom rade na svoje záujmy a nerešpektuje svoje sväté písmo, bude témou nasledujúcej kapitoly.[]

strana 19